Palubný denník cestovateľa (16.) Austrália

 Deň 16.- SOBOTA

Bez raňajok ideme na tržnicu na nákup. Tržnica je presne taká pestrá, veselá, ako by ste očakávali. Plná farebných vecí, ako sa na poriadnu metropolu patrí. Kopy ovocia a zeleniny, vyleštený každý jeden kus, každé jabĺčko, každá hruška, každá nektárinka... Je zaujímavé sa prechádzať uličkou, keď po jej boku je množstvo zásobníkov s orieškami. 40-50 vysokých dávkovačov, ďalších aspoň 30 šuflíčkov a 30 vaničiek a pod tým ešte vysoké biele vedrá a všetko plné lieskovcov, mandlí, kešu, para orechov, arašidov, sušených banánov, marhúľ, dokonca aj sušené moruše. A to všetko na niekoľko spôsobov. Sušené, solené, nesolené, popražené, nepopražené, aj ovocie sušené na niekoľko spôsobov. A ešte si to vynásobte niekoľkými druhmi mandlí, niekoľkými druhmi vlašských orechov, atď...

Na povystavované ovocie bolo radosť pozerať, na tie ceny už nie vždy. Banány 5$ (3€), hrozno 10-20$ (podľa druhu), nektarinky 8$, broskyne 7$, jablká 5$. No v ponuke na opačnej strane boli aj klobásy z kengury, z ťavy, z emu či z diviaka. Ale napríklad zázvor – koreň stojí kilo 10$ = 6€. A že úplne a doslova čerešničkou na torte boli čerešničky – kilo „iba“ za 20-40,-$, čo je 12-25 € na naše. Cena podľa toho aké sú prezreté. A keď si predstavím, že keď je sezóna u nás, tak majitelia stromov ich nestačia oberať a nevedia čo s nimi.

Oči som si popásla na pečive, zákuskoch a tortičkách, ale aj na kvetoch. Keď to vidíte, tak celkom zabudnete, že u nás je studený január, teploty okolo nuly, všetko suché, omrznuté, uvädnuté. Tu sú krásne slnečnice a ľalie (a veľa ďalších).

No a mäso! Tiež rôzne. Šéfkuchár nám chce variť klokaní guláš. Klokanie mäso nemali, budeme musieť ísť do supermarketu, škoda, chceli sme čerstvé, no číňan, ktorý sa na toto mäso špecializuje, má dovolenku, asi oddychuje po sviatkoch.

V rýchlosti som si ešte prebehla maličký obchod s fototechnikou, bolo to ako v múzeu, škoda, že nebolo viac času. Obchod ako sa patrí. Staré Roleiflexy, Kodaky, obyčajné, aj „dvoj-oké“ zrkadlovky, staré mechové aparáty aj retro polaroidy. Mrte, mrte objektívov, kinofilmy aké vás len napadnú a foťáky aké si zmyslíte. Či už obyčajné kompakty, vodotesné jednorázové, alebo prvé digitály. V tomto obchode by ma mohli nechať pol dňa, aj by som si všetko popozerala, aj by som sa angličtinu naučila s predavačom. Úžasný foto bazár-shop!

Pokračujeme za mäsom do supermarketu. Šoféri tu jazdia zodpovedne. Nikto netrúbi, neponáhľa, nevytláča ťa z pruhu. Žiadne ťukanie na čelo, ani sprosté gestá. Ohľaduplnosť a slušnosť je tu bežná. Máme sa čo učiť. Možno je to aj tým, že za prekročenie rýchlosti sú masné pokuty. Ak je to len o 1-9 km, pokuta vás vyjde 280,-$. Majú to tabuľkové. Hovorím, máme sa čo učiť, aj u nás by to tak mohlo byť. A to policajti aj revízori a podobní zamestnanci sú ozaj slušní. Nepovyšujú sa, nemachrujú, neukazujú dôležitosť, skôr dohovoria a poradia. Áno, máme sa čo učiť ešte. A hlavne ľudia majú rešpekt pred nimi. Máme sa čo učiť.

Ešte pred obedom ideme na pláž. Dnes to bude južnejšia pláž – Southport Beach. Voda je tu studenšia ako minulé dni, či je to tým, že sme na inej pláži, alebo celkovo dnes je studenšia? Nevieme, podľa mňa je to miestom a sú tu iné vodné prúdy. Dnes sme prvý krát rozložili slnečný prístrešok, ktorý mal Feri už nejaký čas kúpený (presne 2 roky a v skrini sa mu mäkúčko a sladúčko ležalo). Dnes mal premiéru. Treba to nafotiť, premiéry bývajú slávnostné. Ten „stan“ je dobrý výmysel. Roztiahne sa ako slnečník (len je pevnejší) a jeho dlhé rohy majú na spodu vrecká kam sa nasype piesok, aby ho neodfúklo. Prípadne tam dáme aj fľašu s vodou, bude troška v tieni.

Prešli sme sa na mólo – jettu, je tu veľmi veľa ľudí. Je to také zábavné „centrum“ mólo, veľmi veľa mládeže tu skáče do vody, šnorchľuje, sú tu útesy,na ktoré sa prepláva a tam hľadajú mušle. Vraj je tu hĺbka 5 metrov a ozaj to tu žije. Ak by som to mala tak priamo povedať, tak je tu mrte ľudí. Pár aziatov skúša šnorchlovanie pri brehu na plytčine, kde je vody po kolená. Strašne sa na tom bavím, ale každý musí nejako začať. Z konca jetty, kde už je len voda, more a schodíky,  je krásny výhľad na pobrežie a na pláž. Na ľavo je dlhá drevená lávka, chodník, spájajúci túto pláž s plážou vedľa za útesmi. Toto z brehu nebolo vidno. Užívame si každý kúsok Austrálie, každý dúšok morského vzduchu a každý lúč slnka. Je tu krásne. Pre tieto chvíle sa oplatí žiť.

Odchádzame z pláže, sprchujeme si nohy, nech nenanesieme piesok do auta. Hmmm, všeličo si ľudia odkladajú keď idú do mora, aby im to vlny neodplavili. Možno sa nám večer zídu... či? Nie, čo ak ich bude niekto hľadať... (zuby):

Večer Feri varí guláš. Z klokana. Či z kengury? Asi z obidvoch, veď do guláša majú ísť dva druhy mäsa. Podaril sa, samozrejme. Veď ho nevaril prvý krát. A ako chutí? Normálne, ako guláš z diviny. Teda Danko hovorí, že to mäso je sladšie, neviem, či aj mäkšie, alebo bolo tak dobre uvarené, ale bol dobrý. Ozaj. Chutí mi, mne čo teda zrovna guláš nemusím, ozaj mi chutí. Dnes sme prišli na to, že keď domáci natieral terasu, tak sa mu zalepil dekel, pod ktorým má odtokovú výlevku. A po väčšej snahe a troche sily ho aj otvorili. A našli tam hovienko od jaštera!!! Asi na pamiatku. Alebo preto, aby sme konečne Ferimu uverili, že ten jašter tu ozaj chodí, že si to nevymýšľa.

 No a potom samozrejme hráme kocky. Tradície treba dodržiavať. Popri tom si púšťame pesničky – cover verzie, prespievané a hlavne origoš. Myslím, že sme začali Dočolomanským a Vidiekom. A ešte niečo! Celkom sme zabudli na vianočný stromček. Jasné, máme aj ten. Teda ani nie my, ako skôr Feri. A doteraz sme naň zabudli (priznávam), no už asi dva dni aj svietime večer. A dnes sme sa aj spoločne odfotili. Asi by nás mrzelo, keby sme na takú dôležitú vec zabudli.

Zistenie na dnes: Ak v Austrálii vyjde štátny sviatok na víkend, sobota či nedeľa, tak sa presúva na pondelok a nepracuje sa.

Ak je dopravná nehoda do 3000 $ - nemusí sa nahlasovať policajtom.

Je jednoduché rozložiť a zložiť plážový prístrešok, keď je nás päť.