Palubný denník cestovateľa (23.) Austrália

 Deň 23. – SOBOTA

To bol let! Niečo strašné. Čo najviac ľudí napchať do čo najmenšieho priestoru.

Do Dubaja sme prišli 5.20 hod. dubajského času. Na letisku sme sa rozlúčili s Martinom a Ivanou, oni ostávajú na letisku, za tri hodiny majú lietadlo do Viedne. My máme času dosť, tuším desať hodín, tak sa pôjdeme pozrieť do mesta. No už len nájsť východ. Na tomto obrovskom letisku to zas nebude taká hračka. Za 70,- dirhamov sme sa dali taxíkom odviezť k Burj Kalife – budove „At The Top“ na svete. Vonku je ešte tma, pofukuje a my sme tu ostali stáť pod mrakodrapmi a nevieme kadiaľ kam. Pohľady na tie nočné steny vysokých budov je úžasný. Svojim spôsobom aj toto je už zážitok, lebo turisti väčšinou chodia po tomto meste cez deň. My máme šancu spraviť si pár nočných fotiek, kým o chvíľu vyjde slnko.

 

Hľadáme vchod do Burj Khalify, vrátnik parkoviska nás usmernil, no keďže sme mu ledva rozumeli, tak vieme len to, že máme ísť tadiaľto a potom doprava. Ale kam to hovoril? Ach áno! Toto hovoril! Toto je Dubaj Mall, obchodné centrum a tam je vchod do veže. Niekto nám tu povedal, že až od deviatej sa ide hore, no na webe je otváracia doba non-stop. Trošku sme sa tu popozerali a pýtame sa jedného zamestnanca, či si môžeme kúpiť vstupenku on-line a že kadiaľ sa potom ide hore. Vraj netreba vopred, nech ideme za ním, on nám ukáže kadiaľ máme ísť. Tak nás zaviedol kam treba a my sme si potom na poschodí kúpili vstupenky, tuším za 50,-€ na osobu. Rýchlovýťahom hore to bolo za chvíľku. Tá chvíľa v ňom bola ešte viac zatraktívnená panoramatickým premietaním, keď ste videli ako letíte hore k oblohe, až nakoniec je let ku hviezdam ukončený svetelným tunelom a vystúpením na 124.poschodí.

Sme na najvyššej budove sveta, ktorá sa postavila, teda lepšie povedané otvorila ešte len v roku 2010. Tým predbehla dovtedy najvyššiu v Taipei, tú na ktorú sme sa nedostali (lebo bola sobota). Táto má výšku 828 metrov (aj s anténou). Na 124.poschodí je panoramatická vyhliadka dookola pre bežných turistov. Dá sa ísť aj vyššie, ale za inú cenu. Celé je to dobre zorganizované, vyjdete z výťahu a môžete ísť na otvorenú terasu. My sme tu práve za svitania. Je tu málo ľudí, chceme si odfotiť Dubajský východ slnka, aj sa o to snažíme, no sklá sú také špinavé, že tie fotky nebudú bohviečo. No podstatné je, že je tu tak málo ľudí, že sa tu netlačíme. Prejdeme do vnútorných priestorov a prejdeme dookola. Tu hore, v budove „At The Top“ sme si dali kávu, veď na najvyššej budove sveta je aj toto zážitkom. Je tu aj obchod so suvenírmi, takže tu sme nakúpili pár vecí a namiesto toho, aby sme odišli, sme sa ešte raz pomotali po vyhliadke.

Schádzame výťahom a v chodbe k východu si pozeráme veľmi pekne nainštalované fotky zo stavby. Tu je vidieť ako budova rástla od roku 2004, keď sa s ňou začalo, až do jej dokončenia. Pred budovou je veľký bazén s fontánami, ktoré vraj v určitý čas hrajú, no myslím, že treba na to čakať do večera. My sme si dopriali na tomto mieste ešte zmrzlinu, ktorú ja normálne cez rok ani nejedávam, no tu ma to lákalo vyskúšať a chutila mi.

Druhé miesto, ktoré sme tu chceli vidieť bolo Museum of The Future, ktoré je odtiaľto len tri kilometre, čo je pre nás rozbehaných nič, no vzdali sme to. Prešli sme asi kilometer, keď sme zistili, že tu sa pešo nechodí. Pešo chodia iba zametači ulíc a lakomí Slováci. Lenže chytiť hocikde taxík nie je až také jednoduché. Všetky čo prejdú okolo sú obsadené a Danko už začína byť nervózny. Po pár pokusoch sa nám podarilo stretnúť pakistanského taxikára a ten nás zobral k múzeu. Nie je čas ani peniaze ísť dovnútra, tak si ho pofotíme zvonka a potom nás zavezie na letisko. Ale múzeum bolo tak blízko, my máme ešte dosť času, tak Danko sa dohodol so šoférom, že nás ešte povozí po meste až po Burj Al Arab a potom už ozaj na letisko. Takže sme mali okružnú jazdu a videli sme aj Dubai Frame, vééééľa mrakodrapov, ukázal nám Jumirah pláž a išli sme okolo Jumeiraz Beach hotel. Už sa vezieme na letisko a vidíme Dubajské metro, ktoré ide nad zemou. Znova sa vraciame do centra, z diaľky vidíme zasa Dubai Frame, za ktorým je už o chvíľu letisko. Videli sme z taxíku všetok ten betón, ktorý sme videli zhora z Burj Khalify. Už tam sme skonštatovali, že to nie je až také pekné mesto. Je zaujímavé. Majú tu všade krásne čistučko, všetko vyleštené. Úžasné stavby, zaujímavé budovy a atrakcie. Sú tu miesta, ktoré by som rada videla pri ďalšej návšteve, napríklad to múzeum budúcnosti. No nedá sa povedať, že by bol Dubaj mojím cestovateľským snom. Ak by som sem išla, tak jedine na aktívny výlet a pobehať a navštíviť toho čo najviac, taká poznávačka. Je tu priveľa betónu, asi je lacný. Zaujímalo by ma, dávajú do betónu morskú vodu?

Za taxík platíme 150,- dirhamov, na letisku sme zavčasu, tak sme si popozerali obchodíky, dali sme si kávu v jednej z kaviarní a tu trošku dopíšem tento denník. Všetky veci, ktoré nechcem zabudnúť. Na dôchodku sa to bude dobre čítať. Ešte sme sa natiahli na lehátkach, kde sa cítime takmer ako doma, pozeráme totiž na veľký svietiaci nápis Budweiser. Odlet máme až o 15.50, takže času dosť.

Letíme zasa Boeingom, tentoraz 777-300, je tu o pár centimetrov viac na osobu, alebo možno sa mi to len zdá. Možno preto, že konečne sedím pri okne a mám viac miesta. Moc toho nenaspím, pretože tento druhý let už je kratší. No vidím von, čo ma celkom teší, ale teda až kým neprídeme do tmy a ostáva mi už len sledovanie letu na monitore.

Pristávame o 18.50 seč a autobus do Bratislavy nám ide o chvíľu. Tam už pre nás príde Dominika. Tak vitajte na Slovensku.

P.S: Po troj-týždňovej dovolenke (v teple) sa len veľmi ťažko rozbieha v realite (v zime). Neporiadok, ktorý ste pri vybaľovaní urobili neupracete za týždeň. Pretože človek sa nevie z tej výhybky dostať na starú koľaj. Prídete z práce a akákoľvek domáca práca je trápením. Sedím a pozerám nikam. Čakám na prepnutie do iného režimu. Prichádza pomaly.

Ak máte mastnú pokožku, choďte na slnečnú dovolenku. Tak sa vám vysuší, že vám bude ľúto za tou mastnou. No a pri tom množstve fotiek nebudete veriť, že kde všade ste vlastne boli. Bolo to naozaj? Asi hej, veď je to môj mobil, moja kamera, no a náš denník. Tak snáď ste prečítali až do konca.