Palubný denník cestovateľa (10.) Austrália

 Deň.10 – NEDEĽA

Dobré ránko! Dobre sme sa vyspali, tak o 8.20 po raňajkách už aj môžeme pokračovať v ceste za dobrodružstvom. Tachometer ukazuje 14.946 km a po doplnení potravín v obchode (kde prvý krát vidím Floru rastlinné maslo v balení 1kg) pokračujeme vnútrozemím asi 100 kilometrov na západ do mesta Robe. Okolo cesty sú pastviny a na nich kravy a ovečky. Pozemky oplotené, takže klokany okolo cesty asi nestretneme, lebo by museli preskočiť plot. Čím bližšie k moru, tým je krajina suchšia, žltá, sme uprostred horúceho leta, a to sa tu ukazuje aj touto častou, žltou olejomaľbou.

Chceli sme pokračovať v ceste popri mori a pri meste Robe sa naša cesta približuje k nemu a začína kopírovať pobrežie. Ešte si spravíme prestávku priamo v Robe, tabule upozorňujú turistov na maják. Ten nás síce nejako extra nezaujal, je to nový maják z roku 1972 a je to betónový trojramenný pilier, ktorý nahradil starý nefunkčný maják vzdialený (vzdušnou čiarou) 25 km severne. No útesy sú tu pekné a v diaľke je vidieť (pravdepodobne) maják, no v mapách je to miesto označené ako Robe Obelisk. Takže sme sa presunuli 1,5 km severne k nemu a tu vidíme, že to je skutočne „len“ obelisk, pilier a nie maják. Toto kamenné zoskupenie je z roku 1855 a do tvaru mohutného obelisku ho uložili so zámerom, aby lode z vody videli kde je pobrežie, bol to orientačný bod. Vraj ho bolo vidieť zo vzdialenosti 16 km. Pôvodne bol len vo farbe kameňa, no pre jeho splývanie s okolím ho v roku 1862 namaľovali červeno-bielymi pruhmi. Zaujímavosťou, no dnes už asi aj samozrejmosťou je, že eróziou pobrežie ubúda a tak aj on časom padne do mora. Teda ak to nevyriešia podobne ako s tým majákom v Dánsku. Pravdepodobne preto je aj okolie obelisku obohnané plotom, lebo útesy a skaly už sú rizikové na zosuv. No a tu teraz vidíme, že toto je to miesto, ktoré je odfotené na tej uvítacej tabuli na hranici Južná Austrália. Parkovisko kde sme stáli je vedľa ďalšej pamiatky, vedľa ruín starej väznice z rokov 1861-1881. Bolo to prvé väzenie v regióne.

Pokračujeme popri mori, niekde sa cesta vzďaľuje, niekde približuje a my občas zvedavo odbočíme na pláž. Našli sme Granitovú pláž, názov asi pre tie veľké balvany na pobreží, okolo ktorých sa tu občas po piesku preženie jedno-dve (spolu aj dvanásť) zaprášených SUV-čiek a terénnych pick-upov. Teraz sú tu aj motorkári na terénňákoch a len čo odišli, vybehli sme na ten obrovský balvan (s rozbehom, inak sa nedalo) a tešíme sa z výhľadu na susednú skalu plnú čierno-bielych vtákov, čo z diaľky vyzerali ako tučniaky.

Cesta pokračuje, na jednom mieste bola hnedá oznamovacia tabuľa o ďalšom národnom parku. Tak odbočujeme na „krásnu šotolinu“, kde sme po niekoľkých kilometroch našli vyschnuté soľné jazerá. Vrstva bielej soli pokrýva zem a pohľad na to je rozhodne zaujímavý. Niekedy sa oplatí odbočiť na cestu, po ktorej sa pohybujete rýchlosťou nedeľného dedinského cyklistu, ale ten park Coorong National Park za to stojí. Tých suchých soľných jazier je tu viac, my stojíme len pri tých, čo sú pri ceste. Ktovie ako to tu vyzerá v zime. Je v nich voda?  A ak áno, kde sa tu vezme? V každom prípade tých nekonečných 13 kilometrov šotoliny stálo za to.

O pol šiestej prichádzame do mesta Meningie, na konci ktorého je hotel/motel v ktorom máme od včerajšieho večera objednaný nocľah. Je to Meningie Waterfront Motel and Cafe. Príjemný motel na brehu jazera Albert, kde izba má veľké okno s výhľadom na vodu. Skutočne pekné a príjemné malé izbičky sú čisté a útulné. Mali sme v pláne sa tu aj najesť, no vraj nevaria, ale v meste je hotel, kde sa dá najesť. Zalejeme si aspoň austrálsku wifonku v miske. Dankovi bolo divné, že tá polievka nemá farbu a keď z nej vytiahol celý sáčok aj s korením tak pochopil, že ho mal asi predtým vyloviť a hlavne otvoriť a vysypať do tej misky. No funguje to aj dodatočne, asi preto, že tu tá polievka dlhšie vydrží horúca. No čím to je, že v Krajnom vychladne rýchlejšie? Asi tým, že v Krajnom je studený december a tu horúci decembrový letný večer. Ešteže som si kúpila zasa ten Bundaberg! Ten vedia variť len v Austrálii.

 Večer sme sa prezliekli a pešo ideme hľadať hotel, ktorý je (to sme ešte nevedeli) vzdialený 2 kilometre od toho nášho. Je teplo, no ja si pre istotu beriem šatku na plecia, lebo tu zvyknú dosť preklímovať miestnosti. Cesta k hotelu trvá večnosť a my prechádzame okolo parku, ktorý je pre nás malým austrálskym zážitkom. Všade na stromoch sedia, lietajú, škriekajú alebo sa bozkávajú biele papagáje Kakadu. Áno, tie veľké biele so žltým perovým hrebienkom na hlave. Taký ten typický biely papagáj, ktorý u nás stojí možno aj dvetisíc eur si tu poletuje ako naše holuby, vrany a je všade. Chodí ľuďom do záhrad, odzobáva ovocie a vyčíňa ako „škodná“. Nevieme sa vynadívať.

Chlapci si dajú večeru, mäsíčko, ja len ľahší šalát a čaká nás dlhá prechádzka pri západe slnka naspäť na motel. Vonku je už pomerne chladno, to sme si už po minulé večery všimli, že keď zapadne slnko, tak teplota sa pomerne rázne zmení. Našťastie ja mám šatku, takže sa trasiem menej ako zvyšok zájazdu. Dá sa povedať, že takmer vôbec mi nie je chladno. Papagáje v parku už pridali na volume a tak sa ich škrekot nesie celým mestom, aj keď sú ich tu „len“ štyri či päť veľkých stromov, ale plné koruny. Lietajú, naháňajú sa, škriekajú po sebe z konára na konár, bozkávajú sa na pouličných lampách, hádajú sa kto kde bude spať a chvália sa kto zožral komu viac úrody. Samčekovia sa predvádzajú pred samičkami a tí sa medzi sebou odháňajú, bijú a utekajú zo stromu na strom. Je to krásne divadlo, ktoré Európan len tak nikde nevidí. Videli sme papagájov v španielsku, či ešte v niektorých teplých európskych krajinách, no nikdy nie týchto veľkých bielych a v takom množstve. Sú ich tu stovky. Na niektorých stromoch sú aj zelené s oranžovým nákrčníkom, ale tých je menej a nie sú také uškriekané.

Je čas ísť do postele. Aj zajtra nás čaká určite niekde niečo zaujímavé. Dnes už únavy stačilo, dokonca podľa krokomeru sme už dnes nachodili 12 kilometrov, takže šup, šup, umyť a spať. Dobrú noc.