Palubný denník cestovateľa (11.) Austrália

 Deň 11. – PONDELOK

Po deviatej hodine opúšťame motel a už po necelej hodinke stojíme, lebo sme mali chuť na kávu. No veľa tých „motorestov“ a reštaurácií cestou nie je, tak keď Danko zbadal smerovku o nejakom Old Towne, tak pribrzdil a rozhodol. Je to výborný nápad. Parkujeme na veľkom prašnom parkovisku, ktoré nás prekvapilo svojou tabuľou „Tailem Town“ a po jej stranách zaparkovaných asi 20-25 starých nákladných a farmárskych áut. Pick-upy rôzneho prevedenia, veku a farby a značky. Výborne! Tešíme sa, no ešte netušíme, čo nás čaká ďalej. Všimli sme si, že je tu nejaká reštaurácia, či kaviareň. Asi nejaký fanatik si pred kaviarňou takto zariadil parkovisko. No za tabuľou je odstavený vagón s malým kúskom železnice a na tej akože reštaurácii je už zreteľný oznam, že sa tu nachádza múzeum – Old Town. A tu nám doslova padla sánka. 

Toto je miesto, ktoré túži stretnúť asi každý veteránista, alebo milovník stariny, vetešník a hrdzavých vecí minulosti. Vitajte v Old Tailem Town. V meste založenom (ešte len) v roku 1982 a otvorenom v r.1987. Všetko to začalo keď Peter Squires zdedil majetok, na ktorom sa dnes toto mesto nachádza a bolo na ňom čo s tým majetkom, s pozemkami spraví. Keď bol malý, hrával sa tu a dedo mu to tu zanechal. Mal k tým miestam vzťah. No a keď raz navštívil jednu priekopnícku dedinu, tak sa rozhodol, že presne toto chce mať aj on na svojom pozemku. Nakúpil staré budovy, staré domy po starých austrálčanoch. Mnohé z nich mali viac ako sto rokov. Zozbieral ich zariadenie, stroje, staré autá. Všetko čo k starému mestu patrí. Postavil tu „nové“ staré mesto, aby si všetci zapamätali ako vyzerala stará Austrália. Chcel, aby aj deti videli, ako to vyzeralo kedysi a ako kedysi žili ich starý rodičia. Jeho práca a vášeň sa stále rozrastá, vytvoril miesto, ktoré sa hocikde nevidí. Je to miesto, kde môžete chodiť hodiny a stále nájdete niečo zaujímavé. Teraz je tu v 15-tich uliciach až 115 budov! Je tu kostol, škola, pohrebníctvo, autoservis, cintorín, pekáreň, železničná stanica. Obchod, výroba hračiek, garáž s karavanmi, policajná stanica aj taxislužba, nájdete tu nemocnicu aj poštu, školu, dielňu na výrobu konských sediel, a kopu vecí, ktoré vás skutočne pobavia. Do každého domu môžete vojsť, fotiť môžete koľko chcete, chodiť ako dlho chcete. Je to perfektné miesto na natáčanie filmov a videoklipov, veď nakoniec sa to tu už dialo. Nedá sa popísať ten zážitok, prirovnám to k nášmu skanzenu, len tu je to úplne iný štýl. Ak by ste náhodou cestovali do Južnej Austrálie, tak si toto miesto nájdite a naplánujte si minimálne tri hodinky času a popozerajte si to tu. Ak sa vám bude zdať, že ste sa od svojej partie stratili, nezúfajte. Vo vstupnom obchodíku sa zasa nájdete, alebo niekde v tieni stromov pri cintoríne.

Pokračujeme cestou okolo mesta Murray Bridge, pretože ďalší GPS bod nášho programu leží severne od neho. Na západ od mesta Mannum je kaňon, v ktorom (v inom období) tečie rieka. Vytvára tu vodopády a jazierka, okolo ktorých je turistický chodník, ktorý má asi 3 kilometre, takže nič náročné. Lenže to by sme tu museli byť v inom ročnom období. Teraz je leto, teplota okolo 30°C, UV-index nad hornou hranicou a (samozrejme) voda v koryte rieky žiadna. No aby som to zas tak neohovárala, tak je tu krásne. Obrovské balvany, do zeme vrytý kaňon medzi kopcami a dokonca aj trocha tej zelene tu je. Musí si vystačiť s tou trochou vody na dne rieky aby prežila a poskytla tak málo tieňa pre všetok hmyz a vtáctvo. V inom ročnom období by to bola krásna prechádzka, no my to po pol hodine vzdávame a vraciame sa k autu spotení a smädní napriek tomu, že sme mali vodu so sebou. Teplota podnebia je relatívny pojem. Ak ste pri mori a je 30, tak je príjemne, ale ak ste v takejto púšti, medzi skalami, tak je to veľa, je to unavujúca horúčava.

