Palubný denník cestovateľa (22.) Austrália

 Deň 22. – PIATOK

 Po raňajkách sa prechádzame v parku. V tom kde sme už raz boli, kúsok za našim domom, ešte som sa posledný krát chcela nadýchať toho voňavého eukalyptového vzduchu. Tá úžasná vôňa kôry stromov, ktorú títo obri zvliekajú ako hady svoju kožu. Je tu všade na zemi. Zbieram si pár kúskov a skúsim si ju doma dať na misku ako pot-pouri. Tým eukalyptovým naháčom už chýbať nebude a ak mi ju na letisku nevezmú, tak sa z nej budem tešiť ešte doma. Dnes je tá vôňa slabšia ako minule. Neviem či je to inou vlhkosťou vzduchu, alebo tlakom, je slabšia, ale cítim ju. Je tu krásne. Ukladám si do hlavy všetky tieto obrazy parku, domov, poštových schránok, červených stromov a sukulentných kríčkov. Ukladám si aj niekoľko desiatok metrov dlhú mravenčiu diaľnicu, len kúsok od nášho domu.

Porušili sme pôvodný úmysel a ešte sa ideme s Martinom okúpať na pláž. Berieme si Ferkove auto, ktoré je na rozdiel od toho z požičovne malé, zaprášené a nemá automat. Nevadí, nám stačí, veď doma máme podobné. Voda v mori sa s nami lúči veľmi teplou vodou, až neuveriteľne na to, že je to oceán. Možno je to tým, že Adelaide leží pri zálive Sv.Vincenta a nie na otvorenom oceáne. Ivanka nám zatiaľ nachystala obed a potom sa už chystáme na odchod.

Ferko prišiel z práce, trošku sme posedeli a o štvrť na sedem nás vezie na letisko. Je to zavčasu, no všetci by sme sa v aute neuviezli, tak musí ísť na dva krát. A či budeme sedieť doma, alebo tu na letisku, to už je jedno. Takto aspoň v kľude odovzdáme kufre a máme čas si niekde posedieť s prázdnejšími rukami. Kufre môžu mať váhu do 23 kilov a ja ten môj len tak zo zvedavosti položím na váhu. Danko: Preboha! To čo tam toľko máš? Kufor má 22,6 kg. Neviem, nič, to čo som mala, plus jeden Bindaberg a nakúpené drobnosti, nové šľapky a ... neviem. No je tam hlavne koženková bunda, ktorú budem vo Viedni potrebovať.

Letisko je malé, čo z vonka tak nepôsobilo. Je rozumne rozdelené na vnútroštátne lety a medzinárodné. Všetky čakárne sú vedľa seba, no tie medzinárodné sú oddelené sklenou stenou, za ktorú sa nevieme dostať. Nakoniec sme zistili, že na konci haly sa ide dolu schodmi cez kontrolu a potom sa vyjde hore schodmi do tých uzavretých čakární. Prechádzame sa medzi obchodíkmi, ale takmer všetky sú už pozatvárané. Nechápem. Je síce po normálnej pracovnej dobe, keď sa predpokladám obchody v meste zatvárajú, ale prečo aj na letisku? Našli sme schody dolu, teda východ k medzinárodným letom. Prvé, čo nám padlo do očí, že je tu nejako veľa ľudí, ktorí sa tu srdcervúco lúčia. Je tu plač, slzy, objímanie, mávanie... a ani jedno nepatrí nám. Veď nie je koniec sveta, čo plačú? Veď sa raz vrátia.

Dolu je colná kontrola, zasa prechádzame röntgenovou kontrolou batožiny a kým stojíme v rade, mladá mamička s dvomi deťmi cestuje sama a tá kontrolná rampa – brána, cez ktorú sa ide, stále pípa, každému kto prejde, aj jej. Tak chodí hore dolu, kým to neprestane pípať. Potom jej deti po jednom. Pri tom druhom synovi to tiež pípa, a chudák chlapec, keď sa má druhý krát vrátiť, dostal paniku a obrovský strach. Mama ho čaká na druhej strane a on sám musí prejsť. Nezvládol to, skrútil sa na zemi do klbka, plače, trasie sa a nechce ísť ďalej. Chvíľu trvá, kým to colníci pochopia a dovolia ísť mame naspäť pre neho. Bola od neho štyri metre, ale on nedokázal vstať a ísť. Trasie sa a ona ho musí zobrať na ruky a preniesť ho bránou. Tak aspoň že to už tie uniformy pochopili, že ten chlapec netrucuje, ale má panický strach.

Kým odletíme, tak vám poviem jednu pikošku. V roku 2019 letisko Adelaide prvý krát vyskúšalo jeden zaujímavý pokus. Okolo dráhy zasadilo lucernu, čo je vlastne ďatelina. Polievala sa recyklovanou vodou. Úspešný pokus to bol preto, že lucerna pomohla znížiť teplotu vzduchu na dráhe a okolo nej o tri stupne. Navyše má využitie po kosení aj ako seno, kŕmna zmes. A ešte jeden veľmi podstatný problém to rieši, že vtáci kvôli lucerne nemajú kde sadať a tak ich je na letisku menej. Lucerna sa hýbe vo vetre, čo tiež odrádza vtákov. Výsledok: dve muchy  jednou ranou poriešené. Začali s pokusom na štyroch hektároch a postupne to rozšírili na dvesto hektárov.

Odlietame 22.40 lietadlom Boeing 777-200 LR, čo je otrasne úzke lietadlo. Asi najhoršie, čo som doteraz zažila. Možno by som povedala, že zlatý Ryanair. Na recenziách je táto obyčajná trieda v tomto lietadle nazvaná „trieda dobytka“ a to asi je ten správny názov. Pretože je to v štýle „čo najviac ľudí do toho priestoru napchať“. Strava a personál bol výborný, no vôbec mi to nepomohlo v tom, ako zle sa letelo. Mám 153 cm a mala som málo miesta. Chápete? Ja s mojimi rozmermi. Už nikdy nechcem letieť týmto lietadlom tak ďaleko. Aspoňže sme mali kúpené miestenky vedľa seba, lebo ak by som mala sedieť vedľa nejakej cudzej obrovskej osoby, tak by som skončila s depresiou a plačom. Ruky som si nemala kam položiť, nohy mi trnuli lebo som nimi nemala kde hýbať. Otras. Tešila som sa, že letíme s Emirates, ale okrem dobrého jedla a pekných letušiek to nič nebolo. A tých 10-20 cm miesta by som za to jedlo vymenila. A teda nemusím hovoriť, že tomu zodpovedal aj ten spánok. Takmer žiadny za 14 hodín letu. Iba zúfalstvo.