Deň 9. – NEDEĽA – Voda a ľad.
Dnes je cieľ jasný, tak ako každý deň. Presné GPS sú zapísané ešte niekedy od marca. Smer Aurlandlook - teda správnym názvom Stegastein, a druhý bod Nigarsbreen. Cestou-necestou, či skôr asfaltkou, sme videli ešte zopár vodopádov na okolí. Pri jednej dravej rieke sme sa zastavili, pretože bola celkom pri odpočívadle a kúsok od neho hučal vodopád. Ďalší tunel čo nás prekvapil bol 11 kilometrový a v ňom opatrný pomalý turista zo Španielska na obytnom karavane. Teda nie som super vodič, ale tento išiel extrémne pomaly.
Držali sme sa súradníc a dvoch navigácií, vyhliadka pripomínajúca skokanský mostík je vysoko v kopcoch. To, že tam budú serpentíny už nie je nič prekvapujúce, ani to, že cesta má šírku tak 1,5 násobok auta. Cesta dosť strmá a samé spätné zákruty. Zarazilo nás, že dva švédske autobusy si to šľahali oproti nám. Na takejto ceste je to hazard so životmi turistov. Okej, možno šofér nevedel aká je tu cesta, to sme ani my nevedeli, ale toto rozhodne nie je cesta pre busy. A na niektorých miestach namiesto zvodidiel len betónové obrubníky.
Aurland – Stegastein.
Celkom na vrchu je parkovisko, kde sa dá celkom pekne zaparkovať. Celá stavba výhliadky je z borovicového dreva, mne osobne pripomína skokanský mostík, ale niekto by možno povedal, že je to most nikam. Na konci je hrubé sklo o ktoré sa dá oprieť, nie je vysoké, ako balkónové zábradlie. Úplne v pohode sa dá fotiť široké okolie, výhľad na fjord, pravdaže ak tu v tejto chvíli nestretnete dav turistov. Alebo stačí jedna Ruska s frajerom, ktorý jej akurát tu a teraz chce spraviť 3237 krásnych záberov. Toto dielo je tu od roku 2006, je 31 m vysoké a nad Aurlandsfjordom je vo výške 650 m., leží na ceste ktorá bola kedysi hlavnou spojnicou medzi Aurlandom a Laerdalom. Je to postavené ako turistické atrakcia a naozaj ňou aj je. Ešte si ju treba vyfotiť aj inak, nie len zábery z plošiny, ale aj zábery na plošinu. Takže z briežka nad ňou, medzi stromami, priamo z borovicového vzduchu je to ideálne. Plošina sa vyprázdňuje, ideme ešte raz, kým príde ďalší nával turistov. Bože, ten Rus robí už 2547-mi záber a tú herečku to stále baví.
Myslela som, že ďalšiu cestu pôjdeme cez najdlhší európsky tunel, ale navigácia, a možno aj cesta nás posielala na inú trasu. Ale to sme zistili až neskôr. Dolu z Aurlandského výhľadu sme išli menšími zákrutami ako hore, cesta bola pomerne priama a možno o meter širšia. Stále som čakala, kedy pôjdeme dolu kopcom a bude nás čakať tunel. Odrazu pozerám na navigácii, a mapa ukazuje, že tunel Laerdal je kdesi pod nami. No nič, tak ho neuvidíme, aspoň nie na tejto jazde. Dostávali sme sa do vyšších a krajších kopcov, počasie nám prialo a my sme boli na najkrajšej ceste našej dovolenky. Už nám vôbec nebolo ľúto za tunelom, už sme si len vychutnávali vysoké hory nie s kosodrevinou, lebo ani tá tam nebola. Potom sme si vychutnali sneh, najprv ja, snehovými guľami, potom Danko, priamo kúpeľom. Tešili sme sa ako malé deti, v júli sa hráme v snehu. Toľká radosť ! No a potom prišla tá najkrajšia časť dňa, ak nie aj dovolenky. Spravili sme si kávičku na najkrajšom odpočívadle na svete. Bol to asi bod, kde sa lámal kopec, výhľad bol neuveriteľný. Alica narýchlo upiekla poľskú bábovku a nastal moment, keď máš chuť zastaviť čas a povedať si: a dosť, tu ostanem. Predstavte si rovnú krásnu Route 66 vysoko v skalnatých kopcoch. Okolo vás len kamene, mach, tráva, jazierka a sneh. A slniečko ! To nám prialo. Možno práve tým to bola najkrajšia cesta akú sme tu videli. No žiaden pokec ani fotky to nepopíšu tak dobre aké to naozaj bolo. Ak pôjdeme ešte niekedy do Nórska, tak dúfam, že aj tadeto.
Cesta dolu sa s pribúdajúcim rastlinstvom aj zužovala a my sme boli zase na trase len pre jedno auto. Oni tí Nóri robia tie cesty tak, že každú chvíľu je výhybka pre protiidúce auto, alebo pre vás. Takže ten kto má prvý možnosť na takej výhybke zastaviť, ten stojí a čaká. Niekedy čakáte aj 5-6 áut kým prejdú. Cesta stále klesala a bolo treba brzdiť alebo podradiť a naše auto nám to dalo pocítiť jasným smradom. Niečo medzi spáleným plastom a gumou s nami išlo až dolu. Keď sa konečne dalo zastaviť, tak aj Julko za nami povedal, že to cíti. No dobre, brzdy ani prevodovku sme nezapiekli, ale disky na aute by mohli slúžiť ako gril. Konečne pred nami rovnejšia cesta, tak kolesá vychladnú. Cesta viedla okolo Sognefjordu, okrajovo mestom Laerdal, až do prístavu, kde sa nabehne na trajekt. Ten nás stál zase 119,- NoKr. a previezol nás do Mannheleru. Tu sa okamžite po pár metroch nabieha do 3 km tunela a už „len“ 80 km do nášho ďalšieho cieľa.
Nigarsbreen.
Časť ľadovca, ktorá patrí jednému obrovskému s menom Jostedalsbreen. Je to najväčší ľadovec pevninskej Európy. Pokrýva 487 km štvorcových, približne (stále sa topí) má hrúbku, či skôr výšku až do 300 m. Leží v národnom parku a jeho „prsty“, alebo ako sa tomu múdro hovorí „splazy“ sa rozťahujú do viacerých údolí. Nigarsbreen je len jedným z nich. Cesta k nemu nie je náročná, len dosť kľukatá, treba sledovať červenú značku na kameňoch. Pomerne dobre sa dá k nemu priblížiť, robia sa tu aj organizované výpravy, kde s čakanmi a mačkami môžete ísť až na jeho povrch. Pre ostatných turistov musí stačiť tá krásna modrá cukrová vata z niekoľkometrovej vzdialenosti. Je tu reťaz, za ktorú by sa nemalo ísť. Je to na vlastné riziko, skaly môžu byť šmykľavé. Napriek tomu si veľa ľudí pre tie krásne fotky ide čo najbližšie, aj keď sa hneď tu, pár metrov pod nohami z neho valí silný prúd tyrkysovej vody. Tu pod tou kopou ľadu už všetci majú oblečené bundy a na hlavách čiapky. Táto živá chladnička dá svoju silu pocítiť aj zimou, je to velikán, škoda, že ubúda.
Za necelé tri hodiny sme to dali tam aj naspäť a na noc ostávame v kempe kúsok od ľadovca, pri rieke ktorá z neho vyteká. Z vhodného miesta sa pozeráte na neho priamo z auta.
Nigaardsbreen camping & hytter - 61.654950, 7.275681, cena 25 €.
Dnes je cieľ jasný, tak ako každý deň. Presné GPS sú zapísané ešte niekedy od marca. Smer Aurlandlook - teda správnym názvom Stegastein, a druhý bod Nigarsbreen. Cestou-necestou, či skôr asfaltkou, sme videli ešte zopár vodopádov na okolí. Pri jednej dravej rieke sme sa zastavili, pretože bola celkom pri odpočívadle a kúsok od neho hučal vodopád. Ďalší tunel čo nás prekvapil bol 11 kilometrový a v ňom opatrný pomalý turista zo Španielska na obytnom karavane. Teda nie som super vodič, ale tento išiel extrémne pomaly.
Držali sme sa súradníc a dvoch navigácií, vyhliadka pripomínajúca skokanský mostík je vysoko v kopcoch. To, že tam budú serpentíny už nie je nič prekvapujúce, ani to, že cesta má šírku tak 1,5 násobok auta. Cesta dosť strmá a samé spätné zákruty. Zarazilo nás, že dva švédske autobusy si to šľahali oproti nám. Na takejto ceste je to hazard so životmi turistov. Okej, možno šofér nevedel aká je tu cesta, to sme ani my nevedeli, ale toto rozhodne nie je cesta pre busy. A na niektorých miestach namiesto zvodidiel len betónové obrubníky.
Aurland – Stegastein.
Celkom na vrchu je parkovisko, kde sa dá celkom pekne zaparkovať. Celá stavba výhliadky je z borovicového dreva, mne osobne pripomína skokanský mostík, ale niekto by možno povedal, že je to most nikam. Na konci je hrubé sklo o ktoré sa dá oprieť, nie je vysoké, ako balkónové zábradlie. Úplne v pohode sa dá fotiť široké okolie, výhľad na fjord, pravdaže ak tu v tejto chvíli nestretnete dav turistov. Alebo stačí jedna Ruska s frajerom, ktorý jej akurát tu a teraz chce spraviť 3237 krásnych záberov. Toto dielo je tu od roku 2006, je 31 m vysoké a nad Aurlandsfjordom je vo výške 650 m., leží na ceste ktorá bola kedysi hlavnou spojnicou medzi Aurlandom a Laerdalom. Je to postavené ako turistické atrakcia a naozaj ňou aj je. Ešte si ju treba vyfotiť aj inak, nie len zábery z plošiny, ale aj zábery na plošinu. Takže z briežka nad ňou, medzi stromami, priamo z borovicového vzduchu je to ideálne. Plošina sa vyprázdňuje, ideme ešte raz, kým príde ďalší nával turistov. Bože, ten Rus robí už 2547-mi záber a tú herečku to stále baví.
Myslela som, že ďalšiu cestu pôjdeme cez najdlhší európsky tunel, ale navigácia, a možno aj cesta nás posielala na inú trasu. Ale to sme zistili až neskôr. Dolu z Aurlandského výhľadu sme išli menšími zákrutami ako hore, cesta bola pomerne priama a možno o meter širšia. Stále som čakala, kedy pôjdeme dolu kopcom a bude nás čakať tunel. Odrazu pozerám na navigácii, a mapa ukazuje, že tunel Laerdal je kdesi pod nami. No nič, tak ho neuvidíme, aspoň nie na tejto jazde. Dostávali sme sa do vyšších a krajších kopcov, počasie nám prialo a my sme boli na najkrajšej ceste našej dovolenky. Už nám vôbec nebolo ľúto za tunelom, už sme si len vychutnávali vysoké hory nie s kosodrevinou, lebo ani tá tam nebola. Potom sme si vychutnali sneh, najprv ja, snehovými guľami, potom Danko, priamo kúpeľom. Tešili sme sa ako malé deti, v júli sa hráme v snehu. Toľká radosť ! No a potom prišla tá najkrajšia časť dňa, ak nie aj dovolenky. Spravili sme si kávičku na najkrajšom odpočívadle na svete. Bol to asi bod, kde sa lámal kopec, výhľad bol neuveriteľný. Alica narýchlo upiekla poľskú bábovku a nastal moment, keď máš chuť zastaviť čas a povedať si: a dosť, tu ostanem. Predstavte si rovnú krásnu Route 66 vysoko v skalnatých kopcoch. Okolo vás len kamene, mach, tráva, jazierka a sneh. A slniečko ! To nám prialo. Možno práve tým to bola najkrajšia cesta akú sme tu videli. No žiaden pokec ani fotky to nepopíšu tak dobre aké to naozaj bolo. Ak pôjdeme ešte niekedy do Nórska, tak dúfam, že aj tadeto.
Cesta dolu sa s pribúdajúcim rastlinstvom aj zužovala a my sme boli zase na trase len pre jedno auto. Oni tí Nóri robia tie cesty tak, že každú chvíľu je výhybka pre protiidúce auto, alebo pre vás. Takže ten kto má prvý možnosť na takej výhybke zastaviť, ten stojí a čaká. Niekedy čakáte aj 5-6 áut kým prejdú. Cesta stále klesala a bolo treba brzdiť alebo podradiť a naše auto nám to dalo pocítiť jasným smradom. Niečo medzi spáleným plastom a gumou s nami išlo až dolu. Keď sa konečne dalo zastaviť, tak aj Julko za nami povedal, že to cíti. No dobre, brzdy ani prevodovku sme nezapiekli, ale disky na aute by mohli slúžiť ako gril. Konečne pred nami rovnejšia cesta, tak kolesá vychladnú. Cesta viedla okolo Sognefjordu, okrajovo mestom Laerdal, až do prístavu, kde sa nabehne na trajekt. Ten nás stál zase 119,- NoKr. a previezol nás do Mannheleru. Tu sa okamžite po pár metroch nabieha do 3 km tunela a už „len“ 80 km do nášho ďalšieho cieľa.
Časť ľadovca, ktorá patrí jednému obrovskému s menom Jostedalsbreen. Je to najväčší ľadovec pevninskej Európy. Pokrýva 487 km štvorcových, približne (stále sa topí) má hrúbku, či skôr výšku až do 300 m. Leží v národnom parku a jeho „prsty“, alebo ako sa tomu múdro hovorí „splazy“ sa rozťahujú do viacerých údolí. Nigarsbreen je len jedným z nich. Cesta k nemu nie je náročná, len dosť kľukatá, treba sledovať červenú značku na kameňoch. Pomerne dobre sa dá k nemu priblížiť, robia sa tu aj organizované výpravy, kde s čakanmi a mačkami môžete ísť až na jeho povrch. Pre ostatných turistov musí stačiť tá krásna modrá cukrová vata z niekoľkometrovej vzdialenosti. Je tu reťaz, za ktorú by sa nemalo ísť. Je to na vlastné riziko, skaly môžu byť šmykľavé. Napriek tomu si veľa ľudí pre tie krásne fotky ide čo najbližšie, aj keď sa hneď tu, pár metrov pod nohami z neho valí silný prúd tyrkysovej vody. Tu pod tou kopou ľadu už všetci majú oblečené bundy a na hlavách čiapky. Táto živá chladnička dá svoju silu pocítiť aj zimou, je to velikán, škoda, že ubúda.
Za necelé tri hodiny sme to dali tam aj naspäť a na noc ostávame v kempe kúsok od ľadovca, pri rieke ktorá z neho vyteká. Z vhodného miesta sa pozeráte na neho priamo z auta.
Nigaardsbreen camping & hytter - 61.654950, 7.275681, cena 25 €.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára