Stránky

nedeľa, 13. novembra 2016

Palubný denník karavanistu (4.) Taliansko

Deň 5. – NEDEĽA
V noci pršalo.  Zobudila som sa asi o druhej keď sa začínalo blýskať a nedalo sa spať, lebo vietor silnel. Tak sme začali schovávať všetko zvonka do karavanu čo by odfúklo. Konečne uschnutý koberec aj osušky aj stoličky, tak by bolo škoda, aby znova zmokol. Už sme len čakali čo bude. Začala riadna hrmavica, dva krát tresklo niekde vedľa nás, ako keby do toho stožiaru pri aquaparku. O tretej to zoslablo a dalo sa spať.
Ráno ešte prší, susedom oproti - talianom zmokli pred karavanom stoličky a na nich šaty, v ďalšom karavane zmokol vonku invalidný vozík a neviem či susedovi Španielovi nezmokol ten jeho komediantský vozík. Škoda, dúfam, že ho mal aspoň zakrytý. Ozaj, invalidný vozík ! Ten pán – invalid – prišiel z mesta na takom elektrickom invalidnom vozíčku ako... no ako to popísať... predstavte si vozík s dvomi kolesami, alebo niečo ako segway, ale na mieste kde sa sedí mal sedačku. Fakt, ten vozík mal len dve kolesá a držal rovnováhu. Ale ten bol v noci schovaný.
Mysleli sme si, že sa ešte ráno okúpeme, ale zase prší v takých intervaloch, že odbehneš na WC, zatiaľ sa vyprší, potom to zoslabne, ty dobehneš do karavanu a potom zas. Zase všade stojí voda, ale ten štrk to pomerne rýchlo vypije. Dážď slabne, ale o 9.30 hod. odchádzame domov. Zase cez tú krásnu fazuľovú krajinu, no tento raz už na diaľnicu odbočíme skôr, je dôležité dostať sa zavčasu domov.

Prestávku na jedlo si dáme zase až v v Griffene pri benzínke.
Je až neuveriteľné aká voda tečie tu v alpách. Už neodoláme a stojíme na odpočívadle, aby sme si ju pozreli zblízka. A dokonca sa dá zísť až dolu, priamo k vode. Síce tršku obtiažnejšie, ale ide to. Snáď to pôjde aj naspäť hore.



Kubka vykladáme doma v Hamuliakove a my sme doma až o 21.00 hodine, teda tak približne.
A ráno zas do roboty.



Palubný denník karavanistu (3.) Taliansko

Deň 4. – SOBOTA
Prší (dávno nepršalo). Július píše sms, nevieme z ktorého miesta európy, vraj máme ísť o 100 km ďalej do Caorle, je tam pekne a oni sa tam už kedysi aj v septembri kúpali. Takže už nič nestratíme ak sa zbalíme a pôjdeme, toto už nevyzerá na kúpanie sa v mori, skôr na kúpanie sa pred karavanom. Pláž dole pod kopcom bola celkom pekná, ale nemá význam tu ostať. Čo sa dá zložiť zložíme, čo nie práskneme len tak do auta a zdrháme, aj tak to tu už zopár kravanistov vzdalo. No to, čo bolo pri našom odchode cez vrátnicu kempu sa už dažďom nedá nazvať. Voda nestíha odtekať úzkymi odvodňovacími kanálmi v ceste a valí sa všade. Prúdy vody už tečú z kempu na hlavnú cestu a odtekajú opačným smerom ako my opúšťame túto destináciu. Prší ? Nie. Leje ? Nie. Padajú litre vody, rýchlo preč.


Čím sme ďalej od Sistiany, tým je počasie krajšie. Čierne mraky nechávame za chrbtom a sme radi, že sme to urobili. Tých ďalších 100 km nám ukazuje ďalšie krásy poľnohospodárskeho Talianska. A krajina nás upozorňuje, že je koniec sezóny, koniec leta, koniec turistov. Už len takí ako my sa tu túlajú a chytajú posledné lúče. Stromy sa sfarbujú do žlta, do oranžova, a všade okolo nás je táto farba, dokonca aj na zemi, niečo ako fazuľa už končí žltou farbou svoju kariéru. Už ani to množstvo karavanov nie je také veľké. Tu je po ďaždi, slniečko, krásna, aj keď mokrá cesta nás vedie ďalej.


V Caorle sme našli Stellplatz, vedľa aquaparku, asi pre 50 karavanov. V tomto čase je nás tu asi 15. Parkujeme celkom vzadu, pri záchodoch. No na to, že sem vojde toľko áut sú 2 záchody a 4 sprchy trošku málo. Podotýkam, že jeden dámsky, jeden pánsky, neviem si to predstaviť cez sezónu.
Ešte poobede ideme na pláž, je pekné slniečko, treba to využiť. Je to troška ďalej, ale dá sa. Pláž megalomanského typu je našťastie takmer prázdna, ako dobre, že je po sezóne. Voda je teplučká a strašne plytká. Povedala by som tak pre malé deti ako stvorená.


Na pláži je kostol, teda na takom výbežku do vody stojí, je tu zrovna svadba, tak sme to omrkli.
Vedľa nášho karavanu sú Španieli, zvláštny ľudia, teda možno nie zvláštny, len pán majiteľ pri našom príchode zrovna odchádzal s akýmsi zvláštnym vozíkom, akoby išiel niečo predávať, balóny alebo vrtuľky alebo niečo také.

Večer sme sa ešte prešli do mesta, nečakali sme také veľké mestečko. Mysleli sme, že to bude pár uličiek, ale bolo ich viac než dosť, dokonca sa nám už ani nechcelo ísť stále ďalej a ďalej, ale otočili sme to na takom malom námestíčku. Presne na tom kde bol náš sused z kempu, ten Španiel. Oblečený do kostýmu tu tancoval. Ale ako ! Na sebe mal kostým, skôr dva kostýmy, a keď sa zohol v páse až k nohám, tak hore nad ním bol (vypchatý) tanečný párik. Tento starý pán mal na svojich nohách a rukách čižmy a celý večer tu takýto zohnutý tancoval. Medzitým vybral do džbánu nejaké peniaze, poutieral sa chudák spotený a unavený, a keď prišiel na magnetofóne potrebný úsek pesničky, tak tancoval znova.








Palubný denník karavanistu (2.) Taliansko

Deň 3 – PIATOK
Ráno stále nič. Stále prší. Už síce s takými prestávočkami (na odbehnutie na záchod) ale už sme sa rozhodli. Ideme na výlet do Triestu. Autobus chodí spred kempu a v Trieste má konečnú. Zbalili sme pršiplášte, dáždniky, kekse, trocha vody a ide sa. Medzitým prestalo pršať, tak hurá.

Stanica v meste je v starom prístave, teda aspoň to tak vyzerá, že toto okolo  boli kedysi prístavné doky, a odtiaľto ideme do mesta. Mapku máme z recepcie kempu, trafíme. Popri vode okolo Piazza Unita d´Italia, tu je Comune di Trieste, niečo ako radnica. Okolo móla s jachtami, okolo dvoch (asi) meďených sôch krajčírok až do Triestskeho akvária. Neviem, čo značia tie sochy, určite majú tiež svoj príbeh, možno to boli ženy rybárov, možno v čase, keď mesto bolo oknom do sveta obchodu, keď to bolo najdôležitejšie mesto celej monarchie, takto čakávali ženy svojich mužov.
Triestské akvárium, veľmi stará budova, čakali sme niečo viac, ale na svoju rozlohu tam toho bolo dosť. Malá budova s morskými rybami a plazmi.

Ďalej do starého mesta, na kávičku na Piazza di Cavana. Kávička bola dobrá, ale odpásli sme tu mapu. Tak neviem ako nájdeme tie naplánované kešky. Mali by tu byť tri, neskôr sme našli aspoň jednu. Videli sme ortodoxnú katedrálu aj divadlo San Antonio Nuovo, počasie nám praje, ale už nie dlho. Prechádzku po krásnych uličkách nám spestruje mrholenie.

 Jednu kešku už máme. Hustne to, zrýchľuje, začína pršať. No konečne, už som si myslela, že tie dáždniky a pršiplášte nosíme zbytočne. Dávno nepršalo. Aj v daždi hľadáme ďalšiu kešku, niekde pri nejakom kostole, v tom počasí sa nám už nechce pozerať čo je to za objekt, hlavne keď tu žiadna keška neni. Ideme naspäť na stanicu, konečne si tu môžeme vyzliecť pršiplášte, autobus odchádza z krytého nástupišťa v starej hale. No, nejako je moc ľudí v autobuse. Je pracovný deň, čas keď sa v práci a škole končí, tak stojíme počas celej cesty. A nielen my, a aby to bolo kompletné, tak aj revízor nás tu navštívil. Jeden chalan stihol na najbližšej zastávke vystúpiť, a ten tmavší keby toľko necivel do mobilu, mohol zdrhnúť tiež.
Večer varíme chili-con-carne, Kubkovi  chutí, aj keď to na Liptovskej Mare bolo lepšie.