Stránky

pondelok 20. augusta 2018

Palubný denník karavanistu (18.) - NÓRSKO

Deň 18. – UTOROK – Smer Wroclaw
Na tachometri svieti 158.235 km a my vyrážame so smútkom v očiach na Poľské hranice, vzdialené zhruba 100 km. Bohužiaľ, čas vypršal, peňaženky vyprázdnili, treba ísť domov a do práce. Ale pred tým ešte menšia zastávka v Poľsku u Aliciných príbuzných. O pol dvanástej sme prekročili, či skôr prekolesovali hraničnú čiaru a za zloté sme natankovali. Už "len" nejakých 250 kilometrov a sme u nich. Ako na každej dovolenke na spiatočnej ceste, aj tu sa dostávame do zapchatej diaľnice, niekde ďaleko pred nami je havária. Tak, ako keď sme sa vracali z Belgicka bola pred Brnom, a keď sme išli z Rumunska tak pred Zlatými Moravcami. Tu je to horšie o to, že nevieme vôbec čo sa stalo. Veľa áut sa otáča a ide naspäť, po dlhšej chvíli sa posúvame. Hurá, asi sú práce na ceste a už sa to pohlo. Lenže v skutočnosti sa to pohlo len o tie miesta z ktorých sa otočili autá. Po zaváhaní, či sa otočíme aj my, som zasa "zneužila" firemný mobil a googlila som dopravný servis Poľska. Tak sme sa dozvedeli, že diaľnica je v týchto miestach absolútne neprejazdná pre autohaváriu. Tak je rozhodnuté, ideme naspäť a hľadáme obchádzku. Húf áut napovedá, že obchádzame správne. Pred Wroclawou ešte stojíme v Biedronke, najlepších a najlacnejších poľských potravinách (kupujeme ako zadarmo). Obec Psary je nad Wroclawou a práve tu nás čakajú s večerou. Je zbytočné hovoriť o pohostinnosti a milosti týchto ľudí, pretože keby ste poznali Julkovcov, teda Alicu a Julka čo boli s nami aj v Estónskum, aj teraz v Nórsku, tak nepochybujete o ich príbuzných. Asi by aj z posledného dali. Hostina ako sa patrí, do prasknutia, ale zdravo. Spíme pred ich domom v karavane. Kto nemá karavan nepochopí, keď karavanista odmietne ponuku na nocľah v dome. My sa v tom našom bydlíku vyspíme veľmi dobre. Tak dobrú noc.



Deň 19. – STREDA – Koniec - Vége - Ende - Finish - The End - Kонец
O pol jedenástej, po výdatných raňajkách sa lúčime (zabudli sme si u nich zubné kefky s pastou). Prší, a dosť silno. Keby nepršalo tak ideme pozrieť mesto. Wroclaw je vraj tiež krásna. Tak sme sa tu len previezli mestom, ešte tu natankujeme a smer Čechy, Čadca a po diaľnici domov. Najhorší úsek bol za Svrčinovcom. Cesta do Čadce zapchatá a je to na nervy.
Domov sme prišli okolo siedmej.

BILANCIA:
prešli sme 5 700 km
dali sme 6 štátov
videli sme 26 zaujímavých miest, z toho 6 vodopádov a 3 jazyky ľadovca
spravili sme 4 700 fotiek

To najdôležitejšie: dovolenka nás vyšla 2 250,-€, po prepočítaní to vychádza 220,-€ na osobu a týždeň. A to do toho zahŕňam všetko: naftu, kempy, trajekty, stravu, vstupenky, dokonca aj suveniry. Z celkovej sumy sme za naftu dali 840,-€. Za kempy to bolo 214,-€. Trajekty nás vyšli 689,-€ (220,- do Nórska, 167,- v rámci Nórska, 136,- z Dánska do Nemecka).

Ale to, čo sme videli je na nezaplatenie. Takže za dva roky sa vidíme v Nórsku, zas o kúsok severnejšie.
Ak ste vydržali čítať až do konca, tak tu je aj album s fotkami:
1.časť:
I.časť fotiek - tu klikni

2.časť:
II.časť fotiek - tu klikni




nedeľa 19. augusta 2018

Palubný denník karavanistu (17.) - NÓRSKO

Deň 17. – PONDELOK – Berlín
Plán je asi taký, že tu prespíme aj ďalšiu noc a tak sme za kemping zaplatili 69,-€ vrátane elektriky a kľúčiku na WC. Áno, kľúčik od WC a sprchy je za poplatok, keďže sme štyria, tak zaňho platíme 8,-€.  Voda je v kempe nastavená ako automat: 10 centov za 10 litrov vody. Do mesta ideme o desiatej a plán je do desiatej sa vrátiť. Po ulici na sever asi 300 metrov je veľký obchodný dom a na jeho okraji je vchod do metra. Kúpili sme si celodenný lístok, štyri lístky stáli 28,-€. Naša konečná zastávka bola Alexanderplatz, stanica pri televíznej výhliadkovej veži. Takže tu je štart nášej fakultatívnej poznávacej trasy.
Fernsehturm  je aj s anténou vysoká 368 m, pozorovnateľna je vo výške 204 m. Ak je dobrá viditeľnosť, tak sa dá vidieť do vzdialenosti 42 km. Otáča sa rýchlosťou raz za dvadsať minút. Návšteva hore (pokiaľ nemáte objednanú reštauráciu) je trošku náročná na čas. Kúpite si vstupenku, ale kapacita ľudí hore je obmedzená. Takže ešte musíte dostať časenku o koľkej idete. Pokiaľ je veľa ľudí, tak si počkáte. Príde vám sms v akom čase tam máte byť. My sme si budovu veže obišli dokola a popri kostole St.Mariakirche a Neptúnovej fontáne cez rieku Sprévu až k Berlínskemu dómu. Je to najväčší kostol v meste, dokonca sa radí medzi najväčšie kostoly sveta. 

Staré múzeum sme len prešli okolo, tam sme boli pred rokmi, je krásne, ale je to na dlho. Tu vedľa, pri rieke je aj Múzeum komunizmu, to sme tentokrát neobišli. Je sranda vidieť veci a predmety ktoré máme ešte v živej pamäti. Ale je smutné si uvedomiť túto realitu, čo bola okolo toho. 

Pokračovali sme po Unter den Linden – asi najdlhšou Berlínskou ulicou. Okolo Starej strážnice, Humboltovej univerzite, Štátna opera bola po ľavej strane a za ňou Katedrála Sv.Heleny. Táto ulica „Pod Lipami“ vedie popri starej historickej štvrti až k Brandenburskej bráne. Tá je hneď za Parížskym námestím, ktoré je pešou zónou a autá chodia len potiaľto. Okolo brány bol v čase našej návštevy plot, aj okolo parku za ňou, asi sa tu konala nejaká akcia, tak sme mali pešiu zachádzku. Od Brandenburskej pamiatky sme si to namierili k Reichstagu – budove Ríšskeho snemu. Trošku sa to tu za tie roky zmenilo. Boli tu nejaké čudné unimobunky a do starej budovy ľudia vstupovali cez prísnu kontrolu. Takže zase sa tam nepozrieme.


Južne za parkom – Tiergaten je Sony center. Moderná stavba postavená na Postdamer platz. Pasuje k okolitým Berlínskym mrakodrapom, pretože je tak ultra moderná, že je jedným z turistických centier. Krásnou časťou tejto štvrte je Kollhoff center – vysoká stavba hnedo-červenej farby. Vyzerá ako starý americký mrakodrap, ale je pomerne mladá, z roku 1999. Keďže aj táto, aj susedná biela budova Beisheim strediska sú navrhnuté v rannej mrakodrapovej architektúre, tak to všetko „vonia“ amerikanizmom. Postdamer Platz je známy svojim strategickým postavením. Leží v strede mesta a tu bola hranica medzi západným a východným Berlínom. Je tu centrum svetových koncernov ale aj miesto konania známeho medzinárodného filmového festivalu Berlinale. 


Z Postdamer Platzu sme sa vydali späť do centra. Cesta vedie okolo pamätníku holokaustu pozostávajúceho z 2 711 ks betónových blokov pripomínajúcich náhrobný kameň alebo sarkofág. Toto miesto je zvláštne, svojimi tvarmi zasiahne do mysle každého návštevníka.

Pri návšteve mesta sme nemohli vynechať Berlínsky múr. Síce nie na prvý krát, ale našli sme ho. Najskôr sme zablúdili k tej časti múru, kde je jeho zbúraný zvyšok doplnený plotom-pásom zo železných tyčí. Táto symbolika je doplnená akousi výkladnou skriňou s fotkami zavraždených ľudí na úteku aj s dátumami ich smrti. Keď vidíte tie fotky maličkých detí, strasie vás. Železná stena je dôkazom sadizmu komunistických papalášov. 

Miesto s tým pomaľovaným kusom múru, čo sme hľadali bolo úplne inde. Treba hľadať East Side Gallery. Sú to asi dva kilometre steny, na ktorej sa desiatky rokov prejavovali grafiťáci. Ich politické grafity obleteli svet a chodia sa sem pozerať turisti z celého sveta. Ale pravdu povediac, tie obrázky z 80-90. rokov boli krajšie, aktuálnejšie a výstižnejšie. Bohužiaľ už sú tu neni a tak som tu zbytočne hľadala obrázky, ktoré som tu videla pred rokmi a ktoré vám ukáže google. Ten so svojím autom tadiaľto prechádzal v roku 2008, síce múr nebol taký pekný farebný ako teraz, ale tie tri najznámejšie obrazy v googli z roku 2008 ešte je vidieť: Honecker s Gorbačovom, trabant pri rampe na hraniciach a Brandenburská brána s múrom. Neviem prečo tieto nemohli opraviť a tak zachovať tieto najväčšie symboly múru. 

Pri spiatočnej ceste na metro sme ešte narýchlo odfotili most – Oberbaumbrücke z roku 1732. Časom bol prestavený, aby v roku 1902 ním mohol prejsť prvý vlak Berlínskeho metra. Cez vojnu bol zbombardovaný, opravili ho, ale aj tak od roku 1961, keď postavili múr bol zavretý. V roku 1972 ho pre peších otvorili, patril k východnej časti.
Posledný „point“ čo nám chýba do zbierky je Kaiser-Wilhelm-Kirche. Kostol, ktorý bol cez vojnu zbombardovaný a opravený iba do takého stavu, aby slúžil ako pamiatka a spomienka na vojnu. Stavba z roku 1895 nemala dlhú históriu, v roku 1943 ju zbombardovali. Ostalo stáť iba torzo veže ktorú chceli zbúrať, ale vďaka vzbure obyvateľov ho nechali stáť. Vedľa neho v rokoch 1959-61 postavili nový kostol v modernom štýle zo sklených tehál. Môj názor je, že to špatí miesto, ale... 
Cestou k tomuto kostolu na Tauentzientsrasse je ďalší Berlínsky symbol umenia – oceľová plastika symbolizujúca pretrhnutú reťaz. Je z roku 1985 a symbolizuje rozdelenie – roztrhnutie Berlína múrom. Je umiestnená nad hlavami chodcov a smerovaná na  západný-východný Berlín. Symbolizuje bránu, alebo priechod medzi časťami mesta.


Ale už rýchlo naspäť do kempu, už sa smieva a bude desať. Viac by sme aj tak nestihli. A je tu toho tak na týždeň pozerania. Som tu druhýkrát a stále málo. Chcelo by to prelúskať celé mesto. Berlín je krásny, pre mňa jedno z najkrajších miest. 

piatok 17. augusta 2018

Palubný denník karavanistu (16.) - NÓRSKO

Deň 16. – NEDEĽA – Z Dánska do Berlína 

Škoda, že máme málo času, je tu krásny zámok, je to obrovský areál a my chceme ešte pozrieť obchod s kvetmi na okraji Hillerodu. Tu sme sa pol hodinu zdržali, ale tak obrovský obchod s kvetmi som ešte nevidela. Nielen Nórsko, ale aj Dánsko je vysušené, žiadne zelené plochy. Peťa hovorila, že tu už od polovice mája poriadne nepršalo. Len také pokropenie. To je už dosť 2 mesiace v týchto miestach.


Z Dánska ideme priamo dolu do Gedseru. Tu na trajekt za 136,- € do Rostocku a budeme v Nemecku. Trajekt nám ušetrí jeden celý deň, ako keby sme mali ísť po ceste dookola. Medzi 13.00 a 15.00 sa plavíme, ale o 16-tej už na pevnine varíme obed. Máme namierené do Berlína, tak tu sa s Julkovcami rozdelíme a oni už pokračujú „domov“ do Wroclawi.


V Berlíne sme už po siedmej, cestu sme zvolili okolo Siegessäule. Je to víťazný stĺp krorý stojí uprostred Tiergarten, v strede kruhového objazdu. Jeden z hlavných symbolov Berlína a jeho anjel sa vo výške 67 metrov pozerá na mesto. Budova so zlatou sochou bola dostavená v roku 1873 na počesť Pruska v Nemecko-Dánskej vojne. Stĺp stál pôvodne 1,6 km odtiaľto pred budovou Reichstagu, ale v rokoch 1938/39 ho preniesli na príkaz Hitlera na súčasné miesto. Anjel je vlastne Victoria, bohyňa víťazstva s vavrínovým vencom. Táto pamiatka stojí uprostred priestranného kruhového objazdu, a z bočných ulíc sa dá k nej dostať podchodmi.

Miesto na nocľah sme našli až o pol deviatej.  Najprv sme prišli k Stellplatzu pri starom letisku, to miesto bolo nedôveryhodné. Stál tam jeden karavan, aj ten vyzeral ako keby tam bol len odložený majiteľom. Tak sme hľadali ďalej. Motaním po meste sme prešli aj okolo Checkpoint Charlie, teda bývalého hraničného prechodu do Západného Berlína.
Poviem vám, hľadať miesto, kde necháte auto bez dozoru a legálne je v Berlíne ťažké. Našli sme na Hochstrasse 4, Wohnmobil Oase Berlin. Na bráne mali napísané, že o deviatej zatvárajú. Bolo tesne pred pol deviatou, brána zamknutá a na udávanom telefóne sa nikto nehlásil. Jeden turista čo vyšiel z toho areálu povedal, že už o ôsmej sa zatvára, ale že skúsi niekoho poslať. Nikto neprichádzal. Danko nervózny chcel odísť, ale ukecala som ho, že chcem najprv v kľude niečo nájsť, nie cestou, nech čaká. A to bolo šťastím. Z brány vyšiel chlap, že či sme chceli ísť do areálu, lebo on už ide domov, že o pol deviatej skončil. Tak sa dal prehovoriť, že sme prešli 4500 km a nemáme kde ostať. Super. Pustil nás s tým, že ráno všetko vyplatíme. Hurá. Konečne kľud, oddych. Susedia nám zatiaľ požičali kľúčik od WC a sprchy. Ráno pôjdeme do mesta.
Kemp: 52.548882, 13.383829




štvrtok 16. augusta 2018

Palubný denník karavanistu (15.) - NÓRSKO

Deň 15. – SOBOTA – Kodaň.

Z parkoviska vo Falkenbergu sme odchádzali o pol deviatej a obed sme si varili už o dvanástej, ale len polievku. Zastavili sme sa malom výbežku, poloostrovčeku,  ešte vo Švédsku, a keď tak pozerám do mapy, stáli sme kúsok od jadrovej elektrárne. My sme však miesto vyberali tak, aby bol výhľad na most Malmo-Kodaň.
O pol druhej sme vchádzali na Öresundský most. Keďže je pomerne nový (otvorili ho v roku 2000) a náročný, za 16 km prejazd sa platí. My sme platili 59,- €, cena je podľa dĺžky auta. Je najdlhším kombinovaným (železnica/cesta) mostom v Európe. Most začali stavať v roku 1995 ! Aj týmto stavbárom stačilo 5 rokov. Most je zaujímavý tým, že jedna jeho časť je tunel. Kvôli blízkosti Kodaňského letiska sa rozhodli túto časť viesť pod hladinou vody.  Je dvojposchodový a cesta pre autá ide nad železničnou traťou. V tuneli sú už vedľa seba. Z tohto mosta je vidieť veterné vrtule – elektrárne, ktoré sú v mori. Sú rozsypané priamo vo vode a je na ne krásny výhľad.

Kodaň.
V Kodani sme našli miesto na parkovanie až okolo pol tretej. V meste je to dosť problém, buď je zakázané parkovať v určitých hodinách, alebo sa za parkovanie platí dosť vysoká suma. Tak aby sme neriskovali nejakú pokutu, alebo nežiadúci poplatok, tak sme hľadali čo najprijateľnejšie parkovanie. Bolo pomerne na okraji mesta, pri kostole - Saint Jacobs Church. Odtiaľto to bolo do centra asi tri kilometre, ale zasa sme cestou videli mesto. Išli sme po podobnej trase ako pred rokmi, keď nás tu vodila kamarátka Peťa. 

Najskôr okolo vody – akéhosi kanálu, alebo jazierok, kde sme pred rokmi kŕmili kačky a labute. Je to jeden z najvýraznejších znakov mesta. Kedysi tu bola rieka, potok, na ktorom vybudovali malú priehradu. Neskôr sa jeho tvar upravoval, až vody ostali v takomto tvare poprepájané mostami. Teraz slúži ako park, je to obľúbené miesto cyklistov a mamičiek s kočíkmi.
Cez štvrť Gronigen sme prešli až ku kostolu sv. Frederika a oproti nemu je už ulica vedúca k Amalienborgu – zámku, zimnému sídlu kráľovskej rodiny. Kúsok od neho je malý park s fontánou, tu sa už vchádza na breh prístavnej zátoky plnej ľudí. Odtiaľto je krásny výhľad na budovu opery, ktorá je na druhej strane vody. Doprava, okolo Admiral hotela sme prišli k umelej pláži z drevených dosák, kde bolo kopec mladých ľudí a kúpali sa. Veď je leto. Tu sme si vychutnali pravú Kodaňskú kávu, pocit relaxu pod slnečníkom. Takto si treba občas vychutnať atmosféru mesta, aj keď ako turisti,  treba to nasať do seba a užiť si to. 
 

Okolo budovy divadla, ktorá je na brehu, ale dá sa povedať, že nad vodou, po jej drevenej terase sme prešli k najznámejšej časti mesta. Nyhawn. Niečo ako ulica, ale plná vody. Teda vlastne časť rieky – prístav pre turistické loďky a „vodné“ autobusy. Toto by nebola tá hlavná atrakcia ako domy na tejto ulici. Sú pestré, farebné, krásne zladené a ohromne fotogenické. Tento bývalý prístav je dnes už len turistickým miestom s množstvom reštaurácií a kaviarní. Najstarší dom je tu z roku 1681 – dom s popisným číslom 9. Ďalšia turistická zaujímavosť – adresa Nyhavn No. 20 – dom, kde tvoril Hans Christian Andersen. Ale 20 rokov prežil aj v dome No.67. Dve ulice po bokoch kanála sú upchaté ľuďmi, masa turistov.

Z Kráľovského námestia, ktoré je rozkopané (och aké prekvapenie) sme začali hľadať cestu k mestskej veži – Rundetaarn. Hrubá valcovitá veža, ktorá kedysi slúžila ako observatórium (je tu múzeum) má takú zaujímavosť, že nevystupujete hore po schodoch, ale po strmšej širokej dláždenej ceste. Veža sa ani nezdá byť taká vysoká (42m), aký je dobrý výhľad z jej vrchu. Je vidieť naširoko tuším celú Kodaň. Veža je postavená v komplexe Trinitatis – univerzitná knižnica, kostol, veža. Dostavala sa v roku 1642, no zvyšné časti komplexu až v roku 1657. Zo „schodiska“ je aj výhľad cez silné sklo do kostola. V roku 1888 sa tu konal prvý cyklistický závod. Od veže sme už pomaly mestom išli k autu, ale pri Kodaňskom královskom divadle sme nasadli do mestského autobusu. Ďalšie 4 km peši už by boli moc.
Z Kodane sme už išli do Hillerodu,kde býva Peťa. Návšteva kamarátky po rokoch spojená s nocľahom pri ich dome.



utorok 14. augusta 2018

Palubný denník karavanistu (14.) - NÓRSKO

Deň 14. – PIATOK – Göteborg.
Z kempu sme odišli o štvrť na desať. Pokúšali sme sa natankovať v meste, ale stála tam cisterna, tak sa nedalo natankovať viac ako 1,5-2 litre. To isté sa stalo aj Julkovi zhruba pol hodinu pred nami. Smerom na západ sme už asi po pol hodine prechádzali Švédske hranice. Bohužiaľ sme nevideli ani jedného losa, ani soba (asi ich Santa Klaus zavrel do chlieva), tak sme pokračovali do Göteborgu.
Göteborg.
Prvý cieľ bola botanické záhrada. Priznám sa, že toto mesto som nemala nejako extra pripravené na exkurziu. Chcela som vidieť prístav so starými loďami, ale keď som videla to rozkopané mesto a množstvo presmerovaní a odbočiek, bola som rada, že sme sa vlastne nestratili. Bola som rada, že sme našli aspoň tú botanickú, a že to nedopadne ako v Maďarsku alebo Rumunsku, a že budú mať otvorené. Dopadlo to lepšie než som čakala. Do záhrady bol vstup voľný, platilo sa len priamo do skleníku. A v ňom sme teda vydržali dosť dlho, lebo všetky tie tropické rastliny, ale hlavne kaktusová časť boli špičkovo zariadené. Bolo to tak krásne naaranžované, že ani tá nenormálna horúčava pod tým sklom ma neodradila. Konečne záhrada, kde bolo vidieť, že sa tu niečo deje. Boli tu zamestnanci čo trhali burinu z bylinkovej záhrady, trávička bola pokosená, všetko tip-top. Len tá pani, čo v tom najväčšom slnku polievala tie obrovské kaktusy ma nasr.....  Veď ich spáli !!!

Plánovanie mesta som odflákala. Chcela som vidieť niečo, kam sme sa vôbec nedostali. S tým som moc nerátala, iné súradnice v meste som nemala a nevedela som o ničom, čo by sa tu dalo popozerať. Tak sme skúsili na blink hľadať historické centrum. Dosť sme sa nachodili, videli sme síce starú architektúru švédskych vysokých domov, krásny farebný kostol - „Oscar Frederiks kyrka“ na kopci. Išli sme cez tržnicu, kde predávali morské plody, bola na brehu jedného z kanálov. Veľká časť mesta je sústava uličiek plaziacich sa na kopcoch. Prídete na križovatku a určite aspoň 1-2 cesty idú hore, alebo dolu kopcom. Niekde tam dole sa tie uličky stretnú a tam niekde je prístav, kanále. Ale nejaký krásny stred, nejaké dôležité historické námestíčko sme nenašli.  Mesto má svoj štýl, je to prístavné mesto, ktoré nie je pri mori. Je v zálive rieky ktorá sa do mora vlieva. Pre mesto sú typické modré električky, môžete si tu kúpiť aj takúto magnetku. 

Okolo 18-tej sme si spravili neskorý obed, alebo ako tomu už my hovoríme – obedovečeru. Pauzu sme si dal ešte 175 km pred Malmo, kúsok od Falkenbergu. Na odpočívadle sa zastavila posádka starého auta, veterána a majiteľ sa pochválil, že ide na stretnutie. Tu vedľa, vo Falkenbergu je stretnutie amerických veteránov (áut, nie vojnových). Bývajú tam aj iné autá, ale vraj je to hlavne o amerikách. Takže sa nám neplánovane obohatil program. 
Falkenberg.
Z kruhového objazdu smer Falkenberg. Tu nás už organizátori usmernili na parkovisko pri športovej hale. Ďalej sa ísť nedá, tam sa už koná stretnutie. Tak sme peši prešli ku križovatke – kruhovému objazdu, kde to už frčalo. Točili sa tu autá ako z pravej Ameriky -  starej Elvisovskej éry a všetky roky okolo toho. Nemám rada americké veterány, ani nikto z našej rodiny, ale vidieť ich takto pokope, a ľudí tak štýlovo oblečených... paráda. Boli tu autá v perfektnom, dokonalom stave, s krásnym lakom, prvotriednym chrómovaním, ale aj autá v stave ako by ich doviezli z vrakoviska a spojazdnili. Ale aj na tých sme sa bavili, malo to štýl. Medzi amerikami sa našlo aj dosť európskych áut. Prevažne VW a Volvo. Boli tu dokonca aj také staré autá, akých sme niekoľko videli v Bastnas na pohrebisku áut. Posádky vozidiel boli prevažne ... opité. No nech nekrivdím, rozdelila by som to na dve skupiny. Jedna skupina mala krásne naleštené skutočné veterány, s vysokou hodnotou a sedeli v nich pekne oblečení ľudia (prevažne starší manželia) s decentným správaním a hrdosťou v očiach. Druhá skupina (85% účastníkov) boli mladí (alebo skôr mladší a v strednom veku), štýlovo oblečení v americkej móde Elvisovských rokov. Takže: dámy - mačacie okuliare, šatky v natočených vlasoch a pestré šaty. Chlapi - bokombrady, farebné košele, vylízané vlasy a rock-and-roll-ové okuliare. Veľmi hlasno im hrala tá typická hudba a väčšia časť posádky bola opitá. Niektorí menej, niektorí viac, niekto až tak, že na kruháči vypadol z auta. Neviem z čoho pozostávalo toto stretnutie, ale my sme sa zúčastnili tejto (u nás sa hovorí) spanilej jazdy, alebo prehliadky účastníkov. Trasa bola taká, že bol centrálny kruhový objazd a ako autá chodili, tak na každom výjazde odbočili a tam niekde na konci, po možno aj 1-2 kilometroch sa otočili (možno na ďalšom kruháči) a išli naspäť. Ale tá cesta bola taká dlhá a upchatá, a jazda taká pomalá, že my sme asi až po 1,5 hodine videli znova autá, čo na začiatku. V každom prípade to bol zážitok, bolo super to vidieť. U nás také zrazy asi nebývajú, bolo tu okolo 3-4 tisíc áut (áno, rátali sa na tisíce a býva to každoročne). Niekto prišiel ukázať svoju poctivú prácu – renováciu a krásneho koníčka, niekto sa prišiel ukázať ako zábava, ako šou, ako hlučná partia s fľaškami v rukách. 
Spali sme pri spomínanej športovej hale, už tu bolo pár karavanov. Zrejme sa na toto stretnutie prišli pozrieť viacerí turisti a ráno sa podobne ako my poberú ďalej.


pondelok 13. augusta 2018

Palubný denník karavanistu (13.) - NÓRSKO

Deň 13. – ŠTVRTOK – Olympijské kruhy a kopa železa.

Dnes sme vyrazili smer Oslo, teda presnejšie kúsok nad Oslo. Cestou pri benzínke sme stretli autobus s ŠPZ Bratislavy. Kývali sme jak besné šoférovi, on na nás nechápavo pozeral. Keď sme videli cestou už asi tretí taký autobus, došlo nám, že tie autobusy majú len Bratislavskú značku, sú u nás registrované, nič iné so Slovenskom spoločné nemajú. Podobne ako už spomínané zelené kamióny.
Cestou sme šte natrafili na dve spoplatnené cesty, tak ak to funguje, mal by nám prísť nejaký účet za ich použitie, uvidíme. Tu niekde aj prvýkrát vidíme dopravnú značku s povolenou rýchlosťou 90 km/h. Doteraz to nebolo, tak sa jazdiť nedalo. Tu, ako sa blížime k Oslu je už krajina menej zaujímavejšia. Nie že by bola škaredá, to nie, ale predsa len tá západná časť Nórska je krajšia.

Holmenkollen.
Uprostred dňa o dvanástej sme prišli do tohto športového mesta. Skokanský mostík je najstarším múzeom lyžovania. V jeho útrobách je prezentácia 4000 rokov starej histórie tohto bieleho športu. Okrem kaviarne a obchodu so suvenírmi sa môžete pokochať výhľadom na Oslo. Zažijete pohľad skokana ktorý sa ide spustiť z mostíka. A teda je to výška. A ak si ju chcete naozaj užiť, treba si zaplatiť jazdu na lane, potom už ako lanovka zídete dolu rýchlosťou tiaže vlastného tela.

História lyžovania je tu už cez 100 rokov, túto tradíciu tu ľudia udržujú v podobe pravidelného lyžiarskeho festivalu. Nóri ho aj nazývajú „druhý národný deň“, oni sa už asi narodia s lyžami na nohách. Prvý lyžiarsky skok bol v týchto miestach už v roku 1892 a videlo ho 12 tis. ľudí. Na začiatku samozrejme nebol mostík, skákalo sa z prirodzeného upraveného svahu. Postupne spravili drevené lešenie na zvýšenie  svahu. V roku 1952 boli Oslu udelené práva usporiadať olympijské hry, a tak sa vybudoval skokanský mostík s výťahom pre športovcov a dolu sa upravila pristávacia dráha – jama. V roku 1982 už mostík vyzeral ako skutočný skokanský mostík, ale až v roku 2011 dostal túto architektonickú podobu. Mostík má okrem schodíkov samozrejme výťah a bočné plochy, ktoré zamedzujú bočnému vetru fúkať na športovcov. Je tu veľa miesta na sedenie pre divákov, porotcov a kráľovskú rodinu. Okrem múzea je tu aj lyžiarsky simulátor.
Kúsok od mostíka, za starým dreveným kostolíkom je ešte jeden mostík. Myslím, že by mohol slúžiť ako tréningový mostík,alebo na „suché“ skákanie mimo zimy.


