Deň 10. – PONDELOK
Vstávame
o 8.00 n.č. Nejaká pani (asi domáca) tu blízko nás páli odpadky. Do
veľkého železného kotla hádže všetky smeti, papiere, plastové fľaše, igelitové
tašky...
Nikto sa nás
na nič nepýta, tak ani my sa nepýtame. Po raňajkách, dobrej Alicinej káve
a ľudských biologických potrebách sa poberieme. Je tu krásne, tak trochu
si tu predĺžime rok a posunieme obdobie. Je júl a tu je obilie ešte
zelené (u nás už „sú žňa“), repka ešte len kvitne, vzduch je čistý aj keby
nechcel byť, veď je po daždi.
*Tartu*
Len na chvíľu
sa zastavíme v ďalšom veľkom meste Estónska. Je okolo 10-tej a my sa
snažíme nájsť ten kopec (Toomemägi), kde kedysi stála obrovská katedrála
Sv.Petra a Sv.Pavla. Teda kedysi stála, oni ju neukradli, len už nestojí
celá. Asi tretina je pekne zreštaurovaná a je v nej múzeum. Mne sa
viac páčia tie ruiny. Aj keď tabuľka hlási, že v pondelok je zatvorené,
tak tu neni čo zavrieť, no možno to múzeum a
schody na katedrálu, či skôr zrúcaninu, ale aj zospodu zo zeme je to
krásny monument. Je to presne tak, ako som to čítala v jednom časopise,
tento chrám by sa pokojne hodil do škótskej vysočiny. Tartu je vraj pekné veľké
študentské mesto, ale už nemáme toľko dovolenky, a zas nemôžeme vidieť
všetko. Pred dvanástou hodinou si dáme odchod, dovolenka je v druhej
polovici, treba na to myslieť.
Hranice
Estósko / Lotyšsko prechádzame okolo 12.30 n.č. Obed si dáme len tak pri ceste
za Vijciems. Ďalšia cesta za Smiltene je perfektná, cesta č.27 – to je Lotyšská
Route 66, je tu rovných, úplne priamych asi 30 km.
V niektorých
častiach Estónska sa cesty striedajú aj kvalitou. Nie je žltá cesta ako žltá
cesta, niekde je úplne perfektná a niekde... no prešli sme. Pokiaľ idete
podľa mapy (teda aj podľa nej), tak sa treba pripraviť na to, že vo vnútrozemí
je biela cesta často (veľmi často) štrková, alebo hlinová. Takže idete až sa za
vami práši, či idete 20 alebo 80 km/h. Inak 80 to ide v pohode, aspoň sa
nám všetko netrasie a nehrkoce (karavanisti vedia o čom hovorím).
A ak sa vám začne driemať za volantom, tak si dajte cestnú skratku.
Zaručene sa preberiete a uvidíte aj vidiek.
Ozaj, viete
kde majú bociany trvalé bydlisko ? Tu v Litve, Lotyšsku a Estónsku.
K nám chodia len deti nosiť. Toľko bocianov pokope – len vo sne tehotnej
mamičky.
Premávka tu
nie je veľká, išli sme pomerne pokojne, kochali sa krásou prírody. Doslova.
Obidve posádky. A tu nás z ničoho-nič predbehnú v 90 km
rýchlosti dve dodávky. A čo ? A nič. Len jedna ťahala druhú. Ano, tak
rýchlo.
Väčšinou keď
odbočíte z hlavnej asfaltovej cesty, tak zídete na štrkovú. Väčšinou -
skoro vždy. Máme prednosť, sme na hlavnej. Obrovský náklaďák plne naložený
drevom prišiel z tej bočnej cesty na križovatku. Zabrzdil, a čo vidí
? Nič nevidí. A keď prach ustal, zistil, či na tej hlavnej ceste nič nejde
a odbočil.
Niekde pri
Jekabpils (LOT) sme už pre istotu natankovali: 40,70 l = 40,66 € (0,999€/l),
tachometer: 143.373 km.
Tu
v Lotyšsku (teda ani v Litve a Estónsku) sú neni diaľnice. Sú tu
cesty, ktoré sa tak tvária, dva prúdy sem, dva prúdy tam, čistý hladký asfalt.
Ale nemajú zvodidlá, nemajú také značenie, neplatí sa za ne. A tak je
normálne, keď ich križujú cesty (so semaformi) do okolitých obcí. Tu vidíte
motocyklistu, cyklistu alebo pešichodca ísť po tom istom asfalte. Alebo sem-tam
niečo domáce, napríklad stádo kráv s pastierom krížom cez túto „diaľnicu“.
Ešteže žiaden kamión zrovna neletel.
O cca
11.20 prechod hraníc Lotyšsko / Litva. Ešte je stále pondelok, tri štáty za deň
! Tri krásne zelené krajiny s hustými lesmi, čistou prírodou
a nádhernou architektúrou starých domov a kostolov.
Po prejdených
piatich kilometroch v Litve už hľadáme kemp. ZARASAI – 55.718562,
26.222766 . Pani majiteľka kempu bola veľmi “príjemná“ a vtipná. Chcela,
aby sme s ňou hovorili po Litevsky. Šikovná. Ostaneme tu na jednu noc =
23,50 € (auto, elektrika, 4 osoby).
Krátko na
to, ako sme rozbehli gril s našou večerou, sa zamračilo a vyzeralo to
škaredo... kvapká...mrholí...poprchá... prší... (začíname baliť) ...leje...
(gril je zbalený, špekačky v karavane, dávam si gumáky) ... leje silno
(mám pršiplášť a obliekam druhý aj Dankovi) ...hrmí, blýska sa (skladáme
markízu, stoličky už sú vnútri). Plieska to niekde vedľa nás. Asi nad vodou. Danko
pri skladaní nožičiek markízy (kovových) sa na blesk zasekne a čaká na
hrom. Snažím sa mu vysvetliť, že je neskoro. Keď udrie blesk, tak by ho trafilo
s tým svetlom, nie so zvukom. Záchranná akcia prebehla úspešne, aj keď nám
nebolo všetko jedno, ale máme to natrénované z Talianska. Tak už nič.
Ideme spať. Je nám veľmi ľúto tých, čo sú v stanoch.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára