Stránky

streda, 23. augusta 2017

Palubný denník karavanistu (12.) - RUMUNSKO

Deň 12. - STREDA
Vstávame o 9.00. Dnes sme mali ťažké rozhodnutie - ideme domov alebo ešte niekde niečo okukneme ? Je streda, je škoda ísť domov. Pôjdeme do Ostrihomu alebo Štúrova a tam ostaneme.
Ešte som si spomenula na včerajší zážitok z hraníc. Videli ste už valník (auto) na odvoz áut ako mal naložený príves (na odvoz áut) a ešte ťahal príves (na odvoz áut) na ktorom bol naložený valník (na odvoz áut).
Na ceste za Szegedom nás zastavili policajná kontrola: Jó napot, cigarete, kartonok ?  Kontroloval aj kufor, vošiel dovnútra, nakukol do kúpelky (do toho bordelu). Danke (lebo Danko reagoval po nemecky). Asi majú skúsenosti s pašerákmi. Vtedy nás napadlo - no a čo keď by sme viezli ten ukradnutý kilometrovník ? Ako by reagoval a ako by sme mu to vysvetlili ? No asi by sme to zvalili na decká, nie ten betón, ale tú výhovorku. 
Ešte som si jednu zastávku vymyslela, takú neplánovanú. Po sklamaní z Bukureštianskej botanickej záhrady som našla po ceste tú Budapeštiansku. Tá by mi mohla vykompenzovať straty a ujmy na mojej psychike. Takže ide sa tam.
Stihli sme ešte v Tescu nejaký nákup a hurá kaktusy.

Ešte sme len prešli vrátnicou - vstupom a už rana pod pás. Eurá neberú a kartou sa vstupné zaplatiť nedá. Chápete to ??? Že vitajte turisti ? Takto ma vytočiť a ešte som nič nevidela. Tak sme ujovi strčili jediných 200 Forintov a nejaké eurá aby nás pustil a on nás pustil. Ušetril zdravie aj sebe, aj mne. 
Pekná záhrada, obrovské lekná, mäsožravky, neuveriteľne veľa bromélií, dokonca som po dlhom čase zase videla monsteru, kopa druhov papradí... Bolo čo pozerať. Keď sme prišli do skleníku kaktusov a sukulentov, bolo to už poslabšie. Niežeby tam nemali kaktusy, to nie, ale vyzeralo to, ako keby túto časť zrovna prerábali, alebo rušili. Kopec rastliniek bolo vysušených, smädných, scvrknutých. Možno obnovovali zbierku, lebo v miestach kam sa nedalo ísť mali aj pekné zdravé rastlinky. Priznávam, prekročili sme šnúru so zákazom a fotila a pozerala som aj ďalšie "zakázané" kaktusy.

O 16.30 sme sa vybrali k hraniciam. Pozreme Ostrihom, teda kemp a uvidíme. V Štúrove bude hlava na hlave a to nás nebaví. Takže kemp Gran Kemping Esztergom.  Málo áut, kľud, bazén (takmer prázdny) a slniečko ! Ostávame, okúpeme, ospíme a... koniec dovolenky, škoda. Večer prišli cyklo-turisti, už takmer po tme stavali tri stany, manželia so štyrmi deťmi. Hovorili česko-holandsky, chvíľu tak, chvíľu tak. Povedala som si, že ráno sa spýtam odkiaľ sú, ale kým sme vstali, už ich nebolo. 
Kemp - za 30,-€, web: Gran Camping Esztergom



Deň 13. - ŠTVRTOK
Tento deň nebudem samostatne rozpisovať, už sa nič zaujímavé nedialo.
Ráno sme sa ešte okúpali v bazéne, zbalili "švestky" a o 13-tej sme išli domov. Kvoli nešťastnej a vážnej havárii, ktorá bola aj v telke sme mali dosť veľkú cestnú obchádzku. Domov sme prišli pred 16-tou. Stav tachometra: 150 880 km.
Sumár dovolenky:
Prešli sme 3 060 km
Dovolenka nás vyšla na 960 € vrátane potravín, suvenírov, nafty, kempov, káviarní a podobne. To znamená, že v prepočte na osobu je to 120 € na osobu a týždeň.
Videli sme 12 krásnych miest, plus Maďarsko, kempy nerátam.





utorok, 22. augusta 2017

Palubný denník karavanistu (11.) Rumunsko

Deň 11 – UTOROK
Dobré ráno ! A zároveň dovidenia.
Rozlúčili sme sa so záhoráckym retro klubom, ich Fiatkami a servisnou československou Aviou a vydali sme sa na západ – smer Temešvár. Máme pred sebou 180 km cesty kým tam dorazíme, a to pre dnešok ešte nie je všetko.
Ani za svet nechcel ísť domov, tak ho nasilu vyhnali:

 Cestou sa zase mení dedinská architektúra. Iná je dole na juhu, iná tu v strednej časti Rumunska a celkom určite je iná aj hore na severe pri Ukrajinských hraniciach. Ale niektoré veci majú spoločné. Všade sú odstavené nefungujúce fabriky, po ktorých ostali len vysoké komíny a prázdne rozpadávajúce sa budovy, zarastené vysokou zelinou alebo opustené chladiace veže. Tu, v smere do Maďarska, sa na mnohých miestach budujú diaľnice, teda asi jedna dlhá to bude. Rozširujú cesty, robia príjazdové pruhy a nosné mosty. Od Fagetu je už dokonca krásna nová diaľnica. A všade sú tie krásne kilometrovníky (ktoré sa nedajú ukradnúť).


 Rumunsko je naozaj raj motorkárov, sú všade a nečudujem sa im. Dokonca možno tíško závidím, lebo „zo sedla“ je iný pohľad na svet. Je to iný zážitok. Motorky z celej Európy tu okupujú túto krásnu prírodu a krásne miesta. Diaľnice sú tu lacné, na mesiac sme zaplatili 7 €, nafta – motorina tiež nie je drahšia ako u nás. Tu sa nedodržiava rýchlosť, ani v dedine, ani mimo, a predsa tu jazdia bezpečne. V Taliansku to bol chaos, tu sa to dá, každý ide jeho vlastným tempom (a plná čiara tiež nepraskne).
Rumunsko: kukurica, slnečnica, kone, kukurica, slnečnica, kravy, motorky, kukurica, kostol, psy, slnečnica, motorky... a tak dookola. 
Novú diaľnicu (od Fagetu do Temešváru) museli otvoriť nedávno. Mapy do mobilu som si stiahla len pred pár týždňami, ale ani tam ich nemám, nie ešte aby ich mala Majka, ktorú sme aktualizovali ešte pred pár rokmi. Ale trafili sme. Temešvár je tu. 
Okolo 14-tej hodiny, pri teplote 36 °C, sme sa vybrali pozrieť si mesto. Áno, v tej najväčšej horúčave. Ale mesto má pomerne dosť zelene, takže sa dalo ísť po chládku. Najprv sme hľadali synagógu, zaparkovali sme kúsok od nej, pri kostole. Uličkami sme išli do mesta, čo bolo dosť ďaleko. Z pol cesty sa Danko vrátil pre auto, že ho preparkuje bližšie k mestu. My sme zatiaľ našli pýchu Temešváru - Catedrala Mitropolitana  - Katedrála troch hierarchov.
Temešvár vyzerá byť veľmi pekné mesto. Teda nie je jediné v Rumunsku, ale toto je tak akurát po ceste. Asi budem druhú Rumunskú dovolenku plánovať aj s prehliadkou tohoto mesta. Len pre zaujímavosť, Temešvár mal vraj ako prvé mesto v Európe zavedené elektrické osvetlenie.



Najprv sme váhali kam ďalej, či prespíme ešte niekde tu, alebo až za hranicami, niekde v Maďarsku. Do zotmenia ešte ďaleko, tak ideme do Maďarska. Kemp v Makó. Tesne pred hranicami obecný teplomer v Sannikolau ukazuje +38°C. Je leto, tak prečo nie.
ZTemešváru až do Maďarska boli krásne prázdne cesty, odporúčam zvoliť túto trasu. Hranice sme prešli o 18.30 rumunského času, prekročili sme čiaru, vrátili sme sa v čase a hop ! Je 17.30 hod. Na naše prekvapenie robili kontrolu. Colník nám nakukol až do karavanu, vedľa stojaci autobus musel vystúpiť komplet. Toto zdržanie nebolo až také hrozné, veď do kempu je to už len kúsok. 
Celkom príjemný kemp, v lesíku, pomerne rozľahlý. Takže dnes nocľah tu, ešte bazén a potom už dobrú noc. Ahoj zajtra.Tu je link na fotky a hodnotenia: Camping-motel-Makov







pondelok, 21. augusta 2017

Palubný denník karavanistu (10.) Rumunsko

Deň 10. – PONDELOK
Niektoré rána bývajú krásne, napríklad keď máte dovolenku, a ste v krásnom prostredí. Je kľud, ticho, nikam sa neponáhľate. Slniečko už je vysoko, niekde tam pod kopcom bučí kravička a keď sa započúvate, tak viete, že susedia už vonku raňajkujú. Ktovie čo dobré, také záhorácke. Ich rada je, že vraj cesta 66 je pekná. Že motorkári im ju odporučili. Tak podľa kontroly v mape je to cesta niekde medzi Transfagarasanom a Transalpinou. A naozaj vedie takmer až tam, kam potrebujeme. Všetky tieto cesty vedú cez národný park, tak neexistuje aby nebola pekná. My sme sa naobedovali, umyli riady, rozlúčili sme sa s Mirom, Andrejkou, Dušanom, Janom a deťmi, no a o 12-tej sme vyrazili. Mapu sme dôkladne preštudovali, smer Targu Jiu (znie to tak japonsky).

Niekde ešte na južnej časti cesty sme natrafili na dedinku, v ktorej bol asi raj keramiky. Každý druhý domček mal obchodík s keramikou, hrnce, taniere, misky, kvetináče a všetko možné. Toto nám nedalo, tu sa nedá prejsť bez zastavenia. Tak pri tom najzaujímavejšom zaškrípali brzdy a z karavanu sa vysypali zvedaví Slováci (ano, my). Bol to domček v tvare hlineného džbánu, vo dvore mal tehličkovú piecku naaranžovanú keramikou, kvetmi, hrncami a starými drevenými sedliackymi vecami. Priamo v jednom domčeku sedela domáca pani za elektrickým kruhom a maľovala hotovú keramiku. Bohužiaľ všetko sa kúpiť nedá, teda dá sa, ale kde by sme to dali ? To by som musela mať u nás chalupu, tak ale aspoň niečo. Kvetináč, hrnček, píšťalka a keramická magnetka. 

Prechádzať týmto krajom je niečo nevypovedateľné. Ja, čo stále v aute spím, to teraz nedokážem. Je stále kam pozerať. Ideme cez les a zrazu len po obidvoch stranách natreté stromy ! Biele, červené, žlté, zelené... neuveriteľné. A domy, tá stará dedinská architektúra, iná než dole okolo Bukurešti. Zaujímavé a trošku aj sranda je, keď vidíte mosty, doslova odnikiaľ nikam. Vidíte kde naľavo začali, napravo skončili a cesta k nim žiadna. Alebo len piliere na mosty a koniec, viac nič. Nič sa nestavia, žiadne pracovné stroje. Ale asi idú podľa hesla: vždy pripravený. Čo ak príde investor a povie si: presne tu chcem mať most ! 
Nekvalitne - zajazdy cvaknuté:
 Most odnikiaľ nikam:


Pred Targu Jiu bola cesta, akú sme doteraz nemali. Vysypaný štrk. Nie že štrková cesta, ako keď cesta prvej triedy skončila, ale štrková cesta ako zámer - nahrubo vysypaná. Vyzeralo to, ako keby išli robiť cestu, tak niekoľko desať centimetrový podklad už vysypali. A keď príde investor, aj asfalt bude. Bol to niekoľko kilometrový úsek, nebola to len časť cesty, ktorú akože práve robili. 
Natankovali sme „motorinu“, teda naftu a v Targu Jiu odbočili doprava na „route 66“ smer Hunedoara. Je tu veľa novostavieb, vyzerajú ako budúce hotely, penzióny, možno rátajú v budúcnosti s turistickým ruchom a už sa pripravujú. A možno sú len veliká rodina a budú tu bývať na dvoch-troch poschodiach. Kúsok za Bumbesti Jiu už začala tá spomínaná cesta – cesta popri rieke, údolím medzi skalami. Kaňon, priesmyk, tiesňava, roklina, tak nejako by sa to dalo pomenovať. Ale stále ideme po rovine, žiadne serpentíny a kopce. Veľa úsekov sa opravuje, rozširuje, alebo len vynovujú asfalt. Sem-tam je zosunutý kúsok cesty, vymytý okraj. A niekde tu, za polovicou priesmyku je kláštor Manastirea Lainici. Tak sme nakukli do dvora, pozreli sme si malú záhradku.Kláštor je sprístupnený turistom a na jeho dvore sú ozajstní bradatí mnísi.

