Palubný denník cestovateľa (18.) Austrália

 Deň 18. – PONDELOK

Po víkende sme si naplánovali výlet do múzea na sever Adelaide do St.Kilda. Krásne sa tam dostaneme po diaľnici M2 a až tesne pred touto štvrťou schádzame dolu. Po dlhšej prázdnej pustatine sa približujeme k tomu miestu, kde bohužiaľ zisťujeme, že je zatvorené. Svoje hangáre majú otvorené len v nedeľu, čo bolo včera. My sme si to nepozreli, inak by sme sa sem ani netrepali. Múzeum vzniklo v 50-tich rokoch a funguje čisto na dobrovoľníckom systéme. Zhromaždili a udržiavajú tu koľajové vozidlá, tak sa niet čo čudovať, že celý týždeň tu asi nemá kto byť. No nič. Ideme naspäť 25 kilometrov a v pláne je Garden Island, a miesto, kde by sa vraj mohli dať vidieť delfíny. Je to ostrov, kde je možné vyraziť na vodu kajakom, má tu priestory klub kajakárov, no dajú sa aj požičať a poplávať po okolí a stretnúť delfínov. Tých kajakov tu bolo veľa, ale delfín ani jeden. Nemáme šťastie. Boli sme pozerať tučniakov a nič, potom električky, zasa nič. Teraz delfínov, detto. Ešte sme sa zastavili „za rohom“ tohto ostrova, kde sú vo vode akože odparkované hrdzavé lode „po službe“, no ani tie moc nebolo vidieť. Je to oplotené a cesta po suchu sa zdá nemožná. Len na kajaku z vody. Takže ďalší neúspech.

Cestou sme stretli niekoľko zaujímavých kamiónov s návesmi, tak sme sa rozhodli, že nabehneme na diaľnicu a pôjdeme na sever. Skúsime, či cestou hore, smerom na Alice Springs neuvidíme tie autovlaky. Kto to nepozná: kamión ťahajúci za sebou niekoľko návesov, minimálne 3-4. Stretávame kamióny, no ani jeden neni to, čo čakáme.  Pokračujeme a dáme si niekde kávu, najlepšie v meste Dublin, ktoré je na smerových tabuliach. Je to asi 50 kilometrov za Adelaide, ale už len ten názov mesta znie lákavo. Na začiatku sme sa odfotili pri tabuli mesta a potom, v reštaurácii Dublin General Store si objednávame kávu. Malý obchodík s kaviarničkou pripomína diaľničný motorest z filmov. Malý, žiaden luxus, len vypiť kávu a goodbye. Spomeňte si na jeden z mnoho filmov, kde cestujúci na veľkom, starom hrdzavom pick-upe ide suchou pustou krajinou a odrazu reštaurácia a benzínová pumpa. Vypije, natankuje a ide zasa do pustatiny. Tak toto mi pripomenulo toto miesto. Aj keď toto nie je až taká savana, ako v tom filme. Odviezli sme sa po niekoľkých uličkách, no mestečko je ozaj maličké. Predpokladám (podľa názvu), že mesto založili prisťahovalci z Írska, tak ako mnoho iných miest s názvami rovnakými na iných kontinentoch. Cestou naspäť zasa rátame nápravy na kamiónoch a maximum čo sme narátali bolo tuším 18 (vraj, už si ani nepamätám), čo je už dosť.

Vraciame sa do mesta a keďže dnes nám tých výletov moc nevyšlo, rozhodli sme sa zaparkovať pri botanickej záhrade a rozdeliť sa. Martin s Ivanou idú do mesta a my si pozrieme zvyšok botanickej záhrady, keďže minule sme to vzali len rýchlovkou. Parkujeme na zadnom parkovisku Plane Tree Dr Parking v tieni množstva stromov. Prešli sme si v kľude veľký kus záhrady, no zasa nie celú. Je obrovská, je to park o rozlohe 51 hektárov. Je oplotený, no vstup je voľný, žiadne vstupenky, nič. Dá sa tu stráviť aj celý deň. Teda ak ste fanúšikom rastlinstva. Oficiálne bola otvorená v roku 1857 (!) a je tu viac historických budov, veď len skleník – palmový dom, je z roku 1877. Nie je až taký obrovský, no je krásny. Vedú k nemu schody a je vo viktoriánskom štýle. Navrhol ho nemecký architekt a dovezený bol v roku 1875 z nemeckých Brém. Je to druhý najstarší skleník v Austrálii.

Botanická záhrada je skutočne rozľahlá, takže zasa sme ju neprešli celú. Lenže ako to už býva, človek až dodatočne zistí, kde všade ešte mal ísť, až keď je neskoro, ďaleko a už to nie je možné. Teraz som múdra, že? Teraz by som vám vedela povedať, kam tam všade máte ísť, hodiť očko. Zo záhrady vychádzame tou istou bránou ako sme prišli, aj keď cestu k nej sme troška hľadali, pretože sme si chceli pozrieť chodník okolo potoka, popod palmy a vysoké stromy. Čakanie na druhú polovičku posádky na parkovisku si krátime pozorovaním netopierov na vysokých stromoch. No poviem vám, toto ste ešte nevideli. To množstvo! Toto sme nevideli ani v telke, ani nikde. Sú obrovské. Rozpätie krídel je skoro meter. A čudné je, že netopiere predsa cez deň nelietajú, spia v chladných a tmavých priestoroch. Toto sú tu doslova nálety a ja sa čudujem, že ich tie stromy udržia. Tisíce netopierov. Možno iný druh.

Takže kaktusov mám pofotených dosť, a po nákupe v supermarkete ideme domov a keď sa Feri vrátil z práce, tak nám vysvetlil, že tie netopiere sa volajú flying fox – lietajúce líšky. Vlastne naša rodina J. Takže sa nevolajú netopiere, ale sú ich poddruh. Oficiálny názov Pteropus, meganetopiere, patria medzi najväčšie netopiere na svete. Jedia ovocie, rastliny a príležitostne hmyz. Toľko wikipédia.

Večernou témou pri kockách sme sa troška vrátili k vianočným rybám. Dnes je síce už 6.január, no nejako prišla do poradia aj téma „kapor“. Tak sme sa dozvedeli, že v južnej Austrálii keď rybár chytí kapra, tak ho nesmie pustiť naspäť do vody. (tak ako sa u nás chytá spôsobom chyť a pusť). Musí ho zabiť, aj keď ho nezje, pretože tu sa kapry nejedia, tu sa to považuje za „škodnú“, za „plevel“. Kapor sem bol dovlečený z Európy a tak sa tu premnožil, že je vlastne nechcený. Možno by pritom stačilo naučiť ich tieto ryby správne opracovať a pripraviť na jedálny lístok a zistili by, že kapor vie byť aj celkom chutná ryba. No tentoraz sa majú oni čo učiť.

Zistenie na dnes: ak niekam cestuješ, over si otváracie hodiny.