Poznáte Jánošíka ?

Kto by ho nepoznal. 

Či už toho, ktorého obesili, alebo toho čo sedí na syroch, alebo film o Jánošíkovi. Niekto pozná Jánošíka ako majiteľa obchodu v Piešťanoch, niekto zase toho čo v striebornom lesku už naveky bude stáť na kopci v Terchovej. Niekto si pod menom Jánošík predstaví Paľa Bielika, ale niekomu napadne, tak ako mne, meno Stanislav Štepka. A to je práve ten naozajstný Jánošík o ktorom chcem hovoriť. Áno, ja viem, Stanko Štepka Jánošíka nehrá, má tam iných fešákov, ale ten najkrajší príbeh o našom hrdinovi napísal práve Pán Štepka (Pán s veľkým P).

Milujem Pána Štepku. Má ten najkrajší úsmev aký som kedy videla. Jeho úsmev je detsky naivný, smeje sa mu nos, oči, líca a ešte tuším aj uši. Okuliare mu poskočia na tvári a on sa premení na malého škriatka, ktorý rozdáva životnú energiu. Viem, je veľa takých osobností, ale každý z nich to robí inak. A Pán Štepka to robí tak nádherne úprimne.

Môj sen je, aby som si na moju 50-ku mohla sadnúť na večeru práve s ním. Viem, je to nereálne, a práve preto mi moje dcéry o dva roky skôr dali na narodeniny jeho dielo „Jánošík po 300 rokoch“. A nielen to, stretla som sa s Pánom Štepkom, podal mi ruku, zablahoželal mi k narodeninám. Milujem ho ! A zamilovala som sa, keď k nám (strašne dávno) prišiel do obchodu si niečo kúpiť. Taký nádherný úsmev som dovtedy nevidela. Pokrčil nos, prižmúril oči, vystrúhal grimasu a hanblivo sa spýtal či nemáme film do foťáku. Ako malá myšička, krásny nenápadný, pán spisovateľ.

Čo je vlastne Jánošík po 300 (+6) rokoch ? Je to klasika. Klasika obohatená o ľudovku. Dielo ktoré spestrili so SĽUK-om tak, že človeka natriasa na stoličke. Videla som toto dielo Pána Štepku už tri krát a za každým inak. Videla som „pôvodné“ prvé s Milanom Markovičom, potom druhé – po tridsiatich rokoch a teraz tretie – po 300 rokoch. Nie som dinosaurus, tých 300 rokov je od naozajstného Jánošíka, nie divadelného. A aké mám pocity ? Rôzne. Teda rôzne dobré. Musím sa priznať, do hľadiska som si sadala s maličkou obavou, veď už som to videla dva krát, čo bude teraz ? A ešte tam dali SĽUK ? Nesklamali. Len čo to začalo, hneď ma to chytilo. 

Takže porovnanie: Jánošík – ten prvý originál.

Niekedy v osemdesiatich rokoch, už ani neviem či v Piešťanoch, ale mám taký tajný pocit, že boli u nás vo Vrbovom. Zaujímavé, že si nepamätám kde som ich videla, ale tie neprestrelné hlášky si pamätám doteraz. A o tom to je. Stanko Štepka, Milan Markovič a celá partia ostatných Radošincov, mladých a krásnych, dokonale hrali tých pacientov čo sa bavili divadelnou hrou. Zbytočné hovoriť, že na tú dobu to bolo dielo, pri ktorom niektorým možno od smiechu aj cvrklo. Hlášky otca, nesmelého Jurka, alebo zženštelého Tomáša Uhorčíka.... sú nezabudnuteľné. Dej každý pozná, zbytočne rozoberať. Len podotknem, že vtedy ma ten záver šokoval, že sa to odohráva v liečebni nikto netušil. Takže porovnajme si jednotlivé odlišnosti.

Po rokoch dej ostáva, to by sa predsa zničila tá pointa. Herci sa menia, to je samozrejmé, ale stále je tam skvelý výber. Všetky tie najdôležitejšie a trvácne citáty ostali. Tak ako otec, mama a sestra naivnými a úprimnými slovami popisujú svoju životnú situáciu, Tomáš Uhorčík a Jurko Jánošík ju skvele dopĺňajú iróniou súčasného života. Nenápadné narážky na súčasnosť tomu dávajú to správne „chilli do omáčky“. Rozhovory sú z minulého storočia aktualizované o poznámky tak, aby si divák uvedomil, že časy sa zmenili, ale ľudská hlúposť ostala. Tak ako boli ľudia chamtiví, lakomí a hlúpi, tak to aj ostalo, len s ďalšou generáciou. Jednoduchosť a láskavosť ich rozprávania ostala, hlasy spevákov a speváčok sú stále lahodné a Stankove oči rovnako detsky úprimné ako na začiatku svojej kariéry. Divák na začiatku nevie čo má očakávať po tých rokoch, čo zas ten Štepka vymyslel. Po chvíli zistí, že vkročil už tretí krát do tej istej rieky (ako to Pán Š. povedal) ale už s inou vodou. Kamienky na brehu rieky ostali, aj breh je podobný, len tá voda je nová. Aj rybky plávajúce v nej sú zase iné, nové, mladé, s poriadnou dávkou humoru.

 Pán Štepka má dobrý výber, Csongor pred rokmi do „liečebne“ zapadol dokonale. A teraz ? Po 300 rokoch som rozmýšľala, či Mišo Kubovčík nie je Štepkov nemanželský syn. Toľko hlúpostí a nápadov v jeho hlave inak ospravedlniť neviem. Slová a konštatovania sa z neho sypali ako z kombajnu cez žatvu. Je to tak flexibilný herec, že človek by uveril, že ho sem „najali“ z naozajstného ústavu. Komenty presné a trefné, na súčasnosť také, že mi je ľúto, že si ich všetky nedokážem v hlave uložiť. Ľudia sa bavili a slzy smiechu tiekli. Výbuchy v hľadisku neboli o nič menšie ako v prvom Jánošíkovi, v druhom, tak v tomto zatiaľ poslednom. Šperk a osvieženie do predstavenia priniesol SĽUK. Muzika na vlastné uši znie vždy lepšie. Hlavne tá ľudová. Tanečníci štrikovali nohami a my sme len pozerali čo dokážu. Pani Kolníková sa z neba s radosťou pozerá, čo ten jej „synček“ Stanko zas dokázal. Janko Melkovič im úprimne a s radosťou hrá v oblakoch. Ak by som mala nájsť najväčší rozdiel medzi týmito tromi časťami, tak by to boli herci a ich vlastné podanie deja. To čo ste videli pred 40-50-timi rokmi už nie je to, čo ste videli pred desiatimi. A nie je to ani to čo v ich divadle vidíte teraz. Pretože každý herec tam zanechal kúsok svojej duše a tým je to krásne. Každý herec kúsok, ale Pán Štepka tam necháva celú dušu, tým sú tie jeho hry krásne. Pán Štepka nám vychováva krásnych hercov, kiež by mal každý z nich tak krásnu dušu ako on.
P.S.: Keby sme aj my v našich časoch mali takú krásnu maturitnú otázku akou je Stano Štepka.

Svadobná cesta do Španielska (4.)

Deň 4. ŠTVRTOK

Dnes sme vstávali „normálne“. Odchod bol až o pol desiatej, tak po slnečných raňajkách sme si boli posedieť na pláži. Krásne dobré slnečné ráno prajem ! Ten kľud, ticho, vlny na mori a piesok. Mušle, krásne veľké bielo-škoricové mušle. Nie, kúpať sa ešte nedalo (až na pár otužilcov), aj keď pôvodne som si povedala, že večer to vyskúšam. Zuby nechám na izbe v pohári aby som nedrkotala a čvachtnem sa tam. To boli moje plány. 

Vyrazili sme smer Granada, z nášho hotela je to severo-východne nejakých 150 km, ešte pozbierať turistov z druhých hotelov a ide sa. Mesto je v Andalúzii a pomerne v kopcoch. Je to mesto s mixom kresťanov, židov a moslimov. Historické uličky sú čarovné. Delegát nás previedol hlavnou starou časťou, vysvetlil nám, kde sa čo nachádza, kadiaľ je najlepšie ísť, ukázal nám peknú časť mesta. Potom nám dal rozchod s tým, že keď zablúdime, nech sa pýtame na Katedrálu. To nám budú rozumieť všetci a určite nás nasmerujú. Povedal nám kam máme ísť na najkrajšie miesta tejto štvrte, chápem, ísť všade spolu by bolo zdĺhavé. A potom, keď sa jedna pani spýtala, že „čo sa tu dá ešte zaujímavé vidieť ?“ som skoro odpadla. A delegát tiež. Prvé, čo ma napadlo, že všetko. Katedrála (obrovská), úzka ulička – Carrera del Darro – ulička kde je povolený vjazd autám, a idú tak, že sa musíte natlačiť na stenu domu aby ste sa vmestili a neprešiel vám po prstoch. Nechápem prečo tam vjazd autám nezakážu.

Pofotila som si dverí koľko som stíhala. Kto nevie, tak fotenie dverí je moja úchylka a moje príbuzenstvo si na to ťažko a pomaly zvyká. Cestou späť ku katedrále sme pozreli uličky s bazárom, husté ako fazuľová kaša. Jeden obchod na druhom, milióny šatiek, kabeliek tu splývalo s tovarom zo susedného obchodíku. Jeden s druhým splývali a tak ste sa zo spleti farieb, magnetiek a lámp vymotali až na druhom konci. Tu doprava, prípadne doľava a môžete zase plávať v druhej uličke. Kto má plnú peňaženku a veľké príbuzenstvo, môže tu nakúpiť darčeky a suveníry pre celú rodinu.
Najviac sme si po tej prechádzke vychutnali pivko v jednej z uličiek. Milý pán majiteľ nás so španielskou eleganciou a úsmevom obslúžil a my sme sa španielskeho horúceho vzduchu nadýchali   s pohľadom na katedrálu.  Potom sme si ju ešte vychutnali zvnútra. Obrovský priestor obložený kameňom a mramorom mal asi o pätnásť stupňov menej než bolo vonku. Jeho základy siahajú do roku 1518, a stavba trvala 181 rokov. Pôvodný úmysel bol kráľovské mauzóleum, teraz je tu po jej bokoch veľa kaplniek. Mohutné stĺpy s priemerom pár metrov držia strechu všetkou svojou silou.

  Pred katedrálou je malé námestíčko s hladkou, dokonca akoby vyleštenou dlažbou. Je tak príjemne hladká, že nám nedalo a pri čakaní na náš turnus sme si tu posedeli. No asi hlavným dôvodom bol chlapec, ktorý tu tak dobre spieval, že Haberovi by sa aj tie oholené chlpy zježili. Lucie Bílá by z neho bola namäkko a mne sa od dojatia tlačili slzy do očí. Neklamem, ale tak dobrý hlas som na ulici ešte nepočula. Len dúfam, že chlapec spieva s nejakou dobrou kapelou a čoskoro si ich niekto všimne. Ak poznáte ten rozprávkovo rozplývavý a dobrý pocit z niektorého miesta na svete, kde si poviete, že pre toto tá cesta stála za to, tak presne toto miesto bolo ono. V očiach je film, ktorý premieta mohutný kamenný chrám a nad hlavou nádhernú modrú oblohu, sedím na zemi a v ušiach úžasný spev ktorý sa niesol námestím s dokonalou akustikou. Škoda, že sa tam nedalo sedieť ešte aspoň hodinu. Ale nebojte sa, niečo sme tomu chlapcovi hodili do kufríka.

Hurá do Alhambry ! Po našom akustickom a optickom zážitku sme sa vybrali na kopec. Tam je najdôležitejšia (turisticky) a najznámejšia časť mesta. Alhambra, v preklade „Červený hrad“, pôvodne postavená v roku 889 ako pevnosť. V rokoch 1284-1354 bol prestavaný na palác a to v jedinečnom arabskom/maurskom štýle. Nielen budovy zvonka, ale aj jeho miestnosti, spálne a izby sultána a jeho ženy. Alhambra je architektonický šperk, čo sa týka vnútorných nástenných dekorácií. Je škoda, že keď to prevzali kresťania, tak to prerobili na svoj vkus a veľa farieb a malieb odstránili. Celá pevnosť je rozmerovo veľmi veľká, ale tie najkrajšie klenoty – arabesky sú v časti, kde bol zámok. Celá stavba bola mnohokrát znehodnotená, raz európskymi architektmi, inokedy vojnami, ostreľovačmi, dokonca aj zemetrasením.  Pevnosť narástla na náhornej plošine, čo jej dáva majestátny ráz s výhľadom na okolie.

