Palubný denník karavanistu (14.) - RUMUNSKO

Deň 14. – Na Slovensku.

Po raňajkách, som zvyškami asi týždňových rožkov nakŕmila kačičky na jazere a vyštartovali sme smer Domaša. Mali sme nájdený aj kemp, ale pôjdeme tak, že keď niečo zbadáme, ostaneme. Pri ceste bola šípka doľava, a nie kemp, ale táborisko. Táborište Krym. Také milé pomenovanie celkom pekného priestoru na brehu Domaše. Je tu dosť karavanov a ako sa dozvedáme, niektoré sú tu na trvalo. Rybári tu majú svoje hniezdočká, tak aj ich prívesy zapustili korene. Uložili sme sa pod stromom, blízko bufetu, ale jeden pán nám odporúčil ísť ďalej, lebo je piatok, bude diskotéka, bude hlučno. Vôbec by sme sa nevyspali, nech ideme aspoň kúsok ďalej. Tak sme zaparkovali bližšie k brehu. Normálne by som povedala, že bližšie k vode, ale vody je tak neslušne málo, že by to bolo smiešne pomenovanie. Po chvíľke, ako sme rozložili stoličky a poležali si v tráve, začala som mať blbý pocit, že nestojíme dobre. „Nosom“ k vode, teda dolu brehom, asi by som v noci pokojne nespala. Nedajbože by prišiel dážď, lejak a šupneme dolu. A ráno by sme sa vôbec odtiaľto nedostali. Tak sme preparkovali aj druhý krát a už dúfam definitívne.

Počasie bolo krásne, dokonca sa niektorí odvážni aj okúpali. Aj ja som sa namočila, normálne, že celá. Ale rýchlo von, voda prudko klesala a na dne bolo blato. Keby nebola taká nízka hladina vody, asi by sa išlo do nej po kameňoch.
Ako kultúrny program sme si dali prechádzku po brehu. Je tu veľa starých karavanov a maringotiek schovaných v kríčkoch, ktoré ešte občas okupujú rybári. Tie šťastnejšie „domčeky“ sú aj natreté, vyzerajú byť používané. No niektoré už akoby vrastali do zeme, splývali s prírodou a stávali sa jej súčasťou, či zberným dvorom. Na konci pláže je kostolík. Patrí k dedine Veľká Kelča. Stará historická stavba. Pre dedinu mala veľký význam. Keď sa stavala táto vodná nádrž, kostolík ohradili kamennou hrádzou, vytvorili svah a tak ho ochránili. Ale asi nie až tak dokonalo, lebo na múroch sú stopy po vodnej hladine a možno spodných presakoch vody. Postavený bol ešte v roku 1780 a až do roku 1993 sa tam konali bohoslužby. Medzitým však, keď sa stavala priehrada, ho ohradili spomínanou hrádzou. Bolo to v roku 1966, keď sa zbúrala dedina a zaplavila vodou. Odvtedy je otvorený len výnimočne, ale plánuje sa jeho znovuotvorenie a sprístupnenie turistom ako múzeum.

Večer grilujeme. Počas toho si pri našich autách rozložila stan mladá rodinka s dvomi deťmi. To sme si žiaľ naivne mysleli. V noci, keď skončila diskotéka, sme sa zobudili, že niekto chodí pred našim autom a nahlas rozpráva. Nejaká baba telefonovala tak naštvane a nahlas, že nás zobudila. Otvorila som dvere a hovorím: tu sa spí ! Odišla ďalej. Lenže to bol len začiatok. Ona vonku tri (!) hodiny telefonovala niekomu aby pre ňu prišiel aj pre decká. Decká boli jej, ale ten chlap bol len frajer, s ktorým sa pohádala. Opili sa a pohádali sa. Keď sme už strácali nervy z jej excesov a výstupov, chcela som vyjsť von a niečo jej povedať. Danko hovorí: nechaj ju, ona je chorá, niekto pre ňu už príde a bude kľud. Prešla hodina a nič. Ani nehovorím ako otrasne a hnusne budila decká, že idú domov. Už som chcela vyletieť z auta a niečo jej povedať, ale zas ma uzemnil, že keď jej preskočí, niečo mi spraví. Keď prešla ďalšia asi pol hodina, Danko chytil nervy, vyletel von a skríkol, že keď to neskončí, volá policajtov. Za chvíľku to stíchlo.

Deň 15. - SOBOTA
Ráno sme všetci vstali nasraní, ale tá baba nevyliezla zo stanu kým sme tam boli. Zbalili sme sa a išli sme preč. Bolo nám ľúto tých nemeckých dôchodcov, čo spali vedľa, asi sa tiež veľmi nevyspali. Tá hysterka by potrebovala psychiatra. Asi ju doma poznajú, keď pre ňu nikto neprišiel.
Dnešok bude už stručný na čítanie. Skrátka sme si to už namierili domov. Popod Spiš, Tatry a okolo Liptovskej Mary s bryndzovými haluškami.

Sumár:
Prešli sme 3 248 km, videli sme 20 krásnych miest, a nehovorím o tom všetkom okolo nich. Celková suma za dovolenku bola 1 039 €, a to vrátane nafty, potravín, ubytovania, vstupeniek, dokonca vrátane suvenírov, magnetiek, piva, vína atď. Keď to prepočítam na osobu a na týždeň dovolenky, ako väčšina cestovných kancelárií uvádza, tak nás to vyšlo 259,-€ na osobu.
Ak by mal niekto záujem, chcel vedieť ceny vstupeniek a tak, mám všetko napísané. Poskytnem.

Palubný denník karavanistu (13.) - RUMUNSKO

Deň 13. – našli moji rádcové, našli, našli ?
Po raňajkách sa vraciame smerom k Baia Mare, ale len obchvatom okolo mesta, či skôr popod mesto, okolo jedného obrovského smetiska. Ten neuveriteľný zápach sme cítili už včera, keď sme odbočovali ku kempu. Tu, rovno na rázcestí križovatky, ktorá síce možno nie je hlavnou magistrálou, ale cesta je dosť frekventovaná, pretože je to priemyselná zóna mesta. A presne pri tejto hore smetia je odbočka na inú hlavnú cestu. Tá kopa je neuveriteľná. Nad ňou krúžia mračná vtákov a my sa potom môžeme čudovať, že hynú, keď sa tu nakŕmia odpadom. A tá predstava, že aká veľká by bola tá hora odpadkov, keby tí Rumuni konečne prestali hádzať všetok bodrel popri cestách a po kanáloch. No predpokladám, že minimálne raz toľká. A mimochodom by ma zaujímalo, či to tu len hromadia, alebo spaľujú. Nedozviem sa. Možno za dva roky. Tak so zadržaním dychu sme prešli okolo tej skládky a unikáme na Satu Mare, to je smerom k hraniciam. Po niečo vyše hodinke prichádzame do mesta s názvom Odoreu. Je to miesto, kde som pred dvomi týždňami stratila okuliare. Stojíme a všetci štyria vytrvalo prečesávame trávu, priekopu a všetku tu burinu popri ceste. Po takmer hodine to vzdávame, že asi nie, asi ich už niekto našiel a zobral. Ale zaujímavé je, že presne tie nesprávne okuliare, čo sme tam našli vtedy, sú ešte tu. Tak predsa tu musia byť aj moje ! Najvytrvalejší hľadač sa nevzdáva, berie do rúk metlu a vydáva sa znova prehrabávať terén. Šiel až do dediny, vyzeral ako štátom platený správca ciest a priľahlých pozemkov. Chodil hore dolu, z dediny zase naspäť do bodu, kde sa patričný trestný čin stal. Prehrabával vytrvalo asi ešte ďalšiu trištvrte hodinu (ak nie viac), a neuveríte ! Naozaj ! Nenašiel ich. Aj hrable padli za vlasť a moje okuliare nič. Nevyskočili z trávy, že tu sme ! Kúpim si nové. Danko aj tak stále hovoril, že som ich stratila naschvál, aby som si mohla kúpiť nové. A on sa tak snažil. Jeho motivácia bola jasná: keď ich nájdeme, tak sa večer strašne opijeme. Všetci štyria. Tak nič. Asi sa opijeme zo žiaľu.

Od 12.37 až do 13.32 - hranice, a konečne prechádzame do Maďarska po tomto hodinovom slimačom presúvaní, čo sa vlastne rovná státiu, priamo pred hraničnou čiarou. Po zhruba ďalších dvoch hodinách pretíname aj slovenskú čiaru cez prvý hraničný prechod aký je dostupný, cez Pácin-Veľký Kamenec. Tu sme zistili, že sme prepašovali z Rumunska štyroch imigrantov. Tak sme ich, tu na Slovensku, tie muchy konečne vypustili.

Odtiaľto už cez Kráľovský Chlmec, Budkovce až k Zemplínskej Šírave. Teda poviem vám, tak sme sa tešili, že ako tá Šírava vyzerá... no radšej sme ju mohli vypustiť z našich plánov. Nepokazili by sme si dojem. Totálne fiasko celej našej dovolenky. Počas dvoch týždňov, zakaždým, akú GPS som nahodila, tak to sme aj našli. No tu som nahodila 3x súradnice nejakého kempu a za každým to bola tragédia. Najprv pláž – kemp U Borovice – katastrofa, kde preboha je tu kemp ? Nič, len pláž, kemp uniesli mimozemšťania. Ďalej: Kepming Adria – čože ? toto smetisko po akejsi večernej bujarej akcii ? Kto si dovolil toto dať do mapy ako kemping ? GPS lúky so smetiskom, to hej, to by vystihovalo. Poslednú šancu sme dali nejakému kempu niekde pri Kamenci. Neviem už názov, ale okrem deravého plota a parciel na parkovanie tam nebolo nič. Neni som si istá ani či v tých elektrických stĺpikoch nejaká „šťava“ tiekla. Možno niekoľko desať rokov naspäť. A verejnosť (indivíduality) sa tam premávali, ako keby tam nebol nikdy kemp. Vygumovať, vymazať, deletnúť, žiaden kemp (z týchto troch) nech na mapách už nikdy nesvieti.
Ešteže je blízko Vinné – Vinianske jazero. Tam sme o ôsmej večer našli pekné miesto na prespanie. Konečne. Na brehu, pri vode, na peknom zelenom trávniku, kúsok od bufetu. Teba si niečo frknúť na to ako sme sa nas... li na tej Šírave. Dobrú noc.

Palubný denník karavanistu (12.) - RUMUNSKO

Deň 12. – STREDA
Z kempu sme vyrazili o deviatej. Soľná baňa v Turde nás už čaká. A keď aj nie, tak budeme nečakaná návšteva. Už po pol hodine parkujeme na tom istom parkovisku ako dva roky dozadu. Pribudlo tu aj nové parkovisko pre osobné autá, nás však dávajú na štrkové, tam kde autobusy a ostatné karavany. Sme tu pomerne zavčasu, ako nám radil majiteľ kempu , kým je menej ľudí a nebude dlhý rad na výťah.

