Palubný denník cestovateľa (9.) Austrália

 Deň 9. – SOBOTA

Zobudili sme sa o šiestej, slniečko už bolo dostatočne vysoko a my konštatujeme, že napriek nocľahu v aute sme sa celkom dobre vyspali. Nocľah (-38.693802, 143.156457) sme rýchlo zbalili, popozerali sme si okolie a zistili sme, že tie záchodky sú tu kvôli rekreačnému parku, či rezervácii s vtáctvom. Sú tu chodníčky do prírody a vodné plochy.

Je pol siedmej a teplota sa už dostala na 14°C. Aký je dnes vlastne deň? To je problém dlhších dovoleniek. Ešteže nám to mobil ukáže, takže ešte len 28.december, do Silvestra relatívne ďaleko.

Odchádzame a tachometer ukazuje 14.562 km, takže včera sme prešli 460 kilometrov. Dnes pokračujeme naspäť k moru, „ty panoramata“ sú jedinečné. Neľutujem, že sme zvolili túto cestu a nie tú najkratšiu, ktorú nám navigácia ponúkala. Po hodine sa dostávame na miesto v mape s označením „The Gipson Steps“. Sú to schody z útesu po ktorom vedie cesta dolu na pláž. Schody z tejto výšky sa vám možno na prvý pohľad nechcú absolvovať, veď si to odfotím zhora. No ja som rozhodnutá, idem dolu a vy ma tu počkajte. No neodolal ani zvyšok posádky, idú tiež dolu. Zhora je úžasný výhľad, no zdola, keď stojíte pod útesom, nechce sa vám veriť, že ste tu. Stojím pri oceáne, v miestach, kde sa stretáva Tasmánske more s Indickým oceánom. Tam niekde naľavo je Tasmánia a priamo predo mnou, za tou kopou vody je Antarktída. Napravo sa začína oblasť pláže pri ktorej z vody trčia skalné útesy, ktoré vznikli eróziou, sú to brehy národného parku Port Campbell. Tieto vápencové skalné útesy boli výbežkami, no čas, vietor, voda a piesok ich eróziou opracovali do vysokých stĺpov, tak dostali názov Dvanásť apoštolov. Aj keď ich nie je v skutočnosti 12, no sú skutočne jedinečné. 12 by ste zbytočne hľadali, keďže ich bolo len 9 a ešte aj z nich sa jeden v roku 2005 zrútil. V skalách najskôr príroda vytvorí jaskyne, časom je z nich diera – tunel v kameni. Ten sa časom zrúti a ostávajú po nich 50 metrové vápencové piliere. Vápenec Port Campbell má možno aj 15 miliónov rokov a stále z neho ubúda. Z pobrežia sa ukrajuje ale stále je to unikátny pohľad na tieto pobrežné stĺpy. Okrem úžasných širokých pieskových pláží odporúčam prejsť trek po pobreží od Gables, cez 12 apoštolov, Loch Art Gorge, Bay of Islands, vlastne celú oblasť Port Campbell. 

Niekde za mestom Nelson začína najsuchší štát Austrálie, ktorý sa rozkladá na najsuchších územiach svetadielu. Je to štát Južná Austrália. Na jej hranici je veľká tabuľa s fotkou betónového pylónu, pri ktorej sa asi všetci okoloidúci fotia. Tu, po prekročení pomyselnej hraničnej čiary sa nám automaticky presunú hodinky na telefóne. Sme „už“ o pol hodinku bližšie k nášmu času, teda časový posun oproti európskemu už je „len“ 9,5 hodiny do plusu.

Začíname hľadať ubytovanie. Ešte nie je veľa hodín, ale po včerajšej skúsenosti to už nebudeme riskovať a pokúsime sa o to viac vo vnútrozemí. Naladili sme tam smer Mount Gambier a pri ňom mám GPS-body nejaké jazerá. Najprv sme natrafili na Little Blue Lake, malé okrúhle jazierko plné kúpajúcich. Neskúšame, či je tam teplá voda, je to dosť možné, len si to tu fotíme a ideme ďalej. Už pred mestom Mount Gambier je jedno zo štyroch sopečných kráterových jazier, asi najväčšie - Blue Lake. Všetky vznikli samozrejme sopečnou činnosťou pred tisíckami rokov, takže sa nachádzame na vyhasnutej sopke. Farba vody sa vraj mení v závislosti od ročného obdobia, my však ťaháme ďalej do mesta, lebo niektorým jedincom už v bruchu hrá celý orchester. 

