Stránky

streda 12. júna 2019

Poznáte Jánošíka ?


Kto by ho nepoznal. 
Či už toho, ktorého obesili, alebo toho čo sedí na syroch, alebo film o Jánošíkovi. Niekto pozná Jánošíka ako majiteľa obchodu v Piešťanoch, niekto zase toho čo v striebornom lesku už naveky bude stáť na kopci v Terchovej. Niekto si pod menom Jánošík predstaví Paľa Bielika, ale niekomu napadne, tak ako mne, meno Stanislav Štepka. A to je práve ten naozajstný Jánošík o ktorom chcem hovoriť. Áno, ja viem, Stanko Štepka Jánošíka nehrá, má tam iných fešákov, ale ten najkrajší príbeh o našom hrdinovi napísal práve Pán Štepka (Pán s veľkým P).
Milujem Pána Štepku. Má ten najkrajší úsmev aký som kedy videla. Jeho úsmev je detsky naivný, smeje sa mu nos, oči, líca a ešte tuším aj uši. Okuliare mu poskočia na tvári a on sa premení na malého škriatka, ktorý rozdáva životnú energiu. Viem, je veľa takých osobností, ale každý z nich to robí inak. A Pán Štepka to robí tak nádherne úprimne.

Môj sen je, aby som si na moju 50-ku mohla sadnúť na večeru práve s ním. Viem, je to nereálne, a práve preto mi moje dcéry o dva roky skôr dali na narodeniny jeho dielo „Jánošík po 300 rokoch“. A nielen to, stretla som sa s Pánom Štepkom, podal mi ruku, zablahoželal mi k narodeninám. Milujem ho ! A zamilovala som sa, keď k nám (strašne dávno) prišiel do obchodu si niečo kúpiť. Taký nádherný úsmev som dovtedy nevidela. Pokrčil nos, prižmúril oči, vystrúhal grimasu a hanblivo sa spýtal či nemáme film do foťáku. Ako malá myšička, krásny nenápadný, pán spisovateľ.
Čo je vlastne Jánošík po 300 (+6) rokoch ? Je to klasika. Klasika obohatená o ľudovku. Dielo ktoré spestrili so SĽUK-om tak, že človeka natriasa na stoličke. Videla som toto dielo Pána Štepku už tri krát a za každým inak. Videla som „pôvodné“ prvé s Milanom Markovičom, potom druhé – po tridsiatich rokoch a teraz tretie – po 300 rokoch. Nie som dinosaurus, tých 300 rokov je od naozajstného Jánošíka, nie divadelného. A aké mám pocity ? Rôzne. Teda rôzne dobré. Musím sa priznať, do hľadiska som si sadala s maličkou obavou, veď už som to videla dva krát, čo bude teraz ? A ešte tam dali SĽUK ? Nesklamali. Len čo to začalo, hneď ma to chytilo. 

Takže porovnanie: Jánošík – ten prvý originál.
Niekedy v osemdesiatich rokoch, už ani neviem či v Piešťanoch, ale mám taký tajný pocit, že boli u nás vo Vrbovom. Zaujímavé, že si nepamätám kde som ich videla, ale tie neprestrelné hlášky si pamätám doteraz. A o tom to je. Stanko Štepka, Milan Markovič a celá partia ostatných Radošincov, mladých a krásnych, dokonale hrali tých pacientov čo sa bavili divadelnou hrou. Zbytočné hovoriť, že na tú dobu to bolo dielo, pri ktorom niektorým možno od smiechu aj cvrklo. Hlášky otca, nesmelého Jurka, alebo zženštelého Tomáša Uhorčíka.... sú nezabudnuteľné. Dej každý pozná, zbytočne rozoberať. Len podotknem, že vtedy ma ten záver šokoval, že sa to odohráva v liečebni nikto netušil. Takže porovnajme si jednotlivé odlišnosti.

Po rokoch dej ostáva, to by sa predsa zničila tá pointa. Herci sa menia, to je samozrejmé, ale stále je tam skvelý výber. Všetky tie najdôležitejšie a trvácne citáty ostali. Tak ako otec, mama a sestra naivnými a úprimnými slovami popisujú svoju životnú situáciu, Tomáš Uhorčík a Jurko Jánošík ju skvele dopĺňajú iróniou súčasného života. Nenápadné narážky na súčasnosť tomu dávajú to správne „chilli do omáčky“. Rozhovory sú z minulého storočia aktualizované o poznámky tak, aby si divák uvedomil, že časy sa zmenili, ale ľudská hlúposť ostala. Tak ako boli ľudia chamtiví, lakomí a hlúpi, tak to aj ostalo, len s ďalšou generáciou. Jednoduchosť a láskavosť ich rozprávania ostala, hlasy spevákov a speváčok sú stále lahodné a Stankove oči rovnako detsky úprimné ako na začiatku svojej kariéry. Divák na začiatku nevie čo má očakávať po tých rokoch, čo zas ten Štepka vymyslel. Po chvíli zistí, že vkročil už tretí krát do tej istej rieky (ako to Pán Š. povedal) ale už s inou vodou. Kamienky na brehu rieky ostali, aj breh je podobný, len tá voda je nová. Aj rybky plávajúce v nej sú zase iné, nové, mladé, s poriadnou dávkou humoru.

 Pán Štepka má dobrý výber, Csongor pred rokmi do „liečebne“ zapadol dokonale. A teraz ? Po 300 rokoch som rozmýšľala, či Mišo Kubovčík nie je Štepkov nemanželský syn. Toľko hlúpostí a nápadov v jeho hlave inak ospravedlniť neviem. Slová a konštatovania sa z neho sypali ako z kombajnu cez žatvu. Je to tak flexibilný herec, že človek by uveril, že ho sem „najali“ z naozajstného ústavu. Komenty presné a trefné, na súčasnosť také, že mi je ľúto, že si ich všetky nedokážem v hlave uložiť. Ľudia sa bavili a slzy smiechu tiekli. Výbuchy v hľadisku neboli o nič menšie ako v prvom Jánošíkovi, v druhom, tak v tomto zatiaľ poslednom. Šperk a osvieženie do predstavenia priniesol SĽUK. Muzika na vlastné uši znie vždy lepšie. Hlavne tá ľudová. Tanečníci štrikovali nohami a my sme len pozerali čo dokážu. Pani Kolníková sa z neba s radosťou pozerá, čo ten jej „synček“ Stanko zas dokázal. Janko Melkovič im úprimne a s radosťou hrá v oblakoch. Ak by som mala nájsť najväčší rozdiel medzi týmito tromi časťami, tak by to boli herci a ich vlastné podanie deja. To čo ste videli pred 40-50-timi rokmi už nie je to, čo ste videli pred desiatimi. A nie je to ani to čo v ich divadle vidíte teraz. Pretože každý herec tam zanechal kúsok svojej duše a tým je to krásne. Každý herec kúsok, ale Pán Štepka tam necháva celú dušu, tým sú tie jeho hry krásne. Pán Štepka nám vychováva krásnych hercov, kiež by mal každý z nich tak krásnu dušu ako on.
P.S.: Keby sme aj my v našich časoch mali takú krásnu maturitnú otázku akou je Stano Štepka.





pondelok 10. júna 2019

Svadobná cesta do Španielska (4.)


Deň 4. ŠTVRTOK
Dnes sme vstávali „normálne“. Odchod bol až o pol desiatej, tak po slnečných raňajkách sme si boli posedieť na pláži. Krásne dobré slnečné ráno prajem ! Ten kľud, ticho, vlny na mori a piesok. Mušle, krásne veľké bielo-škoricové mušle. Nie, kúpať sa ešte nedalo (až na pár otužilcov), aj keď pôvodne som si povedala, že večer to vyskúšam. Zuby nechám na izbe v pohári aby som nedrkotala a čvachtnem sa tam. To boli moje plány. 

Vyrazili sme smer Granada, z nášho hotela je to severo-východne nejakých 150 km, ešte pozbierať turistov z druhých hotelov a ide sa. Mesto je v Andalúzii a pomerne v kopcoch. Je to mesto s mixom kresťanov, židov a moslimov. Historické uličky sú čarovné. Delegát nás previedol hlavnou starou časťou, vysvetlil nám, kde sa čo nachádza, kadiaľ je najlepšie ísť, ukázal nám peknú časť mesta. Potom nám dal rozchod s tým, že keď zablúdime, nech sa pýtame na Katedrálu. To nám budú rozumieť všetci a určite nás nasmerujú. Povedal nám kam máme ísť na najkrajšie miesta tejto štvrte, chápem, ísť všade spolu by bolo zdĺhavé. A potom, keď sa jedna pani spýtala, že „čo sa tu dá ešte zaujímavé vidieť ?“ som skoro odpadla. A delegát tiež. Prvé, čo ma napadlo, že všetko. Katedrála (obrovská), úzka ulička – Carrera del Darro – ulička kde je povolený vjazd autám, a idú tak, že sa musíte natlačiť na stenu domu aby ste sa vmestili a neprešiel vám po prstoch. Nechápem prečo tam vjazd autám nezakážu.

Pofotila som si dverí koľko som stíhala. Kto nevie, tak fotenie dverí je moja úchylka a moje príbuzenstvo si na to ťažko a pomaly zvyká. Cestou späť ku katedrále sme pozreli uličky s bazárom, husté ako fazuľová kaša. Jeden obchod na druhom, milióny šatiek, kabeliek tu splývalo s tovarom zo susedného obchodíku. Jeden s druhým splývali a tak ste sa zo spleti farieb, magnetiek a lámp vymotali až na druhom konci. Tu doprava, prípadne doľava a môžete zase plávať v druhej uličke. Kto má plnú peňaženku a veľké príbuzenstvo, môže tu nakúpiť darčeky a suveníry pre celú rodinu.
Najviac sme si po tej prechádzke vychutnali pivko v jednej z uličiek. Milý pán majiteľ nás so španielskou eleganciou a úsmevom obslúžil a my sme sa španielskeho horúceho vzduchu nadýchali   s pohľadom na katedrálu.  Potom sme si ju ešte vychutnali zvnútra. Obrovský priestor obložený kameňom a mramorom mal asi o pätnásť stupňov menej než bolo vonku. Jeho základy siahajú do roku 1518, a stavba trvala 181 rokov. Pôvodný úmysel bol kráľovské mauzóleum, teraz je tu po jej bokoch veľa kaplniek. Mohutné stĺpy s priemerom pár metrov držia strechu všetkou svojou silou.
  Pred katedrálou je malé námestíčko s hladkou, dokonca akoby vyleštenou dlažbou. Je tak príjemne hladká, že nám nedalo a pri čakaní na náš turnus sme si tu posedeli. No asi hlavným dôvodom bol chlapec, ktorý tu tak dobre spieval, že Haberovi by sa aj tie oholené chlpy zježili. Lucie Bílá by z neho bola namäkko a mne sa od dojatia tlačili slzy do očí. Neklamem, ale tak dobrý hlas som na ulici ešte nepočula. Len dúfam, že chlapec spieva s nejakou dobrou kapelou a čoskoro si ich niekto všimne. Ak poznáte ten rozprávkovo rozplývavý a dobrý pocit z niektorého miesta na svete, kde si poviete, že pre toto tá cesta stála za to, tak presne toto miesto bolo ono. V očiach je film, ktorý premieta mohutný kamenný chrám a nad hlavou nádhernú modrú oblohu, sedím na zemi a v ušiach úžasný spev ktorý sa niesol námestím s dokonalou akustikou. Škoda, že sa tam nedalo sedieť ešte aspoň hodinu. Ale nebojte sa, niečo sme tomu chlapcovi hodili do kufríka.


Hurá do Alhambry ! Po našom akustickom a optickom zážitku sme sa vybrali na kopec. Tam je najdôležitejšia (turisticky) a najznámejšia časť mesta. Alhambra, v preklade „Červený hrad“, pôvodne postavená v roku 889 ako pevnosť. V rokoch 1284-1354 bol prestavaný na palác a to v jedinečnom arabskom/maurskom štýle. Nielen budovy zvonka, ale aj jeho miestnosti, spálne a izby sultána a jeho ženy. Alhambra je architektonický šperk, čo sa týka vnútorných nástenných dekorácií. Je škoda, že keď to prevzali kresťania, tak to prerobili na svoj vkus a veľa farieb a malieb odstránili. Celá pevnosť je rozmerovo veľmi veľká, ale tie najkrajšie klenoty – arabesky sú v časti, kde bol zámok. Celá stavba bola mnohokrát znehodnotená, raz európskymi architektmi, inokedy vojnami, ostreľovačmi, dokonca aj zemetrasením.  Pevnosť narástla na náhornej plošine, čo jej dáva majestátny ráz s výhľadom na okolie.



Je to perla Španielska a to pomenovanie si zaslúži. Je tu dômyselne „vykoumaný“ zavlažovací systém. Pôvodcovia a architekti diela to vymysleli tak, že jednu z miestnych riek presmerovali do paláca. Tu akoby vyvierala a je nasmerovaná postupne po celej ploche, takže raz ju vidíme v jazierku, potom vo fontánach. O kúsok ďalej zase vyviera do potôčku, potom sa stráca, aby sa vynorila ako fontána na kráľovskom nádvorí a zase ďalej v rôznych podobách. Spolu to robí niekoľko kilometrov vodného toku a vy tu vlastne stretávate stále tú istú vodu v rôznych podobách.
Bohužiaľ je to tak turisticky navštevované miesto, že je ťažké fotiť bez ľudí. Ale za pokus to stálo. Tak snáď fotky ukážu tú krásu parkov, sadov a palácov.

Odtiaľto sme sa už vybrali naspäť „domov“ na hotel. Ukončilo sa to trošku zrýchlene, pretože v meste bolo nahlásené podozrenie na teroristický útok, tak všetci sprievodcovia dostali príkaz čo najskôr vyviesť turistov von z mesta. Musím povedať, že náš delegát Rado to spravil veľmi prefíkane. Šikovný chalanisko. Nikto z nás netušil prečo musíme prehliadku ukončiť, dozvedeli sme sa to až potom. Ale aj tak bolo šťastie, že ten príkaz došiel až keď sme už kus prehliadky mali za sebou. 
Cesta do hotela bola dlhá. Všetci sme boli unavení a ešte sa to natiahlo cestou. Čakali sme na druhého šoféra, lebo tomuto končil povolený čas šoférovania. Prišli sme neskoro, na kúpanie neostalo, ale to pivo a polievku v čínskej reštaurácii sme si ešte dali a išla som pobaliť veci do ruksakov. Okolo pol jednej ideme spať, treba sa vyspať, veď o pol štvrtej vstávame, o štvrtej sú raňajky a ideme na letisko.
Tak dobrú noc a dovidenia Espaňa !



streda 5. júna 2019

Svadobná cesta do Španielska (3.)


Deň 3. STREDA:
Dnes je na pláne Maroko. Milujem tie ich farby, lampičky, mozaiky. A nesklamala som sa.
Dnes išla s nami delegátka. Vyplávali sme z Tarify, čo je absolútne najjužnejšie európske mesto. Odtiaľto je do Afriky len 17 km ! Nebyť vodných prúdov, tak by to hocijaký lepší plavec aj preplával. Za peknej viditeľnosti je nádherný výhľad na druhú stranu, čo nás bohužiaľ obišlo. Takže z Tarify do Tangeru, druhého najvýznamnejšieho prístavu Maroka. 

Trajektom za chvíľku, len kopa papierovačiek, vstupná karta, výstupná karta. Kým sa človek vybaví na lodi cez vstupnú kontrolu, tak už pomaly kotvíme v prístave. No fakt neviem, či vybavili všetkých. Ale teraz už vieme, že delegátku treba poslúchať, a postaviť sa do radu čo najskôr po nástupe na loď. Na druhom kontinente nás už čakal domorodý delegát, čo podľa pravidiel musí byť. Ukázal nám milionársku štvrť, čo bolo zbytočne zdĺhavé. Previezol nás tadiaľ autobusom, ale mohol to aj skrátiť. Potom nás zobral na miesto, odkiaľ sme sa z tejto strany mohli pozrieť, kde sa zlieva oceán s morom. Pri drevenej smerovke sa fotili asi všetci, ale musím uznať, je to miesto, ktoré má svoje čaro. Ja osobne by som radšej zišla dolu k vode, ale nedalo sa. Po tejto zaujímavosti sme sa zase bohatou mestskou časťou vrátili do centra, do Mediny, čo je stará historická časť. Nazvala by som ju Marocká klasika.


Mesto Tanger históriou siaha až do 2.tisícročia pred n.l. Tak isto ako Gibraltár malo vždy pomerne strategické geografické miesto, preto sa tadiaľto prehnalo viac náboženstiev, vojsk a bojov o územie. Momentálne je to hlavne moslimské mesto, ale je tu aj židovská štvrť, aj kresťanská. Ekonomika tu žije samozrejme hlavne z turizmu a ja osobne si myslím, že aj z ľudí z tej milionárskej štvrte.
Tu, v starom meste sme mali aj obed, v trošku stiesnených priestoroch, na starých marockých lavičkách za stolom ako sardinky.
Pokračovali sme starým mestom, uličkami, dvorčekmi, okolo obchodíkov a predavačov. Toto je skutočné Maroko. Keby som sem išla na vlastnú päsť, tak nemám odvahu sem vkročiť. Vraj bolo aj šťastie, že je ramadám, a preto je to troška kľudnejšie. Ale ja som bola nadmieru spokojná. Tie maličké obchodíky s koreninami, koženými výrobkami, šatkami, kobercami, látkami a niťami. Kráčali sme uličkami a videli sme remeselníkov pri ich dennej činnosti. Vyrábali tašky, opravovali topánky, navíjali nite a šili šaty. Bolo tu holičstvo aj výroba kovových lámp, čajníkov a tanierov, mís. Miestni remeselníci prichytení pri čine. Nádhera. Možno som bola časťou toho malého percenta návštevníkov, ktorí sú doslova unesení z takýchto zážitkov. Ale mne nevadil ten smrad, tie tesné uličky, tie špinavé dvory a miesta. To je skrátka Maroko.


Jedna časť výletu patrila (ako to na fakultatívnych výletoch býva) obchodíku s „niečím“, kde sa vlastne podporí obchod nejakému domorodému obchodníkovi. Viem, že sa z toho turisti moc netešia, je to vlastne nanucovanie tovaru ktorý nepotrebujeme, alebo sa nám ani nepáči, alebo ho skrátka neprenesieme v lietadle. Tentokrát to bolo máličko iné. Boli sme v jednej mastičkárni, lekárni, či olejčekárni... nazvime to hocijako medzitým. Bol to obchodník - spracovávateľ argánového oleja. Ponúkal oleje na kozmetiku, aj kuchynské, mydielka, mastičky, tinktúry... A na moje prekvapenie to malo úspech. Fakt. Veď argánový strom rastie iba v Maroku. Akékoľvek pokusy o pestovanie na iných miestach zlyhalo. Občas sa dá vidieť v Alžírsku a Izraeli. Kedysi to bol v severnej Afrike bežný strom, no to sa už zmenilo. Je to doslova zázračný strom. Miesta jeho výskytu chráni UNESCO. 
Strom sa podobá olive, len má pichliače. Plody sú tiež podobné olivám, s dužinou a veľmi tvrdým jadrom v tvare mandle. Dovolila by som si jeho zber prirovnať k cibetkovej káve J. Po stromoch sa pasú kozy (áno, hore po stromoch). Sú to taký štvornohý marocký kamzíci, ktorý žerú plody. Im tie pichliače nevadia. Ich telo strávi dužinu a jadierko nepotrebuje, po prechode tráviacim ústrojenstvom sa jadierko vylúči a z neho sa potom využíva vnútorné semienko. Usuší, roztlčie sa škrupina a dôležité sú tie semienka, z tých sa robí olej. Kozmetický olej je lisovaný za studena. Ale ostatné už viete, alebo si vygooglíte, je to skrátka vzácny super olej. Ak tam raz pôjdete, kúpte si z neho aspoň nejaký výrobok. 


Akýsi šéf, možno majiteľ, alebo hlavný lekárnik, nám vysvetlil ako sa všetko spracováva, mieša, vyrába. Predstavil nám sortiment a účinky nielen oleja, ale všetkých hlavných výrobkov. Neviem, či sa to všetko vyrába práve tu v ich dielni, ale bolo z čoho vyberať. Strávili sme tam niečo cez hodinu a potom sme zas vyrazili do ulíc. Teraz už ale aj na malé námestíčko s krátkym rozchodom. No nebol to doslova rozchod, lebo väčšina z nás zapadla v miestnej kaviarni. Ale ešte sme sa naposledy nadýchali Maroka a potom už len odchod do prístavu.
To už bolo trošku jednoduchšie, lebo výstupný papier sme odovzdali ešte pred nástupom na loď. Tak hurá naspäť na hotel. Unavení, ale spokojní.



piatok 31. mája 2019

Svadobná cesta do Španielska (2.)


Deň 2. UTOROK:
No nebyť tejto dovolenky,  tak ani neviem, že Gibraltár je samostatný štát. Priznám sa, som nevzdelaná. Je to niečo ako San Marino, Monako, Vatikán a podobne, len je to skrátka Gibraltár. Kedysi by sa to nazvalo „anglická kolónia“, ale teraz už nie. Okrem jazdenia a peňažnej meny je tu všetko anglické, patrí to k Anglicku. V rokoch 1967 a 2002 mali možnosť jej občania sa vyjadriť, či chcú patriť k Španielsku, ale bolo to jednoznačné. Teraz sú „väčšími pánmi“, zamestnávajú sa tu aj Španieli za lepšie platy, je tu niečo ako bezcolné pásmo. Dá sa tu platiť eurom, anglickou librou, ale majú aj svoju menu, ktorú nikde inde nekúpite, nedá sa inde zameniť iba tu, a keď peniaze neminiete tu, tak sú vám na milú kedveš. Neplatia absolútne nikde. 
Hrdosť Gibraltárčanov je taká veľká, že napr. oni nemajú vlastný zdroj pitnej vody, tak si ju sami vyrábajú, odsoľujú. Pre celý štátik používajú na výrobu elektriky vlastný naftový generátor (!), ktorý im už prestáva stačiť. Španielsko im ponúklo odpredaj elektriky, ich hrdosť to odmietla, stavajú novú elektro-stanicu. Na rozlohe 6,7 km2 je vraj cez 32 tisíc obyvateľov. Samozrejme domorodcov, plus k tomu turisti. 
Skutočná pikoška pre turistov je príjazdová cesta do tohto štátu. Je to jediná suchozemská možnosť sa sem dostať. Keďže Gibraltár je vlastne polostrov na výbežku, tak buď od mora, alebo touto cestou. A tá vedie krížom cez letisko ! Medzi dvomi semaformi krížom cez dráhu si to štrikujú nohami kopy turistov a s nimi autá a autobusy. Potom zasvieti semafor, po dráhe sa prebehne zametacie autíčko a pristane, alebo odletí lietadlo. A potom zas. Vojak stiahne ostnatú reťaz z cesty a idú turisti a autá.


Štát má bohatú vojenskú históriu, keďže je to miesto, kde sa stretali rôzne kultúry. Od Arabov, kresťanov, Turkov a všetkého možného. Bol dobíjaný zo severu aj z juhu. Odvtedy je jeho vysoká skala popretkávaná množstvom vojenských tunelov a dier. Počas druhej svetovej vojny to bola vojenská základňa a všetci civili museli preč. Nábožensky sa tu nájde dokonalý mix všetkého. Sú tu kostoly aj mešity.
Štát je zaujímavý aj napríklad tým, že pre nezhody španielsky diktátor Franco v roku 1969 uzavrel hranice a prerušil všetky komunikačné spojenia. Zo štátu sa dalo dostať len letecky, alebo vodou do Afriky a odtiaľ do Španielska či Portugalska. Normálne cestné spojenie sa obnovilo až v roku 1985, keď malo Španielsko vstúpiť do európskeho spoločenstva. 
Je to dokonalé turistické a obchodné centrum. Nakúpite si tu lacné oblečenie (značkové), kozmetiku, dá sa tu posedieť v kaviarni v príjemnej atmosfére. Iný koniec polostrova vám zas poskytne pohľad na miesto, kde splýva Stredozemné more s oceánom. Za dobrej viditeľnosti vidíte Afriku, ktorá je v týchto miestach cca 27 km cez vodu.
Delegát nás zobral do jaskyne, ktorá je tiež centrom turistiky, tak ako vlastne celý štát. Priznám sa, jaskyňa pekná, ale na môj vkus (a nielen na môj) má hrozne gýčové osvetlenie. Farby sa striedajú jak na diskotéke, a je problém vystihnúť s foťákom ten správny čas. A tak budem z fotiek vyberať a hľadať normálnu fotku. Ale o to viac sme sa zabavili na opiciach, ktoré boli pomerne kľudné. Sprievodkyňou sme boli upozornené, že nemáme pred nimi nič jesť, neprovokovať ich. Vraj už zistili samé, že ostatné predmety, ktoré ukradnú turistom sú nejedlé. Ani kekse, ani fľašku s vodou, nič u nás nesmú vidieť. A tak sme si ich pokojne pofotili. Opice sú Gibraltárskou históriou (okrem toho že sú aj atrakciou) a štát sa o ne stará. Majú svojich zverolekárov, dodávanú stravu. Keď sa premnožia, mláďatá sa odoberú a putujú do zoologických záhrad vo svete.


Na najvyšší nami dostupný bod kopca, či skôr skaly, nás čiastočne vyviezol autobus. Zvyšok k tunelom sme si vyšľapali pešo. Sú to tunely vykopané vojakmi z ktorých je krásny výhľad na pláž a letisko.
Záver ? Je to zaujímavé miesto. Zážitok sme mali hlavne z toho prechodu cez letisko a výhľadu na oceán, vlastne stret oceánu s morom. Obchodíky s minimálnou, možno aj s nulovou daňou tiež lákajú, no my nie sme nákupní maniaci. Nám stačí kávička v miestnej kaviarni.

A ešte výhľad na hraničný prechod medzi Španielskom a Gibraltarom, hranica (colnica) sú tie červené strechy nad letiskovou dráhou:



Svadobná cesta do Španielska (1.)

Áno, čítate dobre. Boli sme na svadobnej ceste. A možno preto v Španielsku, lebo pred svadbou sme boli na našej spoločnej prímorskej dovolenke práve v Španielsku, pár rokov po svadbe zase druhý krát. Asi tu nám k tejto krajine začal rásť nejaký vzťah, pretože Španielsko je skrátka Španielsko. Tak teraz po 25 rokoch od svadby sme si k výročiu dali darček a išli sme na ďalšiu svadobnú cestu. A keďže po tých rokoch už dovolenka v štýle opekania sa už nie to, čo nám vyhovuje, tak sme to dali na krátku, ale intenzívnu poznávačku: Gibraltar/Maroko/Alhambra. A aby to bola dovolenka ako má byť, tak s cestovkou, do hotela a so sprievodcom.
Deň 1. PONDELOK:
Dnes len letíme. Po práci, poobede, ušetrili sme deň dovolenky, čerpali iba nejaké náhradné voľno a leteli sme z Bratislavy. Tentoraz načas, bez meškania. Na večer sme už pristáli v Malage, pre tých čo si hneď nevybavia orientáciu, je to ešte vzdušnou čiarou cca 950-980 km pod Barcelonou. A len nejakých 160 km od Gibraltaru. Teplota a počasie je tu zaručené, slnko zapadá o viac ako hodinu neskôr ako u nás, čas na hodinkách sa nemení.
Delegátka nás čakala na letisku a porozvážala nás po hoteloch. Ospravedlnila sa, že nám museli zmeniť hotel, lebo v tom našom majú veľký problém s kuchyňou, majú ju rozbitú a musia ju prerábať. A náš nový hotel bol väčší luxus – hotel Tarik. V mestečku Torremolinos, k moru len cez cestu. Naozajstná dovolenková atmosféra, len tých ľudí ešte pomenej, čo bolo ideálne. Informácia, že ráno máme odchod o ôsmej spred hotela nás rozosmiala, a ďalšia, že ďalší deň odchádzame už o pol piatej, ešte viac. No ale neprišli sme vylihovať k moru (mimochodom má len okolo 19 stupňov), oddychovať budeme doma.
Keďže presný program výletov sa určuje až na mieste, tak dnes ideme na Gibraltár. Pre upresnenie, všetky lístky a vstupenky sa musia kupovať vopred. Nahlási sa množstvo ľudí a oni si určia, kedy nás tam pustia, kedy majú voľné. Vstupenky sa na veľa pamiatok vypredajú pomerne rýchlo a skoro a tak nám určili, že Alhambra bude až vo štvrtok. Nevadí. Na poradí nezáleží, podstatné je, že uvidíme všetko čo sme chceli. Tak ráno na Gibraltár.



Hotel Tarik je veľmi milý a pekný hotel. Patrí k tým prvým, čo v tejto oblasti vznikli. Ale to neznamená, že je zaostalý a plný starého nábytku. Práve naopak. Na sebe stále "pracuje" a je veľmi pekne obnovený. Izby sú moderné, čistučké s krásnou kúpeľňou. Z jedálne máte výhľad na pláž. Keď sa vám ujde izba do dvora, tak máte výhľad na bazén. Je to pekné a kľudné miestečko. Dal by sa nazvať hotelom rodinného typu. Poloha je ideálna, napravo aj naľavo od neho je množstvo reštaurácií. Pláž je doslova na skok, síce cez cestu, ale je to len malá miestna komunikácia a doprava na nej je slabá. Hlavná cesta je vyššie nad hotelom.
Do mesta Toremolinos je to z letiska cca 15 minút. Takže ideálne miesto na výlety do okolia. Nižšie od mesta sa začína golfová oblasť s centrom v Marbelle. Je to "milionárske mestečko" s výskytom známych osobností. 





štvrtok 18. apríla 2019

Barcelona - láska na prvý pohľad (3.časť-dovi Kolumbo)

PONDELOK.
No dnes okrem iného musíme vybaviť zastupiteľstvo. Náhradný doklad je najprednejší a jemu prispôsobíme našu trasu. Láka nás Montjuïc, kopec s pevnosťou, záhradami, pod ním Plaza Espaňa s veľkou fontánou a dvomi mohutnými stĺpmi. Peši cez našu štvrť El Raval okolo starého kláštora Sant Paul de Camp hore do kopca, výhľad na prístav s lanovkou a more, okolo olympijského štadióna k botanickej záhrade. Zase je otváracia doba až o desiatej, tak počkáme niečo vyše pol hodinu.
Kláštor Sant Paul de Camp:


Zmena, volá nám pani z ambasády, že treba ísť na zastupiteľstvo, dohodli sme čas, takže do botanickej nejdeme. Nevieme koľko bude trvať cesta dolu, tak radšej skôr ako neskoro. S menším blúdením ideme dolu, okolo krásnych kaskádových fontán (bohužiaľ nejdú) až k eskalátorom (!) ktoré vedú ku kaštieľu na kopci. My len po nižšiu terasu nad magickou fontánou, nad hlavou kaštieľ a pod nami Plaza Espaňa. Fontána funguje myslím až večer, tak okolo kongresového centra a nejakej univerzity máme namierené k aréne. Tu pri kruhovom objazde si v kaviarničke dáme kávu a ideme smerom na zastupiteľstvo, Kolumbus musí počkať.



Zastupiteľstvo je až na druhom konci Rambla de Catalugnya, v starej budove, na najvyššom poschodí. Starý výťah nepôsobí moc dôveryhodne, ale je zaujímavý. Milé dievča spod Tatier nám bez problémov na počkanie vydá náhradný doklad a my už z prízemia z recepcie hlásime leteckej spoločnosti zmenu dokladov. Keďže máme potvrdenie od polície, je to zadarmo.
Oproti budove so zastupiteľstvom je pekná historická budova, Casa Sera, sídli v nej nejaká inštitúcia, ale na môj vkus ju veľmi špatí sklená moderná budova postavená tesne za ňou.

Odtiaľto už metrom ku Kolumbovi, ktorý stojí v prístave a rukou ukazuje na more. Stĺp so sochou je z roku 1888, vysoká je okolo 60 metrov. Tu v prístave je pekný výhľad na lanovku, ktorú sme obdivovali na kopci Montjuic. Ide z kopca ponad prístav a vodu až na pláž. Teda sú to dve lanovky, jedna na pláž, ide zo stanice hotela Miramar na kopci a druhá ide od stanice metra Paral-lel hore k pevnosti, najprv zubačka a potom lanovka. Pohľad takto zdola na dlhú trasu ponad vodu je fascinujúci. My sme sa však vydali smerom na Ramblu, ktorá začína Kolumbovi za chrbtom. La Rambla je najznámejšia a asi najnavštevovanejšia ulica v Barcelone. Je tu množstvo obchodíkov, stánkov, pouličných umelcov a zlodejov. Ulica je deliacou čiarou medzi štvrťami El Raval a historickým Barri Gotic. Keď kráčate od Kolumba tak ulica končí až niekde na Placa de Catalunya. Naľavo sú staré domy a uličky kedysi čínskej štvrte El Raval. Táto voľakedy neslávna a obávaná štvrť už nie je čo bývala, aj keď tu stretnete mnoho prisťahovalcov. Odkedy má pomerne centrálnu mestskú polohu, jej kriminalita, prostitúcia a nočný život sa ukľudnili.


V jednej z uličiek sme si sadli na pivko a vychutnávali si starú štvrť. Tu, v tejto kedysi pochybnej štvrti vznikla aj tržnica. Miesto, kde je všetko ako má byť, od ovocia a zeleniny, cez mäso, ryby, morské príšerky až po sladkosti a občerstvenie, studenú aj teplú kuchyňu. Krásny stred obchodníkov akých nájdete len v prímorských metropolách. Tak sa nehanbite a dajte si niečo. Ja som mala mix osmažených morských príšer za 6€ a bolo toho až-až. A chuť fantastická.


Po pravej strane La Rambly sa začína štvrť Barri Gotic. Je to najstaršia časť mesta a skutočne sa tu nachádza veľké množstvo  starých budov. Tu je tá krásna Barcelonská katedrála v ktorej sme boli a bola postavená od 13. do 15. storočia.  Cez Ramblu sme sa dostali na Placa de Catalunya, a tu už stoja autobusy na letisko, ale aj taxíky, ktoré sú jednotnej čierno-žltej farby. Vyzerá to, ako keby patrili jednej spoločnosti, ale je to len zdanie, nevlastní ich žiaden monopol. Taxislužieb je viac, len v meste je stanovené, že musia byť v tejto farbe, tak ako to bolo mnoho rokov predtým, keď sa s taxíkmi ešte len začínalo. Smiali sme sa s taxikárom, že tie farby pochádzajú z takej ďalekej histórie, keď ešte boli konské taxíky a kone boli žlté a čierne.
Tak tu počkáme na náš autobus ktorý ide na letisko, aby sme sa tam dostali zavčasu.
Do skorého videnia Barcelona !



štvrtok 11. apríla 2019

Barcelona - láska na prvý pohľad (2.časť: gotika a moderna)


NEDEĽA.
Naše ubytovanie bolo v štvrti El Raval, v štvrti prisťahovalcov, takže nielen príchod večer bol zaujímavý, ale aj ranný odchod. Keď sa chalanisko rozpráva s vlastným skateboardom (či skôr mu nadával ?), alebo stretnete (asi) araba v zimnej perovej bunde, na nohách naboso letné žabky. Ale tento deň nebol určený na pozorovanie obyvateľstva, mali sme namierené k Arc de Triomf – víťaznému oblúku, cez starú časť mesta – Barri Gotic.

Po ceste bola Catedral de Barcelona, alebo inak aj kostol sv. Eulárie. Je to jeden z najkrajších kostolov aké som doteraz videla. Vojdete, a že obrovské uááááá.... Tak ako ohromuje zvonka, tak duplom zvnútra. Gotická katedrála bola postavená koncom 19.storočia, hoci tu bola už od 13.storočia, túto naozaj rozprávkovú podobu dostala až neskôr. Je zasvätená dievčaťu - Eulálii, ktorá ako 12 ročná zomrela ako dôkaz krutovlády cisára Diokleciána. On prenasledoval kresťanov a ona bola jednou z chytených, väznených a verejne mučených. Vysoké mohutné stĺpy držia klenbový strop, po bokoch je niekoľko hrobiek. Slúži ako sídlo arcibiskupa. Je to vzor, alebo doslova aj výkladná skriňa gotickej architektúry. Tak sme si trošku posedeli ohromení krásou a vyľudneným námestím sme sa pobrali ďalej.


