Deň 14. – ŠTVRTOK
O deviatej ráno odchádzame do parku, ktorý nám poradil Feri. Dnes je pracovný deň, prvý v roku, tak on musel ísť do práce a my ideme sami. Je to len pol hodinku z domu, takže už o pol desiatej sme v parku Cleland Wildlife Park. Tento park je tu od roku 1967 a je to niečo iné ako zoologická záhrada.
Prechádzate sa medzi klokanmi, okolo pobehujú kačky, ibisy, pri vode sa prechádzajú, alebo na nej plávajú veľké pelikány. Na jednom mieste je obrovská voliéra kde lieta viac druhov papagájov. Koaly sú v tejto horúčave príliš lenivé, ale aspoň z diaľky ich vidíme. Za fotenie s nimi sa platí. Pri vstupe sme si kúpili vrecúško s drobnými granulkami a tými kŕmime všetko čo stretneme, hlavne kengury. Je ich tu viac druhov, úprimne, my ich ani nerozoznáme, vidíme len toľko, že sú veľké hnedé alebo šedé a malé vo veľkosti menšieho psíka. Tie malé sme aj hladkali, sú jemné ako zajačik a strašne zlatunké. Pršteky majú s dlhými čiernymi nechtami a výrazné zúbky, ktorými si berú granulky, im trčia z papuľky. Čierne guľaté očká zvedavo čakajú každú granulku a potom zasa odhopsajú preč k ďalšiemu darcovi papania. Kengury strednej veľkosti majú srsť tmavšiu, niektoré až tmavo sivú, do čierna. Sú plachejšie a nie všetky sa dajú nalákať na kŕmenie. Tie najväčšie sú svetlo hnedé. Pred tými máme rešpekt. Väčšinou ležia vyvalené na boku a ignorujú všetkých okolo. Našla som aj dikobraza. Teda myslela som si. Bolo mi vysvetlené, že to nie je dikobraz, tak teraz googlím a je to echidna. Pred tým, ako odídeme, ešte pozrieme priestory s hadmi, jaštermi a podobnou háveďou. Sú v teráriách, no nie vždy je radosť na ne pozerať. Ja neznášam pavúkov, Danko hadov, aspoň že tie jaštery sú pekné. Východ z parku je cez obchod so suvenírmi, tak chceš, nechceš (skôr že chceš), tak si ich popozeráš.
O pol jednej už vychádzame z parkoviska a cestou máme ešte jednu odporúčanú zastávku a to je Mont Lofty. Kopec nad Adelaide je vysoký 710 metrov, no tu vám mesto Adelaide leží doslova na dlani. Pri lepšej viditeľnosti je krásny pohľad ponad mesto až na more. My sme tu v čase obeda, tak to čo vidíme je hlavne opar nad mestom, nič pre očko fotoaparátu. No pekný objekt tu je a to je stĺp – mohyla – obelisk, ktorý mal kedysi nenahraditeľnú navigačnú funkciu. Pripomína maják, no je to nižšia stavba, fotogenická, bez priestoru vnútri. Ako na každom mieste plnom turistov, ani tu nechýba obchodík so spomienkovými predmetmi a tak máte zasa na výber magnetky, tričká, čiapky a podobné serepetičky.
Aby sme sa nenudili a potešili, no hlavne prekvapili pána domáceho, tak mu dnes natrieme rínu, dosku pod ventilátorom a ja umyjem okná. Bude to prekvapenie, či si to všimne. Všimol. Teda len tú rínu. Keď parkoval auto do dvora a nesvietila tam tá biela rúra, ale čierna ako sa patrí. Tak už sme sa potom priznali aj s oknami.
Podvečer sme museli zasa na pláž. Tá voda je taká teplá,
čistučká a slniečko krásne hreje, že by bol hriech to nevyužiť. Hlavne pri
predstave, že u nás doma je ráno, teplota okolo nuly a pracovný deň.
Všetko, čo ťa tam nebaví tam ostalo, a tu si užívaš tú opačnú stranu
zemegule. Ivanka plávala (či kráčala?) vo vode a dva metre za ňou trčala
z vody čierna plutva. Krvi by sa jej nedorezal. Žralok? Kričala na nás, no
vo vetre a šplechote vĺn sme nepočuli nič, až keď prišla bližšie. Pozerám
na hladinu a tam sa tri plutvy, len kúsok od brehu ponárajú
a vynárajú z vody. Tri krásne plutvy lahodne plávajú pozdĺž pláže
a treba skonštatovať, že žraloky to nie sú. Takto plávajú len delfíny.
Krása.
Zohrievame sa na nízkom večernom slniečku a piesok škrípe aj v zuboch. Máme ho všade, ale nevadí, je tu krásne.
Večer zasa hráme kocky, konečne som vyhrala ja, napriek
tomu, že Martin odriekal všetky zaklínadlá a heslá. No čo, nemusí byť
stále víťaz.
Zistenie na dnes: Nie je žralok ako žralok. Môže byť aj ako
delfín.
Kengury sú ako králik hebunké.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára