Deň 6. – STREDA
Cestujeme už od 7.40 hod., ešteže je tá železničná stanica
taký kúsok od hotela, aspoň sme sa s tými kuframi netrepali cez pol mesta.
Je 25.december, domáci si za chvíľku budú rozdávať darčeky a my
nastupujeme do vlaku, na ktorý sme si našťastie kúpili lístky vopred. Pre nás všetkých štyroch vyšiel tento vlak zo Sydney až do Melbourne 380,-€. Tu je
štartovacia stanica, takže vlak tu stojí a čaká na presný čas odchodu. Na
stanici sú otvorené niektoré občerstvenia, lebo dnes sú inak všetky obchody
zatvorené. My už sedíme a Martin s Ivanou nasadnú za chvíľku. No
pozri sa! Veď s nami cestuje aj náš predseda embéčkarov Ondrík! Ani
nepovedal že pôjde. Je to možné? Tá podoba! Nastúpil Martin a hovorí:
pozri, aj Ondro ide!
Vlak je priestranný, no nie až tak luxusný, aby sme si tu nabili mobily. Neni ani wifi, počkáme, možno zapnú. Vlak sa rozbieha a veselá revízorka kontroluje cestovné lístky. Nie, wifi ani zástrčky tu nemáme. (po anglicky) Tu je všetko staré. To nečakajte.
Vyrážame zo stanice a hladoši rozkladajú jedlo zo
staničného občerstvenia. Zelené okolie redne a popri vlaku začínajú
pribúdať suché žlté polia a lúky. Je leto, veľmi horúce leto.
A navyše, ako by povedal Mirek: sú žňa. Mysleli sme, že krajina bude
zaujímavejšia, no tie časti čo sme neprespali boli identické, jedna ako druhá.
Suchá, žltá, zeleň iba v korunách stromov. Zasa sa potvrdilo, že
Austrálčania boli bordelári. Nielen v meste, ale aj na vidieku okolo cesty, či
železničnej trate majú neporiadok. Autá a staré stroje, traktory,
kombajny, akoby ostali tam, kde im práve skapal motor. Pri ceste, na poli,
uprostred dvora, hocikde. A samozrejme aj kopa iných harabúrd.
Okolo trate sú samé pastviny s kravami a ovcami. Chúďatká na tom slnku požierajú posledné zelené čo ostalo, ale teraz už hlavne to suché, čo sa na slnku opražilo. Pod stromami je popadaného dreva, že by sme celú zimu mohli kúriť.
Cesta ubieha aj bez wifi. Pijeme čaj, ale je to víno.
V plastovej fľaši máme naliate, lebo tu sa hocikde na verejnosti nesmie
piť alkohol, tak to neriskujeme. Obed si objednávame z jedálneho lístka za
13,50 $. Doniesli sme si ho sem a jeme na svojich miestach. Sledujeme
vysušenú krajinu zo starého vlaku, asi nejakého ekologického dízlu. Na to, že
vlak má minimálne 30 rokov, tak sedadlá sú čisté a pohodlné. Určite sa tu
sedí lepšie než v tom lietadle. Stále vykúkame klokanov okolo trate, no
nemáme šťastie ako Martin. On to šťastie mal, aj na mŕtveho zrazeného. No, či
to bolo zrovna šťastie...
Pospali sme si. Aspoň to rýchlo ubehlo. Po jedenástich hodinách vystupujeme v Melbourne, čoskoro bude sedem hodín večer, no v tom pohodlnom vlaku to celkom dobre ubehlo. Ešte zistiť ako sa dostať na hotel. Martin má SIM-kartu s austrálskym internetom, tak hľadá nejakú mestskú dopravu. Ja som na wifine zo stanice, a tá mi ukazuje prejsť do vedľajšej ulice pešo a tam nasadnúť na električku 59 a s tou až k detskej nemocnici, pri ktorej je náš hotel. Nie, vraj tadiaľ nie, ideme za Martinom. Do prvej električky sme sa nevošli. Bola taká napráskaná, že sme to ani neskúšali. Prišla druhá, tiež natrieskaná. Musíme. Dali sme to. Potlačili sme sa. A tak naša cesta namiesto 20 minút trvá asi hodinu, lebo sme išli na smer, kde je nutný prestup, motali sme sa po parku, no nakoniec sme to našli. Ubytovanie v The Larwill Studio Melbourne je priamo pri Children hospital – detskej nemocnici. Možno bol pôvodne budovaný pre rodičov detí tu hospitalizovaných. Izbu máme spoločnú všetci štyria. Za 250,-€ na dve noci, objednaný vopred cez internet. Krásna priestranná izba s obrovským oknom a ozaj veľkou kúpeľnou s vaňou. A voňavým mydlom! Joooj! To chcem!
Uťahaní jak kone z cesty zo stanice konečne skočíme pod horúcu sprchu a môžeme si pripiť. Je tu pekne. Konečne wifi, kde si pozrieme ako sa zajtra dostaneme do mesta. V mapke z recepcie si plánujeme kam vyraziť, aby sme nič, čo som mala v pláne nevynechali. Posteľ je pohodlná, tvrdá, široká, bude sa výborne spať.
Zistenia na dnes: Vlaky sú bez wifi
a nabíjačiek.
S obrovskými kuframi a ruksakmi sa dá vopchať aj do preplnenej
električky.
25.a 26.12. sú električky a mestské busy zadarmo
Danko je už v rokoch, pustili ho v električke sadnúť.
Nie je dôležitý cieľ, ale cesta. Do cieľa sa dá ísť aj poriadnou
okľukou. Hlavne keď k navigácii nie je ani wifi ani signál a dáta.
Melbourne:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára