Stránky

štvrtok 28. júla 2011

Zurich - Alpy


V apríli 2006 sme sa chceli vyhnúť veľkonočnému chaosu, tak po prvý krát sme utiekli z domu preč, ďaleko za hranice. Vďaka tomu, že nocľah v Zurichu sme mali zadarmo, sme si vybrali práve toto mesto, ale hlavne Švajčiarske alpy a ich pozemnú lanovku, tzv. zubačku, ktorá je najvyššie položená a najdlhšia v Európe (ak nie ak vo svete).  Cena za letenky nebola vysoká, odvoz z letiska zadarmo a tým pádom aj sprievodca, ktorý nám v informačnej kancelárii na hlavnej železničnej stanici pomohol zistiť a vybaviť 24 hodinový lístok na ich železničné dráhy a s tým aj 24 hodinový lístok na akúkoľvek dopravu v Zurichu. V tom lístku za super cenu (asi 50 % zľava) bol lístok s ktorým sme s viacerými prestupmi prišli až do samotného cieľa pre ktorý sme absolvovali cestu do Švajčiarska.
Prvý deň sme si tak v rýchlosti pozreli mesto, odviezli sme sa na lodi po rieke, aj to je akási mestská doprava. Prešli sme mesto, obchodné ulice, tu sa stretli národy celého sveta, viem že je to tak aj v iných metropolách, ale z európskych miest ktoré som videla, je tuto asi majväčší mix na meter štvorcový. Prechádzka  po brehu Zurišského jazera, krásne počasie, veľa ľudí, hlavne mladých, tu trávilo voľný čas.


Prešli sme sa aj na druhú stranu rieky, na kopec s výhliadkovou vežou, posedeli sme v bufete pri pivku. Super výhľad na skoro celý Zurich a dokonca aj na Alpy.  Krásny slnečný deň máme za sebou.



 Deň druhý: Takže po asi štyroch prestupoch, najskôr  vlak a teda železnica, neskôr pozemná lanovka v alpách. No tá lanovka ! To je to, prečo sme sem prišli. Ide do strmých kopcov, v zákrutách, cez 9 km tunel (zážitok),  až do výšky cca 3000 – 3200 m.n.m.  do cieľovej stanice Jungfraujoch.  Tu už je to o výťahu, akejsi  jaskyni  a chodbách.

Takže po prestupoch v niekoľkých staniciach sme prišli až do cieľovej stanice lanovky – zubačky. Mimochodom, vlaky vo Švajčiarsku sú presné ako „švajčiarske hodinky“, a to doslova. Ak máte len minútu na prestup, tak je to len minúta, ani o 15 – 20 sekúnd viac. Stačí prejsť na iné poschodie v stanici a sadnúť do správneho vagóna.  Zubačková lanovka bola štýlová, hlavne tá posledná, teda po poslednom prestupe v Grindelwalde. V tej predposlednej modernejšej bola veľká obrazovka a na nej, v tom 9 km tunely, premietali históriu vzniku tejto lanovky. Ako a kedy vznikla, ako vyzerala stavba, aké mali nástroje, ako vyzeralo depo na samom konci, teda na vrchole.  Jedna prestávka lanovky bola v tunely na mieste kde bolo urobené veľké okno a odtiaľ výhľad na krásne švajčiarske alpy.  Po niekoľkých hodinách cesty a vystúpení  na najvyššom a teda poslednom bode železnice sme opustili malú staničku a vydali sa tunelom k výťahu. Presná mapka a značenie nechýbali.

 Vyšli sme až na najvyšší bod hory Jungfraujoch – 3571 m.n.m.  a na mieste kde najviac cvakali fotoaparáty sme sa „cvakli“ aj my. Bohužiaľ vonku snežilo, výhľad bol minimálny, ale no nechoďte na otvorenú terasu keď ste sa tam už tak ďaleko trepali. Oblečenie sme mali zimné, menčestráky, zimná bunda, čiapka, šál, rátali sme so zimou.  Rýchlo pár fotiek, počasie sa zhoršuje  a utiecť z tej fujavice. Vnútro tejto hory je dokonale prepracované, ja by som to nazvala, že červivé ako ementál. Biznis je biznis. Suveníry, bufet, reštaurácia, ľadová jaskyňa s ľadovými sochami  (ktovie či ich časom menia alebo ostávajú už roky tie isté). Super ľadový tunel do jaskyne bol hladší ako zimný štadión, a predsa tam ľudia nepadali. 

 Ako suvenír  sme si doniesli originálny značkový švajčiarsky ruksak (s prekvapujúco krátkou životnosťou) a jednu super horkú švajčiarsku čokoládu značky Lindt (takú horkú, že sme ju naraz dvaja nevládali zjesť).  

Nástup na zubačku a ide sa späť. To sme netušili aké príšerné môže byť vysokohorské klesanie.  Po krátkej dobe ma začala bolieť hlava, lieky som samozrejme zabudla „doma“ v Zurichu v kufri. Takže začala som masážou spánkov, potom bodov na rukách, potom som ležala a pokračovalo to príšernou migrénou. Teda do takých kopcov už bez paralenu nejdem. V najbližšej zastávke (po asi hodine trešťania) sme vyhľadali nejakú reštauráciu a poprosili jednu milú pani čašníčku o niečo na hlavu. Bola strašne milá a ochotná a dala mi niečo na cmúľanie čo mi po asi ďalšej hodine zabralo a uľavilo sa mi.
Pár spätných prestupov na vlakoch, celodenný výlet máme za sebou a sme zase na malom predmestí Zurichu kde máme nocľah. Dobyť baterky do fotoaparátu a zajtra zase trošku mesta.
Tretí, posledný deň sme sa vydali na prechádzku spoločne, s Petrom, Ivetou a aj s kočíkom. Prešli sme sa po mestečku na druhom konci Zurišského jazera. Prešli sme sa po lávke v jazere, po akomsi korze po brehu, mračilo sa, bude riadna búrka.