Naša cesta dnes končí v Adelaide. Teda tam končí aj naša dovolenka, ale to je ešte ďaleko, ešte budeme celkom dosť času tráviť v tomto meste. Martin tu má spolužiaka z vysokej školy, ktorý nám poskytne ubytovanie. A to je na nezaplatenie. Našťastie má Martin v mobile kartu s internetom, tak tam hodil ulicu a číslo domu a ideme tam. Prišli sme do štvrte s peknými nízkymi domami, v tieni stromov sa príjemné bungalovy skrývajú pred horúčavou. Našli sme číslo domu, no nebudeme drzí a neparkujeme pred dom, ale voláme Ferkovi, že už sme tu. „Martin: Haló, Ferko? Tak už sme tu. Ferko: No nie ste“. Stalo sa totiž to, že zadaná adresa je v Adelaide 2x, ale každá v inej štvrti. My sme samozrejme v tej zlej, na tú správnu adresu to máme ešte asi pol hodiny.

Sme na mieste. Voláme Ferkovi: Už sme tu. A on je už vonku a my sme správne (hurá). Je 16 hodín a pred nízkym bungalovom nás čaká vysoký chudý chalanisko so strnišťom na tvári aj na hlave. Usmiaty flegmatický chalanisko s krásnymi očami sa nám predstavuje (lebo my dvaja ho nepoznáme) a od tejto chvíle ho tu budeme nejaký čas otravovať, okupovať, zavadzať, vyžierať chladničku a míňať jeho drahú vodu.

Feri bude v tomto roku päťdesiatnik, no nebyť jeho riedkych (takmer žiadnych) vlasov na temene hlavy, tak by ste mu povedali tak možno 40. Jeho hlava sa smeje od ucha k uchu a keby nemal uši, tak sa mu smeje celá hlava. Jeho domček je starý bungalov, ktorý kúpil po dvoch starých manželoch a komplet prerobil podľa svojich predstáv. Je krásny biely so svetlo šedou fasádou a čiernou strechou. Žiadny extra luxus, ale veľmi príjemné, útulné a dobre rozloženie izieb. Minimalistický štýl so zachovaním praktického a útulného prostredia. Vo dvore má terasu, ktorú len pred pár dňami nalakoval a my si budeme namýšľať, že to bolo kvôli nám. Posedenie v jej chládku je paráda, pozorujeme zelené papagáje, ktoré mu chodia obžierať broskyne a čierno-biele vtáky krákajúce na okolitých stromoch. Martin hľadá v garáži pavúka redback, vraj tam niekde je a on ho nutne musí nájsť a nafotiť. Feri vraví, že jeho dvor občas navštívi aj nejaký jašter, tak sa nemáme ľakať. Dvor jeho domu je plný kvetov, kríčkov a stromov. Okrem „vykradnutých“ broskýň, ktoré by mali v blízkej dobe dozrieť (ak stihnú) je tu aj jabloň. Papagájom chutia broskyne a kŕmia nimi aj mladé papagájčence.

Podvečer sme išli na pláž. Od dnes jej hovoríme „naša pláž“, lebo je najbližšie k nášmu domu, teda Feriho domu. Feri nám pripravil malý piknik priamo pri mori. Je krásne si tu posedieť, okúpať sa v teplom mori a popri tom si užiť filmový plážový piknik. Adelaide má zhora dolu možno 70 kilometrov pobrežia, množstvo pláží a pláž Brighton je len jednou z nich. Je tu dlhé mólo na betónových koloch, na konci ktorého je stožiar, ktorý predpokladám, že funguje ako maják. V jeho strede je prístrešok a po celom móle je veľa rybárov. Tieto móla sú po celom pobreží, a tu sa im hovorí Jetty (Džety), takže naša pláž je Brighton Beach a naše mólo je Brighton Jetty.

A jednu zaujímavosť sme sa dnes dozvedeli. Tu sa môže šoférovať aj po pive, majú takú fintu, že na obale je nakreslený pohár s „alkohol-jednotkami“. Keď piješ pivo, sleduješ si koľko ich má. Môžeš vypiť 2 tieto jednotky a môžeš šoférovať. Za dve hodiny môžeš vypiť ďalšiu jednotku. No pokiaľ spôsobíš haváriu a nafúkaš, tak ťa toto neospravedlňuje.

Dnes bol krásny deň. Feri nám vysvetlil, že Adelaide nie je ako Sydney alebo Melbourne. Adelaide nemá mrakodrapy. Má vysoké budovy, ale nie je prepchaté mrakodrapmi. Je skôr nižšie, rozľahlé a je tu veľa zelene. Je to piate najväčšie mesto Austrálie, hlavné mesto štátu Južná Austrália. Stred mesta je situovaný okolo rieky Torres, pri ktorej bolo mesto v roku 1836 založené.