Palubný denník cestovateľa (19.) Austrália

 Deň 19. – UTOROK

Dobré ránko 7.január! Dnes sme si naplánovali skutočne pekný výlet. A čo je dôležité, aj sme si overili, či majú otvorené, nie ako včera. Takže šup, šup, po raňajkách vyrážame!

Tachometer ukazuje 16.180 km a my k tomu pridáme za chvíľu ďalších 60, pretože to je vzdialenosť k miestu, ktoré sme si dnes vybrali. No predtým, za kopcom a za Onkaparinga Valley natankujeme. Mimochodom, strašne sa mi páči to slovo, ten názov Okaparinga. To je tak zhruba polovica cesty do Birdwoodu. Tu prídeme približne pred jedenástou, pretože v tomto meste je hneď za starým (ale rekonštruovaným) mlynom z roku 1888 postavená nová budova, ktorá je auto-moto múzeom. Pôvodná tu bola od roku 1964, no postupne sa rozširovala, s ňou aj jej zbierka dvoch nadšencov. Od roku 1982 je už v rukách historickej asociácie a zbierka v tejto veľkej budove je ohromná. Už to ani zďaleka nie je tých pár kusov, ktoré boli celkom na začiatku umiestnené v mlyne.

Takže o čo ide? Budova, zvonka moderná ako obchodný dom, lenže v jej útrobách sú hotové zázraky. Hneď za dverami vás privíta z lega postavená červená Toyota v skutočnej veľkosti. Toto možno upúta skôr deti a dospelých fandov lega, no vedľa je skutočná benzínová stanica z dvadsiatich rokov a za jej okienkom si kúpite vstupenku. Okolo už sú naaranžované autá ako stoja pri čerpacích stojanoch. A potom to začne. Množstvo farebných áut rôzneho veku. Pretekárske autá, autobusy, hasičské autá, nákladné dodávky, ale aj jedinečné zbierkové kusy, ktorých bolo vyrobených len pár kúskov. Sem tam sa mihne nejaký retro skúter, ale za rohom si hneď všimnete celú zbierku motoriek. Určite vám neujdú staré karavany, kde najstarší obytný príves je z roku 1936. Najstaršie autíčko som našla z roku 1907, ale je tu aj „šasi“, teda niečo ako podvozok s kolesami z roku 1897. No múzeum sa špecializuje na jednu hlavnú značku a to je Holden. U nás absolútne neznámy výrobca áut (u bežného spotrebiteľa) tu má prehliadku tých najlepších a najdôležitejších strojov od roku 1948. Nie bežné, ale najvýznamnejšie kusy, napríklad prvý kus – Holden číslo jedna (1948), alebo úplne posledný vyrobený v Austrálii z roku 2017.

Okrem tejto značky z takých zaujímavostí spomeniem napríklad Bugatti Veyron, Benz z roku 1898, alebo auto-neauto Bigfoot vyrobené pre film Mad Max v roku 1984. Je tu toho veľa a znalec áut si príde na svoje. Čerešničkou na konci sú staré šľapacie autíčka a hračky, alebo hracie automaty z 80-tich a 90-tich rokov, kde si môžete zahrať klasiku ako Cras Bandicoot, alebo zajazdiť s formulkami, či hrať hadíka.

Takže moje hodnotenie dáva tomuto múzeu všetky hviezdičky aké sa dajú dať. No aby som nekrivdila, tak aj mestečko je veľmi pekné.

Vraciame sa naspäť po Okaparinga scenic drive a po tridsiatich kilometroch už prichádzame do mesta Hahndorf. Áno, predpokladáte dobre, je to pre zmenu nemecké mestečko. Toto malé mesto bolo osídlené v rokoch 1838-1840 keď sem prišli prvý osadníci z vtedajšieho Pruska. Pomenovanie Hahndorf dostalo po nemeckom kapitánovi lode, ktorá sem doviezla emigrujúcich starých nemeckých luteránov. Vplyv tejto európskej kultúry je tu evidentný, pretože tu máte pocit, že sa prechádzate starými uličkami nejakej nemeckej dedinky. Domáci z toho ťažia doteraz (alebo hlavne teraz). Je tu množstvo obchodíkov s nemeckými výrobkami (či skutočnými alebo akože...?), reštaurácie ponúkajú nemecké špeciality, ako napríklad typické klobásky, či nemecké verzie párku v rožku, „šnicle“ a pivo.

Nečakali sme, že tu bude toľko ľudí, mestečko je zjavne známe u turistov a tomu nasvedčujú aj preplnené reštaurácie a kaviarne. Miesto na kávu musíme skutočne hľadať a hneď ako sa uvoľňuje stôl v Cafe 1839 si tu sadáme. Pokračujeme po hlavnej ulici a ja si pasiem oči v krásnych obchodíkoch, veď za pozretie sa neplatí a po hube mi nedajú. Jeden z fakt pekných obchodov je vianočný obchod, ktorý ponúka krásne drevené ozdoby, hračky, dekorácie a dve plné steny s kukučkovými hodinami, baterkovými aj naťahovacími. Množstvo vianočných magnetiek, svietiacich vianočných nemeckých domčekov z dreva aj keramiky, ale aj drevené figúrky luskáčikov a pinokiov.

To, čo mňa asi najviac v tomto meste očarilo, a keby som tu bývala, tak určite nakúpim, bol obchod so starožitnosťami. Lietadlom by sa mi veľmi ťažko tie zázraky niesli, tak som si aspoň pofotila tie najkrajšie veci.

Sme v nemeckom mestečku, kde predavačky nevedia nemecky, no v tejto horúčave už pokračujeme preč, na našu pláž, kde zisťujeme, že dnes je voda mimoriadne teplá. Je odliv a my sa zabávame na čajkách snoriacich okolo slniacich sa ľudí, či im neostali nejaké zvyšky jedla. Hádžeme im kekse a niektoré sú také odvážne, že idú celkom blízko. No z ruky si nevezmú, toho sa boja. Zato tie čierno-biele krkavce, tak tie by neváhali drzo až na deku.

Keď sme sa vrátili domov, vonku bolo ešte 28°C a to už je 18-hodín. Pre porovnanie rozdielu, tak dnes ráno bolo 13°C. Teploty sa pohybujú skutočne s veľkým kolísaním. A to môže byť aj v porovnaní jednotlivých dní.

Dnes sme sa pri kockách dozvedeli, že štát Južná Austrália je jediný štát na tomto kontinente, kde nie je povinná technická kontrola na autách a ani emisie nie sú povinné. To sme v meste skutočne videli, keď pred nami auto dymilo, ako keby v jeho vnútri sa pálili pneumatiky. Ešte sme sa smiali, že kde sú emisie? Takže nikde, tu netreba.

Ďalšia zaujímavosť, že povinná výbava auta (na ceste) je len šofér J. Ani lekárnička, ani vesty, ani trojuholník.

A ešte – mesto Canberra. Hlavné mesto Austrálie je umelo vytvorené mesto, pretože „niekedy sa niekde nejaký“ ľudia (asi politici) nevedeli dohodnúť na hlavnom meste, či to má byť Sydney (najznámejšie mesto), alebo Melbourne (najväčšie a najľudnatejšie mesto). Tak v ich myšlidlách skrsla jedna fantastická myšlienka a vybudovali nové mesto - v prvej tretine vzdialenosti od Sydney. Prvé dve majú 5-miliónovú populáciu, Canberra má len 420 tis. obyvateľov.