Tiché nedeľné ráno nás zaviedlo poloprázdnymi ulicami až k víťaznému oblúku. Streli sme len pár jedincov a majiteľov domácich miláčikov. Sem-tam vyskočil spoza rohu nejaký ten bežec, bežkyňa, ale v podstate pre domácich bolo pred desiatou hodinou ešte zavčasu. Pri oblúku už sa to trošku zhusťovalo, chystala sa tu nejaká športová akcia. Táto stavba je na začiatku námestia, pešej zóny hraničiacej s parkom. Arc de Triomf - Víťazný oblúk bol postavený v roku 1888 ako vstupná brána na svetový veľtrh v Barcelone.  Je to miesto ako stvorené na prechádzky po mestskej promenáde. Je tu park, ktorý sa nachádza priamo na mieste toho výstaviska, pre ktoré bol oblúk postavený. Škoda, že je tu teraz toľko stánkov, boli by tu pekné fotky s tým červeným tehlovým blokom.


Okolo arény La Monumental už ideme k cieľu, ktorý je už z diaľky viditeľný – Tore Agbar. Veža, či skôr obchodná budova stavaná pre vodárenskú spoločnosť je obložená sklom a večer osvietená dúhovými farbami. Tie sme síce nevideli, ale tento „náboj“ stojaci zdanlivo na okraji mesta je teda poriadne nápadný a vysoký.

Ku Sagrade Familie sme trafili jednoducho. Je ju vidieť z diaľky, len medzi budovami treba držať smer. Tak, a zase sa dostávame k Antonimu Gaudí. On je autorom tohto Barcelonského skvostu, ktorý neobíde nikto, ale absolútne nikto z návštevníkov mesta. V roku 1882 ju začali stavať podľa gotického štýlu, samozrejme trošku popretkávaného Gaudího rukou. Tým, že Gaudí vynikal v geometrii a aritmetike, vedel si dokonale vypočítať celú architektúru. Pokusy na modeloch robil aj fyzicky, či stĺpy unesú čo majú, či klenby budú správne fungovať a držať všetku tú krásu.  Všetko si potreboval overiť, systém pokus/omyl robil dovtedy kým sa nepremenil na úspech. Tieto jeho „výmysly“, výpočty a súlad s prírodou je vidieť na všetkých jeho stavbách a na ich detailoch. Bohužiaľ v roku 1926 ho zrazila električka, doplatil na svoju skromnosť, pretože ľudia si mysleli, že je nejaký žobrák a tak sa mu pomoc dostala príliš neskoro. V stavbe pokračoval jeho blízky spolupracovník, ale bolo ťažké mať predstavivosť ako samotný Antony. V tomto čase je už Sagrada v pokročilom štádiu a jej dokončenie sa plánuje na rok 2026. Súčasní majstri pokračujú v jeho šľapajách, hoci jeho dielňa s modelmi niekedy v rokoch 1936/39 vyhorela. Neskôr sa podarilo jednému architektovi, ktorý s Antonym spolupracoval, obnoviť jeho modely a pokračovať podľa nich. V súčasnosti však tak isto stavajú s vopred vyskúšanými modelmi.


Rozloženie chrámu je dokonalé, všetky prvky majú svoje opodstatnenie vo fantázii autora. V 31 rokoch, keď sa do diela pustil jeho mozog pracoval na plné obrátky a jeho predstavivosť by sa dala prirovnať k rozprávkarovi Andersenovi, len prenesená do stavieb. Sagrada má (alebo bude mať v závere) 18 vežičiek, lebo 12 bolo apoštolov,  ďalšie predstavujú evanjelistov, vysoká veža zase Pannu Máriu a tá najvyššia ktorá sa stavia v strede chrámu predstavuje Ježiša Krista. Pôdorys stavby má tvar kríža. Nie len exteriér, ale aj interiér má rozprávkové zobrazenie. Hlavné fasády sú tri, teda na tretej sa ešte len pracuje. Predstavujú kolobeh Ježišovho života – zrodenie, utrpenie a zmŕtvychvstanie. Kam sa pozriete, tam vidíte niečo zo života, alebo z prírody. Sú tu dve veľké zvonice, pracuje sa na veži Panny Márie a paralelne sa stavia aj najvyššia veža Ježiša. Tak isto sa ešte len chystá stavba jednej fasády, ktorá bude naproti oltáru. Vo vnútri je neuveriteľne vysoký strop a tzv. chorus je na dve poschodia dookola chrámu. Pri večernom slnku je úžasný pohľad na slnečné lúče dopadajúce cez žlto-oranžovo-červené sklá vo vitrážových oknách. Jedna strana má farby ohňa, alebo možno západu slnka a druhá strana je do modra, ktorá snáď predstavuje svitanie. Momentálne Sagrada funguje aj ako kostol, to, že sa na nej ešte stále pracuje neznamená, že je zavretá pre kresťanské účely. Môžete ju navštíviť a zúčastniť sa svätej omše, bývajú tu koncerty a mnoho akcií. Po jej celkovom dokončení by mala mať kapacitu 13 tisíc ľudí.
Skúste pozrieť tu: Sagrada Familia
Je podvečer, čo ešte navštívime ? Tak sme sa rozhodli, že dávno sme sa poriadne nepoprechádzali, tak hurá do Park Guell. O 19-tej hodine začína vstup zdarma, tak sa tam ešte raz pozrieme na terasy a na salamandru, na kolonádu . Z parku dolu zase taxíkom, už je to fakt veľa kilometrov, už treba aj nohy šetriť, nie len peňaženku. A navyše, vonku sa stmieva, fotiť už bude troška obtiažnejšie.
Ešte cestou večerná fotka Casa Mila a zase džúsik v tej peknej reštaurácii (teda ale dnes je tu už dobre plno). Potraviny sú zavreté, áno, vieme, nedeľa večer. Tak pomaly domov, ako unavené kone do stajne.