Båstnäs
Ďalší GPS bod našej cesty bol určený ešte celkom na začiatku našich plánov. Vtedy, keď som si ani nebola istá, či sa to časovo zvládne. A to je pohrebisko áut. V lese, v lone prírody. Je tu zhruba 1000 - 1500 vrakov áut a je to vo Švédsku. Pre tie fotografie a hlavne zaujímavé kúsky sa vám sem oplatí odbočiť. Zhruba 4 km od Nórskej hranice, po prašnej ceste sa dostanete na miesto, ktoré si určite s ničím iným nepomýlite. Vraky áut pri ceste vám napovedia, že ste na správnom mieste. A lúka pred vami, kde z vysokej trávy vykúkajú hrdzavé strechy áut vám dá to definitívne potvrdenie. Treba si nájsť naozaj dosť času na prehliadku okolitého lesa, pretože väčšina kúskov je práve v ňom. Či tam boli najprv autá alebo les je otázne, každý si povie: v týchto končinách určite les. No keď to vidíte, tak neviete ako by sem niekto takto medzi stromy tie autá ukladal.
Niektorí fotografi doslova prahnú po takýchto miestach, ako napríklad český Vlado Cettl. Má množstvo nádherných fotografií práve z tohto miesta. V roku 2014 zase niekto vo Švédsku vydal knihu, ktorá sa dá kúpiť aj na Amazone. Je to miesto ktoré musíte vidieť a zažiť. Je to miesto, ktoré sa už stalo turistickou atrakciou, aj keď našťastie tu ešte davy ľudí nestretnete. Dúfam, že to tak aj dlho ostane.

Naspäť ideme cez les naspäť do Nórska kvôli lepšej ceste. Tu by sme išli dlho po takejto štrkovej. Takto prejdeme cca 7-8 km a sme zase v Nórsku. Vyzerá to tu ako územie pašerákov z filmu Čiara, a dokonca je tu povolená 80-ka, len neviem či by tu pri takej rýchlosti už nešlo o život.
Kemp sme si vybrali V Haldene. Julko s Alicou ostali pred mestom pri jazere a tam sa Julko aj kúpal, poslal nám fotku. My už potrebujeme sprchu, tak hľadáme kemp. A v Haldene na kopci pod pevnosťou Frederiksten. Tu už je večer naozaj tma.
Kemp: 59.11662, 11.39825 , cena 240,-NoKr + 4,-za sprchy.



nedeľa 12. augusta 2018

Palubný denník karavanistu (12.) - NÓRSKO

Deň 12. – STREDA– Najdlhší cestný tunel na svete.

Vstávame už o ôsmej a keď som vyšla z karavanu, tak som sa z chuti začala smiať. Naše pokojné odpočívadlo hostilo dva autobusy plné turistov, ktorí sa rozliezli po priestore, pri brehu jazera a fotili ľadovec takto z diaľky. Parkovisko bolo okrem troch karavanov zablokované autobusmi a turistami.  Ešte kým sme odišli som stihla navariť obed – chilli-con-carne. Je to rýchle a jednoduché jedlo, našim chutí, tak ho varím často. O desiatej sme vyrazili ďalej, ďaleko sme však nedošli. Po pár kilometroch sme natrafili na elektrikárske auto, dosť nevhodne zastavené na ceste. Prešli sme opatrne. Danko im povedal, aby potiahli na kraj cesty, že ešte idú za nami karavany a autobus, ale pani dôležitá: že nie, že idú niečo opravovať, cesta sa odstaví. Bezohľadná striga autom skrížila cestu a Julko už ostal na druhej strane elektrikárskeho auta. Niektorí Nóri sú chladní a neberú ohľad. U nás by nechali prejsť autá a potom by blokovali cestu. Tu majú celú noc svetlo, ale oni musia akurát o desiatej vyťahovať elektrický stĺp a blokovať kolónu áut a 15 autobusov s turistami. Cesta úzka, čakáme Julka, ale trvá to možno aj pol hodinu, ak nie viac. Už je tu pekná kolóna áut z obidvoch strán a asi dvadsať oviec pobehujúcich stále hore-dolu cez cestu, ako keby koštovali, na ktorej strane je lepšia tráva. No asi na kopci, tam nakoniec po desiatom prebehnutí ostali. Keď si nepríjemní elektrikári dokončili prácu, kolóna sa začala rozbiehať, ale na tej úzkej ceste to išlo ako keby ste kamión tlačili do lieviku. Išlo o spätné zrkadlá a o to, kto pôjde po priekope.

V Oldene sme videli obrovskú turistickú loď, priamo pri ceste. Odtiaľto sa hrnuli tie autobusy plné turistov na Briksdalsbreenskú ľadovú atrakciu. Musí tu byť riadna hlbočina, prudké klesanie brehu, keď tak blízko takáto loď zakotvila. Ale zase, keď vidím aké strmé sú tie skaly nad cestou, tak musia tak isto strmo klesať aj pod hladinou vody.

O dvanástej sme si zjedli navarený obed na vyhliadke za Lunde. Oni tí Nóri tu majú tak vynikajúco značené odpočívadlá - ak je vyhliadka, tak je to označené takým „slniečkom“ ako zaujímavý bod. Majú označené aj keď sú lavičky so stolmi na najedenie alebo WC. Každé jedno odpočívadlo. Už kilometer dopredu viete, či tam zastavíte na kávu alebo len prejdete okolo. Na tomto odpočívadle sme si počas jedenia pofotili ľadovec, ktorý bol ako čiapočka na vysokej hore nad parkoviskom. Možno aj to bol kúsok Jostedalského ľadovca.
Mannheller trajek nás stál zase 119,-Kr a to sme mali už len kúsok znova do oblasti Laerdal. Tentokrát sme ju ale mali obísť smerom na Borgund a Oslo. Lenže po ceste je ešte tunel, ten najdlhší v Európe. Je po ceste, ale nie po tej našej. Tak sme sa s Julkovcami dohodli, že my ho pôjdeme pozrieť, spravíme si zachádzku a oni nás počkajú niekde ďalej v Borgunde.

Laerdals-tunel 24,5 km.
Tento tunel nie je ani tak turistickou atrakciou, ako skôr cestným umením. Tunel je najdlhší cestný tunel na svete, spája mesto Laerdal s oblasťou Aurland a tak výrazne zrýchlil cestu medzi Bergenom a Oslom, že zo 14 hodín ju skrátil na 7. Kopať dve diery skoro 25 km od seba a tak sa trafiť ! Klobúk dolu.
V roku 1992 bola schválená výstavba tohto tunela a v roku 1995 už aj začala. A teraz sa podržte ! V roku 2000 ho dokončili a nie je spoplatnený !  Po šesťkilometrových úsekoch sú spravené odpočívadlá, ktoré sú vysvietené na modro. Je to zaujímavé svetlo, ktoré vodiča preberie už z diaľky, lebo pozerá, že čo to tam je. Odpočívadlo, ktoré je skôr miestom, kde sa zastavíte a fotíte. A nielen my, oproti práve zastavil kamionista, odfotil a išiel ďalej. Dohromady je tam 48 odstavných plôch. Tieto osvetlené sú extra široké a v prípade havárie sa tu naraz otočí aj niekoľko kamiónov. V prípade núdze je to takto (internet): Bezpečnostný systém v tuneli je nastavený tak, že ak niekto vezme do ruky hasiaci prístroj, spustí alarm, ktorý rozsvieti svetlá v tuneli a objavia sa nápisy „Otočte sa – choďte smerom von.“

Vodiči, ktorí si ním skrátia cestu už ani netušia, aká je priamo nad ním nádherná cesta. Ale zase na druhej strane, Nóri o tom vedia a tí, čo necestujú za turistickým účelom, tým je to jedno. Veď tá úzka a serpentínová cesta, čo je tak rozprávkovo krásna, býva v zime zasypaná riadnou vrstvou snehu.
Na druhom osvetlenom odpočívadle sme sa otočili, nechcelo sa nám robiť 50 km zachádzku. Teraz už máme predstavu, ako to tu vyzerá, odfotili sme sa, môžeme ísť. Je tu pomerne kľudná premávka, dá sa otočiť a vrátiť.
Po pol štvrtej sme prišli k ďalšej súradnici našej cesty:

Borgund.
Kostolík, jeden z tých, ktoré sú vyhlásené za historické dedičstvo. Je v pôvodnom, veľmi dobre udržovanom stave, nebol nikdy prestavovaný ani rozširovaný. Bol postavený okolo roku 1150, je celý čierny s maličkými okienkami. Vstup do neho sa platí, keďže je to teraz už chránená pamiatka a múzeum (9,-€/os., 22,-€ rodinné vstupné). Za jeho kamenným múrikom sú staručké hroby, všetko je to možné fotiť aj spoza múrika. Šindľová strecha je z troch poschodí a na nich ešte tróni vežička. Dookola tejto drevenej stavby je akoby veranda, nad ktorou je natiahnutá strecha kostola.  Je to asi najznámejší a najkrajší drevený kostol v celom Nórsku. Je tu len pár kostolov v pôvodnom stave, pretože viac ich je zrenovovaných, alebo postavených kópií.
Vedľa čierneho kostolíka je ešte druhý - červený. Viditeľne je mladší a priestarnejší, má sivú strechu a je postavený na kamenných základoch a stojí tak trošku "v tieni" čierneho Borgundského kostola.
Na nocľah sme ostali po asi 120 km na odpočívadle za Nesbydenom. Je to takmer na pol ceste medzi Borgund a Oslo. Niekde kúsok od nás hučala rieka a občas bolo počuť vlak. Asi prvý krát počas tejto dovolenky.