Je to perla Španielska a to pomenovanie si zaslúži. Je tu dômyselne „vykoumaný“ zavlažovací systém. Pôvodcovia a architekti diela to vymysleli tak, že jednu z miestnych riek presmerovali do paláca. Tu akoby vyvierala a je nasmerovaná postupne po celej ploche, takže raz ju vidíme v jazierku, potom vo fontánach. O kúsok ďalej zase vyviera do potôčku, potom sa stráca, aby sa vynorila ako fontána na kráľovskom nádvorí a zase ďalej v rôznych podobách. Spolu to robí niekoľko kilometrov vodného toku a vy tu vlastne stretávate stále tú istú vodu v rôznych podobách.

Bohužiaľ je to tak turisticky navštevované miesto, že je ťažké fotiť bez ľudí. Ale za pokus to stálo. Tak snáď fotky ukážu tú krásu parkov, sadov a palácov.

Odtiaľto sme sa už vybrali naspäť „domov“ na hotel. Ukončilo sa to trošku zrýchlene, pretože v meste bolo nahlásené podozrenie na teroristický útok, tak všetci sprievodcovia dostali príkaz čo najskôr vyviesť turistov von z mesta. Musím povedať, že náš delegát Rado to spravil veľmi prefíkane. Šikovný chalanisko. Nikto z nás netušil prečo musíme prehliadku ukončiť, dozvedeli sme sa to až potom. Ale aj tak bolo šťastie, že ten príkaz došiel až keď sme už kus prehliadky mali za sebou. 

Cesta do hotela bola dlhá. Všetci sme boli unavení a ešte sa to natiahlo cestou. Čakali sme na druhého šoféra, lebo tomuto končil povolený čas šoférovania. Prišli sme neskoro, na kúpanie neostalo, ale to pivo a polievku v čínskej reštaurácii sme si ešte dali a išla som pobaliť veci do ruksakov. Okolo pol jednej ideme spať, treba sa vyspať, veď o pol štvrtej vstávame, o štvrtej sú raňajky a ideme na letisko.
Tak dobrú noc a dovidenia Espaňa !

Svadobná cesta do Španielska (3.)

Deň 3. STREDA:

Dnes je na pláne Maroko. Milujem tie ich farby, lampičky, mozaiky. A nesklamala som sa.
Dnes išla s nami delegátka. Vyplávali sme z Tarify, čo je absolútne najjužnejšie európske mesto. Odtiaľto je do Afriky len 17 km ! Nebyť vodných prúdov, tak by to hocijaký lepší plavec aj preplával. Za peknej viditeľnosti je nádherný výhľad na druhú stranu, čo nás bohužiaľ obišlo. Takže z Tarify do Tangeru, druhého najvýznamnejšieho prístavu Maroka. 

Trajektom za chvíľku, len kopa papierovačiek, vstupná karta, výstupná karta. Kým sa človek vybaví na lodi cez vstupnú kontrolu, tak už pomaly kotvíme v prístave. No fakt neviem, či vybavili všetkých. Ale teraz už vieme, že delegátku treba poslúchať, a postaviť sa do radu čo najskôr po nástupe na loď. Na druhom kontinente nás už čakal domorodý delegát, čo podľa pravidiel musí byť. Ukázal nám milionársku štvrť, čo bolo zbytočne zdĺhavé. Previezol nás tadiaľ autobusom, ale mohol to aj skrátiť. Potom nás zobral na miesto, odkiaľ sme sa z tejto strany mohli pozrieť, kde sa zlieva oceán s morom. Pri drevenej smerovke sa fotili asi všetci, ale musím uznať, je to miesto, ktoré má svoje čaro. Ja osobne by som radšej zišla dolu k vode, ale nedalo sa. Po tejto zaujímavosti sme sa zase bohatou mestskou časťou vrátili do centra, do Mediny, čo je stará historická časť. Nazvala by som ju Marocká klasika.

Mesto Tanger históriou siaha až do 2.tisícročia pred n.l. Tak isto ako Gibraltár malo vždy pomerne strategické geografické miesto, preto sa tadiaľto prehnalo viac náboženstiev, vojsk a bojov o územie. Momentálne je to hlavne moslimské mesto, ale je tu aj židovská štvrť, aj kresťanská. Ekonomika tu žije samozrejme hlavne z turizmu a ja osobne si myslím, že aj z ľudí z tej milionárskej štvrte.

Tu, v starom meste sme mali aj obed, v trošku stiesnených priestoroch, na starých marockých lavičkách za stolom ako sardinky.
Pokračovali sme starým mestom, uličkami, dvorčekmi, okolo obchodíkov a predavačov. Toto je skutočné Maroko. Keby som sem išla na vlastnú päsť, tak nemám odvahu sem vkročiť. Vraj bolo aj šťastie, že je ramadám, a preto je to troška kľudnejšie. Ale ja som bola nadmieru spokojná. Tie maličké obchodíky s koreninami, koženými výrobkami, šatkami, kobercami, látkami a niťami. Kráčali sme uličkami a videli sme remeselníkov pri ich dennej činnosti. Vyrábali tašky, opravovali topánky, navíjali nite a šili šaty. Bolo tu holičstvo aj výroba kovových lámp, čajníkov a tanierov, mís. Miestni remeselníci prichytení pri čine. Nádhera. Možno som bola časťou toho malého percenta návštevníkov, ktorí sú doslova unesení z takýchto zážitkov. Ale mne nevadil ten smrad, tie tesné uličky, tie špinavé dvory a miesta. To je skrátka Maroko.

Jedna časť výletu patrila (ako to na fakultatívnych výletoch býva) obchodíku s „niečím“, kde sa vlastne podporí obchod nejakému domorodému obchodníkovi. Viem, že sa z toho turisti moc netešia, je to vlastne nanucovanie tovaru ktorý nepotrebujeme, alebo sa nám ani nepáči, alebo ho skrátka neprenesieme v lietadle. Tentokrát to bolo máličko iné. Boli sme v jednej mastičkárni, lekárni, či olejčekárni... nazvime to hocijako medzitým. Bol to obchodník - spracovávateľ argánového oleja. Ponúkal oleje na kozmetiku, aj kuchynské, mydielka, mastičky, tinktúry... A na moje prekvapenie to malo úspech. Fakt. Veď argánový strom rastie iba v Maroku. Akékoľvek pokusy o pestovanie na iných miestach zlyhalo. Občas sa dá vidieť v Alžírsku a Izraeli. Kedysi to bol v severnej Afrike bežný strom, no to sa už zmenilo. Je to doslova zázračný strom. Miesta jeho výskytu chráni UNESCO. 

Strom sa podobá olive, len má pichliače. Plody sú tiež podobné olivám, s dužinou a veľmi tvrdým jadrom v tvare mandle. Dovolila by som si jeho zber prirovnať k cibetkovej káve J. Po stromoch sa pasú kozy (áno, hore po stromoch). Sú to taký štvornohý marocký kamzíci, ktorý žerú plody. Im tie pichliače nevadia. Ich telo strávi dužinu a jadierko nepotrebuje, po prechode tráviacim ústrojenstvom sa jadierko vylúči a z neho sa potom využíva vnútorné semienko. Usuší, roztlčie sa škrupina a dôležité sú tie semienka, z tých sa robí olej. Kozmetický olej je lisovaný za studena. Ale ostatné už viete, alebo si vygooglíte, je to skrátka vzácny super olej. Ak tam raz pôjdete, kúpte si z neho aspoň nejaký výrobok. 

Akýsi šéf, možno majiteľ, alebo hlavný lekárnik, nám vysvetlil ako sa všetko spracováva, mieša, vyrába. Predstavil nám sortiment a účinky nielen oleja, ale všetkých hlavných výrobkov. Neviem, či sa to všetko vyrába práve tu v ich dielni, ale bolo z čoho vyberať. Strávili sme tam niečo cez hodinu a potom sme zas vyrazili do ulíc. Teraz už ale aj na malé námestíčko s krátkym rozchodom. No nebol to doslova rozchod, lebo väčšina z nás zapadla v miestnej kaviarni. Ale ešte sme sa naposledy nadýchali Maroka a potom už len odchod do prístavu.
To už bolo trošku jednoduchšie, lebo výstupný papier sme odovzdali ešte pred nástupom na loď. Tak hurá naspäť na hotel. Unavení, ale spokojní.