Stránky

nedeľa, 25. septembra 2016

Palubný denník karavanistu (14.) - Poľsko - Litva - Lotyšsko - Estónsko

Deň 14. – PIATOK
O 8,30 hod prechádzame hranice SK/PL cez Barvinek.

*Pamätník Dukly*
...sme skoro prehliadli. Mrholí, ale chcem to vidieť (po 40-tich rokoch ?). Tak len my dvaja, deckám sa nechce hore brehom k pomníku. Je tu iná socha ! Cintorín je krásny, upravený, kamenné pomníky s menami, sochy najdôležitejších vojakov – teda ich busty. A v ich strede, celkom navrchu je Ludvík Svoboda. Po ceste som vyriešila aj záhadu vymenenej sochy, už som v obraze. Vymenili ju pred pár rokmi za repliku pôvodnej, tá čo si ju tak matne pamätám bola len komunistickou verziou.



*Vyšný Komárnik + Nižný Komárnik*
Dva krásne drevené kostolíky hneď pri ceste (teda skoro). Vo Vyšnom Komárniku ma kostolník aj pustil dovnútra. Som rada, ale mám výčitky svedomia, lebo som nemala ani cent vo vrecku dať mu niečo za to, že bol taký milý. (Pozdravujem toho milého uja).
Nižný Komárnik je na riadnom kopci, aj s cintorínom. Chudátka babenky, tak vysoko šliapať.
Blížime sa k stredu východného Slovenska a zisťujem, aj tu sú miesta, kde sa pasú kravy na lúkach.



Prešov – 10.50 hod., tankovanie 45,11 l = 46,19 € (1,024 €/l).
Na obed sme u tety v Žarnove. V tomto dvore sa vrátim do minulosti a zisťujem, že všetko je tak, ako bolo a zároveň je to úplne inak. Ľudia, ktorí ešte žijú, vyzerajú takmer rovnako, domy a šopy ostali stáť na svojom mieste, orech stále zakrýva celý dvor, len babka s dedkom tu už nebehajú, chliev je prázdny a burina v záhrade akosi podrástla.


Domov cez Turňu nad Bodvou a okolo Krásnej Hôrky. Za Plešivcom začína poobedný útlm a s ním prichádza únava, dáme 10 minút ticha a spánku a ideme ďalej. Zvolen-Nitra-Trnava a dole z diaľnice cez dediny domov. Po ceste silný dážď so silným slnkom, toto sme ešte nezažili. Slnko praží ako na opaľovanie a do toho leje.

Šťastný príchod domov o 19.40 hod.
Stav tachometra: 145.026 km
Prešli sme presne 4 500 km !!!
Dovolenka nás vyšla na 1 200 €, to je 150,- € na osobu a týždeň (vrátane nafty, kempov, potravín, magnetiek, darčekov a zmrzlín).




štvrtok, 22. septembra 2016

Palubný denník karavanistu (13.) - Poľsko - Litva - Lotyšsko - Estónsko

Deň 13. – ŠTVRTOK
Ráno sme sa rozlúčili s Julom a Alicou, oni pokračovali smer Waršava a ďalej za rodinou, a my zasa na juh – smer Lublin. Ďalšie plánované historické mesto. Ešte stále po ceste fotím kostoly (áno, ešte stále ma to baví), napr. Bielsk Podlaski, až do Radzyne.

*Radzyn Podlaski*
Tu sme pozreli len Palác Potockých – založený Eustachom Potockým. Tento rokokový palác zohral v dejinách Poľska svoju úlohu. Je to pekná biela stavba, dvojpodlažná budova s dvomi bočnými krídlami a dvomi vežičkami.
Ešte kúsok pred Lublinom sme sa zastavili na nákup v Biedronke – vraj cenovo najvýhodnejšia sieť obchodov. A naozaj. Kupovali sme jak šibnutí, čo sme ušetrili na dovolenke, minieme tu J (za 54,-€).
Je 15.00 hod a máme ďalšiu zastávku.



*Lublin*
Naozaj pekné historické mesto. Začali sme Lublinským zámkom, na kopci nad mestom. Povedala by som, že je niečo ako vstupnou bránou do historického centra. Teda, nieže by sa jeho bránou vchádzalo do mesta, ale oproti tejto bráne je kamenný most spájajúci hradný vrch so starým mestom. 


