Palubný denník karavanistu (7.) - SLOVINSKO

 Deň 7. – PIATOK

Konečná. Už niet kam ďalej, šesť kilometrov na juh je už len Chorvátsko, tam nie je náš cieľ. Sme už siedmy deň na ceste a je čas otočiť našu loď (no dobre loďku, lodičku) a vrátiť sa domov. Po deviatej hodine a raňajkách vyrážame. Obídeme Ljubljanu a Maribor a v pomerne slušnom zdravotnom stave prichádzame do Maďarska. Po asi 440-tich kilometroch jazdy prichádzame do nášho obľúbeného termálu v Maďarsku a tu v kempe prespíme. Ešte sa večer namočíme do teplej vody a zohrejeme sa. Kedysi tá voda bývala teplejšia. Odkedy prerobili bazén už to nie je ono. Ale možno za to môže to naše zdravie, či skôr nezdravie. Možno sa len zdá menej teplá. Nevadí. Posedeli sme, pokecali s Nemcami a snáď sa dobre vyspíme. Lebo zajtra už budeme doma.

Deň 8. – SOBOTA

Ničím zaujímavý deň. Snáď len tým, že sme šťastne prišli domov a doliečime a dospíme sa pred pracovným týždňom.

 

 

Palubný denník karavanistu (6.) - SLOVINSKO.

 Deň 6. – ŠTVRTOK

Už sme spali lepšie. Ráno trocha dlhšie než obvykle, ale telo potrebuje oddych, aby zvládlo ďalšiu cyklo trasu. Tentoraz severne, či skôr severozápadne. Najskôr prechádzame prístavom ruží, ako sa v preklade volá Portorož. Toto mesto je ďalším starým mestom Benátskej republiky, ďalším rybárskym mestom s oblasťou ťaženia soli. Keď neskôr v tejto oblasti založili kúpele, pochopili kde sa dá zarobiť okrem rýb a soli. Už roky ťaží z turizmu a kúpeľníctva, ku ktorému pribudli kasína a herne. Takže právom vám pri prechádzke pripomenie akási malé Francúzke Nice. Jeden hotel sa predvádza pred druhým a historický nádych rybárskeho mestečka sa vytratil. Pokračujeme, toto nás neoslovilo. Za „rohom“ je mesto, ktoré nám bolo odporúčané na prehliadku ako jedno z tých najkrajších.

Piran.

Starobylé mesto má svoje čaro. Aké krásne môže byť bicyklovanie pri brehu mora, keď vás vítajú domy zo starých Talianskych filmov. Ano. Benátska nadvláda tu zanechala svoje stopy na stenách budov a strechách domov. Nie, nie sú to Benátky a ich kanály. Ale tie domy, ktorým v oknách chýbajú už len vykrikujúce prerastené a gestikulujúce snedé talianky. Do mesta sa preplazíte pomedzi plachetnicový prístav a biele troj-, štvor- poschodové domy s drevenými okenicami brániacich slnku rozpáliť izby. Hoci teraz je to slniečko skôr príjemné a asi najteplejší deň našej dovolenky je pred nami, treba sa držať smeru najvyššej strechy v meste a to je  veža kostola Sv.Juraja. Pod ňou nás však zastaví priestranné kruhové námestie na ktorom kedysi vééééľmi dávno bolo nádražie s vlakom do Koperu. Slniečko vyhrieva kamennú dlažbu a napriek slabšiemu vetru sa tu sedí príjemne. Je dosť zvláštne takto mimo sezóny počuť spoza chrbta slovenčinu, ale aj ten pán si vyšiel na krátky predĺžený víkend s dvomi malými synmi. Predsa hlásili krásne počasie, kto by sedel v usmrkanom Slovensku v zimných bundách, keď tu je tak krásne jesenne. Na Tartinovom targu je množstvo kaviarní, jeho terasy sú naokolo hladkého bieleho kamenného stredu so sochou slávneho miestneho rodáka a talianskeho huslistu Giuseppe Tartiniho. Námestie lemované poschodovými domami vo farbe pistácií, vanilkového pudingu, lososa a bieleho kameňa je lákavé, ale po káve pokračujeme a hľadáme maják. Na Prešnerovom nábreží na nás kričala lavička aby sme si posedeli. No odmietni, keď svieti také slniečko a ty si potrebuješ preliečiť priedušky. Počasie v mobile hlási 16 stupňov. Piranski svietelnik nad našimi hlavami vôbec nepripomína maják, ktovie, čo to kedysi bolo a ako to vyzeralo. Teraz to pôsobí ako malý hrad, strážna pevnosť, ale ktovie. Táto veža z roku 1872 odolávala silnému vetru a ukazovala cestu námorníkom, no teraz ju prirovnávajú k šípkovej Ruženke, ktorá čaká na svoje zobudenie a sprístupnenie. Je na turisticky atraktívnom mieste a ako sa hovorí: „má potenciál“, len treba premôcť birokraciu, nájsť financie a využiť ho. Keďže mapu mesta nemáme a mapy v mobile ukazujú množstvo uličiek vedúcich hore ku kostolu Sv. Juraja, no neukážu to množstvo schodov v nich, tak tlačíme bicykle vyššie a vyššie. Neskutočne úzke uličky, také sme asi ešte v iných mestách ani nevideli. A strmé. Ako tu tí ľudia bývajú? Ako si prinesú nábytok do domu? A kam vynášajú smeti? A čo starí ľudia?

Bicykle sme si museli nechať o pár uličiek nižšie, lebo na takých schodoch ako sú tu by sme s nimi nevyšli. Teda skôr by sme ich nevyniesli. Zhora sa naskytá výhľad na terakotové škridľové strechy a pod nimi okrúhle Tartinove námestie. Nad hlavou veža zvonice kostola a mohutná katedrála vedľa nej. Kamenné steny kostolného múru sú na útese nad morom z druhej strany mesta. No pohľad na mesto je krajší. Mohutnosť kostolnej veži zase pridáva jej umiestnenie na vysokom kopci. Architektonicky je to takmer kópia tej známej veže z Benátiek. Len nie je červená, ale vo farbe hnedo-béžového kameňa. A dali jej hodiny. Výška jej však zodpovedá, 99 metrov.

Vraciame sa dolu a hľadáme uličku aby sme sa dostali k svojim bicyklom. Ak ju nenájdeme, tak máme čo robiť do večera. Našli moji rádcové, našli, našli. A pomedzi úzke múry domov sa prepletáme až znova k námestiu kde sme sedeli na káve. Po Cankarjevovom nábreží sa vezieme naspäť, ale naša chuť si troška posedieť silnie. Poloprázdna terasa reštaurácie pri mori prezrádza, že fungujú. Objednáme si rybaciu polievku (veď sme pri mori) a oni si na oplátku vypýtajú covid pas. Už sme si zvykli a pokladáme to za normálne, musia, dostali to príkazom. Vývar bol na môj vkus slabý, chcelo by to viac rybacej chuti, ale nehodnotím, možno takto to má podľa receptu byť. Pod terasou tejto Rybej kantíny sú drevené lehátka na slnenie a tak sa znova slníme. Niekto vedľa mňa chrapľavo zatiahne ručnú brzdu a na to sa zobudí. No dobre, oddýchli sme si, ideme ďalej. Vraciame sa zasa okolo hotela Bernardin, cez Portorož popri vode. Už ráno sme prechádzali popri prístavných skladoch a teraz sa tu aj zastavíme. Zatiaľ jediné miesto, ktoré na mňa v tomto meste zapôsobilo. Boli to staré sklady soli, odkiaľ ju nakladali na lode a šup do sveta. Tieto bývalé sklady sú v súčasnosti využívané pre umenie a výstavy, v niektorých priestoroch je aj sklad (neviem čoho). Ako sa jeden pán na google sprievodcovi vyjadril: Impozantná štruktúra rakúsko-uhorskej éry, ktorá bola schopná „prežiť“ taliansku fašistickú éru a juhoslovanskú socialistickú éru, až do nedávnej obnovy. Pozoruhodná obnova, ktorá dokázala dokonale spojiť historickú pamäť s prímorským turistickým povolaním tejto oblasti Istrie. A tak sa cez mesto hazardu, turistiky a míňania peňazí prevezieme až do nášho kempu, a nášho skromného príbytku v ojazdenom, ale spoľahlivom Fiate. Medzitým tu pribudli ďalšie karavany z rôznych kútov Európy, už nás je tu, v tejto prímorskej časti kempu asi desať. Kempu by sa asi nedalo takto na prvý pohľad nič vytknúť, len keby tie záchody, ktoré sú takto mimo sezóny otvorené, neboli až pri recepcii. Je to zhruba 800 metrov, takže využívame len tie naše v aute. 

Palubný denník karavanistu (5.) - SLOVINSKO

 Deň 5. – STREDA

Choroba prepukla v noci. Bola hrozná. Takmer som nič nepospala, všetko ma bolí, soplím, kašlem. Už nie len šofér, už aj ja.

O pol desiatej odchádzame smerom na Koper, kde aj natankujeme. Pred vstupom do budovy benzínky, na zaplatenie, kontrolujú covid pas. Asi 14 kilometrov od Ankaranu je ďalšie staré prímorské mesto Izola. Ani sme ho neplánovali, ale zhora z cesty na kopci bol taký fantastický výhľad, že sme neodolali. Najprv sme mysleli, že si ho len zvrchu odfotíme, ale veď nemáme kam ponáhľať, tak prečo nezájsť až dolu do mesta. Toto mesto má výhodu, že vedľa prístavu je parkovisko. Nič extra, také jednoduché prístavné, ale vojde sa dosť áut. Hlavne teraz mimo sezóny. Skladáme bicykle a ideme do centra. Popri mólach s člnmi sa dostávame do mesta plného domácich obyvateľov a cudzia reč je tu teraz skôr výnimkou. Aj my sa bicyklami nenápadne strácame v uličkách a hľadáme kostolnú vežu viditeľnú z kopca nad mestom. Nebolo to jednoduché aj keď tých ulíc tu zas toľko nie je. Lenže zospodu hore do kopca pomedzi múry domov toho moc nevidíte. No nakoniec sme to našli. Je to malý kostol Svätého Maurusa. Pásikavá bielo- oranžová stavba a vedľa nej ďalšia Benátska veža. Ani nie je tak vysoká, ako jej výšku nadnáša kopec na ktorom je postavená. Z diaľky vsunutá medzi farebné domčeky a ich oranžové strechy vyzerá ako vysoká zvonica. No zdanie klame.

Dolu brehom cez úzke uličky sme našli prázdne námestíčko vedľa kostola Sv. Márie Alietskej s otvorenou kaviarňou. Tak dýchame Izolský vzduch a užívame si dovolenku. Toto mesto má veľa starých krásnych domov. Niektoré dokonca ohlodal zub času a tak vyzerajú ako zo starého filmu. Uličky sú čarovné. Romantická prechádzka ako stvorená. Celé ho obídete za pomerne krátky čas, ale to nie je prekážka, lebo aspoň vám  ostane viac času na kaviareň. Taliansku a byzantskú architektúru nájdete za každým rohom. Toto rybárske mesto bolo kedysi ostrovom. Preto názov Izola. V 19.storočí za Francúzskej nadvlády boli zbúrané mestské hradby z čias Benátskej republiky a nimi sa zasypal prieliv medzi ostrovom a pevninou. Aj táto oblasť kedysi patrila pod Taliansko, no keď územie pripadlo Juhoslávii, veľa Talianskych hovoriacich obyvateľov sa odsťahovalo. V súčasnosti patrí medzi TOP Slovinské destinácie napriek svojej malej rozlohe.

O dvanástej už prichádzame do kempu Lucija (45.501963, 13.600864) patriacemu k mestu Lucija, len kúsok pod Portorožom. Je to podobný, len menší kemp ako predošlý. Tiahly od mesta až k vode. Pozdĺž prístavu sa ťahá až ku kopcu na konci polostrova. Zasa kemp s reštauráciou, kaviarňou, betónovou plážou, akousi malou promenádou, po ktorej sa prechádzajú domáci a veľa ďalších turistov a psíčkarov. Bohužiaľ, tu nielen pešo, ale čo je na škodu aj na skútroch a motorkách. Ozaj, viete z čoho by mohlo prameniť zľudovelé slovo „promenádovať sa“? Spomenula som, že koniec kempu je polostrov, tak sme sa vybrali bikami ešte poobede nakuknúť za roh kopca. Krásne sa dá prejsť a z druhej strany je (okrem plážovej reštaurácie) aj Vrt kaktusov. Teda po našom kaktusový skleník – súkromný. Pani majiteľka nás za symbolické vstupné pustila dovnútra, ale fotiť sa nesmelo. Škoda. Na môj vkus to bola ukážková súkromná zbierka, esteticky krásne rozmiestnená. To by boli fotky pre našich klubákov! Pani veľmi netrpela ochotou a zhovorčivosťou, tak sme len popozerali, možno by som si aj niečo kúpila za inej situácie.

Cesta sa kľukatila a prišli sme do oblasti, kde sa rozprestieral rybársky prístav, so skromnými loďkami a pravými rybárskymi člnmi. Za nimi sú soľné odkaliská. Teda neviem ako sa tomu hovorí, tie obdĺžnikové polia na ťažbu soli. Konečne bezvetrie, chcela som zdvihnúť dron, no bohužiaľ, zakázaná zóna, Národný park - pre tieto staré soľné jazerá. Tak sme sa zase niečo naučili – ako nevzlietne dron v zakázanej zóne a môžeme ísť naspäť. Cestou stretneme ešte jedného Richarda. Teda kto nepozná Richarda, je to ryšavý kocúr, zväčša blúdiaci sám, tváriaci sa veľmi dôležito a nadradene. Zdanlivo ignorujúc ľudí, no poteší ho pohladkanie. To je Richard:

Večer si varíme karavanovú klasiku, špagety a potom nastáva fáza liečenia. Moje priedušky sa trápia, ale to nám predsa nepokazí dovolenku. Stále je nádej, že sa to na druhý deň zlepší.

Palubný denník karavanistu (4.) - SLOVINSKO

 Deň 4. – UTOROK

Vstávane zas okolo ôsmej. Plán dnešnej trasy je na juh, do Koperu. Bicyklami je to len okolo 7-8 kilometrov, cesta dobrá, len cyklocesta ide popri hlavnej ceste. Na konci Ankaranu sa odbočí doprava a tak sa aspoň v určitom úseku vyhneme hlavnej frekventovanej ceste. Na tú sa pripájame až blízko kruhového objazdu kde už sú všade okolo nás parkoviská s tisíckami, desaťtisíckami áut čakajúcimi na nalodenie, alebo naloženie na kamióny či vlaky. A že nie sú čipy! A tu čakajú tisíce a tisíce áut na svojich majiteľov. A výber je široký. Za týmto prístavným nákladným priestorom pokračuje priemyselná štvrť a prelína sa postupne do obchodných zón a mestskej časti. Po pár kruháčoch už prichádzame do historickej časti mesta. Koper je významné Slovinské prístavné mesto už dlhé roky. Ním prejde veľká a dosť podstatná časť ekonomiky štátu. Dá sa povedať, že je to jediné morské spojenie Slovinska so svetom. Teda niežeby inde neboli prístavy, ale pobrežie Slovinska je tak krátke, že iné takto priemyselne vyvynuté mesto tu už nie je. Mestá ako Isola, Portorož a Ankaran sú hlavne turistické destinácie. Pobrežie Slovinska má len málo cez 30 kilometrov, tak keby ste silno chceli, tak ho bicyklom za deň prejdete tam a späť a uvidíte, že niet miesto na ďalší veľký obchodný prístav.

Koper je piate najváčšie mesto v Slovinsku a určite  k tomu najviac prispel práve prístav, priemysel a s ním spojené pracovné príležitosti. Je pomerne v nížine, takže ani so stavebnými možnosťami to nebolo až také zlé. Jeho históra siaha hlboko, hlboko do našich kalendárov. Už okolo roku 600 fungoval pod rôznymi menami. To, že má a vždy mal veľmi blízko k Taliansku svedčí nielen druhý oficiálny jazyk – Taliančina, ale v historickej časti mesta pochopíte, že architektonicky rástol pod rukami majstrov, ktorí stavali Benátky. Túto architektúru budete cítiť nielen v Koperi, v Mugii, ale aj ďalej po pobreží. Ak budete mať cestu k Slovinskému moru, zastavte sa tu. Teraz mimo sezóny (a počas covidu) je to dosť prázdne mesto. Počasie je na naše pomery ideálne. Ani zima, ani teplo. Tak akurát na poznávačky. Rozlohou je Koper pomerne veľký, ale môžu za to skôr priemyselné a moderné zóny. Pokiaľ by sme sa zamerali na historickú a turistickú časť, tak nič moc. Jeho staré historické uličky vám zaberú možno jeden deň. Teda ak chcete byť dôslední. Staré centrum vyniká Prétoriánskym palácom, niekoľkými múzeami. Množstvom vežičiek a starých krásnych domov. Zastavte sa na Titovom námestín napríklad v Paláci Loggia, kde je najstaršia kaviareň v meste a dajte si kávu. Zastavte čas a vychutnávajte si históriu, túto chvíľu, tento moment. Tu na Titovom námestí je hneď niekoľko historických perličiek v podobe bielych stavieb. Sú z 12.-15. storočia a toto miesto je takým zlatým stredom mesta. Okolo vás sa motajú študenti, pretože je tu niekoľko fakúlt a univerzít. Tak sa pomedzi nich do stratena vydajte napríklad Kidričevovou ulicou k prístavu s malými loďkami, alebo sa len tak motajte a blúďte uličkami. Vyberte si jednu z otvorených reštaurácií a dajte si obed ako my. Treba podotknúť, že všade sa kontroluje green pass – covid certifikát. V každej jednej kaviarni, reštaurácii.

Staré mesto bolo kedysi chránené múrom a bránami. Jedna z nich je dnes pamiatka – Prešnerov trg a brána Muda. Na námestí je stará fontána de Ponte, ktorá je asi terčom viacerých fotografov. Brána Muda je jediná dochovaná vstupná mestská brána. Kedysi ich bolo dvanásť, no ostala už len táto. Nás už vyviedla zo starého mesta a my okruhom po cyklochodníkoch zase ťaháme preč. Tou istou cestou, len s malou odbočkou za skladom áut. Je tu opustený dom, ktorý na pohľad vyzerá byť niečo ako elektráreň. Architektonicky veľmi pekný dom, škoda, že je opustený, ale podľa bordelu vedľa neho, tak snáď ho niekto prerába. Okolo neho sa do kempu nedostaneme, je tu kanál a za ním záhradkárska oblasť, takže naspäť na Jadranskú cestu a po nej až do centra Ankaranu do nášho kempu. Je to Avtokamp Adria Ankaran, jeho GPS je 45.577673, 13.735779. Rozľahlý kemp s vyše 500 parkovacími miestami teraz zíva prázdnotou. Je nás tu len pár turistov, zato na zvyšku plochy sú okrem chatiek a mobil-hausov zaparkované prívesy, ktoré sú tu celoročne, len samozrejme nie pod plachtami a igelitmi ako teraz. Niektorí majitelia sa tým nebabrú, obtočia príves streč-fóliou a majú okná, dvere zabezpečené. Kemp je komplet vybavený nielen sociálkami a bazénom, ale cez sezónu je tu obchod aj kaviareň. Ozaj sociálky. Tie sú teraz zavreté. Aly vyriešili to tak, že je tu akýsi kontajner, kde sú záchody, umývadlá a sprchy pre všetkých tých pár návštevníkov. Sprchy sú podľa mňa super doriešené. Sú na čipový náramok, ktorý sa len prikladá. Síce dosť krátko tečie voda, ale prikladať môžete aj pol hodinu a tečie taká teplá voda ako si zarobíte. Žiadne žetóny, ale dokonalé šetrenie vodou.

Prístup do mora je z betónovách pláží po schodíkoch a mólach. Oproti vstupu do kempu je obchod, lekáreň, skrátka začína maličké centrum mesta. Počas letnej sezóny to tu určite vrie a je nabité turistami. Teraz je to presne to, za čím sme prišli. Ticho, kľud, len domorodci. Ozaj. Tu je taký zvyk, teda akási dohoda medzi kempom a mestom. Keďže pobrežie štátu je krátke a miestami skalnaté, plné hotelov, rezortov a súkromných pozemkov, tak kemp musí umožniť obyvateľom mesta prechod k moru na prechádzky a športovanie. A tak z nášho karavanu priamo pri vode, môžeme sledovať domorodcov ako sa prechádzajú, venčia psíkov, behajú alebo sa „paličkujú“ po celej dĺžke betónovej pláže. Oni sa prechádzajú, pozerajú na nás, my sedíme a pozeráme na nich. Pohoda, klídek, vínečko.

 

Palubný denník karavanistu (3.) - SLOVINSKO

 

Deň 3. – PONDELOK

Dnes máme na pláne malý výlet. Veď preto sme si brali so sebou bicykle. A tak po raňajkách vyrážame na kávu. Ideme smer severozápad, pretože cesty vedú len buď na juh Slovinska, alebo na sever. A tak je treba ísť okolo pobrežia, najskôr mierne do kopca a potom už takmer rovina. Zastavujeme pri vinohrade v ktorom je kamenná stavba pravdepodobne starej strážnej veže nad celým vinohradníckym kopcom. Najväčšia škoda je, že je zamknutá a nedá sa pozrieť na tú jesennú červeno-oranžovú krásu zhora. Vinohrad hrá všetkými farbami jesene. Bobule sú už obrané a na halúzkach viniča ostali len kostrnky zo strapcov, ako keby niekto hrozno zjedol priamo z viničných strapcov.

Vietor pofukuje a my pokračujeme pomalým tempom ďalej. Po pár minútach sme natrafili na maličký polostrovček ktorý je cez sezónu pravdepodobne miestnou plážou. Je trávnatý, ale dookola je breh a štrk z guľatých kamienkov, všetko tomu nasvedčuje. Cesta po pár zakrutách sa vyrovnáva a rozširuje. Uprostred nej ako nástupný ostrovček sa vyníma benzínka OMV a z obidvoch strán sa dá zastaviť a natankovať. Super výmysel toto umiestnenie. Keď sme sa k nej priblížili, tak sme si uvedomili, že v týchto miestach je vlastne pomyselná a geografická čiara, teda hranica medzi Slovinskom a Talianskom. Zapípajú štyri esemesky a sme v Taliansku.

 Popri ceste je kemp a za ním vysoký a dlhý múr obrastený paviničom. Z jeho jesenných čarovných farieb vykúkajú staré železné dvere. Múr vyzerá ako ochrana pevnosti, čo sa nám po pár metroch aj potvrdzuje. Je to vojenský areál. Najbližšiu a dosť ostrú zákrutu vyberáme rýchlosťou bežiacej korytnačky a zatáčame doprava. Nad nami na kopci je (pravdepodobne) rekreačný alebo kúpeľný rezort. Cesta pokračuje cez obec, mestečko, osadu, skrátka niečo maličké a tiahle pozdĺž pobrežia s názvom Boa. Pri mori sa rozprestiera pekná nová betónová promenáda s kaviarničkami a bufetmi. Jej kamenná pláž aj teraz vyzerá lákavo. Naproti promenáde sú vo svahu postavené domy a chaty, pripomínajúce, a možno aj kedysi to tak bolo, záhradkársku osadu v kopci. Pri troške fantázie si predstavte väčšie chaty v kopci, a tie postupne prestavané a nadstavené na viac poschodí, ako poschodové hranaté hniezda lastovičiek nalepené na svahu. Komicky vyzerajú vstupy do ich priestorov, pretože keď si odmyslíme novšie garáže a prístrešky pri ceste, tak hore na vyššie poschodia, či vyššie postavené domy sa ide len úzkym chodníkom plným schodov. V niekoľkých prípadoch si už obyvatelia a majitelia siahli hlbšie do vrecka, pretože popri schodíkoch bola postavená lanovka. Nie, nie výťah. Podobá sa to skôr na maličkú úzku lanovku – zubačku. Len pre predstavu: zubačka čo ide na hrad v Budapešti, alebo v Prahe na Petřín, len o rozmeroch 1x1,5 metra.

Za ďalšou pravotočivou zákrutou sme už takmer na konci cesty okolo tohto polostrova a pred nami sa rozprestiera výhľad na husto osídlené prístavné mesto Terst. Vzdušnou čiarou celkom blízko, ale cestou je to ešte zopár kilometrov a jeden pomerne veľký záliv. Toto je už oblasť patriaca k mestu Muggia. Najskôr prechádzame jachtárskym prístavom San Rocco. Tu si dáme rannú kávu. No rannú, je už skoro dvanásť, obed, tak asi skôr obednú. Porto San Rocco, hotel San Rocco, pizzeria San Rocco... a už okolo promenády prichádzame do Muggie. Ďalší prístav s jachtami a rybárskymi loďkami, uličkami kľučkujúcimi medzi starými domkami, jednosmerky so železnými stĺpikmi popri ceste. 

Toto mesto je pomerne natiahnuté popri mori, ale my sme si pozreli len jeho starú časť a po schodoch sme svoje bicykle vytrepali až hore k hradu, pevnosti. Tu je vidieť presný obraz toho, prečo Taliani vyrábajú (-li) autá ako 500-vka, 600-vka, cinquecento, seicento, malé Lancie a úspech má aj twingo, clio, nissan micra. Popod hradný múr ide cesta, nazvala by som ju chodník, po ktorom prejdú iba tieto autá, (aj keď úzka) ulica. Neuveriteľné ako sa sem s tými autami vytrepú. Musí to byť ako keď sardinky tlačíte do konzervy. Pomedzi farebné domčeky sme znova bicykle zložili z kopca a starými mini a mikro námestíčkami s benátskou architektúrou sme sa premotali naspäť na jednosmerný výjazd z tejto historickej časti mesta. Do mora tu vybiehajú dve móla, ktoré vytvárajú akési vonkajšie ohraničenie jachtárskeho prístavu. V závetrí jeho vysokého múru sme si posedeli na slniečku a počúvali sme filharmóniu lodných stožiarov. Počuť ju bolo až hore na hrade. Na kopci pod múrom veže, medzi stromami a strieškami domov. A tu dolu je ten hluk oceľových lán búchajúcich vo vetre ešte viac prehlušovaný silným hvízdaním vetra obtierajúcim sa o lodné sťažne plachetníc a rybárskych člnov. Neviem ako si na toto ľudia zvykli, ale chvíľami až psychodelický a horový zvuk je tu všade okolo non-stop. Ale v tom závetrí na lavičke, čelom k slniečku sa sedí dobre. Ako keby sa ten vietor zabil, len to kvílenie vetra nás presviedča o mylnom zdaní.

Cestou naspäť sa prevezieme zase cez Porto Rocco a chvíľu sme aj zaváhali, či si dáme ešte jednu kávu, ale odolali sme. Pokračujeme okolo novej betónovej promenády so skate-parkom, popod zubačky pri hoteloch, ľavotočivou zákrutou pod kúpeľným domom znova rýchlosťou jačiacej vínnej mušky a hurá hranica. Cestou sme natrafili na turistický bilbord so skalným útesom. Pri známom vinohrade bol znova a išlo sa k nemu znova cez vinohrad. Tak sme si ho prešli znova a znova sa kocháme farbou vínnych listov. Na druhej strane kopca na ktorom rástli tieto jesenné farby bol vlastne koniec kopca. Ako vo filme. Sek a zrazu nič. Koniec sveta. No presnejšie sme stáli na útese a hľadali sme kde je ten z tej fotky. Hľadíme na otvorené more a zisťujeme, že ten útes na obrázku je ten, na ktorom stojíme. Len na fotke bol pohľad z vody, od mora. Pravdepodobne fotený počas odlivu, pretože to vyzeralo ako skala, útes na ostrove. Uhol pohľadu. Dolu pod nami dvaja jedinci zbierali veľké kamene a stavali na brehu kamenných trpaslíkov. Ale dolu je cesta po strmom svahu, tam nejdeme. Ideme späť do nášho kempu. Len kúsok pred Ankaranom, kde sme bývali sme zišli z cesty asfaltkou k pláži. Úzka kamenná pláž vyhriata slnkom je ideálna na posedenie a dýchanie liečivého morského vzduchu. Možno nám pomôže na ten kašeľ a sopel, ktorý nám robil cestou spoločnosť. Tu si človek uvedomí, že stačí keď vyjde slniečko a hneď je život krajší.

V Ankarane sme ešte zbehli do potravín, chuť na červené víno netreba potláčať. Je tu drahšie než u nás. Všetko. Dokonca niektoré veci až tak, že sme si uvedomili, že zas takí hladní sme neni. Večer sme si spravili prechádzku po kempe a po meste, taký malý okruh, lebo ani veľmi nie je kam ísť. Možno počas sezóny, ale teraz vôbec. K večeri sme si dali vajcia na slanine a konštatujeme, že na to, koľko sme prešli bicyklami, tak zhruba 26 kilometrov, sme ani veľmi nevyhladli. 

 

 

Palubný denník karavanistu (2.) - SLOVINSKO

 Deň 2. – NEDEĽA

 Vstávame o 7.15 po nočnej zimnici a raňajkách vyrážame na autobus do mesta. Stojí len kúsok za rohom od kempu a jeho trasa je vlastne celkom priama po Dunajskej ceste až do centra. No dá sa povedať, že za trošku lepšieho počasia ideálna trasa na bikoch. Rovno, rovno a bum! Ste tam po nejakých jednoduchých 5-6 kilometroch. Na recepcii nám večer, okrem mapky kempu, dali aj mapu mesta, takže trasu a body záujmu som mala vyznačené, už len pozrieť ktorú zastávku vystupujeme. Na Gregoričevovej ulici sme si vyčerpali 2,-€ cestovného lístka, teda jeden smer a vystupujeme. Tu prejdeme cez cestu okolo Biblioteky nazionale, teda veľkej štátnej knižnice, ktorá je prístupná len študentom a majiteľom preukazu knihomoľa. Knižnica založená v roku 1701 ma (úprimne) neočarila. Jej útroby môžu byť krásne a zaujímavé, ale zvonka mi príde ako príliš moderná stavba. Čo by aj nie. Teta Wiki hovorí, že bola postavená v 30-tich rokoch a považovaná za najväčší počin jej architekta Plečnika.

 Prechádzame cez Novi trg okolo Šuštarskeho mosta, ktorý je tiež dielom architekta Plečnika. Má už jemne moderný nádych, ale ak si odmyslím tú stavbársku ohradu a murárske oplotenie kúsok vedľa (čo vždy v historických centrách nesmie chýbať), tak je to pekný most, náhrada za starý drevený z minulých storočí. Po našom je to Šustrov most, lebo v jeho okolí mali šustri svoje domčeky. Kúsok za mostom na Cankarjevovom nábreží si dáme rannú kávu. Najprv prebehne kontrola QR kódov a potom príde fešák s kávou. Neviem, či je príjemnejšia tá teplá káva, alebo ten plynový ohrievač o ktorý sa opieram. V každom prípade je tu kľud, príjemne, romantika a sychravo. 

Cez Rybí most prejdeme naspäť na ľavý breh a už kúsok za ním je Trojitý most. Veľmi pekné trojmostie, ktoré je pýchou mesta. Je to vlastne súbor troch mostov stretávajúcich sa na jednej strane rieky pri Filipovom dvorci na pravej strane, na druhej strane rozvetvený a končiaci na Prešernovom trgu. Trg u Slovincov je (pravdepodobne) námestie, takže na Prešernovom námestí. Kto by si teraz predstavoval nejaký obrovský most o veľkosti Karlovho mosta, tak ste totálne vedľa. Sú to tri mosty o dĺžke len pár metrov, rieka celkovo v týchto miestach nie je veľmi široká. Z tohoto pohľadu to nie je nič moc, ale tie mosty sú veľmi pekne architektonicky spravené. Pôvodný prvý navrhol talian a je z roku 1842. Potom v 30-tich rokoch (kto iný ako Plečnik) navrhol jeho rozšírenie o ďalšie dva mosty. Akože architektonicky to perfektne zladil a tým sa toto miesto stalo asi jedným z najromantickejších miest v Ljubljane. Preto ho nájdete aj na mnohých pohľadniciach a turistických letákoch. Oproti mostom je obrovský Františkánsky kostol. Jeho zvony sa rozliehali po malom námestí a tým čo nenosia hodinky ohlasovali, že je čas sa zobudiť, je desať hodín. 

Kúsok za týmto námestím sú ešte dva návštevy hodné mosty a to Mäsiarsky most (ktovie kto býval v jeho okolí) a je hneď vedľa tržnice s kaviarničkami. V tomto meste práve tento slúži ako most so zbierkou farebných kovov, teda presnejšie s množstvom visiacich zámkov od zaľúbených párov po oboch stranách. Most nie je nijako pamiatkovo hodnotný, je z roku 2010 a jediná jeho zaujímavosť (aj to ako pre koho) sú tie zámky. Za zmienku skôr stojí Petkovškovo nábrežie na jeho jednej strane, pre jeho staré budovy, či skôr domčeky. Kaviarne obveseľujú toto smutné počasie a my sa okolo nich ešte vydáme k poslednému, oku lahodiacemu mostu. Dračí most je historickou pamiatkou z roku 1901. Bol zasvätený Františkovi Jozefovi na pamiatku jeho vlády, preto je na ňom rok 1848, keď začal vládnuť. Pôvodne niesol jeho meno až kým ho v roku 1919 nepremenovali na Dračí most. Na obidvoch jeho stranách sú (okrem semafórov) po dve sochy drakov. Podľa legendy sú to soch draka ktorého zabil Jason a jeho Argonauti.

Cez most sa znova dostávame na pravý breh a tam na Vodnikov trg. Za pekného počasia tu pravdepodobne bývajú trhy, no teraz je to len jedno veľké parkovisko. Nie je vodník ako vodník a toto námestie nie je vodníkovo, ale Vodnikovo. Valentin Vodnik bol významnou osobnosťou Slovinska, pedagógom, básnikom a spisovateľom. Preto tu má svoju sochu. V týchto miestach začínajú uličky, ktorými sa dá dostať na Ljubljanski hrad. Buď pešo, alebo lanovkou. Ale na to sme už príliš leniví a tak šplhanie do kopca si necháme na inokedy. V tomto počasí sa to asi ani nesluší, nie? Určite nie.

Popri brehu, po nábreží prechádzame znova okolo Plečnikovej tržnice a cez Šusterský most už hore brehom okolo knižnice na mestskú dopravu. Ešte som zabudla spomenúť Kongresni trg, teda námestie vedľa Ljubljanskej univerzity. Námestie so stromovým parkom je jedno z fotogenických miest tohoto malého hlavného mesta. Ano malého, lebo je to jedno z najmenších (a asi aj najmladších) hlavných miest. Jeho historickú časť si pozriete prakticky za chvíľu. Ale ak to spojíte s kávičkou v jednej z príjemných kaviarní, alebo si len tak niekde kúpite čaj so sebou, tak za pekného počasia máte o romantický výlet postarané. Skúste premôcť svoju (aj našu) lenivosť a vyjdite hore na hrad.

My už si to frčíme MHD-čkou naspäť do kempu, aby sme ešte dnes prešli ďalších (usoplených a ukašlaných) niekoľko kilometrov. Dominika nám odporučila cestou Predjamski hrad, čo je stavba v skalách a len pár kilometrová zachádzka z cesty. Je v kopcoch nad dedinou Predjama a je teda ozaj fajny. Tieto Slovinské kopce sú popretkávané mnohými jaskyňami a tento hrad je postavený na ústí jednej z nich. Je z 13. storočia a je zapísaný v Gunessovej knihe rekordov. Pozreli sme si ho len zvonka, ale v jeho priestoroch je vstup do jaskyne a podľa recenzií je to veľmi pekné miesto. Tak nabudúce.

Cestou po diaľnici na Koper je ešte veľa smerových tabúľ k jaskyniam. My však odbočujeme z diaľnice až pred Koperom a to do kempu v Ankarane. Je tma, krátko pred siedmou, vonku príjemných 12 stupňov rozfúkavaných morským vetrom. Parkujeme len pár metrov od vody, pri betónovom móle. Výhľad na nočný Koper s množstvom svetielok a nákladných lodí v diaľke na mori. Čo budeme robiť kým pôjdeme spať? Danko dostal dobrý nápad na hru. „Máme tam petangové gule! Budeme sa hrať. Ja budem hádzať gule do vody a ty budeš chodiť pre ne!“

Už o 20.30 ideme spať. Od nudy a zimy.

Palubný denník karavanistu (1.) - SLOVINSKO

 Slovinsko 2021.

Tak ako by som začala... no ďalšia dovolenka narýchlo. Pôvodne to mala byť iná krajina, iné miesto pri inom mori. Najprv sme Slovinsko zvažovali ako náhradné riešenie, no keď sme pozerali, čo sa tam dá vidieť (podčiarknuté názvy v článku), akosi sa nám to viac a viac pozdávalo. Prvou výhodou je, že to bolo bližšie ako naša prvá vybratá destinácia. Teplota v novembri sa pri Slovinskom mori pohybovala okolo 15 stupňov, čo je veľmi prijateľná a príjemná zmena oproti našej klíme. Zimné pneumatiky sme mali už obuté, karavan ešte ani zďaleka nebol zazimovaný, nálada stúpala, radosť rástla. Hurá. Lenže s radosťou stúpala aj teplota hlavného šoféra, no po spomienke na egypt, keď tam išiel s riadnym kašlom a po pár dňoch bol fuč, tak sme to nevzdali.

Deň 1. – SOBOTA

Z domu odchádzame pred desiatou doobeda. U nás sú dva stupne otca Celsia a na tachometri už krásnych 175.679 km. Všetko zbalené, potravinové zásoby dostačujúce, náš štart sa vydaril. Tankovať sme sa rozhodli až kúsok pred hranicami, konkrétne vo Veľkom Mederi, bolo to 38 litrov za cenu za liter nafty 1,359 €. Už teraz sa na tú cenu dobre pozerá, keď toto budem čítať po rokoch, tak dúfam, že si poviem: „tak moc to vtedy bolo?“. Maďarskom prechádzame v sychravom počasí, bodaj by nie, vonku je len okolo šesť stupňov a znova vnímam rozdiely medzi našimi cestami a ich. Teda nebudem kritizovať, len ma napadá otázka, že prečo oni môžu mať na železničných priecestiach tak ULTRA výrazné biele a červené led-kové svetlá, ktoré uvidí aj spiaci šofér a u nás len ledva blikaciu žiarovku, ktorú tam namontoval asi ešte dedo súčastného rušňovodiča. Sorry, možno nie všade, ale tie priecestia, kde bývajú tak často tie smrteľné nehody by sa s takýmto svetlom nedali prehliadnuť. Tak preboha PREČO aj my také nemáme?

O trištvrte na štyri už prechádzame hranicami so Slovinskom, na tachometri  číselká popreskakovali na 175.990 a my tu kúsok za „čiarou“ kupujeme diaľničú známku za 15,-€. Veľmi milý a ochotný predajca so štýlom „daj sa vypchať cudzinec“ nás obslúžil a my sme sa tešili z milého a vrelého privítania v novej krajine. Zdravotný stav šoféra sa nijako nezlepšuje, veď ani nemá prečo. Ale kombinácia teraflu, mucosolvanu a strepfenu ho drží na nohách a pri volante. Keď už dopípali všetky esemesky o dôležitých informáciách ohľadom príchodu do cudzej zeme, frčali sme si to po ceste na Mursku Sobotu, Maribor až do Ljubljany. Tu sme si rezervovali fungujúci, prázdnotou zívajúci kemp Ljubljana Resort. Je to kemp pri hotelovom rezorte s bazénmi, myslím, že v lete pomerne husto obsadený. Vonku je osem stupňov a po celodennom mrholení a odstávkou diaľnice pred Ljubljanou sme boli radi, že sme na mieste. Konečne oddych a dobitie bateriek. Zajtra sa vyberieme na poznávačku tohoto starého a vraj pekného mesta. Dnes je síce ešte málo hodín, len krátko pred siedmou, ale vzhľadom na ročné obdobie príchod do kempu bol už za tmy. Tak dobrú noc a šup šup, dobiť baterky kvalitným spánkom.

Palubný denník karavanistu (8.) POĽSKO

 Deň 8.  PIATOK

Kemping  Piasky som tiež fotila. Áno, musela som. Kemp je pokojný a veľmi sympatický. Po raňajkách sme zložili bicykle a ideme na koniec sveta. Teda takmer na koniec. Smer sme vedeli, len nie vzdialenosť. Prvý kopec v ceste bol dosť záťaž na nohy. Takto zrána náš výkon nebol nič moc. Ale potom už v lese to išlo dobre. Začarovaný národný  park by bol ideálny do rozprávky alebo filmu. Oranžová tabuľa potvrdila smer, že ideme správne a ja som bola zvedavá ako to tam vyzerá.

 Po troch kilometroch na našich roweroch sme prišli na miesto, kde bolo pokračovanie v ceste prísne zakázané. Takto nejako som si to predstavovala, ale myslela som si, že tam bude len plot a ostnatý drôt. Miesto toho tam bola rampa a tabuľa s nápisom „zakaz opierania roweróv“. Pár metrov za ňou je ďalšia s nápisom, že sa nachádzame na hranici mesta Krynica Morska, ktorá je zároveň hranicou Európskej únie a Ruskej federácie. Informujú, že prekročenie hranice v tomto mieste je trestné. Tak sme tu. Na konci sveta. Za rampou je už Putin. Teda zem krále Putina. Popri plote sme prešli na pláž a spravili sme si pár fotiek. Odtiaľto je vidieť strážnu vežu, takže toto ešte nie je Rusko, ale podľa maps.google je toto asi sto metrové hraničné pásmo do ktorého sa nesmie vstúpiť. Na pláži sú tabule od ochranárov, že sa tu môžu vyskytovať tulene. V Poľsku na Pobaltí je aj záchranná stanica pre tieto milé zvieratá. Pohľad cez pletivo riedkeho plota je ako pohľad do minulosti. Piesok neporušený, bez akejkoľvek ľudskej stopy, vietor ho presýpal ako sa mu zachcelo, vtáky sa prechádzali ako keby na zemi nebol ľudský život. Pokoj, ticho a z piesku len trčiace suché konáre a vyblednutá tráva. Tu za plotom je iná planéta. Tabuľa hlási, že v tomto mieste je kúpanie zakázané. Ktovie či sa boja preplávania za čiaru, alebo je tu hlboké more. Predpokladám, že A je správne. Z pieskovej duny je pekný pohľad naokolo a ten pokoj brzdí človeka v odchode preč, aj keď v skutočnosti tu dokopy nič nie je. Nie sme tu sami, aj ďalší cyklista si to tu prišiel pofotiť a cestou späť stretávame ďalších cyklistov a bežcov.

 Ideme inou trasou než sem a vychádzame na tom konci mesta kde začíname pochybovať, či sme na správnej trase ku kempu. Ale logicky: z jednej strany je more, z druhej jazero, teda Wislanský záliv a cesta na konci polostrova je len jedna. Tak na inú sme natrafiť nemohli, jedine na susediacu ulicu. Po chvíli už vidíme známe miesto a kúsok za ním je už reštaurácia, kde nás čaká (ale ešte o tom nevie) naša ranná káva. Bufet „Koniec swiata cafe“ ponúka aj sladké občerstvenie, a tak si dopĺňame ranné spálené kalórie. Dva krásne zákusky vyzerajú, aj chutia skvele. Po polovici si vymeníme porcie a to by nebol Danko, aby v tej čo bola pôvodne moja nenašiel vlas. Ukázali sme to čašníkovi, viditeľne ho to mrzelo, ponúkol výmenu, alebo vrátenie peňazí, no nám stačí jedna Cola na cestu. A Danko dojedá tú zvyšnú porciu. No a to by nebol Danko, keby.... myslíte si správne, tiež vlas. Síce menší, ale bol. Už aj nám bolo blbé to čašníkovi ukázať, lebo skutočne aj ten prvý ho veľmi mrzel a ostal vyľakaný, či nespravíme kovbojku. Tak sme len nenápadne odložili lyžičku, pozdravili a odišli. Ale zasmiali sme sa, že kuchár určite nie je plešatý.

O 11-tej balíme a odchádzame, ale ešte tesne predtým hodíme reč s mladým chlapcom, čechom, ktorý hovorí, že už sem chodí osem rokov a ešte ani raz sa nekúpal v jazere. Iba v mori. Ale že sme mali šťastie večer na hviezdy, no hlavne, že sme v kempe nestretli divé svinky, ktoré sa tam už ako udomácnené prechádzajú, niekedy aj s mladými. No to by sa nám asi krvi nedorezal.

Opúšťame polostrov Národného parku, v ktorom sídli pestrý výber vtáctva. Poľsko má v tomto skutočne dobrú informovanosť, tabule a lesné smerovky informujú o živote v lese. Znova prechádzame stavbou plavebnej komory, alebo pravdepodobne budúceho prieplavu. Cestou za Szutowom sa cestná premávka zhusťuje, až to vrcholí do štádia, že práve prebieha sťahovanie národov. Asi polovica poliakov mieri k vode na východ na polostrov a tvoria kolónu úteku. Milión áut, viac ako na diaľnici, pretože tu idú hneď vedľa nás, len v protismere, spomaľujú hustú premávku a my sme radi, že odtiaľ odchádzame. Ako povedal ten chlapec v kempe, na víkend je tu plno, ale v pondelok sa to všetko celkom vyprázdni. Vidíme, toto keď sa rozplynie okolo Krynice Morskej, tak nebude kde stúpiť. Hurá preč! Smer cesty je takmer priamo na juh, cesta číslo 55 nás dovedie na A1, ponad Wislu (teda že riadny potok!) a za mestom Toruň sa už z nej vychádza. Platba za diaľnicu je 25,-Zlt, teda bajočko 5,-€. Tu skončila pekná cesta. Pretože za Toruňom už diaľnica funguje len v jednej polke cesty, teda postupne, nie hneď. Najprv pár obmedzení, zúžené pruhy, havária na ceste, a postupne je všetko presmerované tak, že sa používa jedna strana diaľnice a druhá sa ešte dokončuje. Ideme pomaly, pomaličky, ale všetko je to príjemnejšie, keď vám zvonka vonia čerstvo pokosená tráva. Otvárame okná dokorán a dýchame. Ja viem, je tam smog, ale zvedavý ňufák tu zacíti aj trávu a seno, vôňu leta a dovolenky. Nádych, výdych, takto vonia bezstarostný život a dobrá nálada.

 Ešte chvíľu a potom sa cesta ešte viac kazí, pretože pravá strana cesty sa stáva hrubou stavbou s kopou strojov, betónu a robotníkov. Tak ale naozaj, keď vidím, akú vrstvu betónu dávajú na cestu, tak to nebude každý rok oprava ako u nás. Tu, niekde, kus za Waršavou, sme videli prvé auto so slovenskou značkou PO a o chvíľu aj motorku BT. Inak nič. Ako keby sem mali Slováci vstup prísne zakázaný. Pokračujeme v ceste, rútime sa diaľnicou rýchlosťou 12-20 km/h a nikde nevidieť konca cestných prác. Bohužiaľ ani odbočku, ani benzínovú pumpu (našťastie nám netreba). Po asi 230 kilometroch sa konečne cesta zmenila a za Kamienskom už ideme v dvoch prúdoch, teda dva a dva pruhy a rýchlosť zvyšujeme na 70 km/h. Za Žorami tankujeme a ja už umieram únavou. Danko chce ťahať ďalej, ale ja už odpadávam. Toto moje zúfalstvo ho núti odbočiť do kempu kúsok pred hranicou v Ochaby. Už je tma tmejúca a pán na vrátnici je ochotný nás nechať prespať za posledné zloté a eurá v peňaženke. Netreba nám elektriku, len kúsok miesta a vypnúť motor. A v tom sa mi uľavilo, nervozita a únava opadla a ja som vedela, že sa dobre vyspím. Hodili sme slovo s tým pánom z recepcie, on je vlastne člen miestneho klubu karavanistov a tento kemp „Ochaby“ (49.840702, 18.772464) patrí ich klubu. Oni sa o to starajú, pracujú zadarmo a delia si zmeny podľa toho kto môže a má čas. Spíme kúsok od záchodov, na konci kempu a hlavne v tichu, kľude, bez stresu. Po asi 670 kilometroch dnešnej trasy už bolo načase. Dobrú noc. 

Deň 9. SOBOTA

O 7.40 už odchádzame z kempu a o 8.30 prekračujeme hranice so Slovenskom. Tunel Svrčinovec je zase zavretý. Ja toto nechápem. Vysvetlí mi niekto, ako sa robia údržby tunelov v zahraničí? Také Rakúsko, Taliansko, Nórsko. Aj tam ich každú chvíľu zavrú? A hlavne teraz, cez dovolenkovú sezónu. To nevymyslíš, to je Slovensko. Tak vitajte doma! Ak nie toto, tak najhustejšia sieť billboardov vám určite potvrdí kde ste. Toto je asi svetový unikát. Jeden za druhým. A kto má z toho najväčší profit? No reklamky, pochybujem že tie firmy na fotkách. Ťaháme domov k obedu, už našťastie žiadny problém s našou diaľnicou a o pár hodín sme doma.

Podčiarknuté, zrátané: 600,-€ za dve osoby na 8 dní. Vrátane nafty, stravy, kávy a občerstvenia, parkovného a vstupov.

Palubný denník karavanistu (7.) POĽSKO

 Deň 7. ŠTVRTOK

Okolo pol ôsmej odchádzame z kempu. Predtým som si ho ešte stihla pofotiť. Kemp je pekný a udržiavaný, ďalej od mora a možno to mu práve dáva ten kľud, poriadok, iný typ kempistov. Pokračujeme cestou na východ a po zhruba 23 kilometroch je ďalší maják v poradí.

Stilo.

Zaparkovali sme v obci pod kopcom, ešte nikde nikoho, ranná turistika ešte len začína. Krátko po zaparkovaní doletela na bicykli dievčina rýchlosťou starej strigy na metle a zbadala, že moc nechýbalo a prišla by o kšeft. Začala vyberať parkovné (stáli sme tam dva karavany) a poviem vám, asi zatiaľ najväčšia suma čo sme platili na parkoviskách. 20,- Zlt. Je to v prepočte asi 4,50€, čo nám pokazilo náladu. Asi ani nie to parkovné, ako skôr tá jej arogancia akou reagovala na otázku prečo až toľko. Keby sme vedeli, že kúsok za rohom je ďalšie parkovisko, tak tie peniaze radšej necháme tam. Ale v takomto priestore, kde naozaj neviete kde môžete čakať parkoviská a parkplatze je to niekedy zložité. Nechceli sme sa tu baviť dlho hľadaním miest, pretože dnes to chceme potiahnuť ďalej až do Gdaňska. Keby sme tušili, že majáky sa otvárajú až o desiatej hodine, tak by sme asi to miesto hľadali. Lenže tá „zlatá“ bosorka na bicykli nás na toto neupozornila. Tak sme sa presúvali cez les asi 15 minút na kopec, aby sme zistili, že maják je ako jediný oplotený a mimo otváracieho času sa až k nemu nedostaneme. Fotila som len cez plot, no a priznám, že sme odchádzali trocha naštvaní. Áno, viem, mohli sme počkať, ale čakať pol hodinu niekde, kde sa nedá ani sadnúť, len stáť na kopci (naštvaní) sa nám nechcelo. No a čas stratený čakaním, keď kilometre ciest sú pred nami... inokedy, nie sme tu posledný krát.

Cesta dedinami zase odkrýva lásku poľských domácností k hortenziám. Sú asi všade. Ich veľké farebné hlavy svietia v každom dvore, ich pestrosť je nepriehliadnuteľná. Míňame ďalšie a ďalšie červené kostolíky z „tehličkovej architektúry“ a všetky sú krásne. Niektoré väčšie a mohutnejšie, niektoré skromnejšie, úzke so špicatou zvonicou. Cestné stromové aleje nám skrášľujú naše túlanie sa Poľskom a my ich nonstop obdivujeme a predstavujeme si, aká krásna by mohla byť cesta z Vrbového do Šterús, keby bola takto husto vysadená stromami. Všetky mestá a dediny majú tak pekné mená, že čakáte blížiace sa tabule obce, ako sa volá tá čo príde a potom zase tá a tá... Veľa ich je tu pomenovaných ako keby to bola mama a dieťa. Staršia a menšia: Sasino, Sasinko, Ciekocino, Ciekocinko, Chozewo, Chozewko, Lublewo, Lublewko. A pekne dvojica vždy po sebe. Pred mestom Klanino je odbočka na Ameryku, ale my chceme ostať v Poľsku, neodbočujeme. 

Pred dvanástou prichádzame k ďalšiemu bodu našej trasy:

Rozewie – Jastrabia Gora.

Miesto na mapách označené jedným majákom, ale v skutočnosti sú tu vedľa seba dva majáky. Len jeden je otvorený verejnosti, ten väčší, výraznejší, ten čo je na fotkách a pohľadniciach. Ale keď už ste tu, neujde vám aspoň takto spoza plota ten druhý. Ten dôležitý (fotografovaný) je najstarším majákom na pobreží. Postavený v roku 1822 a veľakrát bol prestavovaný a vyvyšovaný. Je k nemu úplne ľahký prístup,  len kúsok od hlavnej cesty. Miesta na odstavenie auta je popri ceste dosť. Je vysoký takmer 33 metrov a dosvit svetla je 48 kilometrov. Tiež prešiel rôznymi spôsobmi svietenia od repkového oleja cez petrolej až po súčasnú elektriku. Keď si ho pozriete - iný štýl stavby oproti ostatným, tak tento má spodok murovaný – biely zrezaný kužeľ a nad tým červený vrch, ktorý je vlastne oceľová rúra stojaca na tejto betónovej základni. V majáku je múzeum a zaujímavosťou je aj to, že práve tento najstarší maják sa nachádza na najsevernejšom poľskom výbežku. Pod ním je také čudo, volá sa to nautofón. Nechápala som čo je to, teda to možno áno, ale načo to bolo, ako to fungovalo vôbec. Tak je to výstražný systém, ktorý vydával nízke tóny, ktoré sa lepšie niesli v hmle ako tie vyššie. Preto boli nautofony na lodiach aj na pobrežiach. V prípade zlého počasia, keď loď nevidela na cestu po mori, tieto zvuky ich upozorňovali na pevninu. Niečo ako zvukové majáky. Jeho zvuk bolo počuť na vzdialenosť 20 kilometrov. Pod majákom je budova, ktorá je skutočne prekvapivá tým, že v nej bola niečo ako zabudovaná lokomotíva, ktorá bola zdrojom energie a cez kompresory a rozvadzače dodávala majáku energiu na svietenie. A navyše stlačený vzduch z nej v hmlových dňoch bol fúkaný do nautofónu a tým aktivoval bzučiaky vydávajúce výstražný zvuk.

K vedľajšiemu majáku sa dá dostať cez uzučkú lipovú alej. Tento je novší, nie však o moc, pravdepodobne obývaný, všetko tomu nasvedčuje. Okolo plota sa dá prejsť dookola, až prídete k otvorenému dvoru s rodinnou idylkou. Kedysi majáky fungovali obidva naraz, a obidva sú naozaj hodné pozornosti.

Pod majákmi, pri parkovisku je malý areál s miniatúrami Poľských majákov. Vedľa je Dom hore nohami. Už som si všimla v niekoľkých mestách niečo také, nabudúce to musíme pozrieť. Je to asi podobná atrakcia ako múzeum voskových figurín. Tie boli tiež vo viacerých mestách, pravdepodobne patriace jednej spoločnosti, lebo reklamné letáčiky boli identické. Na parkovisku sme si dali obed, Danko zase navaril zapiekanku aby sme netrpeli hladom a naši rodičia boli spokojní.

Do Gdanska je to ešte necelých 80 kilometrov, tak ďalšie dve hodiny obdivujeme krásy miestnych obcí. Cestou prechádzame cez Wladyslawowo, kam sa ešte musíme vrátiť, pretože je to akýsi centrálny bod, kde sa cesta rozdvojuje na polostrov na ktorom sú dva majáky chýbajúce do našej zbierky. Je to Jastarnia a Hel. Dnes sa to bohužiaľ časovo stihnúť nedá, chýba nám minimálne jeden deň voľna. Cestou som na FB objavila, že kamarát Ivo z Hradca Králové práve ide  v Poľsku podobným smerom ako my. Tiež popri Baltickom mori, len nie po majákoch. Tak mu počas jazdy podávam informácie kde sme boli, hlavne odporúčam kemp v Lebe, pretože tam má namierené. Neskôr som sa dozvedela, že tam bol a spokojný. Dostávame sa podľa majstra gúglu do jedného z najstarších a najväčších Poľských miest:

Gdaňsk.

Toto mesto je že: WAW! Naozaj, nepreháňam. Podarilo sa nám zaparkovať priamo v centre, tam, kde by sme normálne asi ani nemali skúšať hľadať, pretože parkovisko je skutočne vyhovujúce osobným autám a navyše jedna jeho časť je opáskovaná, pre rekonštrukciu divadla. Dá sa povedať, že sme zúfalo zaparkovali s našou 6 metrovou loďou tesne popri páske a s malou dušičkou to tu plánujeme nechať. Nečakane prišiel robotník zo stavby (ako dobre, že zrovna obedoval vo vedľajšom aute) a povedal nám, nech zaparkujeme za pásku. Nemalo by sa, ale dosť stojíme v ceste a niekto do nás nabúra. Vďaka ti chlapče! Tak sme odstránili pásku, nacúvali a znova zapáskovali. Parkovné sme zaplatili na niekoľko hodín, zložili rowery (bicykle) a vydali sa poznávať mesto. Naivne sme sa viezli, keď sme zistili, že mesto je tak plné ľudí, že bude ich treba tlačiť. Tak poviem vám toto je mesto! Tu nestačí deň, dva, tri. Toto je mesto histórie, nádherných domov, kostolov a bazilík. A nielen tým je známe. Smutne ho preslávil prístav, z ktorého začala druhá svetová vojna. Gdansk bol začiatkom 20. storočia pod silným vplyvom Pruska a neskôr Nemecka. A to sa prejavilo aj neskôr. Asi 90% obyvateľstva tvorili Nemci a to využilo nacistické Nemecko na prvý útok na mesto a blízke okolie aby si na ich zem nárokovalo. Tak tu sa vlastne začala druhá svetová vojna.

Momentálne je v meste akciou číslo 1 trh. Je to akcia poriadaná raz do roka a trvá dva týždne, preto je tu duplom viac ľudí a davom sa doslova predierame. Teraz sú nevýhodou bicykle, ktoré ťaháme so sebou, lebo nemôžem toľko fotiť a už vôbec nie moje obľúbené dvere. Tých je tu.... no minimálne toľko a ešte viac. A tie námestia! No štýlovo by som to popísala niečo medzi Holandskom a Dánskom. Chvíľu máte pocit, že to okukali v Holandsku: úzke na seba nalepené vysoké domy so špicatou strechou doplnené ozdobnými rímsami a výklenkami. Potom prídete do prístavu a neviete či toto okopírovala Kodaň od Gdaňska, alebo opačne. Ale v každom prípade toto je ten krajší, honosnejší a väčší originál. Máme pocit, že stará architektúra sa tu rozliala všade, kam pozriete alebo odbočíte, je všade. Nie je šanca to pozrieť všetko, nemá to konca. A tak sa prejdeme po nábreží rieky Motlawa až neuveriteľne pripomínajúce práve Kodaň. Sme až veľmi ďaleko od mora a Gdaňského majáku a máme na to len tento deň. Niekde tam, kde je ešte história, ale už novšia, sa vezieme cez staré nákladné lodné doky a ich polorozpadnuté budovy. Je pekné, že to tu nezrovnali so zemou a niektoré už postupne využívajú na celkom iné účely. Mladí sa tu môžu realizovať v umeleckej a hudobnej sfére, sú tu bary, bufety, kaviarne. Konečne sa nám po asi 8 kilometroch vozenia podarilo dostať do Nového Portu. Je to prístav so starým majákom z roku 1893, ktorý bol ako prvý z Baltských majákov elektrifikovaný. Jeho činnosť bola ukončená keď postavili spustili nový maják v severnom prístave. Paradoxne je troška južnejšie od starého. Tento starý je vysoký 27 metrov a na jeho vrchole je časová guľa, jedinečnosť medzi Poľskými majákmi. Táto guľa bola pohyblivá hore a dolu a v absolútne presných časových intervaloch „padá“ dolu. Pre námorníkov to bola informácia o čase na diaľku aby si vedeli nastaviť svoj lodný chronograf.

Vraciame sa naspäť na parkovisko v starom meste, tentoraz už svižnejším tempom. Zase sa potvrdilo pravidlo, že keď ideš naspäť, vždy je to kratšie a rýchlejšie. Mestom sme prešli niečo cez 15 kilometrov, ale únava ani svalovica sa nedostavila, boli to pokojné a bezkopcové kilometre mestom.

Cesta vedie stále ďalej, pre dnešok sme ešte neskončili. Čas sa kráti a my by sme chceli ešte veľa vidieť. V obci Rybina prechádzame spúšťacím mostom k poslednej našej latarnii, a je to

 Krynica Morska.

Jednoduchý, sýtočervený maják bol pôvodne postavený v roku 1895 v úplne inom štýle, ale počas vojny pri ústupe nemeckých vojsk zničený. V 50-tich rokoch ho znova postavili z betónových blokov. Je vysoký 27 metrov a turisticky je tiež ľahko dostupný. Okolo neho je čulý cestovný ruch a dokonca aj ubytovanie a kemp. My neostávame, pokračujeme do posledného bodu dovolenky, stále viac na východ, čo najviac ako nám asfalt dovolí. Za mestom Skowronki sme ostali zaskočení. Cesta spomalená, presmerovaná, realizuje sa tu jedinečná stavba. Prieplavová komora. Z Wislanského zálivu do mora. Kopú a betónujú tu plavebné komory a je to obrovská stavba. Prechádzame mostom nad ňou a vidíme, že je to aj tak trochu turistická atrakcia (momentálne). Ešte 22 kilometrov a sme tam, na konci sveta. Je deväť hodín večer a my sme zaparkovali v kempingu Piasky, z jednej strany more, z druhej záliv. Večer sme narátali 52 padajúcich hviezd, Perzeus sypal statočne a môžeme ísť spať. Zajtra nás zase čakajú rowery.