Stránky

piatok, 9. septembra 2011

Egypt

Egypt milujem, preto písať o ňom je ľahké a ťažké zároveň. Mohlo by to znieť ako zaujatosť.
Ťažko začať, lebo každý pozná Egypt ako turistickú destináciu s celoročne krásnym počasím. Druhá strana je tá historická, každý nemá rád pamiatky, preto sa mu ľahšie vyvaľuje na pláži alebo pri bazéne. Keď som po poslednej dovolenke v tejto nádhernej zemi počúvala rozhovor našich turistov o tom, akú mali dovolenku, uvedomila som si aké to je prízemné ísť na týždeň do hotela a pražiť sa na slnku. Ale neberiem to nikomu, aj tak si niekto vie odpočinúť. Turisti, ktorí chodia do tejto zeme pre niečo iné, napr. za potápaním, ma pochopia. Nemôžem povedať že som už videla túto zem celú, ale videla som dosť na to, aby som sa
zamilovala do tej druhej strany Egypta. Treba si pozrieť Alexandriu, Káhiru, Suez, Sinaj, ale
aj horný Egypt ako je Luxor, Karnak, Asuán. Každá táto časť má niečo nádherné.

Dolný Egypt.
Alexandria má knižnicu a už neexistujúci div sveta – maják. Suez má krásny prieplav, ale fakt krásny kanál
s mohutným pomerne novým mostom spájajúcim Africkú zem s Ázijskou časťou Egypta. Suezský prístav je krásny, plná lodí, a vy plávate medzi nimi na lodi. Okolo vás v mori (priamo v prístave) skáču nad hladinou delfíny. Na brehu je palác, ktorý patrí, či skôr už patril, prezidentovi. Tu je prieplav široký, pretože tu čakajú v rade lode, ktoré majú zaplatený vstup na preplávanie. Sú to hlavne nákladné lode, pretože cena za plavbu je dosť vysoká, s turistických lodí si to dovolia len tie najväčšie spoločnosti. Postupne sa prieplav zužuje na
šírku jednej – dvoch lodí, tie plávajú za sebou. Na niektorých miestach je kanál rozšírený, most je nad miestom kde sa rozdvojuje do dvoch ramien nech na tomto úseku môžu plávať lode obidvomi smermi.


Suezský – Sinajský prieplav sa dá „zdolať“ z jednej strany na druhú tromi spôsobmi. Môžete prejsť loďou, trajektom, klasickým prevozom z jednej strany na druhú, alebo novým mostom, ktorý pomohlo vystavať Japonsko. Je to úžasný monument. Na moste sa nesmie zastaviť, vojská ho majú pod dozorom aby sa vylúčila možnosť útoku naň. A ešte jeden spôsob je tunel, ktorý vedie pod dnom kanálu. My sme absolvovali všetky tri spôsoby vďaka výbornému sprievodcovi Ervínovi. Tak isto bol zážitok previezť sa po Sinajskej
púšti a vidieť tam všetky tie odstavené tanky, či už egyptské (na podstavcoch s patričnou pompéznosťou) alebo Iracké či Izraelské zafúkané pieskom akoby v štádiu rozpadu. Mimochodom Sinajský piesok je mimoriadne jemný, ako púder, alebo práškový cukor, veľmi príjemný.

Káhira – najkrajší nočný pohľad pri pristávaní aký som kedy videla. Milióny svetielok rôzne pozoskupovaných do ulíc, zhlukov domov či námestí. Káhira je taká veľká.... že až. Lietadlo krúžilo dostatočne dlho aby sme si to vychutnali. O tomto meste by mal písať niekto kto tam strávil viac času, ja popíšem len to, čo som videla ja. Východ – západ je odlišný. Podľa starých Egypťanov bol východ vždy symbolom znovuzrodenia a západ symbolom smrti. Ako slnko, na východe sa rodí, na západe „zomiera“. Preto je východná časť Káhiry moderná, vystavaná, dá sa povedať, že bohatá. Hotely, reštaurácie, inštitúcie, mrakodrapy... Prechod mostom cez Níl na západ je „liečba šokom“. Tu býva nižšia vrstva obyvateľstva. Viditeľný rozdiel hlinených, aj keď poschodových domov, okolo ktorých sú smetiská, a na domoch sa chová dobytok. Áno na domoch, aj na treťom – štvrtom poschodí, akoby na streche chovajú napr. kozy, lebo
okolo domu nie je miesto. Prechod autobusom cez most kanálov je zážitkom. Ženy naberajú vodu z kanálov a ďalej proti prúdu leží vo vode zdochnutá krava alebo kôň. Aj to je Káhira.

Západná časť – symbol smrti a odpočinku telesnej schránky má aj cintoríny. Nie ako u nás, skôr sa to podobá na tie talianske, sú to domčeky pod ktorými sú nebožtíci. Domček mal slúžiť ako motlitebňa, miesto na dary a uctievanie. Naschvál píšem „mal slúžiť“, pretože teraz slúži pre chudobných ako obydlie. Ľudia (chudoba) v mnohomiliónovej Káhire už nemali kde bývať, tak sa nasťahovali k svojim predkom, priamo na cintorín, tejto časti sa hovorí „Mesto mŕtvych“. Cez múr vidíte, že tu život funguje na prahu chudoby a smrti, a to doslova. Cesta ďalej nás povedie aj cez dnes už vybudovanejšiu a modernejšiu časť, pretože je to smer Giza.





Pyramídy si nenechá ujsť žiadny návštevník. Úprimne, čakala som, že nás vyvezú niekam za mesto a tam niekde na kopci ich budeme fotiť a obdivovať. Pyramídy sú v skutočnosti v meste, obklopené domami, hotelmi a turistickým ruchom veľkomesta. Sú na nižšom kopci pod ktorým je mohutná sfinga a krásny pohľad na všetok ten zázrak. Ešte lepší a fotogenickejší pohľad je z druhej strany, z akejsi terasy, kam idú všetky turistické autobusy a kde si ich všetci fotíme, či už sme Japonci alebo nie. Tu je aj pomerne veľký zhluk predavačov suvenírov, ale musia z niečoho žiť. V Káhire dennodenne pribúda toľko obyvateľstva, že mesto sa stále viac a viac rozširuje, z roka na rok sú pyramídy viac obklopené budovami a mestom. Vidieť ich je zážitok, treba navštíviť aj múzeum medzi nimi kde je loď – slnečný koráb, ktorý prepravil faraóna po smrti na druhú stranu sveta. Káhira nie sú len pyramídy, pozrite si mešity, je ich tu veľa, navštívte bazár, ak nemáte radi dotieravých predavačov, tak ideálne je ísť tam cez ramadán, všetci sa modlia a sú krotší aj k turistom.Egypt je iný svet, iný ľudia, iná doprava, iné dopravné pravidlá. Ale Egypt celkovo má iné dopravné pravidlá, silnejší má prednosť, večer svietiť netreba, trúbiť treba čo najviac a čo najhlasnejšie, no a keď stretnete známeho, pokojne zastavte a porozprávajte sa, nevadí že autá za vami musia čakať. Výrazná gestikulácia je samozrejmá.
Poďme ďalej, destinácie ako Ain Soukhna a Hurghada vynecháme, tam okrem hotelov a mora nič nie je. Teda je otravný domorodci a ženbychtivý zamestnanci hotelov. Domáci obyvatelia (tí ktorí si to môžu dovoliť) chodia v lete na dovolenky a oddych do Alexandrie. Je tam miernejšie počasie Stredozemného mora a sú tam „doma“. Alexandriu popíšem až keď ju navštívim, nabudúce, nebudem predsa klamať.

Horný Egypt.

Takže ideme dolu, proti prúdu Nílu, do tzv. Horného Egypta. Pre nás nepochopiteľné prečo horný, keď je to dolu. No lebo keď sa na to pozrieme podľa Nílu, tak zrodenie rieky je vrch, rieka tečie a delta Nílu je koniec, teda dolu, dolný Egypt. Níl je život krajiny, bez Nílu by nebol Egypt.
Giza je miesto kde sú faraóni pochovaný, nie všetci, tí skorší. Ale miesta kde žili a kde sa stavali chrámy zasvätené bohom sú na hranici Horného a Stredného Nílu, teda Karnak , Luxor, Théby a proti prúdu ďalej. Nebudem písať o každom chráme zvlášť, oni sú v podstate veľmi podobné, pre jednoduché oko to vyzerá ako všetko rovnaké. Len každý je zasvätený inému bohovi, každý má iný rozmer, zaberá inú plochu a inú geografickú polohu. Tak stručne.
Karnak je rozlohovo najväčší, a keď si uvedomíme, že z neho viedla trojkilometrová sfingová alej až k Luxorskému chráme, tak to muselo byť najkrajšie miesto Egypta.
 Obidva chrámy majú svoje čaro. Pre zaujímavosť – chrámy boli tokom času a prírody zaviate pieskom. Ešte stále sa pracuje na odkrývaní, to najdôležitejšie je už „vonku“, ale napr. časť Karnackého chrámu je neprístupná pre rekonštrukciu, alebo mestom je krížom vykopaný kanál v ktorom odhaľujú ďalšie časti sfingovej aleje.
 Luxorský chrám (to je ten menší) bol zasypaný pieskom a zeminou a na ňom vyrástlo mesto a postavila sa mešita. Postupne sa mesto zrušilo, chrám sa obnovil, ale domáci si vydobili zachovanie mešity, takže je na ňom ako keby prilepená.

Nesmieme vynechať ďalší Thébsky chrám – Kráľovnej Hatšepsut. Obrovská nádhera, v jej susedstve je aj menší chrám, ktorý slúžil staviteľovi Senenmutovi ako staviteľský architektonický vzor. Paráda. Z druhej strany tejto hory je Údolie kráľov, tu je zákaz fotenia aj kamerovania. Pred piatimi rokmi sa aspoň fotiť mohlo, ale plyn, ktorý produkuje blesk fotoaparátu ničí kresby, turisti nedodržovali fotenie bez blesku, tak to zakázali celkom.
Údolie kráľov (fotky z r. 2005):



V blízkosti sú Memnonove kolosy, ktoré kedysi stáli úplne inde,dávno ich zničilo zemetrasenie aj chrám pri ktorom stáli, archeológovia ich premiestnili na lepšie miesto.

Ďalšie chrámy Edfu, Kom Ombo, Medinet Habu, každá je niečím krásna. Edfu – zasvätený Horovi, Edfu – bohovi Sebekh, chrám ležiaci na brehu rieky, krásny výhľad na chrám z lode, ale aj opačne na Níl. Na týchto miestach sa dá skutočne načerpať energia, výhodou je navštíviť ich skoro ráno kým sa nahrnú turisti.
 Mesto Asuán. Mesto plné života, drožiek a svojej histórie.

Na drožke dýchate ich život, ste medzi nimi, treba navštíviť kaviareň, dať si čierny alebo ibištekový egyptský čaj, zafajčiť si šišu, sadnúť si na ulici na obrubník chodníka a pozerať na prístav s množstvom turistických lodí, alebo navštívte parfumériu, kde sa navoniate do sýtosti, ak vám voňajú iné vône navštívte obchod s koreninami. Je tu nielen voňavo, ale aj farebne. Šafrán, kari, všetky druhy čajov sypané alebo balené. Prírodné čistiace prostriedky ale aj tabak do vodných fajok. Vonné tyčinky, drevené šišky, modrá skalica... a do toho ukecaný ochotný predavači (nezabudnúť zjednávať). Prejdite sa po tržnici a z typického egyptského oblečenia si nebudete vedieť vybrať. Letné šaty, tričká, sandále, ale aj šatky a ručníky, tuniky a galabíje. Arabské galabíje (tie pyžamá čo nosia na ulici) sú veľmi príjemné na nosenie v tomto počasí.
 V Asuáne je najväčší kresťanský kostol a najväčšia mešita v tomto „okrese“. Koptská cirkev postavila veľký kostol prístupný aj turistom, tak isto aj mešita (pokiaľ nie sú motlitby) je prístupná, len treba mať pokrývku hlavy a tela a vyzuť sa. Obidva chrámy sú na kopci odkiaľ je výhľad na mesto.
Moslimovia sa modlia päť krát denne, pre našinca ja zaujímavé, keď odrazu pri prechádzke začne znieť ich motlitba. Pred motlitbou sa poumývajú ich tradičným postupom a až potom môžu vstúpiť do mešity, muži zvlášť, ženy zvlášť. Kto nemôže ísť do mešity, alebo sa aspoň doma modliť ako treba, tak aspoň v práci (na ulici v obchode napr.) si čítajú korán a potichu sa modlia. Najlepšie je to vidieť na tržniciach.
Cestou sme stretli veľa školákov v rovnošatách, mimochodom do školy sa chodí od soboty do utorka, potom je voľno.

Prechádzka po meste je príjemná, ešte krajšia je plavba na feluke po rieke. Úžasná prehliadka flóry a fauny tejto časti Egypta. Plavbu si naplánujte podvečer pri západe slnka, je to romantika a fotiek si narobíte koľko chcete.  Poplávate okolo Kitchenerovho ostrova s botanickou záhradou (založil nejaký vojenský generál čo sa tu nudil a miloval rastliny), alebo uvidíte ostrov Elefantína, prečo sa tak volá vám bude jasné keď uvidíte jeho skaly ktoré pripomínajú kúpajúcich sa slonov. Na tomto ostrove je Nilometer (meral hladinu vody).

 Plavba felukou vedie popod hotel Old Cataract, najstarší Asuánsky hotel, kde zvykli prenocovať nielen filmové hviezdy, ale aj Aghata Christie tu napísala svoju detektívku „Smrť na Níle“. Oproti na druhej strane je moderný hotel Mövenpick, v noci krásne osvietený, meniaci farbu svetla. (Zoberte si statív na fotenie). Na ďalšom ostrove je rozostavaný nový hotel, ktorý tvarovo pripomína lode na Níle. Pri plavbe felukou sa môžete zastaviť aj na ostrove a pozrieť si model Nubíjskej dedinky.  Určite okolo vás bude plávať malý speváčik, ktorý vám za malý bakšiš niečo zaspieva. Plávať bude na člnku, na drevenom koryte, alebo aj na kúsku dreva (možno stará dvere ?).

Na kopci naproti mesta je mauzóleum Agha Khana, Egyptského princa (nar.1936).

Stretnutie so skutočným Egyptom nie je vylihovanie v hoteli a na pláži. Chce to mesto, kaviareň so šišou, trh, a možno sa zúčastníte svadby ako my. Svadobčania sedia zvlášť muži, zvlášť ženy. Aj nevesta so ženíchom prišli spolu, najprv sme hľadali ženícha, potom sme zistili, že ten starší pán to nie je otec privádzajúci dcéru, ale to je sám ženích. Najprv privítanie, potom ženíchovi gratulujú len muži, neveste ženy. Muzika hrá, svadobania sa hostia, deti tancujú, ale nevesta so ženíchom sedia na akomsi pódiu nad nimi, oni netancujú. V pozadí na veľkom plátne svieti ich spoločná fotka (tak sme zistili že ten pán v rokoch je ženích. Nevesta bolo prekrásna. Síce s typickým väčším egyptským nosom, ale vyzerala ako z katalógu. Nádherné biele vyšívané ligotavé šaty a závoj až po zem. Ako bábika. Stále sa smiala (možno posledný raz).

Aj toto je mesto Asuán:
Lode parkujú jedna vedľa druhej a cez všetky musíte prejsť aby ste sa dostali do tej poslednej. Všetky krásne ako hotel.

 V kaviarni som bola šokom, samí muži a ja sama (so sprievodcom a manželom) a fajčila som šišu !
Bazár je množstvo farieb, množstvo tovaru.


Ďalšia časť Asuánu je priehrada a Násirovo jazero. A nezabudnúť na Chrám Philae.
Prezident Násir dal postavať priehradu pre lepší život v Egypte, ale časom voda nestačila, tak chceli vystavať novú, väčšiu. Rusi sa na to dali a Egypt im na pamiatku spolupráce vystavil honosný pomník. Staré Násirovo jazero pri pohľade z hrádze mi pripomínalo kúsok nejakej prírodnej rezervácie. Oáza pokoja.
Násirovo jazero:
Elektráreň na novej Asuánskej priehrade (kamerou točiť bolo zakázané, fotiť sa mohlo):
Pamiatka spolupráce pri stavaní priehrady:
Chrám Philae.
Chrám ktorý ležal na mieste novej priehrady. Dlhý čas ho zalievala voda a v pravidelných intervaloch znižovali hladinu vody aby sa chrám celkom nezničil. Časom ho celý preniesli kúsok ďalej na ostrov a spolu s ním aj Trajanov stánok. Miesto kam sa dostanete len loďkou, ale stojí za to.

Okolo mesta Asuán a Asuánskej priehrady je viac vecí na videnie, ale väčšinou je pobyt časovo obmedzený, tak všetko nestihnete. Preto mám v pláne ešte jednu návštevu, snáď sa podarí niekedy. Chcem sa previezť parníkom po novej priehrade (tiež je tam na brehu jeden chrám ku ktorému sa inak nedostanete).  Chcem si pozrieť  Nubíjske múzeum, rada by som videla hotel Cataract zblízka ( v tom čase ho opravovali), určite chcem ísť na druhý breh a pozrieť mauzóleum. Finančne nám nevyšiel ani Abu Simbel, pôvodne sme mysleli, že je to v cene a hlavne bližšie k Asuánu, ale v skutočnosti sú to ešte tri hodiny autom tam. Tak aj to musím vidieť. No a potom také „drobnosti“, ako je Dendera, Údolie kráľov zhora z balóna alebo z hory nad ním, z jednej strany je údolie, z druhej Hatšepsutin chrám.