Je tu množstvo historických budov, ktoré sú ešte len v rekonštrukcii, teda niektoré už dostávajú nové šaty, ale stále tu ostáva veľa otlčených, alebo so starou fasádou a spolu čakajú kým ich niekto znova vyparádi. Prišli sme sem v zaujímavom čase, lebo zrovna je tu festival – Carnaval Sztukmistrov. Niečo ako festival pouličných umelcov, kúzelníkov, akrobatov a podobných odvážlivcov. Takže krížom cez námestie boli ponaťahované laná a po nich chodili mladí ľudia. Alebo predstavte si asi 150 až 200 bielych dáždnikov zavesených „vo vzduchu“, ich čierne kostry s týmto bielym plátnom tak úžasne plávali vo vánku, že tenké lanká ich zavesenia takmer nebolo vidieť.


Pekné mesto, ktoré stojí za zastavenie a niekde na terase si dať kávičku. Z časových dôvodov sme prešli pomerne malú časť mesta, po Bránu Krakowsku, Mestský úrad a naspäť. Spolu asi 2 kilometre.
Je čas ísť ďalej, dnes máme za sebou už  cca 250 km a ešte raz toľko nás čaká.
Ideme na juh a tu je vidieť poľnohospodárskeho ducha Poliakov. Teda, niežeby inde nebolo, ale tu je to také nejaké iné. Veľké polia s kapustou, karfiolom, kelom, dokonca pole kríkov ríbezlí. To som ešte nevidela, no ale niekde predsa rásť musia - tu u našich susedov predsa. Sme dva tak podobné štáty, s pomerne podobnými osudmi, podobnými ľuďmi (poliaci sú milí a príjemní), a napriek tomu je tu úplne iný spôsob hospodárenia a žitia. Nechcem rýpať do politiky, ale tam je hlavný problém. Oni žijú tak krásne, zelené polia, stáda kráv, políčka všetkej základnej zeleniny a nie len repka, kukurica, obilie (v lepšom prípade), alebo nebodaj orná pôda s tabuľou „Stavebné pozemky na predaj“. Poľsko je poľnohospodárska krajina a my sa z áut nenajeme.
Ďalej na juh – obec Dukla, s veľmi smutnou históriou, Karpatsko – Dukelskou operáciou, Dukelský priesmyk a rok 1944, teraz pomník, cintorín, múzeum. Pomník je už na Slovenskej strane.
Nocľah sme našli tu niekde, tesne pred hranicami, ešte na poľskej strane – kemp Drymak.
N 49.47300, E 21.71291  (371 m n.m.), cena 8,- € (auto, elektrika, 4 osoby). Ďalší kemp typu „nocľah vo dvore“, ale stačí. Je tma, aj tak už treba spať. Už len keby pokosil ujo.





streda, 21. septembra 2016

Palubný denník karavanistu (12.) - Poľsko - Litva - Lotyšsko - Estónsko

Deň 12. – STREDA

*Trakai*
Večer sme si pozreli zvonka tento zaujímavý hrad na vode. Teraz ráno to skúsime znova, nech sa dajú aj nejaké fotky spraviť. Takže po bagristickom budíčku (vedľa záhrady/kempu je stavenisko, ale s TOI TOI-kou), ideme na hrad. Vedú k nemu dva mosty, jeden je zrovna v rekonštrukcii takže sa ide provizórnym vedľajším mostom, pre mňa troška nepríjemne, tesne nad vodou.  Krásny, úplne fotogenický pohľad naň je asi ešte z tejto strany, z dediny, skôr než prídete na prvý most, cez pomerne širokú vodu. Hrad bol postavený tým istým človekom, ktorý neskôr založil a postavil Vilnius – knieža Gediminas. Postavil ho na bažinách, aby bol ťažko dostupný. Hrad je krásny aj na fotkách, pohľadniciach, aj na vlastné oči. Najkrajší je asi letecký pohľad,  pre nás len na obrázku. Hrad sa skladá z akéhosi nádvoria a druhého hradu s veľkou vežou. Dookola je múr s okrúhlymi baštami. Pozreli sme len na nádvorie, dovnútra sa nám nechcelo ísť.


V meste je veľa pekných farebných drevených domov s tromi oknami. Je to podľa ľudovej tradície židov čo v nich žili: jedno okno pre boha, jedno pre majiteľa, jedno pre veľknieža.

Po prechádzke ešte koštujeme v reštaurácii miestnu špecialitu – Kibinai. Sú to šatôčky plnené všetkým možným. Tu mali na výber kuracie mäso, jahňacie, bravčové, alebo syrovú náplň.
Kemp nás vyšiel 12,-€ (auto, elektrika, 4 osoby), ešte nákup a odchod – smer Marjampolé – Poľsko – Suwalki. Tankovanie 33,69 l = 29,99 € (0,89€/l).


V Marjampolé sme sa troška pomotali, hranice sme prešli o 14.40 hod. Ďalej okolo mesta Rajgród – pekný kostolík, no a pri meste Bialystok už hľadáme kemp. Dnes sme prešli už okolo 340 km, je čas zakotviť. Horko-ťažko sme našli kemp, lebo na nete boli súradnice, ale je tu veľa nových ciest, ktoré naša Majka ešte nemá stiahnuté. Tak ale na koniec sa to podarilo. Tu na parkovisku som si odšoférovala svojich 20 metrov a zakempovali sme. Kemping - akoby ho práve opustila totalitná republika, opustené stánky, zarastené chodníky Cena 14,-€ zase za všetko.






pondelok, 12. septembra 2016

Palubný denník karavanistu (11.) - Poľsko - Litva - Lotyšsko - Estónsko

Deň 11. – UTOROK
Budíček, hygiena, kávička (jasné, že Alicina).
Kempisti s deťmi zo stanov sušia pod krytou pergolou paplóny, spacáky, podušky, šaty... všetko. Chudátka, ktovie ako a kde sa vyspali túto noc.
Odchádzame 9.45 n.č., cesta z kempu (od hraníc Smelyne) až do Uteny – zas Route 66, priamka medzi rybníkmi, jazerami a množstvom vodných hladín. AHA ! Nafta za 0,88 € ! Pilot Julo tankuje, my nie, zatiaľ nemáme kam, a do vrecka sa už tiež nevojde.
Tachometer hlási 143.539 km, už sme prešli cez 3 000 km.
O čo krajšia bola cesta po Utenu, o to „veselšia“ za ňou. Utena-Vilnius = diaľnica do Brna, panelová, hrkotavá, ale pozitívna správa je, že stále čerpajú eurofondy a robia na tom. Tu nižšie (geograficky) mi už pri ceste začínajú chýbať tie vysoké borovice a ešte viac tie krásne fialové lúčne kvety lemujúce okolie. Stromy sú nižšie, lesy zmiešané, ale stále je tu množstvo zelených zamatových lúk, svahov, pastvín. Kravičky, samé kravičky. Cestu si treba užívať s láskou.
Ešte stihneme Vilnius.

*Vilnius*
Do mesta sme prišli okolo 12.30, zaparkovali sme pri štadióne, je tam pomerne priestranné parkovisko popri ceste. Po moste cez rieku, z ktorého bolo vidieť to množstvo kontrastov – stará architektúra s novou, sme sa dostali do mesta. Tu, hneď nad riekou je hrad, pod ním Litevské národné múzeum, Vilniusská katedrála Varpiné s akousi vežou pripomínajúcou maják.  Na námestí pri ňom je nejaký pomník s predpokladám dobrým signálom wifi, lebo je až nenormálne koľko mladých ľudí, či študentov tu sedelo dookola a snorili v mobile. 
Po starých uličkách sme prešli mesto, dali sme si ich špecialitu Chačapuri, niečo ako múčny koláč, šatku plnenú syrom. Videli sme doteraz asi najväčší žeriav na kolesách, teda taký prevozný ako kamión. V centre na námestí rozložený prekladal niečo do nádvoria jedného z domov.


Ale niečo vzácne sme vďaka Alici predsa len videli. Mesto malo v starovekom opevnení 9 brán, zachovala sa len jedna – Ostrá brána. V roku 1655 ruská armáda vyplienila mesto a zbúrala hradby. Brána ostala a je v nej umiestnený zázračný obraz Panny Márie. Krásny tmavý so zlatou farbou namaľovaný v prvej polovici 17.storočia. My sme ho síce videli len z diaľky, lebo tu stálo v rade veľa ľudí, ale Alica s Julom tam boli.
 My sme ešte stihli pozrieť jedno zaujímavé grafiti, na stene -  namaľovaní bozkávajúci sa Putin s Donaldom Trumpom. Je to presne na spôsob Berlín – Brežnev/Honecker. 
Na spiatočnej ceste nás chvíľu prepadol pocit, že uličky, cez ktoré ideme sú nejaké divné, pochybné. Zvláštny ľudia. No a ešte nakoniec sme si vyšľapali  kopec na hrad. Jednoduchý, v podstate zrúcaný a okrem jednej veže a výhľadu na mesto tam nič nie je. Takže totálne unavený a uchodený ideme ďalej.

 Kúsok od Vilniusu je hrad Trakai. Ideme tam hľadať kemp a tam prespíme. Na konci dediny  u jedného uja na dvore nás čakal maličký rodinný kempík, na krásnom zelenom trávniku. Ujo je pôvodom Poliak, teda po nejakých starých rodičoch. Je to vlastne Poľská menšina v Litve. Jeho dvor voňal  krásne čerstvo pokosenou trávou a keď sme prišli, kosačka bola ešte teplá. Ujo domáci je veľmi milý a zhovorčivý, celkom dobre sme si pokecali, veľmi zreteľne sme rozumeli jeho reči. Rozprával tak poľsko-ruski. 







streda, 7. septembra 2016

Palubný denník karavanistu (10.) - Poľsko - Litva - Lotyšsko - Estónsko

Deň 10. – PONDELOK

Vstávame o 8.00 n.č. Nejaká pani (asi domáca) tu blízko nás páli odpadky. Do veľkého železného kotla hádže všetky smeti, papiere, plastové fľaše, igelitové tašky...
Nikto sa nás na nič nepýta, tak ani my sa nepýtame. Po raňajkách, dobrej Alicinej káve a ľudských biologických potrebách sa poberieme. Je tu krásne, tak trochu si tu predĺžime rok a posunieme obdobie. Je júl a tu je obilie ešte zelené (u nás už „sú žňa“), repka ešte len kvitne, vzduch je čistý aj keby nechcel byť, veď je po daždi.

*Tartu*
Len na chvíľu sa zastavíme v ďalšom veľkom meste Estónska. Je okolo 10-tej a my sa snažíme nájsť ten kopec (Toomemägi), kde kedysi stála obrovská katedrála Sv.Petra a Sv.Pavla. Teda kedysi stála, oni ju neukradli, len už nestojí celá. Asi tretina je pekne zreštaurovaná a je v nej múzeum. Mne sa viac páčia tie ruiny. Aj keď tabuľka hlási, že v pondelok je zatvorené, tak tu neni čo zavrieť, no možno to múzeum a  schody na katedrálu, či skôr zrúcaninu, ale aj zospodu zo zeme je to krásny monument. Je to presne tak, ako som to čítala v jednom časopise, tento chrám by sa pokojne hodil do škótskej vysočiny. Tartu je vraj pekné veľké študentské mesto, ale už nemáme toľko dovolenky, a zas nemôžeme vidieť všetko. Pred dvanástou hodinou si dáme odchod, dovolenka je v druhej polovici, treba na to myslieť.


Hranice Estósko / Lotyšsko prechádzame okolo 12.30 n.č. Obed si dáme len tak pri ceste za Vijciems. Ďalšia cesta za Smiltene je perfektná, cesta č.27 – to je Lotyšská Route 66, je tu rovných, úplne priamych asi 30 km.
V niektorých častiach Estónska sa cesty striedajú aj kvalitou. Nie je žltá cesta ako žltá cesta, niekde je úplne perfektná a niekde... no prešli sme. Pokiaľ idete podľa mapy (teda aj podľa nej), tak sa treba pripraviť na to, že vo vnútrozemí je biela cesta často (veľmi často) štrková, alebo hlinová. Takže idete až sa za vami práši, či idete 20 alebo 80 km/h. Inak 80 to ide v pohode, aspoň sa nám všetko netrasie a nehrkoce (karavanisti vedia o čom hovorím). A ak sa vám začne driemať za volantom, tak si dajte cestnú skratku. Zaručene sa preberiete a uvidíte aj vidiek.
Ozaj, viete kde majú bociany trvalé bydlisko ? Tu v Litve, Lotyšsku a Estónsku. K nám chodia len deti nosiť. Toľko bocianov pokope – len vo sne tehotnej mamičky.
Premávka tu nie je veľká, išli sme pomerne pokojne, kochali sa krásou prírody. Doslova. Obidve posádky. A tu nás z ničoho-nič predbehnú v 90 km rýchlosti dve dodávky. A čo ? A nič. Len jedna ťahala druhú. Ano, tak rýchlo.
Väčšinou keď odbočíte z hlavnej asfaltovej cesty, tak zídete na štrkovú. Väčšinou - skoro vždy. Máme prednosť, sme na hlavnej. Obrovský náklaďák plne naložený drevom prišiel z tej bočnej cesty na križovatku. Zabrzdil, a čo vidí ? Nič nevidí. A keď prach ustal, zistil, či na tej hlavnej ceste nič nejde a odbočil.

Niekde pri Jekabpils (LOT) sme už pre istotu natankovali: 40,70 l = 40,66 € (0,999€/l), tachometer: 143.373 km.
Tu v Lotyšsku (teda ani v Litve a Estónsku) sú neni diaľnice. Sú tu cesty, ktoré sa tak tvária, dva prúdy sem, dva prúdy tam, čistý hladký asfalt. Ale nemajú zvodidlá, nemajú také značenie, neplatí sa za ne. A tak je normálne, keď ich križujú cesty (so semaformi) do okolitých obcí. Tu vidíte motocyklistu, cyklistu alebo pešichodca ísť po tom istom asfalte. Alebo sem-tam niečo domáce, napríklad stádo kráv s pastierom krížom cez túto „diaľnicu“. Ešteže žiaden kamión zrovna neletel.
O cca 11.20 prechod hraníc Lotyšsko / Litva. Ešte je stále pondelok, tri štáty za deň ! Tri krásne zelené krajiny s hustými lesmi, čistou prírodou a nádhernou architektúrou starých domov a kostolov.
Po prejdených piatich kilometroch v Litve už hľadáme kemp. ZARASAI – 55.718562, 26.222766 . Pani majiteľka kempu bola veľmi “príjemná“ a vtipná. Chcela, aby sme s ňou hovorili po Litevsky. Šikovná. Ostaneme tu na jednu noc = 23,50 € (auto, elektrika, 4 osoby).


Krátko na to, ako sme rozbehli gril s našou večerou, sa zamračilo a vyzeralo to škaredo... kvapká...mrholí...poprchá... prší... (začíname baliť) ...leje... (gril je zbalený, špekačky v karavane, dávam si gumáky) ... leje silno (mám pršiplášť a obliekam druhý aj Dankovi) ...hrmí, blýska sa (skladáme markízu, stoličky už sú vnútri). Plieska to niekde vedľa nás. Asi nad vodou. Danko pri skladaní nožičiek markízy (kovových) sa na blesk zasekne a čaká na hrom. Snažím sa mu vysvetliť, že je neskoro. Keď udrie blesk, tak by ho trafilo s tým svetlom, nie so zvukom. Záchranná akcia prebehla úspešne, aj keď nám nebolo všetko jedno, ale máme to natrénované z Talianska. Tak už nič. Ideme spať. Je nám veľmi ľúto tých, čo sú v stanoch.





pondelok, 5. septembra 2016

Palubný denník karavanistu (9.) - Poľsko - Litva - Lotyšsko - Estónsko

Deň 9. – NEDEĽA

Vstávame o 9.00 n.č., nákup potravín, raňajky, káva. Mimochodom, Alicina káva je veľmi dobrá, a nedrieme sa po nej. Ešte pár fotiek kempu a sprcha (v originálnej búdke) a štart. Plán trasy máme, odchod z kempu konečne o 13.00 n.č. (skoro, že ?)


*Jägala Juga*

Takže smer Jägala Juga. Vodopády na rieke, či skôr riečke, ktorá ani nie je taká veľká, aký má krásny a široký vodopád.  Voda je žltá, možno železitá, alebo s obsahom magnézia ? Je tu dosť ľudí, to sme nečakali - myslela som, že to bude niečo malé na konci dediny. Boli sme teda prekvapení.




*Palmsee a Sagadi*

Dva kaštiele nájdené takmer náhodne v mape Baltických štátov. Sú v malých dedinkách s peknými záhradami. Sú tu kvetové a ovocné sady, skleníky, pomerne veľký areál okolo každého z nich.



Cestou po krajine mnoho nádherných drevených domov, krásnych ako zo starých ruských filmov. Malé dreveničky štvorcového tvaru s malou verandičkou, farebne ponatierané od žltej, zelenej, modrej, cez hnedú, sivú, bielu, vlastne vo všetkých farbách. Sú aj v prírodnej drevenej podobe, aj malé, aj väčšie, aj prízemné, vo väčších mestách aj poschodové. Ich spoločným znakom je vodorovné obitie latami a okenice inej farby. Prízemie je obité vždy vodorovne, poschodie väčšinou zvislými. Ale vždy v tej istej farbe.
Honosnejšie domy majú ornamentálne okenice, prípadne celý rad takých okien. Ale všetky sú krásne, aj tie udržiavané a zachovalé, aj tie ošarpané a rozpadávajúce. Sú tu dokonca aj omietnuté domy, ale tie sa len tak tvária ako murované. Tam kde opadla omietka je vidieť drevený podklad.

*Ehalkivi*
Príbeh sám o sebe. Na toto miesto máme asi mimoriadne spomienky. Išli sme podľa navigácie v mobile, aj ona, aj mapa ukazovala, že pozdĺž pobrežia je cesta. Mal by tu byť aj maják, aj Ehalkivi – obrovský kameň na pobreží. Dokonca aj nejaká smerová tabuľa už bola, takže ideme dobre. Dvaja Blúdni Holanďania v bielych koráboch trmácajúci sa lesnou cestou. Cesta sa pomaly zužovala, maják sme už našli - nič moc, malý, hranatý na bohom zabudnutej maličkej pláži so starou hojdačkou a veľkou pavučinou. Dlho sa asi nehojdali.
Cesta ďalej sa stále zužovala, bohužiaľ, prehliadli sme „obrovskú“ tabuľu – smerovku so šípkou Ehalkivi. Keď sa cesta zmenila na dva ujazdené pásy medzi polmetrovou trávou, obidvaja Blúdni Holanďania zistili, že tudy cesta nevede. Asi na poslednom možnom mieste sme sa otočili, lebo ďalej koľaje prechádzali do vyjazdených malých vodných skupenstiev.
Na spiatočnej ceste sme už zbadali tú smerovku rozmeru 10x20 cm a za tromi zákrutami nám domorodec potvrdil správny smer. No a takmer v cieli sme sa po krátkej pláži ešte museli predrať malým pralesom. Rástli tu tie močaristé trávy, či bambus, či čo. Pod nohami sa to stláčalo, čvachtalo (blbý pocit), ako domorodci v pralese alebo v močaristých vietnamských lesoch. No a na konci tejto asi 200 metrovej cesty bol konečne ON. Kivi – teda kameň.

Obrovský 7-metrový balvan, 48 metrový po obvode. Patrí k tým všetkým blúdnym kameňom, ktoré sú tu na severe všade na plážach tohto Fínskeho zálivu. Ale tento je extra (XXXL). Tiež sem pricestoval v dobe ľadovej zo severného Švédska pred tisíckami rokov. Ako sa topil ľad a sneh, tak sa presúvali aj kamene. Balvany sú všade - v mori, na brehoch, ale aj v mestách a mestečkách a domáci s nimi nehýbu. Po tomto zážitku sa predierame touto dva-dva a pol metra vysokou bažinou naspäť k autám. Dobre že Alica nešla, mala by nohy doštípané a ošľahané ostrou trávou.
Cesta ďalej pokračovala zase tými najkrajšími cestičkami. Ani nám nevadilo, že nás Majka naviguje rôznymi skratkami. Dlhé kilometre vysokých borovíc po oboch stranách cesty, miestami prestriedané brezovými hájikmi. Zas tá ruská krajina zo sovietskeho filmu. Chladná tajga, alebo letná sibír. Panenská príroda s nekonečným kľudom a tichom. Tu sme ani toľko kamiónov nestretli. Len občas sa na nás domáci na traktoroch pozerali ako na zjavenie. (Že šibe im ? Čo tu robia ?) Niekde tu, kde sa konečne objavilo mesto, niekde, tuším pri Rakvere, tankujeme. 19.30 n.č. +1h ich času:
45,36 l = 46,58 € (1,027 € /l)
Hľadáme nocľah, spolupracuje navigácia s mapou a našli sme kemp. Teda kemp... skôr nefunkčný pioniersky tábor (ako mimo sezóny). Ale je tu úplne báječne. Na zem už padá tma (načase) a spolu s ňou aj biele mlieko hmly. Všade okolo nás je v dolinách mliečna dráha, až takmer pri nás na kopčeku, pri našich karavanoch. Raj, nebo, romantika + ticho, prázdno, opusteno, hmla, komáre a latrína. Ale funkčná ! Aj s pilinami na zasypanie !
Tak po vínku zase dobrú noc.