Deň 4. - UTOROK.
No smola, dnes letíme domov. Ešte predtým, ako odídeme, by som chcela popísať naše ubytovanie. Byt veľmi pekný, až na tie rozprávajúce okná z prvej noci. Je cez Airbnb, teda ubytovanie v súkromí. Ale na skvelom mieste, len 200 metrov od La Rambly. Vedela by som si predstaviť bývanie tu, v takomto bytíku. Samozrejme s úpravami, ale aj tak sa mi tu páči. Je v jednom z typických starých „Barriovských“ domov. Vlastne 90% domov v starej Barcelone je takých. Vysoké drevené okná s drevenými okenicami a s maličkým balkónikom. Ja im hovorím raňajkové balkóny, pretože na veľa z nich sú dve úzke stoličky s maličkým stolíkom. No čo iné, než raňajky by tam boli najkrajšie. Možno ešte kávička, ale tú radšej v jednej z miniatúrnych kaviarní. Byt je natiahnutý do dĺžky, stredom vedie kuchyňo-obývačka s dvomi veľkými oknami a na nich dlhé, ťažké závesy. Bočné dvere vedú do troch malých izbičiek, dve z nich sú na prenájom. Sú tu dve, celkom pekné moderné kúpelky plus jedno WC s pračkou. Až na detaily, ktoré by si Slovák dokázal vylepšiť je to fakt pekný bytík. Pýtate sa aké detaily, no... napríklad na chodbe matrac opretý o stenu, v obývačke dosky z rozobratej skrinky.... mohli by sme pokračovať a už ani nehovorím, že španieli si veľmi nepotrpia na základnú čistotu kúpeliek. Sú to len detaily, našinec by ich za jeden deň opravil, upratal, vylepšil a ešte by stihol aj tú kávičku na Ramble. Ale teraz si môžem spokojne povedať, že som spala v centre, v jednom z typických bytov.
Takže deň posledný, odletový. Pre niektorých s otlakmi na nohách a zlou obuvou konečne, ale mňa to neteší. Celé doobedie však ešte máme voľné, a decká musia vidieť Park Güell. Podľa mapy sme si „vypočítali“ kde je najlepšie vystúpiť z metra, aby sme zišli o zastávku ďalej a potom už nie do kopca, ale z kopca k parku. Park je totiž na kopci nad mestom, je z neho výhliadka typu „mesto na dlani“. Vallcarca by malo byť to správne metro a nad jeho východom už nás čakajú smerové tabuľky k parku. Bohužiaľ, tak isto do kopca. Ale keďže to tu už poznáme, teší nás, že pomerne veľký kus kopca sme touto metro zastávkou ušetrili. Spomíname, že tu niekde blízko je policajná stanica, kde sme si na jar niečo užili. Tak keby niečo, tak nad parkom Güell. Prišli sme k nemu zhora, z tej časti, kde je vstup zdarma a postupne sa dostávame k tej najkrajšej terase, kde je Gaudího najznámejšia mozaika. Tu sa za vstup platí. Obídeme to dookola a popod kamennú kolonádu sa postupne dostávame až dolu, kde znova platí turistické pravidlo: (skrátim to) lešenie. Je mi ľúto turistov, ktorí si zaplatili vstup a budú mať dokonalé fotky španielskeho druhu lešenia v jeho hliníkovej podobe. To množstvo trubiek ! To sú fotky ! Na toto ročné obdobie som čakala menej turistov, ale stále to nie je nič oproti letu. V tom čase je to život ohrozujúca exkurzia, lebo okrem horúčav vám hrozí zlisovanie zaživa. Aj tým najštíhlejším.
Azda každý druhý, či tretí človek už počul o parku Güell. Ale pre tých, čo nevedia „vo co de“, tak krátke info: Je to po Sagrade druhé najnavštevovanejšie miesto v Barcelone. Kto tu bol a nevidel Sagradu Familiu a Park Güell, tak ako keby tu ani nebol. Je to ďalšie z diel Antoniho Gaudího. Všetko sa začalo keď pán Eusebi Güell získal pozemok a chcel na ňom postaviť domy. Malo to byť luxusné bývanie pre Španielsku klientelu. Exkluzívne bývanie, v rozprávkovom parku nad mestom, s výhľadom na celé mesto a more. Tak Gaudí dostal úlohu, ktorú zvládol bravúrne. Mal tu svoj dom, kde pracoval, teraz je tam múzeum. Preto sa od roku 1900 menil obyčajný kopec na lukratívnu štvrť. Malo sa tu postaviť spolu 60 domov, ale slabá infraštruktúra, zmluvy o prenájme a nezvyčajná architektúra odplašila ďalších záujemcov o kúpu domov. Plány skončili po dostavaní dvoch domov v roku 1914 a okolie sa upravilo na exkluzívnu záhradu. Kamenné klenby vytvárajúce mostíky a lavičky, nosné stĺpy a múriky, všetko dokonale splýva s prírodou. Vstup do areálu bol postavený ako pavilón so schodiskom, fontánami a množstvom rastlín a dekoratívnej mozaiky. Na jeho vrchu je zastrešený priestor s množstvom stĺpov, ktoré na svojich pleciach držia strechu – balkón – najexotickejší kúsok parku. Balkón je slabé slovo, aj terasa, je to skôr námestíčko, stvorené na kultúrne akcie. Po jeho obvode je postavaná kachľová lavica s mozaikou (pozn. redakcie: kachlová = je z kachličiek, rozbité na kúsky), ktorá je asi na všetkých reklamných fotkách Barcelony. Táto časť patrí k platenému areálu, aj stĺpový sál pod ním, aj schodište. Po smrti Güella jeho príbuzní park ponúkli mestu a od roku 1926 slúži ako mestský park. V roku 1986 bol zaradený do UNESCO a to mu dodalo na jeho sláve. Ročne ho navštívi 12 miliónov ľudí. Ak navštívite mesto, tak sem príďte. Zaplaťte si vstupné, alebo príďte skoro ráno, či po 19-tej večer, keď je to zdarma, ale na úkor davu ľudí. Ale stojí to za to. Už len ten najkrajší pohľad od vstupnej brány vás očarí. Môj sen je ísť sem na svitaní. Na jar, či začiatkom leta, skoro ráno, keď mesto ešte zíva prázdnotou a v jeho uliciach (okrem smetiarov) stretnete len podobne zanietených turistov a fotografov. Ráno, keď sú najkrajšie fotky, lebo lúče slnka majú také spektrum farieb, že všetky fotky sa musia podariť aj keby nechceli. A poviem vám, znova sa tam v takom čase ešte niekedy vrátim. A zo všetkými objektívmi čo mám.
Takže pomaly, ale isto sa náš výlet končí. Cestou sa najeme, pohádame, unavíme a počítame hodiny, kedy musíme byť na letisku. Dovidenia Barcelona. Páchateľ sa ešte vráti na miesto činu. Ešte sme tu nevideli všetko. A kto má dobré nohy, pohodlné rozšľapané topánky, veľkú trpezlivosť a širokouhlý objektív, tak môže ísť za rok s nami.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára