Stránky

štvrtok, 14. apríla 2011

to čo mám rada


Z niečoho takéhoto vyšli moje prvé fotky. Ale tie som ešte nefotila ja, ja som na nich len bola.



Moje úplné začiatky s fotením sú zo strednej školy. Je to dedičná choroba, to už môžem teraz potvrdiť.
Mali sme doma foťák, takú akože zrkadlovku, ruský Zorkij,

ale keďže na tom sa muselo všetko nastavovať manuálne, a tie fotky neboli vždy dobré, tak otec kúpil od Rusov aj taký poloautomat, na tie časy veľmi dobrý a moderný fotoaparát. Okrem pretočenia filmu si foťák všetko sám nastavil.


A tak som zo strednej školy v našej triede iba ja fotila na školských výletoch. Fotky neboli lacné, tak aj tým "cvakaním" sa šetrilo. Ale účel bol splnený, no a na stretávke po 18-tich rokoch od maturity som všetkých prekvapila zábermi o ktorých "decká" z našej triedy ani netušili. Bratranec mal fotokomoru, tak všetky obrázky išli z jeho "špajzky".
Fotkami som bola posadnutá aj inak. Zbierala a pýtala som si fotky od všetkých spolužiakov aj nespolužiakov, mala som vlastný fotoalbum, ktorý mapoval moju strednú školu, za čo vďačím aj mojim rodičom, pretože oni nás vždy viedli k tomu, že v tom musí byť poriadok, aby sme sa v budúcnosti z toho tešili a spomínali. Začala som zbierať pohľadnice miest, v tom tak čiastočne pokračujem doteraz. A s odstupom času je to sranda popozerať si pohľadnice miest z 80-tich rokov. Bohužiaľ pohľadnicu nášho mesta sa mi nepodarilo zohnať ani na burze starožitností.
Neskôr sme "dorástli" na čas, keď sme si kúpili plnoautomatický fotoaparát, Nikon. Malý, dá sa povedať že do vrecka (takého väčšieho), tam sa len cvakalo a cvakalo. A tak mám zase zdokumentované (už na farbe) dovolenky, prírastky do rodiny, rodinné udalosti. Myslím že na okolí máloktorá rodina má tak dobre fotografiami zdokumentovaný život.

Potom sme sa (ja a manžel) zoznámili s človekom, ktorý tiež fotil, ale už "vyšší level", a tu som vyskúšala to čo mi pri našom plnoautomate strašne chýbalo. A to, že hľadáčik a čočka objektívu boli dve rôzne veci na dvoch miestach. Videla som iné než som fotila. Jeho Pentax bol delo. Tu začala moja závislosť na fotení a Pentaxe. Kúpili sme prvú kinofilmovú zrkadlovku.
A keďže kinofilm ide dosť do peňazí a do módy prišiel digitál (ten malý vreckový už nebol bohviečo), tak sme "naškrobili" na ozajstnú digi-zrkadlovku. A vtedy sa tá lavína fotenia spustila totálne.