Všade po celom Rumunsku sú jedinečné cestné mílniky, alebo po našom kilometrovníky. Sú betónové, plechové, alebo dokonca plastové. Tie najstaršie betónové už majú niečo odžité. Sú červeno-biele a nedajú sa ukradnúť. Sú prišróbované štyrmi obrovskými matkami. Naozaj, očarili nás, a mali sme kučeravé myšlienky, dokonca dosť dlho sme nad tým rozmýšľali, že ako. Normálne sme celý scénar vymysleli a mali sme z toho dobrú zábavu.

Hunedoara sa už blížila a nás čakal Korvínsky hrad. Nebol problém to nájsť, značenie bolo výrazné. Na historické mesto mali dokonca aj jedinečné parkovisko. Priamo pod múrmi rozpadnutej oceliarskej fabriky. Ale ak sa zameriate len na hrad, nebudete sklamaní. Pre tých, čo sa sklamali Drakulovým hradom, je toto pastva pre oči. Rozprávkovejší hrad sme tu ešte nestretli. Vežičky, vodná priekopa (s tečúcou riečkou) a drevený most bez ktorého by ste sa k hradu nedostali. Už len princezná, drak a filmový štáb chýbajú. Jeden z najkrajších a najfotogenickejších hradov aké som videla. Názov mesta súvisí s menom Hunyady, on sa postaral o prvú prestavbu pevnosti na hrad niekedy v 13.-14.storočí  a potom ho v 15.storočí prestaval Matyáš Korvín. 

Pohli sme sa ďalej, do nášho dnešného cieľa – kemping Aurel Vlaicu, kde to už poznáme, k holanďanovi s jeho úsmevom dookola hlavy. Už sme to ľahko našli (frajeri). Tak sme zaparkovali, začali rozkladať stoličky a.... hádajte kto prišiel ! 100 bodov pre tých čo si tipli správne. Záhoráci na Fiatkách. Tak sme otočili karavan nech parkujeme spoločne s nimi a večer sa môže začať. A dnes si dáme aj bazén (konečne). Do noci sme sedeli vonku. 






nedeľa, 20. augusta 2017

Palubný denník karavanistu (9.) Rumunsko

Deň 9. – NEDEĽA
 Budíček sme si dali o 8.00, načo zabíjať čas spaním. Majiteľ kempingu nám odporučil nechať auto pri Carefoure a do mesta ísť autobusom, aby nebol problém s parkovaním. Ale my sme sa rozhodli risknúť to, veď po našej skúsenosti, že Rumuni nie sú až tak turistov-chtiví, tak mesto nebude až tak preplnené. Podľa maps-google som videla, že pred parlamentom je veľké parkovisko, tak GPS súradnice pre našu Majku sú zadané. Zase krásny prejazd mestom (rovno, rovno, doprava a rovno), a sme na Bulevardul Unirii, na ktorého konci je parlament. Bukurešť je krásne mesto, v rumunskom jazyku toto slovo znamená veselý, šťastný. Je úžasné aj vtedy, ak sa cez neho len preveziete autom, ani nemusíte vystúpiť a vidíte ohromné množstvo starých krásnych budov. Niektoré štvrte vám architektúrou budú pripomínať starú Budapešť, Waršavu či Drážďany. Sú tu domy, ktoré si pamätajú vojnu - neviem síce ako Rumunsko zasiahla druhá svetová vojna, o tom sme sa tuším ani neučili, ale sú plné výklenkov, balkónov, ozdobných ríms a starého kovania. 
Okolo veľkých moderných kruhových objazdov sú historické „bytovky“, sú to 7 až 10 poschodové budovy plné okien a balkónov s betónovým zábradlím. Vrch domu sa zužuje, tvarujú ho ozdobné oblúkové okná a na samom vrchu je zvláštny tvar – stĺporadie vytvárajúce buď terasu, alebo vyhliadku, alebo len tak ozdobu budovy.


Popri bulvároch v novšej štvrti mesta sú už modernejšie sídliská. Nie také, ako vás napadá ako prvé, majú svojský štýl. Sú plné balkónov, jeden vedľa druhého, sú tiež pravítkovo hranaté, balkóny sú vo väčšine prípadov zasklené. Je tu vidieť komunistickú éru, ale ruku iného architekta než u nás. Väčšinou z nich máte pocit neuveriteľného neporiadku, nezáujmu o život. Nepopieram, nájdu sa medzi nimi aj také, čo majú plastové okná a vymaľovaný upravený balkón, ale tých je pomenej.


Zaparkovali sme na tom hlavnom bulvári, ktorý má koreň priamo pred oknami parlamentu. Nešli sme až na to veľké parkovisko, tu je toľko voľného miesta, že by sa tu celá karavána áut vmestila. Možno preto, že je nedeľa ráno, alebo možno preto, že je čas byť na rannej omši. My sme zas takí neporiadni, a miesto kostola sa ideme flákať po meste. Tu je po obidvoch stranách cesty park so stromami, na okraji cesty je pod nimi chládok, tak preto to tu nechávame. Dominika má stále fialovú opuchnutú nohu, tá by našu prechádzku nezvládla. Neostáva jej iné, len učiť sa v aute. Vyrazili sme cez stromovú alej k parlamentu. Ten nenormálny kľud a ticho by sa dalo rozdávať. Len občas niekto sedí na lavičke pod stromom a s Rumunskou ľahostajnosťou si vychutnáva ranný vzduch. Tomuto sa povie čas na relax a prechádzku. Bližšie pred parlamentom sme prešli naspäť na dvojprúdovú cestu rozdelenú pásom fontán. Toto bolo jedno z miest, ktoré som chcela vidieť. Jednou ranou dve muchy – fontány s mozaikou na dne s parlamentom v pozadí. Parkovisko je až na dva autobusy a šesť áut prázdne. Žiadni turisti, žiadny chaos, len dokonalý kľud. 


Ďalší GPS bod – Ateneul Roman, opera, koncertná sieň. Medzitým niekoľko starých budov, mostov cez rieku Dambovita, zopár pekných dverí do zbierky, staré kino (s keškou), na podstavci busta Alexandra Dubčeka (so slovenským textom) pred múzeom, nejaký ten kostolík a zase múzeá a konečne Ateneul Roman. Pomaly sa vraciame na bulvár ktorý nás privedie k autu. Všade, ale naozaj všade si všímam elektrické stĺpy, boli sme na ne upozornení, veľa sa o nich „klebetí“. Takže všade, ale naozaj všade sú natiahnuté káble, úplne „logicky“ asi každý dom má svoj vlastný kábel. Takže zo stĺpa na stĺp ide kopec káblov a ešte aj niečo viac, keby sa chcel ešte niekto pripojiť. Neskôr sme sa dozvedeli, že tie namotané sú príprava na optické káble, eurofondy prispeli, tak ich natiahli. Či je to pravda nevieme. Prechádzame ulicou s modernejšími budovami a občerstvením, ale stále sme nenašli žiadny obchod so suvenírmi. Všetky obchody, až na maličké výnimky zavreté. Raz darmo, je nedeľa doobedie. Na našu ulicu sa dostávame pri širokej fontáne (fungujúcej) a potom už pomaly cez alej, plnej kľudu, aj keď už ľudia pribudli.




 S autom ideme smer parlament, zastavíme, nech si aj Nika spraví pár fotiek.

Ešte doplníme zásoby v Carefoure a potom už GPS smer Pitesti. Tam niekde máme súradnice kempu.
Kemp v Curtea de Agres je vo dvore domu, už z tej nenormálne „úžasnej“ cesty bol dosť zvláštny pohľad do jeho vybavenia, tak sme to nechali tak a ideme na ďalšie súradnice – kemp Dragoske. Krásny kemp. V kopci, na svahu, pár chatiek, staré obytné prívesy a priestor pre stany a ďalšie karavany. Uprostred to najlepšie – čerešnička na torte – strom a z neho na štyri strany hojdacie siete a niekoľko zavesených hojdacích kresiel. A ako bonus, dvaja milunkí psíkovia. Ostávame.
Neuveriteľné ! Svet je malý a len chvíľu po nás prišli naši (záhoráci) Fiatkári. Boli tiež v Constante a už idú zo svojej Tour de Romania naspäť. Nič lepšie sa nemohlo stať, len stretnúť sa tu. Chudákovi Janovi sa pokazil príves, tak ho opravoval a zváral. A keď ho už mal, tak aby sa nenudil, niečo sa mu stalo aj s autom. Ale Rumuni v dedine nemajú problém s pomocou, aj keď je nedeľa. Je to super partia, tešíme sa z nových kamarátov a dobrého kempu: Camping-Dragoske

Apropó ! Elektrické káble, no musím to sem dať, veď som to tam všade striehla, tak vyberám to najlepšie v skratke:












štvrtok, 17. augusta 2017

Palubný denník karavanistu (8.) Rumunsko

Deň 8. – SOBOTA
Niekedy sa veci nedejú ako by sme si predstavovali. Veru niekedy nie, niekedy už vôbec nie.
Ráno vstávame o 7.30 a po raňajkách ideme na pláž. Už sa celkom vyčasilo, tak sme sa naivne navliekli do plaviek, vzali karimatku a hurá. Omočili sme si členky a po 15 minútovom slnku sme chytali už len vietor. Posedeli sme si na piesku a keď už som si nabrala piesok do fľaše, zavelili sme odchod. Vypočítali sme si ostávajúci čas, zbalili auto a veci tomu prislúchajúce, doplatili ešte jednu noc v kempe a vyrazili smer Constanta. Dnes ešte niečo stihneme, a do kempu v Bukurešti vedie pekná rýchla cesta. Zajtra dáme hlavné mesto, bude voľno, nebude moc áut a ľudí.
Najbližší cieľ – kasíno Constanca. Teda niežeby sme boli gambleri, ani ruletu hrať nevieme, ale veď raz v živote sa tam človek musí ísť pozrieť.
Po ceste cez poloostrov Mamaia majú pre turistov lanovku. Tu, priamo nad domami a hotelmi ide kabínková lanovka. Neviem kam vedie a odkiaľ, možno z hotelov na pláž, alebo do centra, ale je to zaujímavé.

Asi o 10.30 sme už boli na parkovisku nad kasínom. Ostáva nahodiť sa do gala, teda kraťasy, tričko, sluňáky a ide sa fotiť. Tu na brehu, či skôr na skale nad vodou, je staré kasíno Elisabetha Constanta. Nefunkčná nádherná stará budova, ktorá priam láka sa tam vlámať a narobiť tie najkrajšie fotky. Bulvár Elizabetha vedie popri brehu Čierneho mora, je to chodník nad vodou, na útesoch skál a na tomto vysunutom mieste je posadené kasíno, postavené v secesnom štýle a otvorené v roku 1910. Bohužiaľ je zavreté, nefunguje. Je to historická pamiatka a myslím, že ak chcú prilákať turistov, mali by ju dať čo najskôr do poriadku. Je to naozaj krásna budova.

Alebo aj na tomto linku: Casino Bukurešť
Po ceste sme ešte natankovali a hurá Bukurešť. Zase cez dva mosty, tentoraz sme ten starý historický mali po našej pravej strane, boli sme k nemu bližšie a lepšie sme ho videli.

Do Bukurešti sme prišli okolo 14.30 – 15.00 a keď som videla, že pôjdeme okolo botanickej záhrady, tak sme skúsili, či bude kde zaparkovať. Trošku sme sa pomotali po uličkách, ale podarilo sa. Aj vstup do záhrady sme hneď našli, aj sme si ho zaplatili, a to bolo všetko. Tí hajzlíci (sorry za výraz, ale fakt na naštvali), majú skleníky otvorené len do 14:30 hod. Potom normálne „padla“ a ideme domov, normalne po komunisticky. Po záhrade sa za vstupné poprechádzate, ale do ani jedného skleníku sa nedostanete. Tak sme si vlastne zaplatili za nič. Vlastne za park a za to že sme videli ako sa tam fotia nevesty. 
Za plotom botanickej záhrady boli dva komíny - chladiace veže ako v Jaslovských Bohuniciach.
Pohľad na skleník, je mohutný. Bohužiaľ to, prečo som sem išla - kaktusy, sme si mohli pozrieľ len cez sklo, teda tak aj fotka vyzerá:


Tak teda aspoň ideme hľadať viadukt na vodu, alebo čo je to, to ďalšie v pláne. Podľa GPS je to niekde na konci slepej uličky, tak už sme sa v dvoch takých „hlucho-nemých“ otočili a v poslednej sme zaparkovali. Vyšli sme na hrádzu nad ulicou a už sme to videli. Tu sa nám zase potvrdilo, že fotky na nete v prevedení HDR, alebo od dobrého fotografa veľakrát prikrášľujú skutočnosť. 
Netvrdím, že to čo sme videli bolo škaredé, skúsim aj ja tie fotky trošku popraviť, ale skutočnosť je možno niekde medzi tým. Ten čo to fotil, to fotil asi z loďky a tak mal pohľad na väčšiu časť stavby. Bohužiaľ, návšteva tejto stavby nebola príliš šťastná. Keď sme išli odtiaľ, Dominika si na svahu zvrtla nohu a ledva chodila. Bála som sa aby ju nemala zlomenú, alebo roztrhnuté šľachy. Zlomenina to nebola, čo to nakoniec bolo neviem, nebola u doktora, ale mala to do konca dovolenky opuchnuté a hralo to všetkými odtieňmi modrej, fialovej, zelenej a žltej farby. Predpokladám, že svaly a šľachy sa jej natiahli a niečo z toho aj roztrhlo. Ale asi tak, že chvalabohu nič zlomené.

Teraz sme už k nášmu kempu išli z opačnej strany Bukurešti, ako keď sme odchádzali. Prešli sme krížom cez mesto, dá sa povedať, že doslova krížom, pretože hlavná trasa cez mesto je 
asi taká, dva krát doľava, jeden raz doprava a ste von z mesta. Jazda zase okolo víťazného oblúka, okolo vojenskej akadémie a už priamo do kempu. Tentoraz sme ho našli hneď (Frajeri, že ? Keď sme tam už raz boli). Takže 17.30 a sme zase tu. Aj sme zaparkovali tam kde predtým, k mojej zelenej chalúpke (nie, nestihli ju medzitým opraviť).
Tak už len klasika - večera, sprcha, kniha pred spaním a dobrú noc. 



utorok, 15. augusta 2017

Palubný denník karavanistu (7.) Rumunsko

Deň 7. - PIATOK
Ráno už nebolo také veselé. My sme dobre parkovali - na briežku, na utlačenom piesku, ktorý vynikajúco pil vodu. Všade naokolo bola potopa. Všetky stany vytopené, karavany do pol kolies vo vode, na ceste po členky voda. Ale aspoň deti a niektorí dospelí mali radosť a bosí alebo v šľapkách chodili krížom cez vodu. Na trávnatej ploche sa až tak netešili, všetky veci sa vynášali zo stanov a sušilo sa. Pozorovali a ľutovali sme mladú rodinku, ktorá s malými deťmi a dokonca aj s bábätkom tam sedeli na kraji na chodníku a všetko sušili. V priebehu dňa keď prestalo pršať už vrndžalo čerpadlo. Vodu odčerpávali niekam na druhú stranu, neviem kam, lebo všade stála voda a nikde to nevsiakalo. Stany boli 10 cm vo vode.


Pred 14-tou prestalo pršať, presne podľa počasia na mobile, mali to tam hore dobre naprogramované.
Na obed sme si dali v kempovej reštaurácii grilované ryby, všetci sme sa najedli za 180,- Lei, čo je asi 40 €, treba povedať, že využívajú turizmus, tak tu je to trošku vo vyššej cenovej úrovni.

Vedľa nás si otec so synmi presťahoval stan, asi utiekli pred vodou. Už neviem ako nám naznačili, či nám to nevadí, tak sme sa na nich usmiali a otec povedal, že musia, lebo „everything is fishing“.
Neskôr sme sa ešte dosť ďaleko prešli po pláži, hľadali sme, ako je blízko vedľajší kemp. Tu na Mamai je veľa rozostavaných hotelov, až veľmi veľa, asi čakajú návaly turistov. Ale snažia sa, snáď sa sem turisti nahrnú, je tu pekne, a zatiaľ cenovo prijateľne.


Dnes neodchádzame, snáď sa ešte zajtra okúpeme, tak si dáme večer trochu vínka.
Dankove konštatovanie: Čím viac vody (prší), tým viac vína.
Dominikine konštatovanie: To počasie je také zlé, že sa už aj učiť musím (na skúšky).

Ďalšia noc už bola pokojnejšia, pršalo, ale už len mierne. No aj tak to bolo dosť citeľné ochladenie, aby sme tu ostávali.