Palubný denník cestovateľa (3.) Austrália

 Deň 3. – NEDEĽA

 Po vymotaní sa z letiska konštatujeme, že to bol celkom fajn let. Pospali sme si a môžeme začať dovolenku. Nebudem písať, že po vystúpení z lietadla sme dostali tepelnú facku, pretože sme to čakali, ale bolo to tak. Aj keď možno to nebola facka, ale také úžasné pohladenie, pretože nastupovať doma pri teplote okolo nuly a vystupovať v destinácii pri teplote okolo 28°C bolo skrátka parádne. Je to ako zobudenie sa zo studeného sna. V tej chvíli zabúdame na stuhnuté zadky a nevyprázdnené predky a tešíme sa. Prechod cez vstupnú kontrolu sme prešli šťastne. Chlapík čo to tam triedil kto pôjde na kontrolu si myslel, že sme zo Slovinska, povedal nám: „dobro došli!“ a poslal nás do tej rady kde sa nekontrolovala batožina. Inak by nám poprezerali všetky veci v ruksakoch vrátane mojej fototechniky.

Po vyzdvihnutí batožiny (ktorú sme dosť dlho nevideli) sa potešíme, že sa tu zjavila celá a nepoškodená, teda aj môj nový kufor, ktorý som si musela kúpiť po neúspešných pokusoch zbaliť sa do toho čo mám doma. Teraz mám ružovú škrupinku, ktorá už so mnou kolečkuje a hľadá, ako sa dostaneme do mesta.

Víta vás mesto Sydney! A spolu s ním aj veľký vianočný stromček, ktorý sem do toho tepla vôbec, ale že vôbec nepasuje. Veď stromček má byť keď je zima, sneh, poľadovica, alebo aspoň taká poriadna svinská zimná brečka na cestách. Takmer všetci okolo sú v kraťasoch a tričkách a nám začína byť teplo v tých teplákoch a mikinách. Ešte vydržíme a našťastie z hlavnej stanice do hotela to máme doslova len cez cestu a cez križovatku. Našli sme ho cez booking a upútalo nás, že je v centre blízko stanice a má starú architektúru, ktorá sem skrátka patrí. Žiadny moderný dizajn, ale stará klasika. Great Southern Hotel zapísaný do kultúrneho dedičstva má starú históriu. Tá siaha do roku 1854 a fotky na stenách to aj dokazujú. Neskorší stavitelia mali v sebe ten cit a ponechali mu starú klasickú fasádu pôvodného hotela. Je na takom skvelom mieste, že pri cestovaní po Sydney máte električky a vlaky doslova pod nosom. Je len na skok od parku a električka vás k slávnej opere odvezie za cca 20 minút. Už samotná budova stanice je krásna historická a zrazu vám vôbec nevadí, že okolo je kopa moderných sklených budov.

Po malom oddychu a rýchlom vybalení najdôležitejších vecí už voňaví a osprchovaní smerujeme k tomu najznámejšiemu miestu v meste. Vlastne sú dve veci hneď vedľa seba, to je veľké plus. Tak môžeme budovu opery a starý most pozrieť bez ďalších prepráv a prestupov.

Budovu opery pozná každý, zbytočné popisovať kam sme sa vybrali na prvú prechádzku. A je to tak ako si predstavujete. Všade kopa ľudí, všetci sa fotia a počasie krásne slnečné. Bohužiaľ sa tu chystá nejaká akcia, alebo predstavenie a tak sa nedá prejsť dookola popod operu po betónovej promenáde. No na schodište k nej sa dostávame a tak tie krásne gýčové fotky si spravíme tiež. Poznáte ten pocit, keď sa dostanete niekam, na miesto ktoré vidíte len v telke ako akýsi sen, nedosiahnuteľné miesto? Ten pocit, keď sa človeku samému nechce veriť, že áno, som tu, nesníva sa mi? Nezobudím sa za chvíľu niekde v posteli na Slovensku? Cestovatelia poznajú aké to je. Je to niekoľko minút, hodín, keď si to treba vychutnať a uložiť do pamäte. Najlepšie „uložiť ako“ do priečinka „dosiahnuté nedosiahnuteľné“. Podobne ako sme mali Nordkapp, Geiranger, Jungfraujoch, Kvalviku alebo Gibraltár. Teraz si ukladám Sydney, operu, most. Miesta, ktoré poznáme všetci. No málokto z nás vie, že túto budovu navrhol dánsky architekt Jørn Utzon. Tento symbol Austrálie otvorili v roku 1973! Už som mala 2 roky! Na druhom konci Vrbového sa narodil môj muž, skončila sa Vietnamská vojna a Praha sa zmohla na Nuselský most. Sydney začala písať novú turistickú stránku svojej histórie a 60 metrov vysoké škrupiny strechy opery privolávajú turistov. Haloooo! Tu sme! Opera kukaj aj ty na nás! Nič? Tak aspoň si dáme to drahé pivo na nábreží, ak sa nám ovšem podarí predrať sa pomedzi ostatný pivachtivý ľud. Z týchto betónových lavíc dookola operného polostrova je dokonalý foto-výhľad na starý most - Sydney Harbour Bridge. Vraj je to najväčší oblúkový most na svete, to síce overiť neviem, ale rozhodne je to jedna z najfotografovanejších pamiatok v Austrálii.

Tento most má dosť dlhú stavebnú históriu, pretože jeho návrh bol predložený už v roku 1815. Ale až v roku 1916 bol predložený návrh s podobou veľkých nosných oblúkov. A až v roku 1924 bola uzavretá zmluva so stavebnou spoločnosťou. A tak sa začalo stavať a skončilo sa až v roku 1932, samozrejme s rôznymi komplikáciami počas hospodárskej krízy, ktorá sa v tridsiatich rokoch prejavila. V súčasnosti je pre turistov most hlavne spomienkou  a atrakciou pre mega Silvestrovský ohňostroj, ktorý sleduje celý svet.

Dve ikony Austrálie, dve ikony Sydney máme pod nosom a musíme skonštatovať, že pivo tu teda čapovať nevedia. Prechladené, preplynované a ešte k tomu bez peny.

Pohľad od opery smerom naspäť, teda do mesta je tiež očarujúci. Nemám rada mestá s betónovými džungľami, kde je kocka na kocke, betón na betóne a zrkadlo pri zrkadle, no tu je to akosi esteticky krajšie uložené. Možno je to tým, že Austrália nemá nejakú extra starú históriu, ktorá by jej dala hrady, zámky a množstvo týchto starožitností. Takže tieto stavby vo vás nenavodzujú pocit, že tu to nemá čo robiť, že zabrali pôdu a zničili históriu. Sem to skrátka patrí. Po prechádzaní uličkami však nájdete aj tú Austrálsku históriu. Domy z minulého storočia, štvrte ktoré zakladali prisťahovalci a kostoly, ktoré si stavali. Jeden z nich je aj kostol - Saint Mary's Cathedral, len cca 30 minút pešo kľudnou chôdzou od opery. Kostol sa začal stavať v roku 1865 po ničivom požiari starého kostola a trvalo takmer 100 rokov kým ho dokončili. Tento kostol nie je len kostolom, je to skutočná katedrála, veľký kamenný priestor v gotickom štýle obklopený zeleňou. (Prečo sa teraz už také pekné kostoly nestavajú?) Je leto, vrcholia letné prázdniny a vianočný stromček v jeho priestoroch vás prinúti zabudnúť, že vonku je 30°C a horúce leto. Áno, aj tu sú Vianoce. Síce iné než u nás, menej tradičné, menej rodinné, menej slávnostné, ale sú. Sú skôr o zábave, piknikoch v parku, stretnutí kamarátov a koncertoch ako teraz tu pred touto katedrálou.

Pokračujeme mestom pomedzi mrakodrapy a sem-tam narazíme na starý Austrálsky dom, alebo dokonca na malý kostolík v obkľúčení vysokých budov. Je to presbyteriánsky kostol Svätého Juraja z roku 1859. Tento kostol je akýmsi paradoxom – kontrastom s okolím, no je zaujímavé, že bol zachovaný. Neviem ako by to dopadlo u nás a či by naši architekti (a hlavne developeri) boli ochotní upraviť tak stavebné nákresy, aby sa to kostolíka ani nedotklo.

Cestou si ešte obzrieme miesto kde je veža - Sydney Tower Eye, ktorú máme v pláne tiež. No dnes už nie. Po pive v hotelovej reštaurácii odpadávame do postele v peknej bielej hotelovej izbe.