Barcelona - perla Katalánska (4.)

Deň 4. - UTOROK.
No smola, dnes letíme domov. Ešte predtým, ako odídeme, by som chcela popísať naše ubytovanie. Byt veľmi pekný, až na tie rozprávajúce okná z prvej noci. Je cez Airbnb, teda ubytovanie v súkromí. Ale na skvelom mieste, len 200 metrov od La Rambly. Vedela by som si predstaviť bývanie tu, v takomto bytíku. Samozrejme s úpravami, ale aj tak sa mi tu páči. Je v jednom z typických starých „Barriovských“ domov. Vlastne 90% domov v starej Barcelone je takých. Vysoké drevené okná s drevenými okenicami a s maličkým balkónikom. Ja im hovorím raňajkové balkóny, pretože na veľa z nich sú dve úzke stoličky s maličkým stolíkom. No čo iné, než raňajky by tam boli najkrajšie. Možno ešte kávička, ale tú radšej v jednej z miniatúrnych kaviarní. Byt je natiahnutý do dĺžky, stredom vedie kuchyňo-obývačka s dvomi veľkými oknami a na nich dlhé, ťažké závesy. Bočné dvere vedú do troch malých izbičiek, dve z nich sú na prenájom. Sú tu dve, celkom pekné moderné kúpelky plus jedno WC s pračkou. Až na detaily, ktoré by si Slovák dokázal vylepšiť je to fakt pekný bytík. Pýtate sa aké detaily, no... napríklad na chodbe matrac opretý o stenu, v obývačke dosky z rozobratej skrinky.... mohli by sme pokračovať a už ani nehovorím, že španieli si veľmi nepotrpia na základnú čistotu kúpeliek. Sú to len detaily, našinec by ich za jeden deň opravil, upratal, vylepšil a ešte by stihol aj tú kávičku na Ramble. Ale teraz si môžem spokojne povedať, že som spala v centre, v jednom z typických bytov.

Takže deň posledný, odletový. Pre niektorých s otlakmi na nohách a zlou obuvou konečne, ale mňa to neteší. Celé doobedie však ešte máme voľné, a decká musia vidieť Park Güell. Podľa mapy sme si „vypočítali“ kde je najlepšie vystúpiť z metra, aby sme zišli o zastávku ďalej a potom už nie do kopca, ale z kopca k parku. Park je totiž na kopci nad mestom, je z neho výhliadka typu „mesto na dlani“. Vallcarca by malo byť to správne metro a nad jeho východom už nás čakajú smerové tabuľky k parku. Bohužiaľ, tak isto do kopca. Ale keďže to tu už poznáme, teší nás, že pomerne veľký kus kopca sme touto metro zastávkou ušetrili. Spomíname, že tu niekde blízko je policajná stanica, kde sme si na jar niečo užili. Tak keby niečo, tak nad parkom Güell. Prišli sme k nemu zhora, z tej časti, kde je vstup zdarma a postupne sa dostávame k tej najkrajšej terase, kde je Gaudího najznámejšia mozaika. Tu sa za vstup platí. Obídeme to dookola a popod kamennú kolonádu sa postupne dostávame až dolu, kde znova platí turistické pravidlo: (skrátim to) lešenie. Je mi ľúto turistov, ktorí si zaplatili vstup a budú mať dokonalé fotky španielskeho druhu lešenia v jeho hliníkovej podobe. To množstvo trubiek ! To sú fotky ! Na toto ročné obdobie som čakala menej turistov, ale stále to nie je nič oproti letu. V tom čase je to život ohrozujúca exkurzia, lebo okrem horúčav vám hrozí zlisovanie zaživa. Aj tým najštíhlejším.

Azda každý druhý, či tretí človek už počul o parku Güell. Ale pre tých, čo nevedia „vo co de“, tak krátke info: Je to po Sagrade druhé najnavštevovanejšie miesto v Barcelone. Kto tu bol a nevidel Sagradu Familiu a Park Güell, tak ako keby tu ani nebol. Je to ďalšie z diel Antoniho Gaudího. Všetko sa začalo keď pán Eusebi Güell získal pozemok a chcel na ňom postaviť domy. Malo to byť luxusné bývanie pre Španielsku klientelu. Exkluzívne bývanie, v rozprávkovom parku nad mestom, s výhľadom na celé mesto a more. Tak Gaudí dostal úlohu, ktorú zvládol bravúrne. Mal tu svoj dom, kde pracoval, teraz je tam múzeum. Preto sa od roku 1900 menil obyčajný kopec na lukratívnu štvrť. Malo sa tu postaviť spolu 60 domov, ale slabá infraštruktúra, zmluvy o prenájme a nezvyčajná architektúra odplašila ďalších záujemcov o kúpu domov. Plány skončili po dostavaní dvoch domov v roku 1914 a okolie sa upravilo na exkluzívnu záhradu. Kamenné klenby vytvárajúce mostíky a lavičky, nosné stĺpy a múriky, všetko dokonale splýva s prírodou. Vstup do areálu bol postavený ako pavilón so schodiskom, fontánami a množstvom rastlín a dekoratívnej mozaiky. Na jeho vrchu je zastrešený priestor s množstvom stĺpov, ktoré na svojich pleciach držia strechu – balkón – najexotickejší kúsok parku. Balkón je slabé slovo, aj terasa, je to skôr námestíčko, stvorené na kultúrne akcie. Po jeho obvode je postavaná kachľová lavica s mozaikou (pozn. redakcie: kachlová = je z kachličiek, rozbité na kúsky), ktorá je asi na všetkých reklamných fotkách Barcelony. Táto časť patrí k platenému areálu, aj stĺpový sál pod ním, aj schodište. Po smrti Güella jeho príbuzní park ponúkli mestu a od roku 1926 slúži ako mestský park. V roku 1986 bol zaradený do UNESCO a to mu dodalo na jeho sláve. Ročne ho navštívi 12 miliónov ľudí. Ak navštívite mesto, tak sem príďte. Zaplaťte si vstupné, alebo príďte skoro ráno, či po 19-tej večer, keď je to zdarma, ale na úkor davu ľudí. Ale stojí to za to. Už len ten najkrajší pohľad od vstupnej brány vás očarí. Môj sen je ísť sem na svitaní. Na jar, či začiatkom leta, skoro ráno, keď mesto ešte zíva prázdnotou a v jeho uliciach (okrem smetiarov) stretnete len podobne zanietených turistov a fotografov. Ráno, keď sú najkrajšie fotky, lebo lúče slnka majú také spektrum farieb, že všetky fotky sa musia podariť aj keby nechceli. A poviem vám, znova sa tam v takom čase ešte niekedy vrátim. A zo všetkými objektívmi čo mám.

Takže pomaly, ale isto sa náš výlet končí. Cestou sa najeme, pohádame, unavíme a počítame hodiny, kedy musíme byť na letisku. Dovidenia Barcelona. Páchateľ sa ešte vráti na miesto činu. Ešte sme tu nevideli všetko. A kto má dobré nohy, pohodlné rozšľapané topánky, veľkú trpezlivosť a širokouhlý objektív, tak môže ísť za rok s nami.

Barcelona - perla Katalánska (3.)

Deň 3. - PONDELOK.

Pondelková exkurzia začala mostíkom – Pont Gotic – El Pont del Bisbe. Vzhľadom k tomu aký je jeho gotický štýl krásny a patrí medzi najfotografovanejšie miesta v meste, je až zarážajúce, že je postavený až v roku 1929 pri príležitosti medzinárodnej výstavy. Dokonale zapadá k okolitým budovám a spája dva paláce. Jeden je súčasťou chrámu, preto sa volá Biskupský most.

Hneď za jeho rohom je Barcelonská katedrála v ktorej sme boli už minule, ale o moste sme netušili. Pozreli sme si ju znova, pretože toto ohromné dielo malo teraz počas adventu otvorený aj dvor, naaranžovaný Betlehem, dokonca aj so živými domácimi zvieratkami. Ako u babky na dvore.

Palau de la Musica Catalunya – to je divadlo, opera. Palác hudby z roku 1908 je pastvou pre oči zvonku aj zvnútra. Je festivalom umenia a architektúry. Zatiaľ len zvonka, ale nabudúce určite aj jeho interiér prehľadáme. Je to ďalšia z budov, ktorá sa vám nevojde do objektívu. Takže sa treba pripraviť foťákom a nájsť správny uhol, správnu hodinu, správne počasie a už len aby čo najmenej ľudí zavadzalo. Okolo desiatky krásnych dverí pokračujeme, ale nedá mi vytknúť domácim jednu príšernú záľubu, pomaľovať grafitmi všetky dvere. Tak krásne sú na fotenie a tak otrasne zohavené farbou. Keby aspoň vkusne, teda sú aj také, ale väčšinu ako keby ich poznačili malé decká. Dajte ročnému decku pastelky, farebné spreje a bielu stenu. Bez úmyslu a úvahy to tu doriadili všetci španielsky puberťáci.

Už sa tešíme na Arc de Triomf, pamätník postavený v roku 1888 pre svetovú výstavu. Zase platí turistické pravidlo, kde je história, tam je aj lešenie, žeriav, alebo niečo podobné. Tu je pre zmenu všade veľký plot, pretože prerábajú zavlažovanie na parkovej časti prístupovej aleje. Takže okrem počasia (je pod mrakom) je to ďalšia nepriaznivá udalosť k foteniu. Tu nachádzame ešte inú atrakciu – demonštráciu španielskych dôchodcov za vyššie dôchodky. Smerujú tak isto ako my ku Kaštieľu troch drakov. Táto budova ktorá slúži ako múzeum prevažne zoólogie je tak isto terčom stavbárov, reštaurátorov. Na stene visí obrovská plachta, takže vidíme len obrázok toho, ako to má vyzerať (pravdepodobne). 

Odtiaľto je to k Sagrade už „len“ dva kilometre. Ideme pešo cez Plaza Tetuan až k tomuto zázraku Antonia Gaudího. Treba uznať, že stavbári pokročili a my vidíme také časti chrámu, ktoré boli minule zakryté, alebo vôbec tam neboli. Sagradu by mali dokončiť už čoskoro, v roku 2026 pri príležitosti výročia úmrtia Antoniho Gaudího. Tak sa necháme prekvapiť. Prechádzka dookola, pár fotiek, občerstvenie v Mc Donalde a k starej nemocnici už je to len kilometer.

Priamo, cez Gaudího avenue, teda štvrte dôchodcov sa dostávame až k nemocnici. Moje dieťa sa ma pýta: nezdá sa ti, že je tu nejako moc tých dôchodcov? Hovorím áno, majú to kúsok do nemocnice. Ale táto nemocnica je umelecký skvost. Do kelu, je možné, aby v jednom meste bolo toľko skvostov? Toľko rozprávkovej architektúry? Je to turistický sen, turistická rozprávka, mesto krásy a umenia. Nemocnica bola dokončená okolo roku 1450 ! Čítate správne – 15.storočie. Prvý kameň bol požehnaný v roku 1401. Financovaná bola rôzne, dobrovoľné dary, almužny dedičstvá jednotlivcov, cirkevné príspevky. Jej areál je ako z rozprávkového filmu. Po vstupe sa ide chodbami, kde na steny premietajú akýchsi duchov – lekárov a pacientov. Prehliadka nádvoria je popretkávaná s prehliadkami častí areálov, kde vidíme salóniky, operačné priestory, ale aj izby, či skôr haly pre ležiacich pacientov. Je to skutočne zaujímavý návrat do minulosti, pretože toto sa len tak hocikde nevidí.

Naspäť sme pokračovali metrom, chceli sme nájsť retro múzeum v jednej z Barcelonských uličiek. Našli sme ho. Bohužiaľ zatvorené. Pani vo vedľajšom obchode povedala, že už je to takto asi mesiac. Škoda. Peši naspäť, unavení ako kone, sa vraciame na izbu. Na chvíľku sa s Diankou ešte od chlapov oddelíme a kúsok od Rambly, v jednej jej bočnej uličke hľadáme Palau Güell. Jedna z prvých Gaudího stavieb (v rokoch 1886-1890) bola sídlom rodiny Güell a Lopéz až kým sa nepresťahovali do Parku Güell. Tu prichádza obvyklý fotografický problém – treba širokoulý objektív. Nemáme.
Po oddychu to už tentokrát berieme na istotu - tržnica Mercat de la Boqueria. Tržnica všetkých chutí je tu pravdepodobne od roku 1836, ale zmienky o obchodíkoch sú v tomto okolí už ďaleko predtým. Neskoršia tržnica už bola vybudovaná pre cca 200 stánkov s najrozličnejšími potravinami, ale nepopierateľne prevažujú morské produkty. Už v minulosti tu bol zavedený systém stánkov s roletami, len neskôr bol modernizovaný a v roku 1998 bola tržnica zrenovovaná. Len pre info: v nedeľu je zatvorená.
Malá večerná prechádzka nás dostala až na pláž, kde sme čakali trošku viac života, ale bola pomerne vyľudnená. Aspoň sme videli vysvietený hotel W-Barcelona. Pivko trošku poopravilo večerný dojem, ale na byt nás neodnesie. Takže poďme, plazme sa do postele.

Barcelona - perla Katalánska (2.)

Deň 2. - NEDEĽA.

Každé ráno chodia smetiari a po nich umývači ulíc. Malá multikára na španielsky spôsob umýva hadicou ulice a všetok zvyšný neporiadok splachuje do kanálov, len ten smrad ostáva nad zemou ako poctivý domáci filter pre odstrašenie turistov.

Náš plán je jasný. Bude krásne počasie, super výhľad, treba ísť na lanovku. Pešo do prístavu Port Vell kde sú jachty, Palau de Mar a Historické múzeum Katalánska. Treba to obísť až do štvrte Barceloneta a tu už je necelých 80 metrov vysoký stožiar lanovky na ktorého vrchol sa dostaneme výťahom. Už z výťahu, napriek jeho špinavým sklám, je pekný výhľad, a to ešte len uvidíme, čo nás čaká hore. Cena je 16,50 € (obojsmerná) na osobu a odvezieme sa až na druhú stranu na Mont Juic pod hotel Mirador. Doslova let vzduchom po dobu asi desať minút a s dĺžkou takmer 1300 metrov je jedinečný. Výhľad je neodolateľný, dookola vidíme takmer celú Barcelonu. Na druhej strane, na terase lanovkovej kaviarne si dáme kávu a za našim chrbtom máme kopec na ktorom je kaštieľ, botanická záhrada, park a ďalšia lanovka. Je tu olympijský štadión kde sa konali olympijské hry. Sedíme na drevenej terase a mesto máme ako na dlani. Vidíme nielen prístav a pláž, ale aj Hotel W Barcelona, Barcelonské dvojičky, cirkus a kolotoče v prístave, Sagradu Familiu, kopec s Parkom Guel, Tibidabo aj Ramblu. V priamom okolí stanice lanovky, pod hotelom Miramar je záhrada s veľkým množstvom rastlín. Myslím, že na túto časť mesta, teda Montjuic si treba vyhradiť a naplánovať jeden celý deň.

 Lanovka je z rokov minulých, vyzerá ako stará lanovka na Lomničák, ale je pekne zrenovovaná. Pôvodný úmysel ju postaviť  je z roku 1926 a v roku 1931 ju už sprevádzkovali. Počas občianskej vojny jej veže slúžili ako obranné veže. Neskôr ju zas obnovili, ale v roku 1995 zase ukončili jej činnosť. Trvalo dva roky než ju zrenovovali a spustili do prevádzky podľa starého modelu. Krásny červený lak ju zviditeľňuje do širokého okolia. Zhruba 20 ľudí by mala uviezť, našťastie nás tu toľko nebolo, tak sme si mohli spraviť pekné fotky. Na spiatočnej ceste zase fotíme a po vystúpení z kabínky sme sa tu aj zdržali nejakú minútku, aby sme si popozerali ešte raz Barcelonu z tohto pekného pohľadu. Nad nami je ešte ďalšie poschodie, kde bola a znova sa pripravuje jedinečná reštaurácia s fantastickým panoramatickým výhľadom. My sa zvezieme výťahom dolu, ktorý je na boku veže, medzi jej dvomi nohami a okolo neho psychodelické železné schodište. Dúfam, že nikdy nenastal ten núdzový prípad, kedy ho museli použiť.

Z lanovky sa prejdeme po pláži a našli sme aj kocky, teda La Estrella Herida. Je to umelecké dielo, socha (akože), aj keď na prvý pohľad to vyzerá ako uložené bytové jednotky. Sú to hrdzavé železné kocky s oknami, na sebe ako keby sa mali každú chvíľu zošmyknúť do piesku. Je tu od roku 1992 a má miestnu symboliku. Kúsok od tejto veže sme si dali obed v arabskej mini reštaurácii.  Zastávka Barceloneta je nástupným miestom na metro a ideme až na Passeig de Grácia. Tu prestúpime  na zelenú L3 až na Lesseps. Na instagrame je jedna fotka zeleného domu s červenou maľbou s adresou Carre de Padua 75. Bohužiaľ ulička je taká úzka, že fotiť jedným záberom sa nedá. Ale Kubko má dobrý mobil a ten to zázrakom zvládne.  Teraz na Casu Vicens, ďalší vzor nádhernej orientálnej  architektúry vzniknutej ceruzkou, rukou a myšlienkami Antoni Gaudího. Budova prevažne v červenej farbe mojím laickým okom pripomínajúca maurský štýl. Samozrejme vstupné nie je lacné, teraz to necháme tak, aspoň bude dôvod sa vrátiť.

Po ulici Carre Gran de García pokračujeme na juh ku Case Mile – La Pedrera. Obchádzame všetky tie značkové obchody a venujeme sa len achitektúre a balkónom, starým lampám a keramickým lavičkám. Občas si treba dať pozor aby nás nezrazila elektrobežka, čo je zjavne tento rok veľkým hitom v tomto meste. Pri Case Batlló už zase stojíme. Na stupienku najkrajších Gaudího stavieb má nepopierateľné miesto na jednej z prvých priečok.  Siahli sme do hĺbky vrecka a kúpili sme si vstupenky (29€/os). Na jar bola budova v rekonštrukcii, nechceli sme tam ísť, lebo už sme boli v Case Mila a nebolo isté, koľko priestoru bude možné vidieť. Strechu určite nie, tam bolo veľa práce. Teraz, keď už je to možné, sme sa rozhodli to pozrieť. Budova zo začiatku rokov 1900 stavaná pre priemyselníka a jeho rodinu Batlló je dokonale zladené. Už som tu o tejto stavbe na jar písala, nebudem sa opakovať. Ale táto architektúra modernizmu je akoby vyňatá z prírody a morského života. Nielenže budova vyzerá ako posiata ligotavými rybími šupinami a jej balkóny sú v tvare morských vĺn, ale aj interiér je úžasný. Spomeniem len jeden jediný detail, ktorý nadväzuje na pôvodný historický zámer. Schodište je modré, azúrovo modré. Má sklenú strechu pod ktorou sneží. Áno, čítate dobre, sneží. Aby sa tu domáci cítili ako vonku, keďže je december, tak sneží. Všade poletujú papierové snehové vločky rýchlosťou skutočného snehu. Je to absolútna ilúzia zimy. Toto prekonalo mnohé pocity z jedinečnej Gaudího architektúry. Ale aby som zas nekrivdila, dom je krásny a sprievodca v sluchátkach porozpráva aj jeho históriu obohatenú o vizuálny zážitok na malej obrazovke „mobilu“, ktorou si prezeráte formou 3D prehliadky svoje okolie. Na obrazovke vidíte, ako to vyzeralo kedysi.

Čas pokročil, slnko už dávno zapadlo a my pokračujeme k nášmu ubytovaniu si oddýchnuť. Cestou znova stretávame Santov na motorkách, tentoraz na semaforoch križovatky, takže tu majú čas si ich všetci okoloidúci fotiť. No nepreháňam, ale bolo ich aspoň 200-300. Po skupinkách prechádzali križovatkou a na každú červenú pred nami stála iná skupina Santov. Motory vrčali, trúby trúbili a ľudia sa tešili.

Po oddychu na izbe sme sa vybrali do večernej Barcelony. Na večeru sme hľadali (priznám sa) slušný a nie príliš predražený podnik. No a teraz som si konečne dala ich národné jedlo Paellu s morskými plodmi. Žiaden zázrak, ale chutilo mi to. Asi to doma skúsim spraviť. V cene Paella menu bol šalát, misa paelly, nápoj a dezert. Ďalší bod po večeri bol zase vianočný trh so stromčekom. Veď kde sa má človek prechádzať večer, v jednom z dní tretieho adventného týždňa, ak nie pri stromčeku a vianočných stánkoch. 

Barcelona - perla Katalánska (1.)

Deň 1. - SOBOTA.

Milujem ju. Pre mňa asi najkrajšie mesto Európy. Teda aj Berlín je úžasný, ale je zas iný. Barcelona – to je architektúra, kultúra a predovšetkým Gaudí. Áno, zase sme tu. A zase pôjdeme, lebo presťahovať sa sem nemôžem, tak aspoň po troškách to treba vidieť. Napriek minulej zlej skúsenosti s ukradnutou taškou a všetkými mojimi dokladmi sme tu zas. Zase iné body záujmu a popri tom aj cesta okolo tých minulých.

 Cestou z letiska sme z autobusu vystúpili na Plaza Espagna a znova sa pokochali pohľadom zhora, z terasy nad fontánami. Dianka s Kubkom tu ešte neboli, tak im robíme sprievodcov. Trasy mám naplánované presne, sú cca 5-7 kilometrové, plus cesta späť. Zdá sa to moc, ale dá sa to. Hlavne vtedy, keď toto je bežný počet kilometrov ktoré prechodím v práci. Mám tréning.

Z námestia ideme okolo kostola Sant Pau del Camp až k mačke. Tá je na námestí El Gat de Botero, teda na Rambla del Raval. Botero je Kolumbijský sochár, ktorý prišiel do Európy aby tu žil a tvoril. Mačka je jedným z jeho naivistických diel.

Odtiaľto sme sa už presunuli do nášho bytu, keďže nás čakala jeho majiteľka. Krásny španielsky bytík. Zložili sme sa a vyrazili do ulíc, konkrétne na La Ramblu, najznámejšiu Barcelonskú ulicu. No na to, že je týždeň aj čosi do Vianoc, som čakala väčší ruch. Ale ten ešte len začne, je sobota a to ešte netušíme, že sa do šiestej hodiny rána takmer vôbec nevyspíme. Hlavným bodom dnešného večera je  ulica Passeig de Grácia. Tu je Casa Batló, ktorá bola na jar, keď sme tu boli, v rekonštrukcii. Trošku sme sklamaní, lebo sme čakali nejakú bomba krásnu vianočnú výzdobu. No dom bol len osvetľovaný pohyblivými svetlami. Nad celou ulicou, či skôr bulvárom, sú zavesené siete s vianočnými svetielkami. Je to krásne. Visia na lankách nad strechami áut a ľudia sa pri každej červenej na semafore postavia do stredu cesty a fotia sa. Medzi týmto svietiacim závojom žiaroviek sú svietiace motýle a tie sú aj pred historickými budovami lemujúcimi ulicu. Takto si predstavujem vianočnú atmosféru. 

Pokračujeme naspäť smerom k moru, kde cca 800 metrov od Kolomba pozdĺž pobrežia je ruské kolo svietiace všetkými farbami. Môže byť z jeho kabíniek pekný výhľad, ale skôr cez deň. Uzatvárali sme stávku, koľko bude stáť vstupné, či 20, alebo 25€. Je parádne, pri obsadení a spustení sa aj pomerne rýchlo točí. Dianka ide ku kase a neuveriteľné! Jedna jazda 6€ ! Naozaj. Nejdeme, ale v každom prípade je to krásna atrakcia.

Tu, pri vode, medzi morom a Kolumbovou sochou je vianočný trh s veľkým svietiacim stromčekom. Bliká farebne do rytmu a všetci si ho fotia. Jeho stred je priechodný a tento kužeľ je zospodu fotený asi každým človekom ktorý sa tu prejde. Naspäť ideme okolo múzea voskových figurín a hľadáme našu uličku vo štvrti Barri Gotic, kde máme byt. Jedna z množstva rovnakých uličiek. Rovnako špinavá a smradľavá ako všetky ostatné okolo. Z La Rambly je to len kúsok, pri soche odbočíme do uličky a už len  stále rovno a sme pri grile na rohu ulice. Okrem turistov sa to tu hmýri arabským a indickým obyvateľstvom. Náš byt, teda naša izba je v rohu domu. Takže jedno okno máme do jednej ulice a to druhé do druhej, tej hlavnejšej. Celú noc to tu žije a naše okná tesnia asi tak dobre ako olejový filter na neposkladanom veteráne. Sme na druhom poschodí, takže všetky rozhovory a myšlienky prechádzajú okolo našich španielskych okien,  pomedzi zábradlie balkónu a celú noc sa nám plazia popod dvere cez celú izbu. Naše postele sú akoby vyložené na ulicu a keby sme vedeli ich jazyk, tak sa s nimi môžeme aj porozprávať.  A kecali by sme do skorého rána. Lebo až možno okolo šiestej to stíchlo.

Palubný denník karavanistu (14.) - RUMUNSKO

Deň 14. – Na Slovensku.

Po raňajkách, som zvyškami asi týždňových rožkov nakŕmila kačičky na jazere a vyštartovali sme smer Domaša. Mali sme nájdený aj kemp, ale pôjdeme tak, že keď niečo zbadáme, ostaneme. Pri ceste bola šípka doľava, a nie kemp, ale táborisko. Táborište Krym. Také milé pomenovanie celkom pekného priestoru na brehu Domaše. Je tu dosť karavanov a ako sa dozvedáme, niektoré sú tu na trvalo. Rybári tu majú svoje hniezdočká, tak aj ich prívesy zapustili korene. Uložili sme sa pod stromom, blízko bufetu, ale jeden pán nám odporúčil ísť ďalej, lebo je piatok, bude diskotéka, bude hlučno. Vôbec by sme sa nevyspali, nech ideme aspoň kúsok ďalej. Tak sme zaparkovali bližšie k brehu. Normálne by som povedala, že bližšie k vode, ale vody je tak neslušne málo, že by to bolo smiešne pomenovanie. Po chvíľke, ako sme rozložili stoličky a poležali si v tráve, začala som mať blbý pocit, že nestojíme dobre. „Nosom“ k vode, teda dolu brehom, asi by som v noci pokojne nespala. Nedajbože by prišiel dážď, lejak a šupneme dolu. A ráno by sme sa vôbec odtiaľto nedostali. Tak sme preparkovali aj druhý krát a už dúfam definitívne.

Počasie bolo krásne, dokonca sa niektorí odvážni aj okúpali. Aj ja som sa namočila, normálne, že celá. Ale rýchlo von, voda prudko klesala a na dne bolo blato. Keby nebola taká nízka hladina vody, asi by sa išlo do nej po kameňoch.
Ako kultúrny program sme si dali prechádzku po brehu. Je tu veľa starých karavanov a maringotiek schovaných v kríčkoch, ktoré ešte občas okupujú rybári. Tie šťastnejšie „domčeky“ sú aj natreté, vyzerajú byť používané. No niektoré už akoby vrastali do zeme, splývali s prírodou a stávali sa jej súčasťou, či zberným dvorom. Na konci pláže je kostolík. Patrí k dedine Veľká Kelča. Stará historická stavba. Pre dedinu mala veľký význam. Keď sa stavala táto vodná nádrž, kostolík ohradili kamennou hrádzou, vytvorili svah a tak ho ochránili. Ale asi nie až tak dokonalo, lebo na múroch sú stopy po vodnej hladine a možno spodných presakoch vody. Postavený bol ešte v roku 1780 a až do roku 1993 sa tam konali bohoslužby. Medzitým však, keď sa stavala priehrada, ho ohradili spomínanou hrádzou. Bolo to v roku 1966, keď sa zbúrala dedina a zaplavila vodou. Odvtedy je otvorený len výnimočne, ale plánuje sa jeho znovuotvorenie a sprístupnenie turistom ako múzeum.

Večer grilujeme. Počas toho si pri našich autách rozložila stan mladá rodinka s dvomi deťmi. To sme si žiaľ naivne mysleli. V noci, keď skončila diskotéka, sme sa zobudili, že niekto chodí pred našim autom a nahlas rozpráva. Nejaká baba telefonovala tak naštvane a nahlas, že nás zobudila. Otvorila som dvere a hovorím: tu sa spí ! Odišla ďalej. Lenže to bol len začiatok. Ona vonku tri (!) hodiny telefonovala niekomu aby pre ňu prišiel aj pre decká. Decká boli jej, ale ten chlap bol len frajer, s ktorým sa pohádala. Opili sa a pohádali sa. Keď sme už strácali nervy z jej excesov a výstupov, chcela som vyjsť von a niečo jej povedať. Danko hovorí: nechaj ju, ona je chorá, niekto pre ňu už príde a bude kľud. Prešla hodina a nič. Ani nehovorím ako otrasne a hnusne budila decká, že idú domov. Už som chcela vyletieť z auta a niečo jej povedať, ale zas ma uzemnil, že keď jej preskočí, niečo mi spraví. Keď prešla ďalšia asi pol hodina, Danko chytil nervy, vyletel von a skríkol, že keď to neskončí, volá policajtov. Za chvíľku to stíchlo.

Deň 15. - SOBOTA
Ráno sme všetci vstali nasraní, ale tá baba nevyliezla zo stanu kým sme tam boli. Zbalili sme sa a išli sme preč. Bolo nám ľúto tých nemeckých dôchodcov, čo spali vedľa, asi sa tiež veľmi nevyspali. Tá hysterka by potrebovala psychiatra. Asi ju doma poznajú, keď pre ňu nikto neprišiel.
Dnešok bude už stručný na čítanie. Skrátka sme si to už namierili domov. Popod Spiš, Tatry a okolo Liptovskej Mary s bryndzovými haluškami.

Sumár:
Prešli sme 3 248 km, videli sme 20 krásnych miest, a nehovorím o tom všetkom okolo nich. Celková suma za dovolenku bola 1 039 €, a to vrátane nafty, potravín, ubytovania, vstupeniek, dokonca vrátane suvenírov, magnetiek, piva, vína atď. Keď to prepočítam na osobu a na týždeň dovolenky, ako väčšina cestovných kancelárií uvádza, tak nás to vyšlo 259,-€ na osobu.
Ak by mal niekto záujem, chcel vedieť ceny vstupeniek a tak, mám všetko napísané. Poskytnem.

Palubný denník karavanistu (13.) - RUMUNSKO

Deň 13. – našli moji rádcové, našli, našli ?
Po raňajkách sa vraciame smerom k Baia Mare, ale len obchvatom okolo mesta, či skôr popod mesto, okolo jedného obrovského smetiska. Ten neuveriteľný zápach sme cítili už včera, keď sme odbočovali ku kempu. Tu, rovno na rázcestí križovatky, ktorá síce možno nie je hlavnou magistrálou, ale cesta je dosť frekventovaná, pretože je to priemyselná zóna mesta. A presne pri tejto hore smetia je odbočka na inú hlavnú cestu. Tá kopa je neuveriteľná. Nad ňou krúžia mračná vtákov a my sa potom môžeme čudovať, že hynú, keď sa tu nakŕmia odpadom. A tá predstava, že aká veľká by bola tá hora odpadkov, keby tí Rumuni konečne prestali hádzať všetok bodrel popri cestách a po kanáloch. No predpokladám, že minimálne raz toľká. A mimochodom by ma zaujímalo, či to tu len hromadia, alebo spaľujú. Nedozviem sa. Možno za dva roky. Tak so zadržaním dychu sme prešli okolo tej skládky a unikáme na Satu Mare, to je smerom k hraniciam. Po niečo vyše hodinke prichádzame do mesta s názvom Odoreu. Je to miesto, kde som pred dvomi týždňami stratila okuliare. Stojíme a všetci štyria vytrvalo prečesávame trávu, priekopu a všetku tu burinu popri ceste. Po takmer hodine to vzdávame, že asi nie, asi ich už niekto našiel a zobral. Ale zaujímavé je, že presne tie nesprávne okuliare, čo sme tam našli vtedy, sú ešte tu. Tak predsa tu musia byť aj moje ! Najvytrvalejší hľadač sa nevzdáva, berie do rúk metlu a vydáva sa znova prehrabávať terén. Šiel až do dediny, vyzeral ako štátom platený správca ciest a priľahlých pozemkov. Chodil hore dolu, z dediny zase naspäť do bodu, kde sa patričný trestný čin stal. Prehrabával vytrvalo asi ešte ďalšiu trištvrte hodinu (ak nie viac), a neuveríte ! Naozaj ! Nenašiel ich. Aj hrable padli za vlasť a moje okuliare nič. Nevyskočili z trávy, že tu sme ! Kúpim si nové. Danko aj tak stále hovoril, že som ich stratila naschvál, aby som si mohla kúpiť nové. A on sa tak snažil. Jeho motivácia bola jasná: keď ich nájdeme, tak sa večer strašne opijeme. Všetci štyria. Tak nič. Asi sa opijeme zo žiaľu.

Od 12.37 až do 13.32 - hranice, a konečne prechádzame do Maďarska po tomto hodinovom slimačom presúvaní, čo sa vlastne rovná státiu, priamo pred hraničnou čiarou. Po zhruba ďalších dvoch hodinách pretíname aj slovenskú čiaru cez prvý hraničný prechod aký je dostupný, cez Pácin-Veľký Kamenec. Tu sme zistili, že sme prepašovali z Rumunska štyroch imigrantov. Tak sme ich, tu na Slovensku, tie muchy konečne vypustili.

Odtiaľto už cez Kráľovský Chlmec, Budkovce až k Zemplínskej Šírave. Teda poviem vám, tak sme sa tešili, že ako tá Šírava vyzerá... no radšej sme ju mohli vypustiť z našich plánov. Nepokazili by sme si dojem. Totálne fiasko celej našej dovolenky. Počas dvoch týždňov, zakaždým, akú GPS som nahodila, tak to sme aj našli. No tu som nahodila 3x súradnice nejakého kempu a za každým to bola tragédia. Najprv pláž – kemp U Borovice – katastrofa, kde preboha je tu kemp ? Nič, len pláž, kemp uniesli mimozemšťania. Ďalej: Kepming Adria – čože ? toto smetisko po akejsi večernej bujarej akcii ? Kto si dovolil toto dať do mapy ako kemping ? GPS lúky so smetiskom, to hej, to by vystihovalo. Poslednú šancu sme dali nejakému kempu niekde pri Kamenci. Neviem už názov, ale okrem deravého plota a parciel na parkovanie tam nebolo nič. Neni som si istá ani či v tých elektrických stĺpikoch nejaká „šťava“ tiekla. Možno niekoľko desať rokov naspäť. A verejnosť (indivíduality) sa tam premávali, ako keby tam nebol nikdy kemp. Vygumovať, vymazať, deletnúť, žiaden kemp (z týchto troch) nech na mapách už nikdy nesvieti.
Ešteže je blízko Vinné – Vinianske jazero. Tam sme o ôsmej večer našli pekné miesto na prespanie. Konečne. Na brehu, pri vode, na peknom zelenom trávniku, kúsok od bufetu. Teba si niečo frknúť na to ako sme sa nas... li na tej Šírave. Dobrú noc.

Palubný denník karavanistu (12.) - RUMUNSKO

Deň 12. – STREDA
Z kempu sme vyrazili o deviatej. Soľná baňa v Turde nás už čaká. A keď aj nie, tak budeme nečakaná návšteva. Už po pol hodine parkujeme na tom istom parkovisku ako dva roky dozadu. Pribudlo tu aj nové parkovisko pre osobné autá, nás však dávajú na štrkové, tam kde autobusy a ostatné karavany. Sme tu pomerne zavčasu, ako nám radil majiteľ kempu , kým je menej ľudí a nebude dlhý rad na výťah.

Salina Turda.
Tento podzemný útvar vám vyrazí dych. Soľná baňa, ktorá fungovala od 13.storočia má neuveriteľné rozmery. Za vchodom na vás čakajú schody dolu a na ich konci dlhá chodba obklopená soľou. Najprv sa vám bude zdať, akoby ste boli v ľadovej jaskyni a toto všetko je ľad a omrznuté steny. Ale nebojte sa pošúchať a obliznúť si prsty. Nebudete prví ani poslední, a zďaleka nie jediní. Všade kam sa pozriete je soľ. Soľ nad zlato. Z dlhej chodby je vľavo niekoľko vchodov, či východov. Je tu miestnosť, kde si chodia sadnúť rodičia s deťmi aby dýchali vzduch, a ďalej sú priestory múzea. Je tu staré drevené schodisko, drevený otočný rám, ktorý fungoval ako kladkostroj. Je tu aj maketa celého systému vynášania soli z bane. Všetky pôvodné drevené nástroje sú zanesené vrstvou soli. Po chvíľke nájdete aj staré schody, ktoré vás zavedú nad tú hlbokú baňu pod vašimi nohami. Teraz je na vás, či pôjdete dolu výťahom, alebo po schodoch. Výťah je rýchlejší, ale stojí tu naň dlhý rad. Ideme po svojich, najprv priestranným balkónom na druhú stranu bane. Tu je parádny výhľad dolu na takmer celú plochu hlbočiny. Nie je to nič pre tých, čo majú strach z výšok, ale nie je to až také hrozné. Pod balkónom, terasou je natiahnutá sieť, ale aj tak si svoje mobily dobre držte pri fotení. Pohľad dolu je jedinečný. Ideme po vlhkých schodoch, sú úzke a plytké, treba ísť pomaly. Takmer ako schody na babkinu povalu, len tie boli suché. Na každom medziposchodí sa môžete zastaviť a odfotiť si výhľad. Dolu nás už čakajú chlapi, ktorí to peši nedali. Keď ste tu, ani neveríte ako sa takéto niečo podarilo vytvoriť. Priestor je až po vrch zhruba ako 13 poschodová budova.
Baňa sa prestala používať v roku 1932, počas vojny slúžila ako útočisko a neskôr sa v nej skladoval napríklad syr. Teraz sa sem chodia okrem turistov liečiť ľudia. Dýchanie je tu naozaj príjemné. No a aby ste sa počas pobytu nenudili, je tu ruské kolo, ping pong, minigolf, a čo sme si minule nevšimli, alebo to tu nebolo, tak je tu aj malý amfiteáter. Vraj má vyhrievané sedačky . Je tu aj obchod so suvenírmi, no kávu si tu nedáte. Na druhej strane tejto soľnej dutiny je ďalší priestor. Jeho úroveň je ešte nižšia a prejdete k nemu schodiskom a dreveným mostom. Je to relax nad vodou. Z tohto priestoru zídete dolu a prenajmete si loďku. Videli ste film Priepasť (Abyss)? Myslím, že tak sa volal a bolo to o nejakých podmorských výskumníkoch. Nastal nejaký problém a oni zistili, že tam, v tej najväčšej hlbočine žijú mimozemšťania. A pohľad dolu na loďky a svetlá okolo nich mi pripomína pohľad na to mimozemské mesto hlboko v oceáne. Osvetlenie priestoru je fascinujúce. Lampy visia zdanlivo vo vzduchu a pri kontraste s mramorovým vzorom soľných stien je to ohromujúce. Baňa sa rekonštruovala za podpory Európskej únie a stálo to 5 miliónov eur. Neboli to márne peniaze, pretože nielen zábava a turistika, ale aj pre tie liečebné účinky na dýchacie cesty to malo význam. Vstupné je 40,- Lei na osobu, čo je v prepočte 8,-€. O dvanástej opúšťame parkovisko s konštatovaním, že zasa sa nám podaril dobrý príchod, kým bolo turistov pomenej.

Cez Cluj Napoca sa nasmerujeme na Baia Mare. Dedina za dedinou a všade platí to čo po celej krajine, že v dedine, kde je 50 sa jazdí minimálne 70. Ľudia si už asi zvykli, a žijú s tým. Domčeky sú typicky Rumunské. Povedala by som, že tieto dedinské chalúpky sa delia na tri skupiny: niektoré sú fakt pekné, že by ste sa zamilovali, niektoré menej a niektoré sú už ani neni.
Pred Baia Mare sme si ešte uvarili obed a dúfame, že body ktoré sme v meste našli, budú mať aj miesto na zaparkovanie. Prvá stavba je veľká bazilika. Architektonicky je to minulosť, ale reálne je nová. Toto je ten ich stavebný štýl. Takže to miesto je pri kruhovom objazde a v blízkosti je dokonca Kaufland. Takže parkovisko by sme mali. Najskôr sme si spravili kolečko na kruháči a zistili sme, že kostol ešte nie je dokončený. Panuje tam čulý stavebný ruch, aj keď z diaľky je to už krásny chrám. Škoda. Okolo je ešte stavbársky plot a na schodoch trčí železo a dosky, stavebný materiál je všade naokolo. Takže sa vraciame na parkovisko Kauflandu a nakúpime si.

Druhý bod mesta je kostol, či skôr len veža – zvonica Sv. Štefana. Má cez 40 metrov. Kostol, pri ktorom stála veža bol postavený v týchto miestach v 14.storočí, ale zvonica bola pridaná až v roku 1446. Tá je tu dodnes. Krásne opravená, no kostol už nie je. Ale tak krásne to tu upravili, že park vlastne leží v areáli kostola a jeho blízkom okolí. Základy chrámu sú zachované a na niektorých miestach sú zakryté a chránené sklom, takže je vidieť kde sú aké hrubé. Je tu mapka základov, dá aspoň približne vedieť kam až siahali obvodové múry. Veža bola opravená, pretože aj ju postihlo niekoľko požiarov po búrkach, ale tú sa snažili opraviť a zachovať. Celé okolie je krásny areál, taká malá oáza kľudu.

Kúsok pod Baia Mare v Săcălășeni sme našli kemp. Camping Noroc Maramures – 47.58319, 23.566905. Naozaj pekný kemp, asi najkrajší aký sme zatiaľ v Rumunsku našli. Majitelia nás privítali štamprlíkom a bolo to veľmi milé. On je Francúz a oženil sa s rumunkou. Nedávno sa rozhodli ísť žiť sem a zariadiť si kemp. A spravili dobre a reprezentujú fantasticky. Kúsok od kempu je starý cintorín s dreveným kostolom. Bohužiaľ bol zamknutý, ale aspoň pohľad zvonka treba. Pochádza pravdepodobne z roku 1442 a je stavaný z mohutných dubových trámov. Nemá žiadne okno, len dvere vyrezané z jedného kusu duba.
Tento večer sme si posedeli a zhodnotili našu dovolenku. Síce ešte neskončila, ale záver sa blíži.

Palubný denník karavanistu (11.) - RUMUNSKO

Deň 11. - Čo je vlastne Transfagarašan ?
Karavany štartujeme okolo pol desiatej a smer je jediný a jedinečný. Transfagarašan. Sme Priamo pod ním, obrazne povedané už sme doň vrástli. Začal už niekoľko kilometrov naspäť, pretože úsek nesúci toto meno začína už niekde za Curtea de Arges. Dĺžka tripu s názvom Transfagarašan je totiž okolo 120 km. Najospevovanejšia cesta je samozrejme tá, čo vidíte na fotkách, ale celkovo je to omnoho dlhšie. Po celej dĺžke je naozaj jedinečná príroda a na najvyššom vrchole, ktorý je vo výške okolo 2100 m n.m., na vás čaká horské pleso vo veľkosti jazera. Trasa bola vybudovaná v rokoch 1970-74 a to z neuveriteľného dôvodu. Obranná stratégia voči Sovietom. Rumuni sa báli, že sa u nich stane to, čo u nás v r.1968 a tak zaujali rozhodné stanovisko. Aby sa armáda mohla čo najrýchlejšie presúvať, vybudovali cestu cez hory. Tak ak chcete vidieť vraj najkrajšiu cestu sveta, no minimálne Európy, tak to nie je až tak ďaleko.

Je to raj motorkárov, neprejdú Rumunsko bez cesty číslo 7C a to je práve táto. Z južnej strany, teda od priehrady Vidraru Dam je to cesta skôr medzi kopcami. Zákruty a serpentíny sú z obidvoch strán Fagarašu, ale tu, na juhu prechádzate z jedného kopca na druhý. Pred vami sa vynárajú nové a nové pohľady. Na mnohých zákrutách s malými parkoviskami sú predajcovia syrov a rôznych suvenírov. Tu dokonca sme objavili somáriky ! Moje dlho hľadané somáriky ! Tak som sa z nich tešila. Kedysi boli v Rumunsku všade, teraz ich ledva vidieť. Južná cesta je ako kopec prilepený o kopec a na ňom sivá nitka asfaltového pásu, ktorou sa plazíte medzi vráskami tejto zeme. Na svahoch sa pasú kozy, ovce, niekedy až na neuveriteľných strminách. Keď už máte pocit, že ste na samom vrchu vášho hrebeňa, tak je tu tunel. Zastavte na chvíľu, pokochajte sa pohľadom do hlbokého údolia ktoré pretína len kamenný vodopád. V zime tu musí byť nádherne. Cesta je síce uzavretá, ale tá predstava, že ako turista sa sem nejako dostaneš, vidíš ten raj z pohľadu z Pánbožkovho okna.... a samá biela perinka, všade na okolo. Tu, tesne pred tunelom ešte hodíme očkom na južnú trasu a štart do tmy.

Tunel má 850 metrov a keď vás znova zaleje denné svetlo, pred vami sa objaví (okrem davu turistov) po pravej strane parkovisko a za ním jazero. Jazero, pleso, nazvime to ako sa nám zachce, ale v tejto výške 2 134 m n.m., musí to byť pleso. Parkujeme za 10,-Lei (asi 2€) na hodinu a dáme si konečne pokojnú prechádzku popri vode. Počasie je ideálne, svieti slniečko, čo sa pred dvomi rokmi nedalo povedať. Vtedy tu padala hmla a mrholilo. No len tu hore. Teraz, keď by sa tu pomaly dalo opaľovať, je tu ideálne. Myslím, že lepšie počasie sme si ani nemohli priať. Popozerali sme stánky, stanicu lanovky, je tu akási koliba, či penzión a na najvyššom bode niečo ako kaplnka. Neviem presne akú má táto presklená stavba funkciu, platilo sa tam vstupné, na strecha je kríž, ale možno je to len najvyššie miesto s panoramatickým výhľadom.

Po hodine odchádzame zdolať, či skôr spustiť sa, severnou stranou. Toto je asi najfotogenickejšia časť Rumunska. Na rozdiel od južnej, táto vedie skôr údolím a vy máte pred sebou ako na dlani tú sivú niť plnú áut a motoriek. A okrem somárikov je tu ešte jedna fantastická správa. Lanovka hore funguje. Teda funguje aj v smere dolu. Krásna nová červená kabínka, vyzerá to, že chodia dve na striedačku. Jedna jazda stojí 35,- Lei, čo je v prepočte 7€. Koľko prosím stojí lanovka v Tatrách ?
Cestu som si vychutnávala, fotila som minimálne, lebo po minulom fotení som si to chcela užiť inak. A pohľad zhora dolu je rovnako krásny ako zdola hore. Už takmer v cieli, na parkovisku kde štartuje telecabina (lanovka) je až príliš veľa áut, nedá sa stáť. Tak pokračujeme celkom dolu. Spolu zhora dolu nám to trvalo nejakých 40 minút.

Z odbočky zo 7C na cestu s číslom 1 to do ďalšieho GPS bodu máme ešte nejakých 110 km. Na trase je ešte mesto Sibiu. Krásne staré mesto, na webe s množstvom fotografií, ale to dnes obchádzame. Naše dva slony by tam parkovné miesto nenašli. Na toto mesto sa treba pripraviť inak. Obchvat mesta nás už usmerňuje na severozápad, k mestu Alba Iulia. Ale na návštevu k Júlii nepôjdeme. Len pár kilometrov pred ňou je jeden prírodný skvost.
Rapa Rosie.
Kopec, hora, skaly, ružové ako keby sem stále svietilo zapadajúce slnko. Táto geologická a botanická rezervácia vám možno v prvom momente pripomenie Petru v Jordánsku a čakáte tu podobnú bránu. Tá tu nie je, ale vrásky matky zeme sú v týchto miestach neuveriteľné. Je to ako keby sa tu zem roztrhla a plakala, jej slzy a dážď rokmi vytvorili všetky tie ryhy medzi sypkými stĺpmi, vežičkami a maličkými pyramídkami. Kozy sa pasú na jej vrcholcoch a vy sa smelo môžete vyštverať do výšok a zhora si vychutnávať ten krásny Rumunský ružový svet. Na lúke pod horou sa len opatrne vystriedalo pár áut, túlaví, alebo možno pastierski psi sa tu túlia v tieni pod našimi autami. Uvaríme si obed a necháme ich spať. Keby sa každý deň dalo obedovať pri takomto výhľade. Zavriem oči a počúvam cvrčkov, hudba prírody. Dokonale zosynchronizovaná symfónia cvrčkovania, šušťania listov a zvončeky ovečiek. Bohužiaľ, aj odtiaľto sa treba posunúť ďalej. Bobo naštartoval auto a havkáči sa presťahovali pod naše auto. Naliala som im vodu do misky a naštartovali sme aj my. Chúďatká sklamané sa vybrali našim smerom hľadať iný tieň, pritom v kríčkoch je ho dosť, len to už je obsadené stádom oviec.

Toto je depresívny čas. Keď si uvedomím, že je to druhá polovica našej dovolenky, chce sa mi plakať. Na dôchodku asi bude zo mňa nomád. Inak to nevidím. Ale ako tých 1500 kaktusov budem so sebou vláčiť ?

Smer Turda je jasný. Okolo Alby Iulii už len na sever. Dedinka sa volá Mihai Viteazu a kemp v nej Camping De oude walnoot – 46.542746, 23.766220. Kemp je vo dvore rodinného domu. Je pekný, čistý, wc a sprchy sú vo veľmi dobrom stave. Tu, na takýchto miestach sa vidí starostlivosť majiteľov. A je reprezentačná. Aj keď je dvor menších rozmerov, myslím, že veľa áut naraz tu nebýva. Je to také skryté miesto. Chodia sem možno na prespačku, či len na pár dní. Tu za 16,-€ prespíme a ráno ideme k ďalšej GPS súradnici.