Stránky

nedeľa 29. decembra 2019

Barcelona - perla Katalánska (4.)

Deň 4. - UTOROK.
No smola, dnes letíme domov. Ešte predtým, ako odídeme, by som chcela popísať naše ubytovanie. Byt veľmi pekný, až na tie rozprávajúce okná z prvej noci. Je cez Airbnb, teda ubytovanie v súkromí. Ale na skvelom mieste, len 200 metrov od La Rambly. Vedela by som si predstaviť bývanie tu, v takomto bytíku. Samozrejme s úpravami, ale aj tak sa mi tu páči. Je v jednom z typických starých „Barriovských“ domov. Vlastne 90% domov v starej Barcelone je takých. Vysoké drevené okná s drevenými okenicami a s maličkým balkónikom. Ja im hovorím raňajkové balkóny, pretože na veľa z nich sú dve úzke stoličky s maličkým stolíkom. No čo iné, než raňajky by tam boli najkrajšie. Možno ešte kávička, ale tú radšej v jednej z miniatúrnych kaviarní. Byt je natiahnutý do dĺžky, stredom vedie kuchyňo-obývačka s dvomi veľkými oknami a na nich dlhé, ťažké závesy. Bočné dvere vedú do troch malých izbičiek, dve z nich sú na prenájom. Sú tu dve, celkom pekné moderné kúpelky plus jedno WC s pračkou. Až na detaily, ktoré by si Slovák dokázal vylepšiť je to fakt pekný bytík. Pýtate sa aké detaily, no... napríklad na chodbe matrac opretý o stenu, v obývačke dosky z rozobratej skrinky.... mohli by sme pokračovať a už ani nehovorím, že španieli si veľmi nepotrpia na základnú čistotu kúpeliek. Sú to len detaily, našinec by ich za jeden deň opravil, upratal, vylepšil a ešte by stihol aj tú kávičku na Ramble. Ale teraz si môžem spokojne povedať, že som spala v centre, v jednom z typických bytov.

Takže deň posledný, odletový. Pre niektorých s otlakmi na nohách a zlou obuvou konečne, ale mňa to neteší. Celé doobedie však ešte máme voľné, a decká musia vidieť Park Güell. Podľa mapy sme si „vypočítali“ kde je najlepšie vystúpiť z metra, aby sme zišli o zastávku ďalej a potom už nie do kopca, ale z kopca k parku. Park je totiž na kopci nad mestom, je z neho výhliadka typu „mesto na dlani“. Vallcarca by malo byť to správne metro a nad jeho východom už nás čakajú smerové tabuľky k parku. Bohužiaľ, tak isto do kopca. Ale keďže to tu už poznáme, teší nás, že pomerne veľký kus kopca sme touto metro zastávkou ušetrili. Spomíname, že tu niekde blízko je policajná stanica, kde sme si na jar niečo užili. Tak keby niečo, tak nad parkom Güell. Prišli sme k nemu zhora, z tej časti, kde je vstup zdarma a postupne sa dostávame k tej najkrajšej terase, kde je Gaudího najznámejšia mozaika. Tu sa za vstup platí. Obídeme to dookola a popod kamennú kolonádu sa postupne dostávame až dolu, kde znova platí turistické pravidlo: (skrátim to) lešenie. Je mi ľúto turistov, ktorí si zaplatili vstup a budú mať dokonalé fotky španielskeho druhu lešenia v jeho hliníkovej podobe. To množstvo trubiek ! To sú fotky ! Na toto ročné obdobie som čakala menej turistov, ale stále to nie je nič oproti letu. V tom čase je to život ohrozujúca exkurzia, lebo okrem horúčav vám hrozí zlisovanie zaživa. Aj tým najštíhlejším.
Azda každý druhý, či tretí človek už počul o parku Güell. Ale pre tých, čo nevedia „vo co de“, tak krátke info: Je to po Sagrade druhé najnavštevovanejšie miesto v Barcelone. Kto tu bol a nevidel Sagradu Familiu a Park Güell, tak ako keby tu ani nebol. Je to ďalšie z diel Antoniho Gaudího. Všetko sa začalo keď pán Eusebi Güell získal pozemok a chcel na ňom postaviť domy. Malo to byť luxusné bývanie pre Španielsku klientelu. Exkluzívne bývanie, v rozprávkovom parku nad mestom, s výhľadom na celé mesto a more. Tak Gaudí dostal úlohu, ktorú zvládol bravúrne. Mal tu svoj dom, kde pracoval, teraz je tam múzeum. Preto sa od roku 1900 menil obyčajný kopec na lukratívnu štvrť. Malo sa tu postaviť spolu 60 domov, ale slabá infraštruktúra, zmluvy o prenájme a nezvyčajná architektúra odplašila ďalších záujemcov o kúpu domov. Plány skončili po dostavaní dvoch domov v roku 1914 a okolie sa upravilo na exkluzívnu záhradu. Kamenné klenby vytvárajúce mostíky a lavičky, nosné stĺpy a múriky, všetko dokonale splýva s prírodou. Vstup do areálu bol postavený ako pavilón so schodiskom, fontánami a množstvom rastlín a dekoratívnej mozaiky. Na jeho vrchu je zastrešený priestor s množstvom stĺpov, ktoré na svojich pleciach držia strechu – balkón – najexotickejší kúsok parku. Balkón je slabé slovo, aj terasa, je to skôr námestíčko, stvorené na kultúrne akcie. Po jeho obvode je postavaná kachľová lavica s mozaikou (pozn. redakcie: kachlová = je z kachličiek, rozbité na kúsky), ktorá je asi na všetkých reklamných fotkách Barcelony. Táto časť patrí k platenému areálu, aj stĺpový sál pod ním, aj schodište. Po smrti Güella jeho príbuzní park ponúkli mestu a od roku 1926 slúži ako mestský park. V roku 1986 bol zaradený do UNESCO a to mu dodalo na jeho sláve. Ročne ho navštívi 12 miliónov ľudí. Ak navštívite mesto, tak sem príďte. Zaplaťte si vstupné, alebo príďte skoro ráno, či po 19-tej večer, keď je to zdarma, ale na úkor davu ľudí. Ale stojí to za to. Už len ten najkrajší pohľad od vstupnej brány vás očarí. Môj sen je ísť sem na svitaní. Na jar, či začiatkom leta, skoro ráno, keď mesto ešte zíva prázdnotou a v jeho uliciach (okrem smetiarov) stretnete len podobne zanietených turistov a fotografov. Ráno, keď sú najkrajšie fotky, lebo lúče slnka majú také spektrum farieb, že všetky fotky sa musia podariť aj keby nechceli. A poviem vám, znova sa tam v takom čase ešte niekedy vrátim. A zo všetkými objektívmi čo mám.

Takže pomaly, ale isto sa náš výlet končí. Cestou sa najeme, pohádame, unavíme a počítame hodiny, kedy musíme byť na letisku. Dovidenia Barcelona. Páchateľ sa ešte vráti na miesto činu. Ešte sme tu nevideli všetko. A kto má dobré nohy, pohodlné rozšľapané topánky, veľkú trpezlivosť a širokouhlý objektív, tak môže ísť za rok s nami.




















sobota 28. decembra 2019

Barcelona - perla Katalánska (3.)


Deň 3. - PONDELOK.
Pondelková exkurzia začala mostíkom – Pont Gotic – El Pont del Bisbe. Vzhľadom k tomu aký je jeho gotický štýl krásny a patrí medzi najfotografovanejšie miesta v meste, je až zarážajúce, že je postavený až v roku 1929 pri príležitosti medzinárodnej výstavy. Dokonale zapadá k okolitým budovám a spája dva paláce. Jeden je súčasťou chrámu, preto sa volá Biskupský most.
Hneď za jeho rohom je Barcelonská katedrála v ktorej sme boli už minule, ale o moste sme netušili. Pozreli sme si ju znova, pretože toto ohromné dielo malo teraz počas adventu otvorený aj dvor, naaranžovaný Betlehem, dokonca aj so živými domácimi zvieratkami. Ako u babky na dvore.


Palau de la Musica Catalunya – to je divadlo, opera. Palác hudby z roku 1908 je pastvou pre oči zvonku aj zvnútra. Je festivalom umenia a architektúry. Zatiaľ len zvonka, ale nabudúce určite aj jeho interiér prehľadáme. Je to ďalšia z budov, ktorá sa vám nevojde do objektívu. Takže sa treba pripraviť foťákom a nájsť správny uhol, správnu hodinu, správne počasie a už len aby čo najmenej ľudí zavadzalo. Okolo desiatky krásnych dverí pokračujeme, ale nedá mi vytknúť domácim jednu príšernú záľubu, pomaľovať grafitmi všetky dvere. Tak krásne sú na fotenie a tak otrasne zohavené farbou. Keby aspoň vkusne, teda sú aj také, ale väčšinu ako keby ich poznačili malé decká. Dajte ročnému decku pastelky, farebné spreje a bielu stenu. Bez úmyslu a úvahy to tu doriadili všetci španielsky puberťáci.

Už sa tešíme na Arc de Triomf, pamätník postavený v roku 1888 pre svetovú výstavu. Zase platí turistické pravidlo, kde je história, tam je aj lešenie, žeriav, alebo niečo podobné. Tu je pre zmenu všade veľký plot, pretože prerábajú zavlažovanie na parkovej časti prístupovej aleje. Takže okrem počasia (je pod mrakom) je to ďalšia nepriaznivá udalosť k foteniu. Tu nachádzame ešte inú atrakciu – demonštráciu španielskych dôchodcov za vyššie dôchodky. Smerujú tak isto ako my ku Kaštieľu troch drakov. Táto budova ktorá slúži ako múzeum prevažne zoólogie je tak isto terčom stavbárov, reštaurátorov. Na stene visí obrovská plachta, takže vidíme len obrázok toho, ako to má vyzerať (pravdepodobne). 
Odtiaľto je to k Sagrade už „len“ dva kilometre. Ideme pešo cez Plaza Tetuan až k tomuto zázraku Antonia Gaudího. Treba uznať, že stavbári pokročili a my vidíme také časti chrámu, ktoré boli minule zakryté, alebo vôbec tam neboli. Sagradu by mali dokončiť už čoskoro, v roku 2026 pri príležitosti výročia úmrtia Antoniho Gaudího. Tak sa necháme prekvapiť. Prechádzka dookola, pár fotiek, občerstvenie v Mc Donalde a k starej nemocnici už je to len kilometer.
Priamo, cez Gaudího avenue, teda štvrte dôchodcov sa dostávame až k nemocnici. Moje dieťa sa ma pýta: nezdá sa ti, že je tu nejako moc tých dôchodcov? Hovorím áno, majú to kúsok do nemocnice. Ale táto nemocnica je umelecký skvost. Do kelu, je možné, aby v jednom meste bolo toľko skvostov? Toľko rozprávkovej architektúry? Je to turistický sen, turistická rozprávka, mesto krásy a umenia. Nemocnica bola dokončená okolo roku 1450 ! Čítate správne – 15.storočie. Prvý kameň bol požehnaný v roku 1401. Financovaná bola rôzne, dobrovoľné dary, almužny dedičstvá jednotlivcov, cirkevné príspevky. Jej areál je ako z rozprávkového filmu. Po vstupe sa ide chodbami, kde na steny premietajú akýchsi duchov – lekárov a pacientov. Prehliadka nádvoria je popretkávaná s prehliadkami častí areálov, kde vidíme salóniky, operačné priestory, ale aj izby, či skôr haly pre ležiacich pacientov. Je to skutočne zaujímavý návrat do minulosti, pretože toto sa len tak hocikde nevidí.
Naspäť sme pokračovali metrom, chceli sme nájsť retro múzeum v jednej z Barcelonských uličiek. Našli sme ho. Bohužiaľ zatvorené. Pani vo vedľajšom obchode povedala, že už je to takto asi mesiac. Škoda. Peši naspäť, unavení ako kone, sa vraciame na izbu. Na chvíľku sa s Diankou ešte od chlapov oddelíme a kúsok od Rambly, v jednej jej bočnej uličke hľadáme Palau Güell. Jedna z prvých Gaudího stavieb (v rokoch 1886-1890) bola sídlom rodiny Güell a Lopéz až kým sa nepresťahovali do Parku Güell. Tu prichádza obvyklý fotografický problém – treba širokoulý objektív. Nemáme.
Po oddychu to už tentokrát berieme na istotu - tržnica Mercat de la Boqueria. Tržnica všetkých chutí je tu pravdepodobne od roku 1836, ale zmienky o obchodíkoch sú v tomto okolí už ďaleko predtým. Neskoršia tržnica už bola vybudovaná pre cca 200 stánkov s najrozličnejšími potravinami, ale nepopierateľne prevažujú morské produkty. Už v minulosti tu bol zavedený systém stánkov s roletami, len neskôr bol modernizovaný a v roku 1998 bola tržnica zrenovovaná. Len pre info: v nedeľu je zatvorená.
Malá večerná prechádzka nás dostala až na pláž, kde sme čakali trošku viac života, ale bola pomerne vyľudnená. Aspoň sme videli vysvietený hotel W-Barcelona. Pivko trošku poopravilo večerný dojem, ale na byt nás neodnesie. Takže poďme, plazme sa do postele.



















piatok 27. decembra 2019

Barcelona - perla Katalánska (2.)


Deň 2. - NEDEĽA.
Každé ráno chodia smetiari a po nich umývači ulíc. Malá multikára na španielsky spôsob umýva hadicou ulice a všetok zvyšný neporiadok splachuje do kanálov, len ten smrad ostáva nad zemou ako poctivý domáci filter pre odstrašenie turistov.
Náš plán je jasný. Bude krásne počasie, super výhľad, treba ísť na lanovku. Pešo do prístavu Port Vell kde sú jachty, Palau de Mar a Historické múzeum Katalánska. Treba to obísť až do štvrte Barceloneta a tu už je necelých 80 metrov vysoký stožiar lanovky na ktorého vrchol sa dostaneme výťahom. Už z výťahu, napriek jeho špinavým sklám, je pekný výhľad, a to ešte len uvidíme, čo nás čaká hore. Cena je 16,50 € (obojsmerná) na osobu a odvezieme sa až na druhú stranu na Mont Juic pod hotel Mirador. Doslova let vzduchom po dobu asi desať minút a s dĺžkou takmer 1300 metrov je jedinečný. Výhľad je neodolateľný, dookola vidíme takmer celú Barcelonu. Na druhej strane, na terase lanovkovej kaviarne si dáme kávu a za našim chrbtom máme kopec na ktorom je kaštieľ, botanická záhrada, park a ďalšia lanovka. Je tu olympijský štadión kde sa konali olympijské hry. Sedíme na drevenej terase a mesto máme ako na dlani. Vidíme nielen prístav a pláž, ale aj Hotel W Barcelona, Barcelonské dvojičky, cirkus a kolotoče v prístave, Sagradu Familiu, kopec s Parkom Guel, Tibidabo aj Ramblu. V priamom okolí stanice lanovky, pod hotelom Miramar je záhrada s veľkým množstvom rastlín. Myslím, že na túto časť mesta, teda Montjuic si treba vyhradiť a naplánovať jeden celý deň.
 Lanovka je z rokov minulých, vyzerá ako stará lanovka na Lomničák, ale je pekne zrenovovaná. Pôvodný úmysel ju postaviť  je z roku 1926 a v roku 1931 ju už sprevádzkovali. Počas občianskej vojny jej veže slúžili ako obranné veže. Neskôr ju zas obnovili, ale v roku 1995 zase ukončili jej činnosť. Trvalo dva roky než ju zrenovovali a spustili do prevádzky podľa starého modelu. Krásny červený lak ju zviditeľňuje do širokého okolia. Zhruba 20 ľudí by mala uviezť, našťastie nás tu toľko nebolo, tak sme si mohli spraviť pekné fotky. Na spiatočnej ceste zase fotíme a po vystúpení z kabínky sme sa tu aj zdržali nejakú minútku, aby sme si popozerali ešte raz Barcelonu z tohto pekného pohľadu. Nad nami je ešte ďalšie poschodie, kde bola a znova sa pripravuje jedinečná reštaurácia s fantastickým panoramatickým výhľadom. My sa zvezieme výťahom dolu, ktorý je na boku veže, medzi jej dvomi nohami a okolo neho psychodelické železné schodište. Dúfam, že nikdy nenastal ten núdzový prípad, kedy ho museli použiť.