Salina Turda.
Tento podzemný útvar vám vyrazí dych. Soľná baňa, ktorá fungovala od 13.storočia má neuveriteľné rozmery. Za vchodom na vás čakajú schody dolu a na ich konci dlhá chodba obklopená soľou. Najprv sa vám bude zdať, akoby ste boli v ľadovej jaskyni a toto všetko je ľad a omrznuté steny. Ale nebojte sa pošúchať a obliznúť si prsty. Nebudete prví ani poslední, a zďaleka nie jediní. Všade kam sa pozriete je soľ. Soľ nad zlato. Z dlhej chodby je vľavo niekoľko vchodov, či východov. Je tu miestnosť, kde si chodia sadnúť rodičia s deťmi aby dýchali vzduch, a ďalej sú priestory múzea. Je tu staré drevené schodisko, drevený otočný rám, ktorý fungoval ako kladkostroj. Je tu aj maketa celého systému vynášania soli z bane. Všetky pôvodné drevené nástroje sú zanesené vrstvou soli. Po chvíľke nájdete aj staré schody, ktoré vás zavedú nad tú hlbokú baňu pod vašimi nohami. Teraz je na vás, či pôjdete dolu výťahom, alebo po schodoch. Výťah je rýchlejší, ale stojí tu naň dlhý rad. Ideme po svojich, najprv priestranným balkónom na druhú stranu bane. Tu je parádny výhľad dolu na takmer celú plochu hlbočiny. Nie je to nič pre tých, čo majú strach z výšok, ale nie je to až také hrozné. Pod balkónom, terasou je natiahnutá sieť, ale aj tak si svoje mobily dobre držte pri fotení. Pohľad dolu je jedinečný. Ideme po vlhkých schodoch, sú úzke a plytké, treba ísť pomaly. Takmer ako schody na babkinu povalu, len tie boli suché. Na každom medziposchodí sa môžete zastaviť a odfotiť si výhľad. Dolu nás už čakajú chlapi, ktorí to peši nedali. Keď ste tu, ani neveríte ako sa takéto niečo podarilo vytvoriť. Priestor je až po vrch zhruba ako 13 poschodová budova.
Baňa sa prestala používať v roku 1932, počas vojny slúžila ako útočisko a neskôr sa v nej skladoval napríklad syr. Teraz sa sem chodia okrem turistov liečiť ľudia. Dýchanie je tu naozaj príjemné. No a aby ste sa počas pobytu nenudili, je tu ruské kolo, ping pong, minigolf, a čo sme si minule nevšimli, alebo to tu nebolo, tak je tu aj malý amfiteáter. Vraj má vyhrievané sedačky . Je tu aj obchod so suvenírmi, no kávu si tu nedáte. Na druhej strane tejto soľnej dutiny je ďalší priestor. Jeho úroveň je ešte nižšia a prejdete k nemu schodiskom a dreveným mostom. Je to relax nad vodou. Z tohto priestoru zídete dolu a prenajmete si loďku. Videli ste film Priepasť (Abyss)? Myslím, že tak sa volal a bolo to o nejakých podmorských výskumníkoch. Nastal nejaký problém a oni zistili, že tam, v tej najväčšej hlbočine žijú mimozemšťania. A pohľad dolu na loďky a svetlá okolo nich mi pripomína pohľad na to mimozemské mesto hlboko v oceáne. Osvetlenie priestoru je fascinujúce. Lampy visia zdanlivo vo vzduchu a pri kontraste s mramorovým vzorom soľných stien je to ohromujúce. Baňa sa rekonštruovala za podpory Európskej únie a stálo to 5 miliónov eur. Neboli to márne peniaze, pretože nielen zábava a turistika, ale aj pre tie liečebné účinky na dýchacie cesty to malo význam. Vstupné je 40,- Lei na osobu, čo je v prepočte 8,-€. O dvanástej opúšťame parkovisko s konštatovaním, že zasa sa nám podaril dobrý príchod, kým bolo turistov pomenej.

Cez Cluj Napoca sa nasmerujeme na Baia Mare. Dedina za dedinou a všade platí to čo po celej krajine, že v dedine, kde je 50 sa jazdí minimálne 70. Ľudia si už asi zvykli, a žijú s tým. Domčeky sú typicky Rumunské. Povedala by som, že tieto dedinské chalúpky sa delia na tri skupiny: niektoré sú fakt pekné, že by ste sa zamilovali, niektoré menej a niektoré sú už ani neni.
Pred Baia Mare sme si ešte uvarili obed a dúfame, že body ktoré sme v meste našli, budú mať aj miesto na zaparkovanie. Prvá stavba je veľká bazilika. Architektonicky je to minulosť, ale reálne je nová. Toto je ten ich stavebný štýl. Takže to miesto je pri kruhovom objazde a v blízkosti je dokonca Kaufland. Takže parkovisko by sme mali. Najskôr sme si spravili kolečko na kruháči a zistili sme, že kostol ešte nie je dokončený. Panuje tam čulý stavebný ruch, aj keď z diaľky je to už krásny chrám. Škoda. Okolo je ešte stavbársky plot a na schodoch trčí železo a dosky, stavebný materiál je všade naokolo. Takže sa vraciame na parkovisko Kauflandu a nakúpime si.

Druhý bod mesta je kostol, či skôr len veža – zvonica Sv. Štefana. Má cez 40 metrov. Kostol, pri ktorom stála veža bol postavený v týchto miestach v 14.storočí, ale zvonica bola pridaná až v roku 1446. Tá je tu dodnes. Krásne opravená, no kostol už nie je. Ale tak krásne to tu upravili, že park vlastne leží v areáli kostola a jeho blízkom okolí. Základy chrámu sú zachované a na niektorých miestach sú zakryté a chránené sklom, takže je vidieť kde sú aké hrubé. Je tu mapka základov, dá aspoň približne vedieť kam až siahali obvodové múry. Veža bola opravená, pretože aj ju postihlo niekoľko požiarov po búrkach, ale tú sa snažili opraviť a zachovať. Celé okolie je krásny areál, taká malá oáza kľudu.

