Stránky

štvrtok, 24. novembra 2011

Môj (náš) týždeň v cirkuse... ANWAR


Bolo to náročné.
Ono sa to nezdá, veď sa tam len ponatriasaš a zarobíš si...
 Po prvom dni sme sa mali všetky chuť na to vykašľať. Totálny prepadák, dezorientácia, trapas. Nevedeli sme poriadne kedy ideme, kto vystupuje pred nami, aká je tam zem, a ako hlasno bude hrať hudba. Až na tú hudbu to bola katastrofa. Celý tím artistov je zohratý, ale my sme prišli ako hodené do vody a plávajte. Našťastie nám pomohli dvaja ľudia ktorým sme rozumeli, najprv jeden starší pán čo im tam s niečím asistoval a potom sa nás ujal český manželský pár. A ten nás dá sa povedať zachránil. Takže po dvoch – troch dňoch už sme vedeli čo a ako. Vedeli sme, že zem je krivá, samá jama a hrb, že dym nám pustia keď majú náladu a koniec skladby urobia tiež ako chcú, podľa toho ako sú na tom s časom. Ťažko sa tancuje choreografia, keď sa úvod musí v sekunde bez premýšľania prerobiť, keď sa vám nedajú robiť poriadne otočky, lebo sa vám nohy zvŕtajú na hrboch a jamách. No a o tréme ani nehovorím.
Prvú skladbu sme mali po artistke na hojdačke (spomínaná češka), takže postup bol jasný, levy, artistka a my. Po nás prestávka a ide sa ďalej. Začína sa americkým kolesom, artistka na stuhách, neviem čo ešte, potom čierne kone a po nich už nastúpiť, lebo šašo s kočíkom pred nami je tam len chvíľku. Celkom poslední sú artisti na koňoch a potom už klaňačka. A máme to za sebou. A ďalší deň odznova.
 Bol to zážitok. Dostali sme sa tak blízko tigrov a levíc, tiav, hladkali sme kone a poníky. Okolo nás behali lamy a pštros (býka nespomínam, toho sme sa báli). Až na tú zimu to bolo fajn. Stan bol vykurovaný, ale vzadu za oponou sme okamžite po vystúpení naskákali do čižiem, kabátov, zababušili sa dekou.
 Zoznámili sme sa s manželským párom – Jana a Karel Navrátilovci. Artisti sú už od detstva (ako inak), ich život mi pripomína film „Cirkus Humberto“, oni sami mali cirkus, teraz jej sestra je vraj majiteľkou Cirkusu Humberto. Veľmi milý ľudia (tak sme si ich uctili domácimi buchtami). Mimochodom Jana je asi z gumy, alebo nemá kosti, skoro nám oči vypadli ako sa tam ohýbala. A že vraj tréning, figu ! Vykostená ! Jej pohyby mi pripomínali keď sa moje deti hrali s bábikami, tiež takto všelijako ich vykrúcali, ruky, nohy, za hlavu...
Karel nám zas rozprával zážitky z byrokratického vybavovania povolení pre cirkus. No nezávidím.
 A čo ohlasy na nás ? Rôzne, no väčšina ľudí boli šokovaných čo tam robíme a ako sme sa tam dostali. Jednoducho, oslovila nás sama šéfka, hlavná manažérka (prostredníctvom našej učiteľky Kalily)
 Cirkus Budapešť je najstarší maďarský cirkus a patrí medzi tie najväčšie európske cirkusy. Bolo to vidieť aj na ploche ktorú zabrali. Bolo vidieť, že ich to baví, majú svoju prácu radi a vyrástli s ním. A rastú s nimi ďalšie generácie. Našinec, ktorý sa ide do cirkusu pozrieť vidí len vysoké vstupné, ale my sme videli, že to vstupné asi len tak-tak pokryje ich náklady. Len strava a opatera zvierat (myslím, že sa tu majú dobre), potom elektrika, nafta, voda, náklady okolo reklamy a byrokratické poplatky... (platy som už radšej ani nespomenula).
Vopred som si o nich zisťovala niečo na nete, ohlasy boli rôzne, ale kto pochopí koľko je za tým námahy a odriekania, ten si ich prácu bude vážiť. Ale ľutovať návštevu ich predstavenia určite nebudete.

P.S. Ďakujeme našej Kalile.

a na záver:





piatok, 18. novembra 2011

Sĺňava - hamba Piešťan

Tak ma napadlo, že možno by si niekto rád pozrel ako teraz vyzerá voľakedajšie letné stredisko pre Piešťancov a okolie. Kedysi sme sa sem chodili kúpať, a nebolo to zas tak dávno ako by si niekto myslel. Je smutné, že to takto dopadlo. A to sme sa tešili, že budeme mať nové kúpalisko, môžno menší aquapark, veď termálne pramene sú na okolí. Ale asi sa Piešťanci prerátali a tešili zbytočne. Nové domy na Sĺňave rastú ako z vody (možno z tej termálnej), ale kúpaliská nikde. A potom že sa mladí ľudia flákajú, v lepšom prípade riskujú svoj život kúpaním sa na Váhu v tečúcej vode.
                               Skôr to tu vyzerá ako v Černobyle. Ľudia utiekli a viac sem noha nevkročila.


Ale kúpať by sa tu dalo ešte, hlavne po poriadnom daždi. Celú dĺžku by sme si asi nezaplávali, ale aspoň kúsok.
toto bol niečo ako "rodinný bazén", plynule klesajúci, pre všetkých.
bazén s termálnou teplou vodou - "sedavý bazén"
bazénik pre tie najmenšie detičky
toto nie je bazénik, to je jedna z mnohých otvorených šácht, treba pozerať pod nohy
toto nepotrebuje komentár, skrátka niečo z okolia bazénov



streda, 9. novembra 2011

Tatry

po kalamite v Tatrách v r. 2005

 
Písať o Tatrách je zbytočné. Pozná ich asi každý, no priznávam, že niektorí Češi ich poznajú lepšie ako niektorí Slováci. Asi väčšina ľudí tu už bola aspoň raz, veľa ľudí ich prešlo z východu na západ, zo severu na juh. Zdatní turisti prešli kopce a hrebene, menej zdatní údolia a plesá, a tí "nezdatní" teda leniví boli aspoň v Smokovci v nejakej krčme.
Takže ja sa im budem venovať hlavne vo fotografiách, pokecu bude menej. Lepšie ticho ako povedať hovadinu.


vodopád Skok 
(pre tých čo nevedia, je to ten ku ktorému sa ide zo Štrbského plesa, za mostíkmi stále rovno)


observatórium na Skalnatom plese 
(z vlastivedy pozná každý)

                                                                                                                ľad na Štrbskom plese



                                                                        mostík - Štrbské pleso

              cesta do neba (alebo na Lomničák za nepriaznivého počasia)

zamrznuté Štrbské pleso 
(som si nemyslela, že to takto môže zamrznúť, chodilo sa krížom)

kráter vo Vyšných Ružbachoch
(zákaz kúpania, nad vodnou hladinou sú plyny, ktoré môžu pridusiť kúpajúcich sa)
 zima v Tatrách je krásna, len sa treba lepšie obliecť, keď má človek šťastie a Lomničák neni v mrakoch, dá sa vidieť niečo naozaj krásne.

                                                                 napr. toto je omrznutá reťaz

                                                                   cesta do Spišského Bystrého