Z lanovky sa prejdeme po pláži a našli sme aj kocky, teda La Estrella Herida. Je to umelecké dielo, socha (akože), aj keď na prvý pohľad to vyzerá ako uložené bytové jednotky. Sú to hrdzavé železné kocky s oknami, na sebe ako keby sa mali každú chvíľu zošmyknúť do piesku. Je tu od roku 1992 a má miestnu symboliku. Kúsok od tejto veže sme si dali obed v arabskej mini reštaurácii.  Zastávka Barceloneta je nástupným miestom na metro a ideme až na Passeig de Grácia. Tu prestúpime  na zelenú L3 až na Lesseps. Na instagrame je jedna fotka zeleného domu s červenou maľbou s adresou Carre de Padua 75. Bohužiaľ ulička je taká úzka, že fotiť jedným záberom sa nedá. Ale Kubko má dobrý mobil a ten to zázrakom zvládne.  Teraz na Casu Vicens, ďalší vzor nádhernej orientálnej  architektúry vzniknutej ceruzkou, rukou a myšlienkami Antoni Gaudího. Budova prevažne v červenej farbe mojím laickým okom pripomínajúca maurský štýl. Samozrejme vstupné nie je lacné, teraz to necháme tak, aspoň bude dôvod sa vrátiť.
Po ulici Carre Gran de García pokračujeme na juh ku Case Mile – La Pedrera. Obchádzame všetky tie značkové obchody a venujeme sa len achitektúre a balkónom, starým lampám a keramickým lavičkám. Občas si treba dať pozor aby nás nezrazila elektrobežka, čo je zjavne tento rok veľkým hitom v tomto meste. Pri Case Batlló už zase stojíme. Na stupienku najkrajších Gaudího stavieb má nepopierateľné miesto na jednej z prvých priečok.  Siahli sme do hĺbky vrecka a kúpili sme si vstupenky (29€/os). Na jar bola budova v rekonštrukcii, nechceli sme tam ísť, lebo už sme boli v Case Mila a nebolo isté, koľko priestoru bude možné vidieť. Strechu určite nie, tam bolo veľa práce. Teraz, keď už je to možné, sme sa rozhodli to pozrieť. Budova zo začiatku rokov 1900 stavaná pre priemyselníka a jeho rodinu Batlló je dokonale zladené. Už som tu o tejto stavbe na jar písala, nebudem sa opakovať. Ale táto architektúra modernizmu je akoby vyňatá z prírody a morského života. Nielenže budova vyzerá ako posiata ligotavými rybími šupinami a jej balkóny sú v tvare morských vĺn, ale aj interiér je úžasný. Spomeniem len jeden jediný detail, ktorý nadväzuje na pôvodný historický zámer. Schodište je modré, azúrovo modré. Má sklenú strechu pod ktorou sneží. Áno, čítate dobre, sneží. Aby sa tu domáci cítili ako vonku, keďže je december, tak sneží. Všade poletujú papierové snehové vločky rýchlosťou skutočného snehu. Je to absolútna ilúzia zimy. Toto prekonalo mnohé pocity z jedinečnej Gaudího architektúry. Ale aby som zas nekrivdila, dom je krásny a sprievodca v sluchátkach porozpráva aj jeho históriu obohatenú o vizuálny zážitok na malej obrazovke „mobilu“, ktorou si prezeráte formou 3D prehliadky svoje okolie. Na obrazovke vidíte, ako to vyzeralo kedysi.

Čas pokročil, slnko už dávno zapadlo a my pokračujeme k nášmu ubytovaniu si oddýchnuť. Cestou znova stretávame Santov na motorkách, tentoraz na semaforoch križovatky, takže tu majú čas si ich všetci okoloidúci fotiť. No nepreháňam, ale bolo ich aspoň 200-300. Po skupinkách prechádzali križovatkou a na každú červenú pred nami stála iná skupina Santov. Motory vrčali, trúby trúbili a ľudia sa tešili.

Po oddychu na izbe sme sa vybrali do večernej Barcelony. Na večeru sme hľadali (priznám sa) slušný a nie príliš predražený podnik. No a teraz som si konečne dala ich národné jedlo Paellu s morskými plodmi. Žiaden zázrak, ale chutilo mi to. Asi to doma skúsim spraviť. V cene Paella menu bol šalát, misa paelly, nápoj a dezert. Ďalší bod po večeri bol zase vianočný trh so stromčekom. Veď kde sa má človek prechádzať večer, v jednom z dní tretieho adventného týždňa, ak nie pri stromčeku a vianočných stánkoch. 

štvrtok 26. decembra 2019

Barcelona - perla Katalánska (1.)


Deň 1. - SOBOTA.
Milujem ju. Pre mňa asi najkrajšie mesto Európy. Teda aj Berlín je úžasný, ale je zas iný. Barcelona – to je architektúra, kultúra a predovšetkým Gaudí. Áno, zase sme tu. A zase pôjdeme, lebo presťahovať sa sem nemôžem, tak aspoň po troškách to treba vidieť. Napriek minulej zlej skúsenosti s ukradnutou taškou a všetkými mojimi dokladmi sme tu zas. Zase iné body záujmu a popri tom aj cesta okolo tých minulých.

 Cestou z letiska sme z autobusu vystúpili na Plaza Espagna a znova sa pokochali pohľadom zhora, z terasy nad fontánami. Dianka s Kubkom tu ešte neboli, tak im robíme sprievodcov. Trasy mám naplánované presne, sú cca 5-7 kilometrové, plus cesta späť. Zdá sa to moc, ale dá sa to. Hlavne vtedy, keď toto je bežný počet kilometrov ktoré prechodím v práci. Mám tréning.
Z námestia ideme okolo kostola Sant Pau del Camp až k mačke. Tá je na námestí El Gat de Botero, teda na Rambla del Raval. Botero je Kolumbijský sochár, ktorý prišiel do Európy aby tu žil a tvoril. Mačka je jedným z jeho naivistických diel.
Odtiaľto sme sa už presunuli do nášho bytu, keďže nás čakala jeho majiteľka. Krásny španielsky bytík. Zložili sme sa a vyrazili do ulíc, konkrétne na La Ramblu, najznámejšiu Barcelonskú ulicu. No na to, že je týždeň aj čosi do Vianoc, som čakala väčší ruch. Ale ten ešte len začne, je sobota a to ešte netušíme, že sa do šiestej hodiny rána takmer vôbec nevyspíme. Hlavným bodom dnešného večera je  ulica Passeig de Grácia. Tu je Casa Batló, ktorá bola na jar, keď sme tu boli, v rekonštrukcii. Trošku sme sklamaní, lebo sme čakali nejakú bomba krásnu vianočnú výzdobu. No dom bol len osvetľovaný pohyblivými svetlami. Nad celou ulicou, či skôr bulvárom, sú zavesené siete s vianočnými svetielkami. Je to krásne. Visia na lankách nad strechami áut a ľudia sa pri každej červenej na semafore postavia do stredu cesty a fotia sa. Medzi týmto svietiacim závojom žiaroviek sú svietiace motýle a tie sú aj pred historickými budovami lemujúcimi ulicu. Takto si predstavujem vianočnú atmosféru. 
Pokračujeme naspäť smerom k moru, kde cca 800 metrov od Kolomba pozdĺž pobrežia je ruské kolo svietiace všetkými farbami. Môže byť z jeho kabíniek pekný výhľad, ale skôr cez deň. Uzatvárali sme stávku, koľko bude stáť vstupné, či 20, alebo 25€. Je parádne, pri obsadení a spustení sa aj pomerne rýchlo točí. Dianka ide ku kase a neuveriteľné! Jedna jazda 6€ ! Naozaj. Nejdeme, ale v každom prípade je to krásna atrakcia.

Tu, pri vode, medzi morom a Kolumbovou sochou je vianočný trh s veľkým svietiacim stromčekom. Bliká farebne do rytmu a všetci si ho fotia. Jeho stred je priechodný a tento kužeľ je zospodu fotený asi každým človekom ktorý sa tu prejde. Naspäť ideme okolo múzea voskových figurín a hľadáme našu uličku vo štvrti Barri Gotic, kde máme byt. Jedna z množstva rovnakých uličiek. Rovnako špinavá a smradľavá ako všetky ostatné okolo. Z La Rambly je to len kúsok, pri soche odbočíme do uličky a už len  stále rovno a sme pri grile na rohu ulice. Okrem turistov sa to tu hmýri arabským a indickým obyvateľstvom. Náš byt, teda naša izba je v rohu domu. Takže jedno okno máme do jednej ulice a to druhé do druhej, tej hlavnejšej. Celú noc to tu žije a naše okná tesnia asi tak dobre ako olejový filter na neposkladanom veteráne. Sme na druhom poschodí, takže všetky rozhovory a myšlienky prechádzajú okolo našich španielskych okien,  pomedzi zábradlie balkónu a celú noc sa nám plazia popod dvere cez celú izbu. Naše postele sú akoby vyložené na ulicu a keby sme vedeli ich jazyk, tak sa s nimi môžeme aj porozprávať.  A kecali by sme do skorého rána. Lebo až možno okolo šiestej to stíchlo.