Kúsok pod Baia Mare v Săcălășeni sme našli kemp. Camping Noroc Maramures – 47.58319, 23.566905. Naozaj pekný kemp, asi najkrajší aký sme zatiaľ v Rumunsku našli. Majitelia nás privítali štamprlíkom a bolo to veľmi milé. On je Francúz a oženil sa s rumunkou. Nedávno sa rozhodli ísť žiť sem a zariadiť si kemp. A spravili dobre a reprezentujú fantasticky. Kúsok od kempu je starý cintorín s dreveným kostolom. Bohužiaľ bol zamknutý, ale aspoň pohľad zvonka treba. Pochádza pravdepodobne z roku 1442 a je stavaný z mohutných dubových trámov. Nemá žiadne okno, len dvere vyrezané z jedného kusu duba.
Tento večer sme si posedeli a zhodnotili našu dovolenku. Síce ešte neskončila, ale záver sa blíži.

Palubný denník karavanistu (11.) - RUMUNSKO

Deň 11. - Čo je vlastne Transfagarašan ?
Karavany štartujeme okolo pol desiatej a smer je jediný a jedinečný. Transfagarašan. Sme Priamo pod ním, obrazne povedané už sme doň vrástli. Začal už niekoľko kilometrov naspäť, pretože úsek nesúci toto meno začína už niekde za Curtea de Arges. Dĺžka tripu s názvom Transfagarašan je totiž okolo 120 km. Najospevovanejšia cesta je samozrejme tá, čo vidíte na fotkách, ale celkovo je to omnoho dlhšie. Po celej dĺžke je naozaj jedinečná príroda a na najvyššom vrchole, ktorý je vo výške okolo 2100 m n.m., na vás čaká horské pleso vo veľkosti jazera. Trasa bola vybudovaná v rokoch 1970-74 a to z neuveriteľného dôvodu. Obranná stratégia voči Sovietom. Rumuni sa báli, že sa u nich stane to, čo u nás v r.1968 a tak zaujali rozhodné stanovisko. Aby sa armáda mohla čo najrýchlejšie presúvať, vybudovali cestu cez hory. Tak ak chcete vidieť vraj najkrajšiu cestu sveta, no minimálne Európy, tak to nie je až tak ďaleko.

Je to raj motorkárov, neprejdú Rumunsko bez cesty číslo 7C a to je práve táto. Z južnej strany, teda od priehrady Vidraru Dam je to cesta skôr medzi kopcami. Zákruty a serpentíny sú z obidvoch strán Fagarašu, ale tu, na juhu prechádzate z jedného kopca na druhý. Pred vami sa vynárajú nové a nové pohľady. Na mnohých zákrutách s malými parkoviskami sú predajcovia syrov a rôznych suvenírov. Tu dokonca sme objavili somáriky ! Moje dlho hľadané somáriky ! Tak som sa z nich tešila. Kedysi boli v Rumunsku všade, teraz ich ledva vidieť. Južná cesta je ako kopec prilepený o kopec a na ňom sivá nitka asfaltového pásu, ktorou sa plazíte medzi vráskami tejto zeme. Na svahoch sa pasú kozy, ovce, niekedy až na neuveriteľných strminách. Keď už máte pocit, že ste na samom vrchu vášho hrebeňa, tak je tu tunel. Zastavte na chvíľu, pokochajte sa pohľadom do hlbokého údolia ktoré pretína len kamenný vodopád. V zime tu musí byť nádherne. Cesta je síce uzavretá, ale tá predstava, že ako turista sa sem nejako dostaneš, vidíš ten raj z pohľadu z Pánbožkovho okna.... a samá biela perinka, všade na okolo. Tu, tesne pred tunelom ešte hodíme očkom na južnú trasu a štart do tmy.

Tunel má 850 metrov a keď vás znova zaleje denné svetlo, pred vami sa objaví (okrem davu turistov) po pravej strane parkovisko a za ním jazero. Jazero, pleso, nazvime to ako sa nám zachce, ale v tejto výške 2 134 m n.m., musí to byť pleso. Parkujeme za 10,-Lei (asi 2€) na hodinu a dáme si konečne pokojnú prechádzku popri vode. Počasie je ideálne, svieti slniečko, čo sa pred dvomi rokmi nedalo povedať. Vtedy tu padala hmla a mrholilo. No len tu hore. Teraz, keď by sa tu pomaly dalo opaľovať, je tu ideálne. Myslím, že lepšie počasie sme si ani nemohli priať. Popozerali sme stánky, stanicu lanovky, je tu akási koliba, či penzión a na najvyššom bode niečo ako kaplnka. Neviem presne akú má táto presklená stavba funkciu, platilo sa tam vstupné, na strecha je kríž, ale možno je to len najvyššie miesto s panoramatickým výhľadom.

Po hodine odchádzame zdolať, či skôr spustiť sa, severnou stranou. Toto je asi najfotogenickejšia časť Rumunska. Na rozdiel od južnej, táto vedie skôr údolím a vy máte pred sebou ako na dlani tú sivú niť plnú áut a motoriek. A okrem somárikov je tu ešte jedna fantastická správa. Lanovka hore funguje. Teda funguje aj v smere dolu. Krásna nová červená kabínka, vyzerá to, že chodia dve na striedačku. Jedna jazda stojí 35,- Lei, čo je v prepočte 7€. Koľko prosím stojí lanovka v Tatrách ?
Cestu som si vychutnávala, fotila som minimálne, lebo po minulom fotení som si to chcela užiť inak. A pohľad zhora dolu je rovnako krásny ako zdola hore. Už takmer v cieli, na parkovisku kde štartuje telecabina (lanovka) je až príliš veľa áut, nedá sa stáť. Tak pokračujeme celkom dolu. Spolu zhora dolu nám to trvalo nejakých 40 minút.

Z odbočky zo 7C na cestu s číslom 1 to do ďalšieho GPS bodu máme ešte nejakých 110 km. Na trase je ešte mesto Sibiu. Krásne staré mesto, na webe s množstvom fotografií, ale to dnes obchádzame. Naše dva slony by tam parkovné miesto nenašli. Na toto mesto sa treba pripraviť inak. Obchvat mesta nás už usmerňuje na severozápad, k mestu Alba Iulia. Ale na návštevu k Júlii nepôjdeme. Len pár kilometrov pred ňou je jeden prírodný skvost.
Rapa Rosie.
Kopec, hora, skaly, ružové ako keby sem stále svietilo zapadajúce slnko. Táto geologická a botanická rezervácia vám možno v prvom momente pripomenie Petru v Jordánsku a čakáte tu podobnú bránu. Tá tu nie je, ale vrásky matky zeme sú v týchto miestach neuveriteľné. Je to ako keby sa tu zem roztrhla a plakala, jej slzy a dážď rokmi vytvorili všetky tie ryhy medzi sypkými stĺpmi, vežičkami a maličkými pyramídkami. Kozy sa pasú na jej vrcholcoch a vy sa smelo môžete vyštverať do výšok a zhora si vychutnávať ten krásny Rumunský ružový svet. Na lúke pod horou sa len opatrne vystriedalo pár áut, túlaví, alebo možno pastierski psi sa tu túlia v tieni pod našimi autami. Uvaríme si obed a necháme ich spať. Keby sa každý deň dalo obedovať pri takomto výhľade. Zavriem oči a počúvam cvrčkov, hudba prírody. Dokonale zosynchronizovaná symfónia cvrčkovania, šušťania listov a zvončeky ovečiek. Bohužiaľ, aj odtiaľto sa treba posunúť ďalej. Bobo naštartoval auto a havkáči sa presťahovali pod naše auto. Naliala som im vodu do misky a naštartovali sme aj my. Chúďatká sklamané sa vybrali našim smerom hľadať iný tieň, pritom v kríčkoch je ho dosť, len to už je obsadené stádom oviec.

Toto je depresívny čas. Keď si uvedomím, že je to druhá polovica našej dovolenky, chce sa mi plakať. Na dôchodku asi bude zo mňa nomád. Inak to nevidím. Ale ako tých 1500 kaktusov budem so sebou vláčiť ?

Smer Turda je jasný. Okolo Alby Iulii už len na sever. Dedinka sa volá Mihai Viteazu a kemp v nej Camping De oude walnoot – 46.542746, 23.766220. Kemp je vo dvore rodinného domu. Je pekný, čistý, wc a sprchy sú vo veľmi dobrom stave. Tu, na takýchto miestach sa vidí starostlivosť majiteľov. A je reprezentačná. Aj keď je dvor menších rozmerov, myslím, že veľa áut naraz tu nebýva. Je to také skryté miesto. Chodia sem možno na prespačku, či len na pár dní. Tu za 16,-€ prespíme a ráno ideme k ďalšej GPS súradnici.