Palubný denník cestovateľa (17.) Austrália

 Deň 17. – NEDEĽA

Je nedeľa, 5.január, chalani išli ráno zasa behať. Okrem šoféra. Obdivujem ich. Chcela by som to niekedy dokázať, ale nemám ani silu, ani neviem behať. Myslím to doslova, neviem ako sa dýcha, ako sa dopadá na nohy, aké tempo a takú tú behaciu techniku. Neviem to, a to ako výhovorka stačí.

Každé ráno, okolo štvrtej chodí niečo do záhrady pod naše okná. Niečo sa tu naháňa. Znie to, ako keď sa mačky preháňajú po plote a potom skočia na plechovú búdu pod oknom, skočia dolu a naháňajú sa ďalej, sem-tam nejaký zvuk. Už sme sa o tom rozprávali, nevieme čo je to, ale dnes to počul aj Martin, tak si to určite nevymýšľame.

Dnes po raňajkách ideme na pláž, no najprv si pozrieme prístav s jachtami a motorovými člnmi, ktorý je asi 5 km ďaleko. Parkujeme pri jednom z parkov a pešo si pozrieme tie jachty zaparkované hneď vedľa Gleneg Beach. Je to kúsok pod letiskom, takže z pláže je každú chvíľku vidieť vzlietať lietadlá. Toto je pomerne obľúbené centrum, je tu veľké ruské kolo, na pláži sa hrá volejbal, dokonca to vyzerá na nejaké turnaje. Hráči majú čísla, športové plavky a každú chvíľu počuť pískanie rozhodcu. Je to taký, že ozajstný beach-volej-cupp. Presne oproti jette, teda asi by malo byť správne, že tú jettu, mólo postavili pri námestí, Moseley Square, oddeľuje ich len to ruské kolo a pamätník. Ozaj, napadlo niekoho, či vie niekto, prečo sa tomu hovorí ruské kolo? Námestie začína pomníkom – memoriálom, postaveným v roku 1936 na počesť výročia – 100 rokov založenia provincie Južná Austrália. Má byť pamiatkou všetkým prisťahovalcom a stojí vedľa radnice Gleneg, ktorá je dnes už asi skôr múzeom. V tomto čase sa na námestí koná nejaký manifest, pretože už nás oslovili dve panie, či sme odtiaľto, či sa zapojíme do petície, no po odpovedi, že sme turisti, sa radi porozprávali odkiaľ sme. Tá jedna dokonca vedela kde je Slovensko, lebo predkov má z Poľska a Rakúska. Trošku sme sa zakecali, ale aspoň si Ivanka mohla ísť pohľadať cukráreň s vraj super zmrzlinou, ktorá má perfektné referencie, dokonca by sa asi dala nazvať že „značková“. Neviem čo to za výrobcu, ja moc zmrzlinu nemusím, ale vraj bola ozaj dobrá. Tak si aspoň prišla na svoje a splnila si túžbu ju ochutnať. 

Pokračujeme po ulici Colley Terrace až na miesto, kde parkujeme – na ulicu Adelphi Terrace, okolo parkoviska s autami, kde parkujú domáci. Tu ma napadlo, koľko je tu áut, čo u nás vôbec nejazdia, neexistujú. Sú to hlavne také tie veľké SUV autá a pick-upy, také, čo sa robia pre americký a austrálsky trh. No hlavne značky áut, o ktorých obyčajný Európan ani netuší. Kúsok ďalej ideme po chodníku, dlažbe, kde jednotlivé dlaždice majú vyryté mená, texty, ďakovania... nerozumieme tomu prečo. Príde nám to ako poďakovanie ľuďom, príbuzným, lekárom, všelikomu. Nie je to história, sú tam aj 80-te, 90-te roky, aj 2000-ce. Ako keby to dávali pri nejakej príležitosti z vďačnosti. Ale vyzerá to pekne.

Prešli sme sa po pláži, nie po našej. Táto má pod promenádou veľa navezených kameňov, je to akýsi val, hrádza. Je severnejšie od našej a myslím, že sa volá Gleneg. Našli sme lietajúci tanier, tak sme si ho chvíľu  hádzali, no fúka taký vetrisko, že takto sa zabaviť dnes nedá. Nielenže je pod mrakom, ale ešte aj vietor. Áno, vieme, tu sa počasie mení každý deň. Jeden deň je slniečko, teplo, 35 stupňov a druhý deň 20 a zamračené s vetrom. No dnes je ten stred. Nie je síce 20, ale vietor poriadny. Lietajúci tanier nám odfúklo vysoko na kamene, a ako sme ho našli, tak sme o neho prišli, nechce sa nám tam škriabať, možno ho zajtra zas niekto nájde. Posedeli sme si tu, nadýchali morského vzduchu (a piesku), porobili pár fotiek, našla som pekné mušle. Ideme domov, kúpať sa nedá. Cestou sme ešte skočili na brzdu, lebo sme zbadali sedieť na lavičke železnú sochu človeka – hranolkáča. Teda neviem čo je to za sochu, nenašla som to na webe, ale je zvarený z kúskov železných tyčiek a na kolenách má tácku s hranolkami a „niečím“. Tak som ho tak nazvala.

Doma dojedáme špagety zo včerajška a chlapci konečne doskladali regále, čo začali pred pár dňami. Konečne bude garáž troška uprataná, ale čo je najdôležitejšie – akú radosť z toho chalani majú. Dneskajšok bude asi celý taký zamračený, ideálne počasie na popolievanie záhrady, zem neuschne tak rýchlo. Ujde sa konečne aj citrónovníku. Potreboval by častejšiu závlahu. Stále čakáme ten posratý dážď, ktorý mobilná aplikácia tak sľubuje, no ten asi ostal niekde v Európe a tejto suchej zemi nedopraje. A tak by to dobre padlo. Hneď by bol aj trávnik krajší, aj ten voňavý park, aj tie kopce na okolí. Tak nič. Nič z toho nebude. Trocha sa nudíme. Teda len niektorí, tí pri stole. Ja si vždy niečo nájdem. Už som na tejto dovolenke ostrihala levandule, agapanty, jabloň aj marhuľu. Umyla okná, pozametala dvor aj vytrhala zelinu z chodníka. Keby sa mi susedia zložili na letenky, tak nabudúce by som aj im prišla upratať dvor.

Dnes je oblačno až do večera, ale západ slnka je krásny. Fotím si ho z Ferkovej obývačky, lebo žeravé svetlo z neho ju osvetľuje celú. Hore sú tmavo fialové mraky, ten odtieň prechádza do dymovej, potom do žeravo oranžovej a až nakoniec do ostro žltej. Tesne nad obzorom a strechami susedných domov slniečko zapadá a čoskoro bude tma. Keď slnko zájde, tak sa veľmi rýchlo zotmie. Ale my máme naše kocky! Už nás čakajú. Ferko našiel luxusné vonné tyčinky, tak si zapaľujeme jednu a podľa nej si veštíme kto má v čom pridať. Kam padne popol, tak nám napovie o čo sa viac snažiť. Ideme doradu po jednom, a máme z toho dobrú zábavu. No ale stálo to za to. Dnes konečne vyhral Feri! Gratulujeme!

Večer, keď hrávame kocky, tak náš hostiteľ nám vždy rozpráva nejaké Austrálske zaujímavosti. Minule nám povedal, že prečo má okolo domu v zemi tie plastové kolečká. Sú to návnady na termity. Pravidelne chodí firma kontrolovať (na ich náklady) tieto návnady, otvorí plastové deklíky a skontroluje miesto. Podľa toho vie, či tu nemajú termity nový rajón, aby ho zavčasu zachytili, deratizovali a predišli škodám, ktoré by napáchali. Austrálske domy, hlavne tie novšie, sa budujú na drevených základoch, akoby na koloch (pre predstavu), a tie keď napadnú termity, tak viete čo. Dom je zničený zospodu.

Alebo dnes nám zas povedal informáciu, že mesto Adelaide malo 10 rokov jednosmernú diaľnicu, po ktorej sa doobeda jazdilo jedným smerom a poobede zasa opačne. Podľa premávky, ráno sa išlo do práce, po obede z práce. Logické. Tak zasa sme trošku múdrejší.

Zistenie na dnes: nehraj kocky keď nepiješ!