Palubný denník cestovateľa (8.) Austrália

 Deň 8. – PIATOK

Ráno vstávame a ideme električkou na metro. Je prázdne. Opúšťame Melbourne, už ho tak skoro neuvidíme, ak vôbec niekedy. Na dnes máme objednané auto v požičovni. Martin ho objednával preto až tak ďaleko z centra mesta, že cenovo to vyšlo omnoho výhodnejšie ako v meste. Všetko dohodol, zaplatil poistku a chalani si vybavili medzinárodné vodičáky (vraj treba). Z autobusu sme sa ešte kúsok motali v tomto okrajovom mestečku s našimi kuframi. Teda hlavne ja, lebo najmenšia musí mať najväčší kufor. Keby som moc chcela, tak sa do toho prázdneho kufra aj vojdem. Navigácia nás doviedla až k požičovni, aj keď sme chvíľu váhali, ktorá z budov to je, pretože ich bolo viac vedľa seba, čo ponúkali rôzne auto-služby.

Priekak. Martin sa tešil na šoférovanie po opačnej strane a teraz sa musel priznať. Nezobral si vodičák. Vraj si bol istý v tom, že ten medzinárodný čo si vybavoval, tak ten mu stačí. Nestačí. Ten nikoho nezaujíma. Treba pevnú plastovú kartičku. Čo teraz? Bude šoférovať Danko, aj keď s tým asi nikto z nás nerátal. Ale on mal vodičák so sebou.

Po všetkých papierovačkách dostávame kľúče od auta, ktoré nám len pred chvíľou umyli. Pofotíme ho zo všetkých strán (pre istotu) a nakladáme batožinu. Vzhľadom na môj žalúdok, navigačné schopnosti a zoznam GPS bodov, si sadám dopredu. Bože! Na opačnú stranu! To je trhnuté! Dá prácu si zvyknúť. Všetko máme naložené, aj mobily, fotoaparát, kameru, palubný denník aj vodu a doklady. Môžeme vyraziť.

Píšem si: O 10.40 hod. vyrážame, stav tachometra 14.102 km.

Je zvláštne jazdiť po opačnej strane. Na kruháč sa ide zľava, pri odbočení treba dávať pozor kam sa zaradiť. Ešteže je auto automat. No hlavne si treba zvykať, že aj páčky pod volantom sú opačne, takže namiesto vyhadzovania blinkrov sa náš smer snažíme ukazovať stieračmi. Vyhadzujeme ich na každej odbočke, ale aspoň je sranda. Po asi dvoch hodinách si robíme prestávku vo vinárskej oblasti cez ktorú prechádzame. Ideme severo-východne a tu je pomerne úrodný kraj. Všade veľa viníc a smerových tabúľ s ich názvami. Pri jednej takej tabuli odbočujeme k reštaurácii, ktorá vyzerá pekne. Čierna budova s veľkými sklenými oknami a terasou. Pri nej hobití kopec, pod ktorým je vínna pivnica a predajňa vína. Po káve pokračujeme a ja sa stále kochám krásou fialových cibuľovín popri ceste a v záhradách, ktoré dorastajú do výšky asi jedného metra.

Agapant africký:

Požičovňa bola na juhu od centra Melbourne a my ideme na severo-východ, mimo Melbourne, asi 80-90 kilometrov do zalesnenej oblasti. Tu je to miesto, ktoré patrí na juhu Austrálie do skupiny „must have“, teda musíte mať, musíte vidieť. Je to Yarra Ranges National Park. Národný park, ktorý vám na fotkách pripomenie film Cesta do praveku. Stromy, ktoré sa nedajú prirovnať k nijakému nám známemu lesu. Síce to nie je celkom trasa na našej ceste na juh, ale je nevyhnutné sem na chvíľku zájsť. Najprv sa to nezdá, bežný les, len trocha (trocha dosť) vyššie stromy. Potom začínajú pribúdať papraďoviny, až sa z nich stávajú akési papraďové stromy. Les je stále hustejší a hustejší. Miest na zastavenie zas nie je až tak veľa, ale niekde tu, v tomto dažďovom pralese sa predsa len nájde malé parkovisko. Okolo nás vysoké sekvoje a my celý nadšení fotíme. Je to krása, až mi je ľúto, že sme tu neostali dlhšie. Vraj pohorie Yarra je domovom najvyššieho kvitnúceho stromu na svete. Ktovie ktorý to je.

Cestou naspäť obchádzame severným obchvatom Melbourne, stojíme na malý nákup v Aldi a neskôr zasa na kávu v Mc Donalde. Fakt je divné jazdiť po opačnej strane a na križovatkách vyhadzovať stierače. Srandou pre nás je kruháč, cez ktorý okrem áut krížom prechádza aj železnica. To sme ešte nikde nevideli. Koho napadlo akurát tu spraviť kruháč?

Blížime sa k mestu Anglesea a už vidíme pobrežie. Tu niekde pri meste Torquay začína ďalší z cieľov nášho poznávacieho zájazdu – Great Ocean Route. Je to 240 kilometrová cesta okolo pobrežia južnej Austrálie a bola postavená ešte v rokoch 1919-1932 vojakmi vracajúcimi sa z vojny. Bola symbolicky venovaná všetkým vojakom, ktorí zahynuli vo vojne. Cesta je tak najväčším vojnovým pamätníkom na svete. Bola zapísaná do Austrálskeho národného dedičstva a je skutočne famóznou turistickou atrakciou. Na začiatku sa odfoťte ako iní turisti pri vstupnej bráne, kde je aj socha mužov-staviteľov. Tu, pri veľkom portáli a pamätnej tabuli začnite trip po pieskových plážach, pieskovcových útesoch, svahoch a zákrutách. Táto cesta bola vybudovaná pôvodne na to, aby spájala izolované dediny a osady, ktoré boli medzi sebou dostupné len po mori. Keďže štát potreboval cestu, vojaci zasa zárobky, tak sa začalo s plánovanou výstavbou. A my si to všetko krásne pozrieme tiež. Here we go! Poďme na to!

No už je veľa hodín, treba hľadať nocľah a oddych. Dnes už ideme veľmi dlho a šofér potrebuje spánok. Lenže teraz, v období letných prázdnin a dovoleniek, zohnať nocľah je nemožné. Všetko obsadené. Za jediný, kde mali voľnú izbu - apartmán, pýtali 580,-$ za noc! Pokračujeme v hľadaní. Ťaháme ďalej, od Princetownu do vnútrozemia, už je tma a keď sme takmer zrazili klokana, rozhodli sme definitívne, že spíme v aute. Navigácia ukazuje nejaké mestečko, nejaké parkovisko, plochu, kde by sa dalo prespať. Máme jedno šťastie. Hneď na parkovisku sú záchody. Teda vedľa parkoviska. Je tu nejaký areál s voľne otvorenými záchodmi, veď ráno to zistíme kde sme. Vyťahujeme tepláky a mikiny z kufra. Výborné miesto sme našli. Ticho, kľud. V polosede, unavení jak kone (doslova) odpadávame a zaspávame. Dobrú noc.