Pokračujeme do Penoly, čo je asi 80 kilometrová odbočka od pobrežia oceánu. Tu najprv tankujeme a až potom hľadáme, či sa niekde bude dať prenocovať. Všetko obsadené, tak aspoň ostávame v reštaurácii na rýchly a jednoduchý obed. Pridáme aj kávu, napriek tomu, že už vieme, že v tejto zemi je asi problém nájsť dobrú kávu. Na hlavnej ulici Church Street, ktorá pretína mestečko sme našli príjemnú vonkajšiu terasu reštaurácie a čakáme, kým nám pripravia fish and chips. Danko medzitým odbehol pozrieť neďaleký hotel, či nenájdu jednu, či dve izby. O chvíľu ide naspäť, že plné. Ešte ide pozrieť čo je na opačnej strane od reštaurácie a už hodnú chvíľu nechodí. Boli sme ho vykúkať kde sa stratil, jeho nikde. No veď v takom malom meste zas toľko ulíc neni a nám už priniesli jedlo. Medzitým sa zjaví a položí na stôl kľúče. Hurá! Všetci sa tešia, že dnes to už nebude nutný nocľah v aute. Ubytovanie v moteli je príjemné. Žiaden luxus, skôr taký starý zabudnutý motel, no postele čisté a my sme vďační aj za toto. Je to ten typ motela, čo vidíte v amerických filmoch, keď sa „prechádzajúci mestom“ ubytujú v izbách v radovej stavbe a každý pred oknom parkuje svoje auto. Tu je to okno veľké ako okno výkladu obchodu s nábytkom, lenže v tom vystavenom nábytku my budeme spať. Hneď za tým oknom je veľká posteľ (moja) a za uličkou s nočným stolíkom druhá (Dankova). Na tom obrovskom okne sa stiahla biela dlhá roleta a do izby nebolo absolútne vidieť, no svetlo prepustila. Celkom príjemná izba. Kúpelka (podobne ako koberec v izbe) boli zaseknuté v časopriestore, no nič, čo by sa nedalo prežiť. Pre vysvetlenie: rohové umývadlo v kúpelke malo systém kohútikov taký, že teplá voda z jednej točky a studená z druhej. Po ubytovaní si dávame ešte kratučkú prechádzku na pivo (na tej istej ulici aby sme sa nezadýchali) v reštaurácii s ubytovaním, teda v najstaršom hoteli na okolí. Ako pikošku spomeniem, že málokedy (skôr nikdy) sa stane, aby mesto dostalo názov podľa budovy-hotela, ktorý v ňom je. Tu sa to stalo. Royal Oak Hotel Penola dal meno mestu, ktoré sa okolo neho rozrástlo. Názov hotela pochádza zo slov Pena oorla – drevený dom. Všetko to začalo, keď v roku 1848 Alexander Cameron založil hotel pre cestujúcich a v roku 1850 okolo neho aj súkromnú obec Penola. A mesto sa začalo rozrastať.

Royal Oak Hotel Penola:

My sme ubytovaní v moteli Prince of Wales, čo je motel zo 60-tich rokov minulého storočia. Starší, jednoduchší, ale príjemný. Rátajú s tým, že sa tu zastavia skôr cestovatelia, ako turisti na dlhšiu dobu. Z toho vyplýva aj jednoduchosť izieb, ktoré bohato postačujú, pretože na tú jednu strávenú noc nepotrebujete žiadne veľké skrine ani toaletný stolík či vaňu. Väčšinou (tak ako my) len otvoríte kufor, vyberiete pyžamo (ak vôbec) a ráno zasa čisté prádlo a tričko. Takže vás viac poteší reštaurácia, ktorá je súčasťou motela. Je to akoby srdce mestečka pre obyčajných pocestných, ktorý sa tu dobre najedia, vyberú si obrazovku jedného z niekoľkých televízorov, zahráte sa na automate, alebo sa zabavíte pri biliarde (ak je ovšem voľný). Alebo ako my, len pokecáte, pozorujete ostatných a vychutnávate si jedlo s pivom. A potom sa už len dobre vyspať v bielej posteli.