Bolo to náročné.
Ono sa to nezdá, veď sa tam len ponatriasaš a zarobíš si...
Po prvom dni sme sa mali všetky chuť na to vykašľať. Totálny prepadák, dezorientácia, trapas. Nevedeli sme poriadne kedy ideme, kto vystupuje pred nami, aká je tam zem, a ako hlasno bude hrať hudba. Až na tú hudbu to bola katastrofa. Celý tím artistov je zohratý, ale my sme prišli ako hodené do vody a plávajte. Našťastie nám pomohli dvaja ľudia ktorým sme rozumeli, najprv jeden starší pán čo im tam s niečím asistoval a potom sa nás ujal český manželský pár. A ten nás dá sa povedať zachránil. Takže po dvoch – troch dňoch už sme vedeli čo a ako. Vedeli sme, že zem je krivá, samá jama a hrb, že dym nám pustia keď majú náladu a koniec skladby urobia tiež ako chcú, podľa toho ako sú na tom s časom. Ťažko sa tancuje choreografia, keď sa úvod musí v sekunde bez premýšľania prerobiť, keď sa vám nedajú robiť poriadne otočky, lebo sa vám nohy zvŕtajú na hrboch a jamách. No a o tréme ani nehovorím.
Prvú skladbu sme mali po artistke na hojdačke (spomínaná češka), takže postup bol jasný, levy, artistka a my. Po nás prestávka a ide sa ďalej. Začína sa americkým kolesom, artistka na stuhách, neviem čo ešte, potom čierne kone a po nich už nastúpiť, lebo šašo s kočíkom pred nami je tam len chvíľku. Celkom poslední sú artisti na koňoch a potom už klaňačka. A máme to za sebou. A ďalší deň odznova.
Bol to zážitok. Dostali sme sa tak blízko tigrov a levíc, tiav, hladkali sme kone a poníky. Okolo nás behali lamy a pštros (býka nespomínam, toho sme sa báli). Až na tú zimu to bolo fajn. Stan bol vykurovaný, ale vzadu za oponou sme okamžite po vystúpení naskákali do čižiem, kabátov, zababušili sa dekou.
Zoznámili sme sa s manželským párom – Jana a Karel Navrátilovci. Artisti sú už od detstva (ako inak), ich život mi pripomína film „Cirkus Humberto“, oni sami mali cirkus, teraz jej sestra je vraj majiteľkou Cirkusu Humberto. Veľmi milý ľudia (tak sme si ich uctili domácimi buchtami). Mimochodom Jana je asi z gumy, alebo nemá kosti, skoro nám oči vypadli ako sa tam ohýbala. A že vraj tréning, figu ! Vykostená ! Jej pohyby mi pripomínali keď sa moje deti hrali s bábikami, tiež takto všelijako ich vykrúcali, ruky, nohy, za hlavu...
Karel nám zas rozprával zážitky z byrokratického vybavovania povolení pre cirkus. No nezávidím.
Vopred som si o nich zisťovala niečo na nete, ohlasy boli rôzne, ale kto pochopí koľko je za tým námahy a odriekania, ten si ich prácu bude vážiť. Ale ľutovať návštevu ich predstavenia určite nebudete.
P.S. Ďakujeme našej Kalile.
a na záver:
