it´s my life...: Sardínia - Zima pri mori (3.)

Deň 3. – PONDELOK – Najkrajšia pláž.

Dobré ráno Sardínia! Dnes si požičiame skúter a spravíme si fúkanú. Ale až po raňajkách.

Mapu okolia máme, aj tri kusy. Tak hurá do jaskyne! Požičanie skútra stojí 30,-€ na deň, plus je tam zaujímavé čarovanie s platobnou kartou, že sa zablokujú peniaze, kým sa motorka nevráti. No nakoniec nám ten taliansky fešák požičal motorku aj bez blokovania 300€ na účte. Asi pre Dankove pekné oči.

Vybrali sme si trasu okolo pobrežia. Veď prečo nie? Iná tam ani nevedie. Cestou je starý, ale že fakt prastarý most cez rieku, vlastne cez ústie jazera ležiaceho tesne vedľa mora. Neviem či je to jazero, rybník, či záliv, ale je tam voda, ktorá sa o kúsok ďalej prelieva do mora. A tu sa nachádza most Ponte Romano – pozostatok z Rímskej ríše. Nie je už celý - po druhý breh, ale dosť dlhý na to, aby ste ho neprehliadli. Svojim vekom, kamennými oblúkmi a rozmermi upúta oči každého okoloidúceho. Kedysi spájal dva pusté brehy zo strany Alghera s mestečkom Fertilia. Dnes už je to spojené do jedného celku. Nebyť vody pod mostom, ani neviete, že ste v druhom meste. Pokračujeme okolo zimným spánkom oddychujúcich pláží Punta Negra, Bombarde a Lazzaretto na západ. Malou obkľukou okolo zálivu Porto Conte a vchádzame do národného parku s rovnakým názvom. Skalnatý výbežok Capo Caccia je až na juhu samotného polostrova.

Tu je parkovisko a štart pešej trasy k jaskyni. Bohužiaľ, dnes zatvorené. Poveternostné podmienky to nedovoľujú. Neptúnova jaskyňa je tak nízko položená, že pre vietor a vlny je k nej prístup nemožný. Zbytočne sme sa previezli. No nie celkom, je tu krásny výhľad na okolie, na more a útesy. Odvezieme sa motorkou aj ďalej, predsa ju nepôjdeme hneď vrátiť. Stretávame tu znova rodinku z nášho lietadla, oni majú smolu, že sú tu autobusom a tak musia čakať na ďalší naspäť. Ale dali nám tip na mesto na severe, vraj s najkrajšou plážou - Stintino.

Malá odbočka tu na kopci je na panoramatickú rozhľadňu. Človek podľa tabúľ nevie čo má čakať, tak zvedavosť premohla všetky ostatné zmysly a na svahu je pri ceste miesto na státie. Nad ním už sú skaly, z ktorých je výhľad na druhú – skrytú časť polostrova. Z tmavého mora trčia obrovské skaly, veľké strašidelné útesy - ostrovy. Pod nami už len priepasť a hlboká voda. Fúka silný vietor, možno od východu a možno od západu. Sme totiž na takom mieste ostrova, že more máme naľavo aj napravo. Sme na výbežku pevniny a ešte k tomu na kopci. Takže výhľad je takmer dokonalý. Keby sa rozišla tá nízka oblačnosť, vidíme do veľkej diaľky. Lenže dnes je také počasie, že tu hore na útese si musím dávať pozor, aby ma neodnieslo dolu zo skaly. Môj cieľ bol dostať sa ešte vyššie k budove s majákom, ale vraj je tam zákaz vstupu, vojenská zóna.

Vietor fúka, ruky stŕpajú, stehná oziabu. Na skútri je chladno. Stintino je po mnohých zákrutách a kopcoch pred nami. Po pravej strane sa už črtá pravdepodobná pláž. Tak sa priblížme, či sa nám to nezdá. Nezdá. Jediný problém je, ako sa tam dostať, pretože všetky prístupové chodníky sú zaliate vodou. Mostíky spájajúce cestu s parkoviskom s brehom mora sú buď potopené, alebo akoby urezané, prerušené. Všade je vyliata voda. No po chvíľke hľadania sme predsa len našli jeden mostík k pláži. K nádhernému snehobielemu brehu tyrkysového mora. To je snáď sen! Toto je ako prírodný zázrak. Drobunké kamienky guľatého kremeňa tvorili niekoľkokilometrovú pláž. Ako sa povie „od nevidím do nevidím“. Ak je tu niekde tá spomínaná najkrajšia pláž, tak toto musí byť jedine ona. Fúka vietor a my vyzimený z motorky sa snažíme fotiť. Takto príšerne sa mi od zimy ruky netriasli ani nepamätám. Naposledy od Parkinsona, teda nikdy. Učupili sme sa k brehu, nech po stojačky nechytáme ten najsilnejší tlak. Ten surfista na vode má na tunajší vietor asi iný názor. Po chvíli sa naše ruky ustália a konečne fotíme. Teším sa ako malé decko, lebo toto som ešte nevidela. Áno, Zakyntos má jednu podobne krásnu pláž, ale tam sú inak biele kamienky, tú sú ako priesvitný biely kremeň. A hlavne ani živej duše, len my a surfista na hladine päťdesiat metrov od nás. Čupnite si k zemi, vypnite zvuk vetra a počúvajte to ticho. Žiaden krik, motory, buchot, nič. Len vlny mora a šplechot o kamienky. Voda neuveriteľne láka, ale jej ľadová teplota mrazí. Fakt je studená. Prečo ? Že by za to mohol február ? Nebyť tej zimy, tak si tu posedíme aj hodinu-dve. Nabrala som si piesok do malej fľaše, do mojej zbierky. Dankove varovanie, že mi ju na letisku zoberú ignorujem. Robím chybu.

Pre lepšiu náladu a roztopenie skrehnutého tela sa ideme zohriať do mesta na kávu.

Po dvoch kilometroch odbočujeme z hlavnej na starú cestu do Stintina a v najbližšej reštaurácii sa plánujeme zohriať. Tak a dáme si konečne aj talianske cestoviny. Bol to taký môj malý sníček. Síce len obyčajné, žiadna špecialita šéfkuchára, ale môžem si povedať: v špagetovej krajine som skúsila ich vlastné cestoviny. V niektorých krajinách, keď si objednáte pitie alebo jedlo, tak vám na spríjemnenie času prinesú ako prvé jednohubky. Čo našinec vždy nechápe, ale je to súčasť ich zvyku a kulinárskej etiky. Nebojte sa, to vám nenaúčtujú. Stalo sa nám to aj v Španielsku a teraz aj tu. Tu nám priniesli Pane Carasau. Je to Sardínska špecialita, prirovnám ju k chlebu, len to vyzerá ako jedlý papier. Presnejšie: ako upečený papier potretý cesnakovým olivovým olejom. Tenučké, ľahko lámavé a veľmi chutné cesto. V prvom momente nás napadlo: maces. Ale nie. Keď som po tom teraz doma pátrala, že čo je to, tak som zistila, že je to veľmi jednoduchý recept s pomerne zložitou prípravou. Z pár ingrediencií sa upečie placka, ktorá sa po niekoľkých sekundách v peci začne nafukovať a je z toho lopta. Tá sa v momente prepečie z oboch strán a rýchlo vytiahne z pece. Po obvode sa rozreže, z čoho vzniknú dve tenké placky. Tie sa medzi plátnami vyrovnajú a zaťažia, čím sa sušia. Pred podávaním sa dajú zapiecť do pece a chrumkavé potrú olejom. Je to krehké, ale veľmi chutné. Robia sa pri veľmi vysokej teplote a krátkom pečúcom čase, preto to musia robiť aspoň dvaja ľudia. Ale raz to možno skúsim.

Takže po predjedle, obede a kávičke, keď sme sa trocha zohriali pokračujeme v ceste. Povozili sme sa po mestečku a aj dolu v prístave sme boli. Teraz ťaháme ďalej popri brehu mora. Tu sú ďalšie pekné pláže, ale na tú prvú nemá ani jedna z nich. Nepopieram, počas sezóny to môže vyzerať celkom inak. Cesta nás zaviedla až na koniec oblasti do druhého mesta – La Pelosa, odkiaľ je vidieť ďalšiu z obranných veží, lebo je len kúsok od pláže. Jednosmernými uličkami nás cesta vyviedla až naspäť za mesto a ťaháme zase na juh „domov“. Príroda je tu pekná, dedinky sú milé a tu na konci sveta aj veľa nových dovolenkových stavieb. No už je nám pomerne chladno. Náš plán odviezť sa do Porto Torres rušíme.

Vraciame motorku, zohrejeme sa na izbe a vyrážame na večerné Alghero. Tieto staré mestá majú svoje čaro. Konečne vidím vtáčie klietky rozsvietené. Pochodili sme pár tmavých uličiek, ktoré boli osvetlené hlavne žiarovkami v obchodíkoch. Teraz je tu tá správna dovolenková atmosféra. Čaj v obľúbenej kaviarni je bodkou za dnešným dňom. Zajtra letíme domov.