Stránky

štvrtok, 11. septembra 2014

Synagoga - môj sen.

Každý má nejaký svoj nesplniteľný sen. Ja Vám poviem ten môj. Je niečo, čo by som chcela ovplyvniť a na tom pracovať. Prečo ? Pochopíte. Len keby to bolo také jednoduché. Tak Vám aspoň predstavím jeho históriu.
Tu je:
Použijem článok z Piešťanského týždňa, niežeby som sa tak znížila a kopírovala niečiu prácu, ale písala som ho ja. Ta načo písať 2x to isté.
Najkrajšia, najstaršia a asi na okolí aj najkrajšia pamiatka nášho mesta chátra. Synagóga poskytuje úkryt holubom a pritom sa v nej skrýva toľko krásy, ktorá si zaslúži aj viac ako len zamknuté dvere a fantáziu okoloidúcich pri úvahách čo je vo vnútri. Je smutné, že asi 99 percent domácich obyvateľov nikdy v tejto krásnej budove nebolo. Nepozná jej históriu, jej veľkosť, jej fresky. Poznajú len jej smutný koniec.

A pritom židia žili aj vo Vrbovom už veľmi dávno. Sú o tom historické dôkazy siahajúce až do 17. storočia. V roku 1683 sem prišli z Moravy, bolo ich okolo dvesto. Postupom času ich vo Vrbovom bola asi tretina z celkového obyvateľstva. Mali svoju starú synagógu, tá však časom nevyhovovala, tak v rokoch 1882 až 1883 si postavili novú. Bolo to za pôsobenia rabína Freudmana, ten prišiel do mesta z Uherského Brodu. Parcela na námestí v tom čase patrila vrbovským zemanom Nezbudovcom a Pronajovcom. Projekt bol dielom bratislavských architektov Kittlera a Grätzela, ktorí ju navrhli a postavili v maurskom slohu.

Jej vtedajší vonkajší výzor bol takmer identický s terajším. Kto videl druhú najväčšiu synagógu na svete ktorá je v Budapešti, tak táto Vrbovská je jej okrem veľkosti architektonicky a farebne veľmi podobná. Je reprezentantom orientálnej náboženskej architektúry. Má pôdorys s rozmermi 15 x 25 metrov, čelná fasáda je samozrejme orientovaná na hlavnú ulicu. Oproti ostatným domom nebola dodržaná stavebná línia, ale bola zasunutá do hĺbky parcely. Na úrovni ostatných budov sa nachádzalo oplotenie s ozdobným kovaním.

Je to tehlová stavba, čo je badať aj z ulice na prednej fasáde, ktorá je krásne členitá s plastickým tehličkovým vzorom. Ozdobné vežičky nad vchodom, ale aj po bokoch stavby majú na vrchole ozdobné ukončenie v tvare šišiek, a tesne pod nimi akoby korunky. Nad hlavným vchodom sú tri hviezdy, tipické pre toto náboženstvo, a nad nimi Mojžišove tabule. Aj nad bočnými vchodmi pre ženy sú úzke okná schodišťa a vežičky v tvare ochranného šípu. Teraz je synagóga, teda jej zreštaurovaná časť vo farbe sýto žltej s červenými tehličkami.
V minulosti to bola podobná, možno krémová farba, ako je vidieť na neopravenej časti. Po vstupe cez hlavný vchod je menšia predsieň, cez ňu sa vchádza do hlavnej veľkej modlitebne. Dookola z troch strán je akoby balkón na liatinových zdobených stĺpoch. V prednej časti sa nachádzal oltár a nad ním veľké okno s hviezdicovou výzdobou. Nad modlitebňou je na streche synagógy veľká kupola s otvorom a po jej obvode je kovový rám s geometrickými vzormi, ktorý bol kedysi pravdepodobne osadený sklenenou výplňou. Ostatný strop má klenby z ktorých viseli dlhé kovové lustre. Všade nad hlavu je krásna ornamentálna výzdoba s prevažujúcou modrou a béžovou farbou. Oceľové stĺpy podopierajúce balkón sa tiahnu až k stropu, kde sa s ním spájajú úzkymi klenbovými oblúkmi. Tieto takzvané balkóny slúžili ako galéria pre ženy. Do tejto galérie sa vchádzalo samostatnými vchodmi po oboch stranách hlavného vchodu a následne lomeným schodiskom hore na poschodie. Galéria pre ženy mala drevené zábradlie po ktorom bohužiaľ už v súčasnej dobe neostali žiadne zvyšky. Celá synagóga je bohato zdobená historickými maľbami, dokonca aj galéria pre ženy má zospodu ornamentálne vzory.


Koniec synagógy sa začal v roku 1942, keď z mesta násilným spôsobom vysťahovali židovské rodiny, samozrejme do koncentračných táborov. Židovská komunita, podobne ako v iných lokalitách, zanikla. Po vojne sa už veľa židov nevrátilo. V roku 1949 židovská obec synagógu predala podnikateľovi Deziderovi Hačkovi. Po jej znárodnení slúžila ako sklad obilia. Neskôr bola využitá ako sklad podniku Trikota, toto ju čiastočne zachránilo, ale aj zničilo. Zachránilo v tom zmysle slova, že bola využitá a tým pádom pod dozorom, na druhej strane sa k nej správali ako k skladu, a preto odstránili časť balkóna a namontovali nákladný výťah. Jedno bočné okno prebúrali a nasadili tam plechovú bránu, pretože s praktického hľadiska to bolo šikovné riešenie, pretože táto strana budovy susedila s areálom Trikotského učilišťa.
S čiastočnou rekonštrukciou sa začalo ešte pred rokom 1989, bohužiaľ sa nedokončila. Počas reštitúcií, podľa našich informácií od primátora Jána Jánošku, prišli majitelia budovy a oznámili, že si neželajú aby sa so synagógou niečo konalo. O tom, že sa rekonštrukcia zastavila v najnevhodnejšom čase, svedčí aj množstvo materiálu, ktoré tam ostalo. Napríklad betónové okenné rámy a drevené dvere. Pravdepodobne vtedy začali rôzne majetkové prevody a ťahanice.
V roku 2006 bola odpredaná do vlastníctva amerického podnikateľa Michaela Josepha Karbana, ktorý prisľúbil, že objekt zrekonštruuje a bude slúžiť Židom ako svätyňa. Lehota, ktorou sa zaviazal už dávno prešla a súčasné majetkové pomery synagógy sú nejasné. Za predstavenstvo mesto nás informoval Patrik Kýška: „Polovicu synagógy vlastní mesto. Druhú štyria dedičia po majiteľovi Bábikovi, ktorý synagógu na začiatku vojny kúpil. Mesto sa už viackrát pokúsilo získať druhú polovicu od spomínaných vlastníkov, ale bezúspešne. Ani oni sa medzi sebou nevedia dohodnúť. Vrbové nemôže rekonštruovať synagógu, lebo aj zvyšní majitelia by museli súhlasiť. A je tu aj iný problém, mesto zo zákona môže investovať iba do vlastného majetku, nemôže investovať do rekonštrukcie cudzieho.“

Synagóga je v súčasnosti v dosť dezolátnom stave, čo však neznamená, že sa nedá zachrániť. Ale to by musel byť v prvom rade len jeden majiteľ a hlavne peniaze. Ak by bolo vlastníkom mesto, možno by sa dali použiť peniaze z eurofondov. Aj keď by bolo asi dosť ťažké nájsť pre tieto vzácne fresky reštaurátorov. Jedna veľmi dôležitá vec sa tu však predsa len stala. Primátor Ján Jánoška nám pripomenul, že na budove bola vymenená strecha. Bolo to niekedy v rokoch 1989 - 1990, keď bol primátorom Jozef Sabo. Vďaka tomuto sa sčasti zastavila deštrukcia synagógy. V opačnom prípade by do priestorov zatekalo a voda s vlhkosťou by zničili nielen fresky. Pravdepodobne by sa objekt rozsypal ako zle postavené lego.
Židovská obec si nerobí na ňu nároky a v prípade rekonštrukcie by nemusela byť využitá na účely židovských veriacich, keďže z nej boli vynesené všetky veci slúžiace tomuto účelu. Mohla by slúžiť podobne ako iné zachované synagógy na kultúrne účely - výstavy, koncerty, školenia. Prinavrátime niekedy jednej z najkrajších židovských pamiatok na Slovensku jej zašlú krásu?




piatok, 1. augusta 2014

Palubný denník karavanistu - Taliansko (12.)

Je stále piatok a čo s načatým večerom ? Tu je tak krásne, ale čas sa kráti, peňaženka vyprázdňuje, treba ísť. Smer Benátky ! Ja som tam bola 2x, Danko raz a decká tam ešte neboli, ukážeme im to najkrajšie a po ceste sa rozhodneme, že aj pre nás to bude trochu inak. Pôvodný plán bol ešte dnes zakotviť niekde v kempe a ráno hurá na Benátky. Ale teraz po ceste vidíme, že máme dosť času. Našla som na mape prístav na juhu Benátok - Fusina, kemp aj parkovisko, odtiaľ ide loď do Benátok.


 Budeme mať večernú prehliadku. Kemp je zbytočne drahý, parkovisko za 10,- €, lístok na loď za 13,-/os. Zavezie nás do prístavu Zattere už priamo v Benátkach na poloostrove oproti Piazza  San Marco. Prejdeme peši okolo Chiesa della Salute, cez most Accademia, Campo Francesco Morosini, Viale 22.marzo až na Piazza San Marco.
 Večerné Benátky sú troška iné. Mimochodom vie niekto prečo sa im hovorí Benátky, keď je to Venezia ?
Je tu menej turistov, ale iba o trocha, väčšina z nich už je na ceste do hotela, alebo na ceste domov. Teraz tu ostali už iba takí dovolenkári čo majú vo vrecku a tu niekde v meste spia, alebo zvedavci a dobrodruhovia ako my, a chcú to vidieť inak. Ešte rýchlo stíhame aj niečo vyfotiť kým slnko celkom zapadne. To akurát stíhame na Piazza San Marco, tu už slniečko klesá a robíme možno posledné fotky.

Takouto trasou získame zaujímavú cestu cez spleť uličiek, kto bol v Benátkach vie, že nikde sa nedá ísť priamo, vždy sa treba vyhnúť nejakej uličke, kanálu, alebo budove. Stretávame ešte vždy množstvo turistov, ale nie zas tak moc ako by sme stretli uprostred horúceho dňa. Je tu máličko vzdušnejšie a priechodnejšie.

Rada by som si pozrela aj most Ponte Rialto, ale to je odtiaľto trošku bokom, tam nepôjdeme, to by sme nestíhali. Pozreme si aspoň Ponte dei Sospiri - Most vzdychov. Tu bola väznica, alebo most spájal väznicu s Dóžovým palácom, myslím, že tam väznili aj Cassanovu a Giordana Bruna. Je to veľmi pekný (fotogenický) most.
Naspäť skoro potme, vlastne časť trasy ideme už po tme, zo všetkých tých uličiek a reštaurácií, kaviarničiek vychádza toľko teplého a hrejivého svetla, že tma vlastne nie je. Množstvo svetových značiek spod výkladových reflektorov sa tu mieša so zmrzlinárňami, pizzériami a rýchlym občerstvením. Turisti sa zabávajú a posedávajú ako za bieleho dňa. Je to Benátska romantika, posedieť si na okraji mosta, alebo v kaviarničke na námestí za svetla lampy alebo pouličných výkladov. Všade sa fotia, všetko zaznamenávajú. Gondolieri pod nami riadia svoje luxusné gondoly, asi nie moc lacné, pretože až tak moc ich už nebolo na vode. Ale našli sa aj znudenci, ktorí sa pri plavbe buď nudili, alebo sa  strašne pohádali, lebo ich pohľad nebol príliš nadšený, skôr naštvaný, odutý. Hovorím romantika :-) .
Kým sme sa dostali naspäť na poloostrov do prístavu, stretli sme aj veľa pouličných predavačov, dokonca jedna ulica nimi priam hýrila. Pred značkovými obchodmi ako Luis Vuitton alebo Gucci boli rozložení a predávali svoje "originálne" Vittonky. Boli čierny ako uhoľ, bolo mi ich ľúto, ale nedá sa byť dobrodinec a každému dať zarobiť. Žijú svoj život, určite lepší než keby ostali doma vo svojej krajne, a možno lepší než hocikto z nás.
Keby sme prišli do prístavu o 5 min. skôr. tak stihneme loď, teraz musíme čakať hodinu na ďalšiu. V kostole je koncert ženského zboru, pred kostolom predavač svietiacej lietacej somarinky a niekde spoza rohu sa objavuje aj wifi. Počkáme na schodoch, ľudia sa začínajú zberať a pontón na vode kde pristane loď sa dosť nechutne kolíše. Ale musíme sa postaviť do radu, za chvíľu to príde.

Ešte v noci vyrážame ďalej. Danko je nabitý energiou a rozhodol sa šoférovať koľko bude vládať. Až asi okolo jednej zastavujeme pri benzínke prespať. Nie sme tu sami, je tu octavia zo Žiliny a karavan z Trenčína. Benzínka je bez personálu, ale záchody sú otvorené.

14.deň - sobota

Zobudíme sa (teda šofér) asi o 6.45 a vyrážame. Všetci okrem šoféra spíme ďalej. Niekedy okolo deviatej stojíme na pumpe a raňajkujeme pod hradom, ktorý sme nazvali Devín. 
Domov sme prišli krátko po 16-tej hodine.





Palubný denník karavanistu - Taliansko (11.)

11.deň - streda

Je zamračené, balíme, ale tuším sa vyjasnieva. Odchod cca o 11-hod. Cena za kemp - 80.- €, tachometer hlási 132.310 km.
Cesta okolo Tremoli - krásna voda a pobrežie. Smer sever - Alba Adriatica (dialnica 14,40 €). Adriatico - ešte pred palmovou riviérou by sme sa chceli LEN okúpať. Zaparkujeme na kraji cesty medzi ostatné autá a ideme sa tak na rýchlo na hodinku okúpať. Tí neandertálci v uniformách nám tu nedovolia parkovať. Rýchlo preč, padáme ("mierne" nasratý). Po ceste sme si pozreli nejaký kemp, napr. Martinisicuro - pri mori: N 42°52.597 E 013°55.309  (Riva nuova)

Kúpeme sa pri železničnej tati, prechádzam cez podchod, úzky tak pre jednu osobu, keď mi zrazu nad hlavou prejde vlak, Skoro som sa posr...  Na parkovisku sme v knihe kempov našli kemp len 11 km odtiaľto - Porto Recanati - kemp Bellamare - priamo pri mori. http://www.bellamare.it/it/camping-marche-campeggi-marche.html
podchod pod vlak:
12.deň - štvrtok
Doobedu kúpanie, poobede len chvíľu, zase začalo pršať. Kúsok od nás sa vlieva voda z rieky do mora, trocha chladí vodu, keď sa cez ňu prebrodíme na druhú stranu pláže, tam je teplejšia.
Je rozhodnuté, kemp je dosť drahý (ale dobrý), večer začíname baliť, ráno pôjdeme zas ďalej.

Jedna zaujímavosť. (Hlavne) taliani zvyknú kempovať tak, že si pred karavan postavia jeho stanový prístrešok, ešte si postavia stan - kuchynku, a ešte si postavia stanový altánok a pod ním sedia. V karavanovom prístrešku majú väčšinou telku a skrinky, v kuchynke samozrejme varia, načo by si zasmradili karavan a v altánku samozrejme jedia a sedia. Majú tu tiež veľké chladničky, keď tak premýšľam, tiež si tu toho kopec nanosili ako v tom kempe predtým, len tuto je to o inej úrovni, také úhľadnejšie, krajšie, so vkusom. Tu je príklad ako to vyzerá keď je to aj esteticky riešené (na noc pred búrkou znížili altánok):

13.deň - piatok

Doobedu ešte pláž, voda je po búrke celkom kalná, rieka ju zakalila. 
Cena za kemp 120,- €, odchod cca 12.30 hod., tachometer 132.737 km, smer sever: Sirolo - Senigalia (diaľnica) - Ravena. S Martinom a Ivanou sme sa rzlúčili, oni majú viac naponáhlo než my, my si ešte niekam odskočíme cestou. Sirolo, mestečko na kopci s krásnym výhľadom na more, len krátka zastávka na pár cvakov. A potom už ďalej, ale o tom až na ďalšej strane.
Sirolo:




Palubný denník karavanistu - Taliansko (10.)

9.deň - pondelok

Slabučko prší, čo už, balíme, odchádzame o cca 10.10 hod.
Cena za kemp 129,- € (3 noci). Tankovanie niekde pred Battipagliou, tachometer hlási 132.120 km.
Ideme na druhú stranu, na Gargano, vraj aj tam je krásne (kde v Taliansku neni ?).
 

Cestou veľké polia s fóliákmi, alebo s melónmi, rajčinami. Možno prále tu rastú cherry rajčiny, ktoré ste si kúpili včera v Lídli, alebo v Bille. Práve prebieha zber, sranda, cherry rajčiny sa neoberajú, tie sa striasajú zo strapcov. Smer SALERNO - AVELLINO - CANDELA - FOGGIA - GARGANO. 

 Za Foggiou znova krásna nížina, viniče, olivové sady. Hľadáme kemp. Rodi Garganico ? Je to na kopci, neverím, že je tu prístup priamo k moru. Kemp je krásny, tipujem, že toto bol kedysi len olivový sad, sú tu nahusto posadené staré olivovníky, dosť ťažko sa s tými karavanmi sem parkuje. Je tu bazén, tenisové kurty, mravce (2x tak veľké ako v minulom kempe).... a bulharské hajzle ! Ani jeden obyčajný ! To ma už naozaj nasralo ! To sú tak zauostalí alebo leniví dať sem normálny záchod ? Po dlhšom hľadaní som (až) jeden našla, pri bazéne, išla som na to logicky, veď pri bazéne musí nejaké wécko byť. Neuveriteľné, ako dokáže potešiť jeden jediný obyčajný záchod. A s doskou !!! (luxus). Trošku sme sa pohádali, už mi praskli nervy, neverím, že na pláž je prístup priamo z kempu, veď sme na kopci. Chlapi to išli zistiť a zistili že.... pláž je pod kopcom, pekne ďaleko, a ešte je pred ním železnica. No o.k., balíme, ideme preč, kameň zo srdca. Ideme naspäť dole do tej predošlej dediny. Lido del Sole - kemp "La Perla del Gargano" http://www.laperladelgargano.com/index.html - pekný kemp, priamo na pláži. ( A majú tu aj normálne záchody !) Parkujeme tak, že vedľa karavanu je plot a za ním pláž a more. Za chvíľu zapadne slnko a my máme neuveriteľný výhľad z našej "obyvačky". Západ slnka nad morom a šušťanie mora. Odmena za ten šok z predchádzajúceho kempu. Ten západ slnka stojí za fotku.



10.deň - utorok

Doobedu krásne slniečko, veľké vlny, skáčeme jak malé decká, dávno som sa tak nevybláznila. Za cenu okuliarov, už ich viac neuvidím. Škoda, mali perfektne tmavé hnedé sklá. Tak som si na pláži od predavača kúpila nové, nie až tak perfektné, ale hnedé.


Poobede úplná zmena. Chčije a chčije. Beháme s kýblikmi, ale prestalo to. Pred večerom si dáme výletík na bicykloch do mesta do prístavu. Treba zohnať nejaké odrezky kvetov ! Večer robím palacinky. V noci zase lejak, taký poriadny. Škoda. Je to krásny kemp, ale musíme ísť ďalej.



















štvrtok, 31. júla 2014

Palubný denník karavanistu - Taliansko (9.)

6.deň - piatok

Ráno sme pochopili cenu kempu. Klasika, bulharské záchody, za karavanom kempingové smetisko, všade okolo samí domorodci s karavanmi a predsieňami plných umelých kvetov a kopou nábytku. Vyzerajú ako natrvalo zakempovaní. Hlavne, že sme sa dobre vyspali, ale ideme ďalej. Tento kočovnícky kemp nám neni moc po vôli. Chalani sa povozili autom a našli krásny kemp Athéna, len kúsok odtiaľto. Myslím, že patrí k mestu Paestum, je priamo pri pláži, tú máme len cez plot. Sú tu tiež bulharské záchody, ale aj misa. Je priestranný, veľký, takmer ideálny. http://www.campingathena.com/en/



7.deň - sobota

Máme spolubývajúcich. MRAVCE ! Vravela som, že kemp je takmer ideálny. Zatiaľ ich je "přiměřene", zametáme, vyháňame. 
Doobedu sme si spravili bicyklový výlet do Paestumu, miesto ktoré som mala v pláne trasy.
Je tu internet !

Paestum.

Staré mesto postavané grékmi, postavené v 540 - 450 p.n.l.. Je na rovine, dá sa tu aj dobre zaparkovať, je tu múzeum, tu sa aj vstupenky predávajú do areálu. My sme len zvonku pokukali, je to pomerne veľký priestor k kopou "kameňou". Je tu pekne, ale stačí nám pofotiť spoza plota. Sú tu tri najväčšie zachované chrámy, ktoré sú na všetkých pohľadniciach.


Poobede ideme na pláž. Mravce sa zatiaľ nenápadne sťahujú do nášho karavanu. Hm, asi ho máme krajší než Martin, lebo k nemu sa ich až tak moc nesťahuje. Budeme väčšia rodina.
Bojujeme s okupantami, vraždíme, zametáme, striekame niektoré miesta s repelentom. Do rána uvidíme kto vyhráva.
Máme nových susedov. Talianov. Vozia v karavane polku domu. Chladničku, skrinky... no všeličo, neviem či aj pračku tam nemajú. Z karavanu cez okno vyložili veľkú, asi 2-mertovú skrinku (nie vysokú, širokú) na nožičkách a prišrobovávajú dvierka. Vykladajú veľkú chladničku, stavajú ďalšie dva stany pred ich karavanový prístrešok. Rozťahujú koberec a všetok ten nábytok. Ani ich neni tak moc ako veľa priestoru potrebujú. Večer prišiel aj (asi) ich dedko s babkou. Stavajú plot, pritĺkajú stĺpiky.

8.deň - nedeľa

Mravcom máme už asi všade a talian ešte stále stavia plot. Taký ten harmonikový, čo sa natiahne do dĺžky. Stále pritĺka kolíky čo ho majú držať.
Konečne sme sa dozvedeli že tu v kempovom obchode predávajú púder na mravcov, obsýpame kolesá aj hevery. Bijeme, vraždíme. Ale aj tak je tu krásne, čistá pláž, ľudí... nie moc, tak akurát. Tu by som vydržala aj týždeň.







Palubný denník karavanistu - Taliansko (8.)

Štvrtok ešte neskončil a naša paluba je plná unavených turistov. Teda dve paluby.
Natankovať a ideme hľadať kemp. Smer Sorrento. Nenašli sme ho, toto bola asi (asi určite) najhoršia odbočka našej dovolenky. Sorrento totiž leží na poloostrove plnom skál, kopcov, útesov. Cesta je úzka pre dve autá, keď sa stretne bus s karavanom, je to fuška.
Ano, aj tu idú oproti nám autá, vidíte dobre:
Asi sa na nás pozeralo dosť ľudí, že čo tu tí blbci chcú, kam zablúdili. Pláže sú pod útesmi, zákruty sú ostré, cesty serpentínové.

 Išli sme cez Positano, mestečko zapísané v UNESCO, pôvodne som toto mesto vyškrtla z plánu cesty pre jeho terén a serpentíny, ale blbou náhodou sme tam boli. Krásne mesto, ale na osobáku alebo skútri, nie s karavanom. Veľmi rýchlo sme zistili, že otočiť sa nedá, treba ísť len jedným smerom a to dopredu. Ak je niekomu zle cez Piešťanský havran alebo Rožňavskú Sorošku, tak tie sú proti tomuto brnkačka. Toto malo jedinú výhodu, že viac ako 30 km/h sa nedalo ísť. Po pár fotkách mi bolo zle a musela som skončiť so zaznamenávaním cesty.
Táto fotka nie je moc ostrá, ako za jazdy, cez okno a narýchlo. Ale takto tu vyzerajú cesty:
 Na pohľad krása, ale tak na prechádzku na skutry:
 Positano, mesto kde si včeličky prilepili svoje domy na ostré kamienky. Mesto tak farebné a pastelkové. Mesto tak grcajúco strmé:

Niekde za niektorým z tých grcajúcich miest je tabuľa "dialnica", odbočíme, neviem či to bolo dobré riešenie. Predstavte si Tatry, tie najstrmšie svahy, a na nich cesta, ale taká, že idete hore, potom prudká zákruta o 180° a zase hore, a zase a zase.... až na vrch kopca. Milión serpentín, nervy v prdely, žalúdok v krku a slzy na krajíčku. A tunel žiadny.  A potom zase dole a dole a dole... Tu aspoň neni toľko áut ako pri mori, ale začína večer, tma hustne. Tu sú trocha lepšie a širšie cesty. Neuveríte ako dokáže potešiť jeden obyčajný tunel. Po čase značka "diaľnica 7 km", hurá ! Ale tých 7 km je nekonečných, v skutočnosti to bolo asi 10 km. Vychádzame na diaľnicu. Aké "milé" prekvapenie, keď sme zistili, že sme prišli tam, ke sme odbočili na Sorrento. Do prdele, zbytočných 100 km a zabitých 5 hodín. Ale sme na diaľnici. Už len nájsť kemp. Niekde pod Battipagliou sme zišli z diaľnice a hľadáme. Našli sme pomerne lacný. Na hodinách je 0.00 a ukladáme sa spať.

Záver:
Tá 100 kilometrová zachádzka ! Ale upokojuje ma, že sa nič nestalo a videli sme Positano, rozprávkové mestečko na útesoch. Schválne, hoďte si do googlu Positano, jeho obrázky.