Časť prvá – Prečo?
Prečo práve do Austrálie? Mne sa tam nechce. Je to ďaleko,
let trvá nenormálne dlho, nemám rada tie precivilizované mestá. Umriem tak dlho
v lietadle, mrle ma tam zožerú. A ešte k tomu na Vianoce! Ja
chcem byť doma tak ako minulých 53 rokov! Na Vianoce sa má byť doma!
Lenže oni dvaja to všetko dohodli bezo mňa. Vraj na budúce Vianoce ideme do Austrálie. Je tam veľa sviatkov, ušetrí sa dovolenka, je to ďaleko, treba ísť na dlho. Dostalo sa mi to ako hotová vec a všetci sa čudovali, prečo sa mi tam nechce. Tak som si v januári (2024) vybavila nový pas (lebo ten starý nemal platnosť ešte pol roka v 2025). A mohli sa začať vybavovať víza. Tie boli za chvíľu „v kapse“ a až potom objednať letenky. A keď boli aj tie, tak už nič. Ostávalo nám trištvrte roka aby som sa zmierila s tým, že jednoducho musím tam ísť. Teda nemusím, ale vyhodiť do luftu tie prachy za letenky som nechcela. Tak všetci vedeli, že sa mi tam nechce a všetci mi hovorili, že to znamená, že tam bude dobre. Lenže ja som to zle rozdýchavala. Mám doma zimnú záhradu, ktorú treba v zime každé ráno utierať od vyzrážanej vody a ešte jeden, omnoho väčší záväzok. Môj kocúr. Maco. Má 14 rokov a čím ďalej, tým viac je viazaný na mňa. On to 3 týždne bez nás nevydrží. Už po letnej dovolenke som mala výčitky svedomia, lebo jeho vek sa už prejavoval a bohužiaľ aj zdravotný stav sa v septembri zhoršil. Kto nezažil nepochopí. Ale už asi niet cesty späť a tak Dianka povedala, že príde z Prahy na celé sviatky a bude s ním. No jeho stav sa tak zhoršoval, že už sme tušili, že od ani do Vianoc neprežije. A tak aj bolo. A ja som presvedčená, že to tak malo byť, že sa to stalo preto, lebo on mi chcel dovoliť aby som kľudne odcestovala. A tak po dlhom trápení (jeho aj našom) sme ho dali uspať. A tak keď som sa z toho dostatočne vyrevala (ale nie úplne), tak som sa zmierila s tým, že všetko je ako má byť a ja už ozaj môžem ísť na dovolenku. A dedko Líška s kamarátom Ivom a našim Macom budú tam zhora dávať pozor, aby sa nám nič nestalo.
Deň 1. – PIATOK
Do Viedne autobusom z Blavy ešte po tme. Už o 7-mej sme museli byť na letisku, takže vstávanie bolo zavčasu. Mám najväčší kufor z nás štyroch, ale moja osobná výška a váha ten priemer dorovná a výsledok je podobný ako u ostatných. Letíme s China airlines a lietadlo bolo ozaj pekné. Polovica pasažierov bolo z Československa, predpokladám, že Thajsko alebo Vietnam, tie destinácie momentálne frčia. Na rozdiel od tých lacných letov máme každý svoju obrazovku, takže všetky tie bezpečnostné informácie sa nám premietajú na nich a letušky tak nemusia robiť šaškoviny pred celým lietadlom. Každý (aj v našej triede pre obyčajných) vyfasoval podušku a deku a samozrejme sluchátka. Núdzové informácie na monitoroch sme si postupne poskladali z rozsypaného čaju a pre kontrolu tejto súťažnej úlohy prišli informácie po čínštine aj v angličtine. Tak, a teraz už ozaj niet cesty späť. Začíname rolovať po dráhe na svoju štartovaciu lajnu keď sa mi za chrbtom ozve: „ištenem!“ Áno, vitajte vo Viedni, cestujeme do Taiwanu. Už počujeme cudzie jazyky.
Po cca dvoch hodinách letu roznášajú jedlo, asi obed. Na výber z dvoch jedál, dáme si bravčové guľky a zemiakové pyré. Už som si na začiatku letu trocha zdriemla, ale teraz to už viac nejde. A to som si myslela, že ja zaspím hocikde a hocikedy. A tak sledujem cestu lietadla na obrazovke, pozerám aké sú tam mestá a krátim si čas prezeraním zemegule. Dá sa to ako na googli zväčšiť, presúvať, približovať, a tak sme si pozreli kde bývame, kde sme boli na Sicílii, či je vidieť pyramídy a podobné sprostosti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára