Stránky

sobota 18. januára 2025

Palubný denník cestovateľa (4.) Austrália

 Deň 4. – PONDELOK

Dobré ránko! Izba je síce malá a kúpelka maličká, ale bohato stačí. Je tu čistúčko a spalo sa výborne. Dnes máme v pláne ďalšie, no pre Európana už menej známe miesto – Bondi Beach. Po dvoch prestupoch sa autobusom dostávame na túto ikonickú pláž Sydney. Od nášho hotela je to zhruba 9 kilometrov, ale ešte stále súčasťou tohto mesta. Pláž má dĺžku „len“ 1 kilometer, no je plná turistov a dovolenkujúcich domácich, aj keď v tom zhluku angličtiny je ťažké povedať kto je tu domáci. Sú tu všetky farby pleti a všetky národnosti. Ale nakoniec, veď tak je to na celom kontinente. V doobedných hodinách je pláž pomerne prázdna, čo sa už poobede povedať nedá, začalo to hustnúť s pribúdajúcimi hodinami. Vykúpali sme sa, popálili nohy na horúcom piesku a dávame si kávičku na terase kaviarne v Bondi pavilóne. Žraloka sme nestretli, ani Santa Clausa, ale ozdobený stromček tu na pláži nechýba. Zaujala ma skupinka „modrých“ ktorí sa učia surfovať na suchu. Samozrejme, veď je to krajina surferov, niekde sa to učiť musia. Táto pláž sa pokladá za ikonu Sydney, za ikonu surferov a miestom mladých turistov. Na pláži sú rozložené tabuľkové označenia a vlajky. Nie sú len kvôli žralokom, ale aj kvôli vodným prúdom, ktoré môžu na južnej strane odniesť plavcov až o dve pláže nižšie. Tento silný prúd vody je nazývaný „Bondajská električka“ alebo „Bondajský expres“. Hliadkujúce čierne vrtuľníky pravidelne krúžia nad vodou a sledujú prítomnosť žralokov. Voda je krásne čistučká a až gýčovo modrá a zhora tie čierne tiene ich tiel vraj dobre vidieť.


 My už dnes druhý alebo tretí krát použijeme 50-ku v oranžovej fľaške (nie pálenku), lebo vraj v Austrálii je ozónová diera najväčšia a UV index teda najvyšší. Ešte nikdy som sa nenatierala takým vysokým faktorom opaľovacieho krému. Tento som kupovala len kvôli tejto dovolenke. Austrálčania tento problém vyriešili kúpaním sa v tričkách s rukávmi pripomínajúcimi surfistický neoprén. Sú to plavky s dlhým rukávom a majú ich hlavne deti. U dievčat to pripomína skôr dres mladých gymnastiek. Keď je slnko najvyššie, okolo obeda, tak už z chodníkov a parkov zmizli všetci tí aktívni bežci a keďže je pondelok, tak sa asi chladia vo svojich preklimatizovaných kanceláriách. Tomuto neviem prísť nijako na chuť. Viem, že vonku je horúce leto, ale prečo tie extrémne rozdiely v teplotách medzi exteriérom a obchodmi a reštauráciami. Našinec z toho môže dostať hexenšús, zápal kĺbov alebo seknutie v krku. Zakázala by som to. Aktivisti tu na jednej strane argumentujú ekológiou a na druhej strane tu valia klimatizácie a dvere obchodov a kaviarní sú dokorán. Oni vlastne ochladzujú vonkajší priestor a elektrika hučí a hučí a chladí a chladí... Tak by som ich vyšľahala s kyticou žihľavy ako Remiáška Mečiara! Vôbec nepoužívajú rozum.

Mestskou dopravou sa presúvame naspäť do mesta a prechádzame štvrťou, ktorú by som nazvala „filmová“. Je to štvrť, kde sú staré domy austrálskych prisťahovalcov. Sú to všetko prekrásne jedno-poschodové domy s balkónmi po celej šírke a nad tými balkónmi je strieška s jedinečným ornamentálnym vzorom. Prestrešenie držia železné stĺpy, ktoré tiež zdobené ornamentom úžasne dopĺňajú tento staroaustrálsky štýl. Aby som to upresnila, tie ornamenty nie sú maľované, ale to železo, či liatina je tak odliata a farebne natretá, že nad balkónom to vytvára vzorčekové záclonky, a toto je farebne tak dokonale zladené, že sa nedá do toho nezamilovať. Pre predstavu – je to niečo ako viktoriánsky štýl, ktorý môžete vidieť na starých skleníkoch v botanických záhradách, kde železné rámy a nosníky sú zdobené kovovou – liatinovou čipkou. A táto čipka je aj tu na domoch v Austrálii. Balkóny nie sú len biele alebo čierne, ale zladené so stavbou domu, plotom a okenicami. Sú aj modré, hnedé, zelené či šedé. Stĺpy držiace balkónovú striešku pokračujú až dolu k zemi a držia celý balkón, tým vytvárajú verandu ideálnu na posedenie v týchto horúcich letných dňoch. Už chýba len hojdacie kreslo a je to dokonalé. Strecha nad balkónom je väčšinou plechová, no aby to nebolo len také „obyč“, tak je z vlnitého plechu. Takto to znie smiešne, ale nie je vlnitý plech ako vlnitý plech. A už vôbec nie je ako ten u nás. Tu sú vlny jemnejšie, menšie a okraje zahnuté dolu. A zasa farebne zladené s domom, s konštrukciou balkóna.

Mestský autobus nás vezie ďalej a architektúra sa mení. Stará Austrália ostáva, no stavby sa menia na štvrť plnú obchodíkov s nízkymi jedno alebo dvoj-poschodovými domami s dekoračnými šťukami okolo okien, na rímsach, prestrešením chodníka pod ktorým sa striedajú pestré obchodíky všetkého druhu. Terakotové tehličkové domy sa miešajú s bielymi, šedými alebo krémovými stavbami, no architektonický štýl ostáva. Ak by som v Sydney ostala aspoň o pár dní dlhšie, tak sem by som sa určite vrátila a pešo si celú tú dlhú ulicu prešla. Oxford Street, začínajúca na západ od Bondi Beach, niekde v štvrti Paddington a pokračujúca do centra. Je to ako prechádzať filmom z tridsiatich rokov a keby tu nejazdili moderné autá, tak tu zastal čas. Stromy, zeleň, tieň. Ak nemáte radi mrakodrapy, tak tu si prídete na svoje. Možno cez víkend keď je premávka menšia by to bolo ideálne.

V cente hľadáme typický Austrálsky China Town, no tá tržnica, čo tu (vraj) bola pred rokmi tu už nie je, len budova ostala a v nej veľký obchoďák aj s ázijskými obchodmi. Danko si kupuje tenisky, nie u Číňana ale conversky. No tu pojem „kúpiť si u Číňana“ znamená niečo celkom iné. Pretože tu je aziatov plno. Sú súčasťou tohto sveta viac ako kdekoľvek inde vo svete (ak nerátam Áziu). Austrália je známa tým, že vlastne všetci sú tu prisťahovalci, alebo ich potomkovia. Takže aj keď ste v značkovom obchode, drahom hoteli, v divadle, kine či parfumérii, tak vás obsluhujú všade. Majú tu svoje komunity, štvrte, kostoly, školy, obchody. Sú krásne a so vkusom oblečení, takmer vždy dokonale zladení a upravení. Robilo mi veľkú radosť ich pozorovať, či už to boli predavačky v kostýmoch, či mládež v šatoch ako z japonského komiksového časopisu..

Oddychujeme na hoteli, no nie dlho. Ešte máme v pláne večerný most, tak s MHD prídeme až do prístavu medzi dvomi ikonami Sydney. Dnes večer sa vyberieme k tej vľavo, k mostu, po nábreží okolo Hickson Rd. a spod pylónu sa vraciame a hľadáme schody hore na most. Bridge Stairs – staré schody sú súčasťou mosta, no vedľa je aj výťah z doby nedávno minulej. Prechádzka po moste je ideálna pri západe slnka, pretože most vedie zo severu na juh (či opačne), tak západ slnka sa najkrajšie odrazí na budove opery. Na tú je z mosta parádny výhľad a neprejdete tadiaľto bez toho, aby ste vytiahli foťák či aspoň mobil. Nechcelo sa nám až na druhú stranu mosta, teda mne aj hej, ale nové tenisky tlačia, tak ideme len asi do prvej štvrtiny. Robíme niekoľko pohľadnicových fotiek, pretože popísať tie nočné svetlá tohto mesta je len veľmi ťažko možné. Tu každý kto chce si môže spraviť vlastnú pohľadnicu, vlastný obraz, pretože to skutočne tak dobre vyzerá, nie je to photoshop. Chodník mosta je ohradený vyšším „plotom“, no pomedzi pletivo sa dá pohodlne spraviť pár záberov.


Na spiatočnej prechádzke sa zastavujeme pri múzeu súčasného umenia, kde asi každého upúta vystavené umelecké dielo, ktoré tu malo byť umiestené len dočasne, no pre jeho úspech ostalo (zatiaľ) natrvalo. Je to kovové lesklé oko, či vajce, z vysokoleštenej nehrdzavejúcej ocele. Teraz večer je zvnútra ožiarené svetlom, a jeho tvar priťahuje každého okoloidúceho. Cez deň svojim zrkadlovým povrchom odráža okolie a teraz večer cez jeho dierky vychádza svetlo a pripomína hviezdnu oblohu. Kúsok hviezdneho neba na zemi. Neviem presne čo má zobrazovať, jeho význam vychádza z budhistickej praxe autorky, no mnoho hodín na vytvorení tohto diela stálo za to.

Naspäť ideme zasa električkou. Nohy už cítime až na chrbte, teda viac ako sme dúfali, a našu posteľ už nenecháme dlho čakať.

Zistenie na dnes:Autobusy sa pípajú vnútri a električky vonku.




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára