Stránky

štvrtok 19. októbra 2023

Palubný denník karavanistu (9.) - RUMUNSKO

 Deň 9. – SOBOTA

Dnešok je dňom návratu. Takže vám moc toho zaujímavého už nenapíšem. Z kempu sme vyrazili o pol ôsmej rumunského času. Snažili sme sa zavčasu, pretože na hraniciach do Maďarska sa tu vždy stojí a dosť dlho. Dnes je sobota (caríja jucha-chá) a na hraniciach by malo byť menej pracujúcich ľudí. BINGO! Rekord. Čakali sme len 25 minút. Sme v Maďarsku a „užívame“ si ich cesty. Máme zaplatenú aj diaľnicu, no navigácia nám ponúkla cestu mimo nej. Neskoro som si to všimla, tak teraz hľadáme nejakú skratku k nej, lebo toto sú cesty nie len o zuby, ale aj o zubnú protézu. Ľudia, ak si myslíte, že u nás sú zlé cesty, tak sa choďte povoziť sem. Rumuni nás v tomto všetkých predbehli. Áno, aj nás, aj Maďarov. Viem, v Rumunsku sú aj tie hrozné, otrasné, šotoliny, cesty dvadsiatej deviatej triedy a tie ešte horšie, no tie hlavné, po ktorých chodia bežné autá medzi mestami (nie medzi dvomi koncami sveta), tak tie sú pekné a hladké. A nehovorím o diaľniciach. To je neporovnateľné. A v jednom som si istá. Rumunsko nás za chvíľu predbehne aj v mnohých ďalších veciach, a nebude to trvať dlho.

Po zhruba piatich hodinách prekračujeme hranice so Slovenskom. Vitaj doma. Prechádzaš most cez Dunaj prekročenou rýchlosťou a zrazu oproti tebe niekto v krikľavo zelenom oblečení stojí, bliká a niečím mieri na teba. Hádajte kto to bol! Dupneš na brzdu a nenápadne pokračuješ v jazde. No kto to bol? Áno, máte pravdu! To si asi 60-ročná cyklistka v reflexnom tričku fotila most cez rieku. Pred druhou hodinou sme už doma vo Vrbovom. Tachometer ukazuje že sme prešli 2676 kilometrov. Za 9 dní sme minuli približne 600,-€ vrátane nafty, kempov, diaľnic, potravín a vstupeniek. V kempe sme spali len 4x. Na fotky to bolo tentokrát chudobnejšie, máme ich len necelých 900, no zasa viac video záberov z kamery a drona, takže na spracovaní videa to bude ťažká práca. Sme spokojní. Aj keď sme našu dovolenku museli oproti plánu skrátiť o pár dní, aj tak sme videli dohromady 19 zaujímavých miest a objektov. Už teraz viem kam pôjdeme nabudúce.



Palubný denník karavanistu (8.) - RUMUNSKO

 Deň 8. – PIATOK

Po raňajkách sme pred deviatou vyštartovali z kempu severným smerom na Targu Mures a Sovata po ceste číslo 13. Sú tu celkom pekné cesty a dobre že sú také široké, môže sa predbiehať aj cez plnú čiaru. Takto koncom našej jazdy musím skonštatovať tri dôležité poznatky, tri najsmutnejšie veci: 1.množstvo zrazených zvierat pri ceste, 2.množstvo smutných túlavých psíkov, 3.množstvo odpadkov v prírode, dokonca aj v národných parkoch. 

Ak sa budete pohybovať okolo mesta Sovata, tak si nenechajte ujsť jedno zaujímavé miesto. Sem sme mierili pre jednu zaujímavosť a našli sme druhú o ktorej sme ani netušili. Zhruba 1,5 kilometra severo až severovýchodne za Sovatou som mala vyhliadnutú výhliadkovú vežu – rozhľadňu Turnul Belvedere. Prišli sme až na kopec (ako nás viedla navigácia Majka) kde bol penzión s parkoviskom a hľadali sme soľnú skalu a niekde blízko aj rozhľadňu. Bohužiaľ na mapách niekedy nevidíte či medzi dvomi bodmi nie je kopec, tu to tak bolo. Rozhľadňa bola niekde kam viedla dosť zlá cesta, tak sme ju oželeli, ale ten soľný kopec je vraj z druhej strany mesta, teda za kopcom. Tak nám povedala jedna zamestnankyňa penziónu. Tak sme išli podľa jej odporúčania, hľadať Lacul Ursu a pri tom to je. Kolečko naspäť na Sovatu a druhou cestou k Lacul Ursu. Od parkoviska bol krásny prechádzkový chodník okolo jazera so značkami kadiaľ sa ide k Muntele de sare. Je to soľná hora, taká malá, ale vyzerá ako kopa vyvretej soli. Tieto soľné kopce s výškou len okolo 15 metrov sú ešte pozostatkami veľkých soľných hôr, ktoré tu vznikli pred 20-tisíc rokmi a pred 12-tisíc rokmi vyšli takto až na povrch. Sú blízko malých jazierok Rosu a Verde a tieto jazierka sú naozaj ružové a zelené. Celé okolie je kúpeľná oblasť, Sovata celkovo je pekné kúpeľné mesto. Soľné kopce sú chránené prírodné pamiatky a veľa turistov a kúpeľných hostí si k nim nájde cestu. Neviem ako popísať tieto kopce, vyzerá to ako keby tá soľ vyvierala z vrcholu a stekala dolu a vytvárala maličké lávové cestičky a hrbolčeky. V skutočnosti je to však soľ presakujúca na povrch obmývaná dažďom a tým sa pomaličky mení jej tvar. Na tieto soľné útvary nie je priamo zákaz sa vyškriabať (čo sa veľmi čudujem) a tak niektorí drzúni to pokladajú za normálne. Vychovaný turista však ocení hodnotu tisícov rokov a umenia prírody a toho tam hore a neničí tieto krásne výtvory. Opúšťame toto veľmi fotogenické miesto a ideme sa prejsť okolo jazera Ursu. Pomerne malé jazero má zelenú farbu a kúpe sa v ňom dostatok ľudí. Medvedie jazero (Ursu – medveď) stráži jeden väčší drevený maco. Voda v jazere je slaná, jej hustota záleží od hĺbky vody. Na internete píšu, že môže dosahovať teplotu až 35 stupňov. Ľudia sa tu kúpu, či skôr ležia na vode podobne ako v mŕtvom mori. Na recenziách bola informácia, že voda je teplá, ale v čase našej návštevy mala len okolo 23 stupňov. Takže asi je tu zapojených viac prírodných vplyvov a podzemných ložísk soli. A toto je práve to moje odporúčané zaujímavé miesto. Ak máte reumu, či kožné problémy, možno by ste práve sem mali prísť. Z Bratislavy je to okolo 800 kilometrov, ale vždy menej ako k mŕtvemu moru. A verte tomu, že tí ľudia tu fakt ležali na vode. Ak by mala teraz viac stupňov išli by sme sa okúpať, ale toto je na mňa primálo. Za parkovanie sme platili len 20,- Rumunských mincí, ale čas fičí a musíme sa pohnúť ďalej. Rumuni majú svojský spôsob dodržiavania predpisov a keď tie predpisy dodržuje kamionista z Lotyšska, tak Rumunský kolega ho non-stop vytrubuje. Cesty sú tu pekné, ale všetky vedú cez dediny. Je mi ľúto tých obyčajných ľudí čo tu žijú. My sa u nás sťažujeme, ale čo tu? Tu je taká hustá premávka áut a hlavne kamiónov, až je z toho človeku smutno.


Obednú prestávku sme si dali na drzáka na parkovisku pri stavebninách a potom sme už pokračovali na posledné miesto našej dovolenky – ďalší vodopád – Cascada Crisului. Na konci dediny Vadu Crisului sme na parkovisku nechali auto tak ako ostatní návštevníci lesa a zvedavci na vodopád. Ľahká, asi hodinová prechádzka lesom nás zaviedla až k nemu. Len kúsok nad vodopádom je jaskyňa, v čase našej návštevy bohužiaľ zavretá, no je to tiež možnosť na výlet. Cestovný ruch sa tu postaral o stavbu novej ubytovne, či chaty, pretože starý z ktorého sú tu ruiny je celkom zhorený. Požiar bol zrejme poriadny, pretože to čo tu ostalo je nepoužiteľné aj do krbu. Trasa sem je jednoduchá, pol hodinka cez les po rovine aj miernych svahoch, ale kto by sem chcel absolvovať inú trasu, tak je to možné. Z dediny Vadu ide železnica a vedie po druhej strane rieky pri ktorej je vodopád a jaskyňa. Treba sa odviezť na zastávku Halta Pestera a hneď za tunelom vysadnúť. Tu je Cabana Anastasia, čo je vlastne chatka s občerstvením a popri nej vedie most cez rieku k jaskyni. Alebo pre odvážlivcov (boli tam takí) je možnosť ísť pešo po koľajisku, cez tunel a ste tu. Len pozor, lebo vlak tu stále premáva, aj keď len nejaká malá lokálka, ale to je predsa jedno či by vás v tuneli zabila taká motorka alebo šikanzen (rozdiel by bol len vo vašom výsledku). Inak je toto pekné miesto a či už ho budete fotiť z miesta priamo pod vodopádom, čo je nepohodlnejšie po šmykľavých kameňoch, alebo z druhého brehu spod železnice, tak si môžete pri dobrom svetle spraviť pekné fotky.

Lesík, ktorým sa zasa vraciame je príjemný, ale nás už čaká naša chalúpka strýčka Danka a po pol hodinke jazdy už tankujeme posledný krát v tomto peknom zelenom štáte. Človek má všelijaké zážitky, väčšinou dobré, teraz dokonca aj ten zážitok s nočným koňom pokladáme za dobrý, či skôr zaujímavý. No teraz pred Oradeou sa stal ten horší, keď nám išlo auto v protismere. Niektorí Rumuni až veľmi riskantne predbiehajú.

Do kempu v Oradei sme prišli tesne pred zotmením, keďže je september a my sme na východ od domu, tak to slniečko zapadá pomerne skoro, no vzhľadom na to, že je tu hodinový posun sa to trošku dá tolerovať. Len ja mám stále pocit, že som v našom čase. Kemping Robinson Country klub je poriadne na kopci nad Oradeou. (47.068440, 21.940226 ) No je veľmi príjemný a čistý. Parcely sú tiež LTT, nič pre 7-8 metrový karavan. To ani nehovorím o tých úzkych uličkách k nemu. V každom prípade sme sa tu cítili dobre a pred záverečnou (a dlhou) jazdou domov sme sa dobre vyspali.






 


utorok 17. októbra 2023

Palubný denník karavanistu (7.) - RUMUNSKO

 Deň 7. – ŠTVRTOK

Spali sme „v rohu“ dediny a celkom dobre. Ešte sme nakŕmili psíkov a ťaháme ďalej na miesta kde je signál. Pokračujeme maďarským Rumunskom a našim dnešným cieľom sú vulkány. Veľká časť Rumunska je vulkanického pôvodu a my chceme navštíviť miesto, kde sú toho hmatateľné dôkazy. Mapa nám ukazuje dve cesty. Jedna má 75 kilometrov za 1,5 hodiny a druhá kratšia, 40 kilometrov za niečo málo cez jednu hodinu. Túto kombináciu som si vôbec neuvedomila a vydali sme sa kratšou cestou. Bohužiaľ nad časom tejto trasy sme sa zamysleli až po prejdení 24 kilometrov lepšej cesty a troch kilometrov necesty. Najprv sa tá šotolina zdala slušná, veď po štrku sme už pár krát išli. Lenže rozdiel bol v tom, že väčšinou tá šotolina skončila po kilometri a bola aspoň rovná. Tu po troch kilometroch kľučkovania medzi jamami, výmoľmi a kameňmi na cestách nás to prestalo baviť. Bola to cesta niekde medzi dedinami, okolo voľajakého bagroviska ktoré teraz funguje ako rybník. Okrem ujkov s udicami sme takto ráno nestretli nikoho. A keď už tej rýchlosti 5-10 km/h stačilo, tak sme sa radšej otočili a ide sa naspäť. Tam, kde cesta začala slušnejšie vyzerať sme odbočili vľavo, že pôjdeme tou severnou cestou. No za dedinou bola cesta podobná tej pred chvíľou a nasratie za volantom sa stupňovalo. Znova sme sa vrátili a kašleme na vulkány, ideme inde, za nasledujúcim bodom. Na juh, dedinskou cestou číslo 131 a za Maierusom na lepšiu s číslom 13 (E60). Keď sme sa približovali k Rupea Gara, začala som pichať do osieho hniezda a zisťovať, či by šoférovi vadila zachádzka 12 kilometrov. Boli sme totiž z druhej strany vulkánov, odtiaľto je niečo ako oficiálny prístup do dediny k archeologickej lokalite Racos. Hurá. Dostala som šancu napraviť moju zlú navigáciu a odbočili sme do dediny Racos. Nad dedinou je geologická zóna, s tromi zaujímavými miestami. Tak ale postupne po jednom. 

Parkujeme na oficiálnom parkovisku kde by sa dalo aj prenocovať (46.028146, 25.427510). Oproti parkovisku je smaragdové jazero, teda skôr akýsi lom kameňa, obklopený čadičovými skalami. V tejto „jame“ medzi skalami je presiaknutá spodná smaragdovo zelená voda. Pripomína mi to lom Amerika pri Prahe. Tu sa dá ísť až celkom k vode a prechádzať sa popri nej, ale chodník je aj na vrchu po skale. Veľmi pekné miesto. Nie som si istá či to bol lom, pretože web píše, že to vzniklo dôsledkom topenia snehu. Na to aký je to pomerne malý lom, či kráter, je tu hĺbka až 10 metrov.

Druhá zaujímavosť v tomto chránenom území sú bazaltové stĺpy. Tiež mi silno pripomínajú jednu českú skalu, varhany, kde sa natáčala Princezná so zlatou hviezdou. V Čechách je to skôr vytŕčajúca skala, tu je to skalná stena, na jej vrchu sa prechádzate ako po lúke a v jednom mieste je „odkusnutá“ zem a tam sú tie skaly. Pri pohľade zospodu je stena skutočne ohromná. Jediné čo sa mne osobne nepáči, že turisti si tu začali robiť tých kamenných trpaslíkov. Je to trápne. Ste v archeologickej lokalite, sú tu stopy miliónov rokov, tak PREČO?

Tretie miesto je sopka. Vyhasnutá sopka s priemerom 100 metrov je tmavo červenej farby a v jej strede je vysoký kopec, ktorý je viditeľný aj z okolia. Opísať by sa to dalo asi tak, že si predstavte kopec, ktorý okolo vrcholu obkopú a vytvoria kráter. Na jeho obvode sa môžete prechádzať a obdivovať celý výtvor. Alebo zísť dolu a prezrieť si tú sopku zvnútra. Takže je to vlastne jama, kráter s vyvýšeninou v strede. Veľmi fotogenické miesto. Vraj jej posledný výbuch bol pred 10 tisíc rokmi. Ak by ste chceli natočiť video o prechádzke po Marse, tak tu máte ideálne miesto. Síce to tu pomaly zarastá zeleňou, ale stále je to „len“ obrovská červená sopka.

Pokračujeme v ceste a ako sa tak presúvame Rumunskom, tak každý rok sa nám potvrdzuje, že iná zemepisná šírka, iná časť Rumunska, iná architektúra. Ale už minule som si všimla úžasný názov ktorý používajú na pohrebnú službu: SERVICI FUNERARE. U nás by sa to mohlo volať FUNEBRÁCKY SERVIS. Len neviem či by to znelo dosť dôveryhodne. Osemdesiat kilometrov do Sighisoari sme strávili pozorovaním krajiny. No na to, že ja v aute okamžite a stále spím (ideálny spolujazdec J ), tak tu nespím vôbec. Musím sa kochať okolím ako pán doktor z vesničky. Do kempu, v ktorom sme už raz boli, kempu Aquaris (46.222963, 24.796484) sme dorazili zavčasu, okolo pol tretej. Pôjdeme si pozrieť mesto, lebo minule sme tu boli až večer po tme a moc sme toho nestihli.

Sighisoara je rodisko Vlada Tepeša, teda v knižnej verzii grófa Draculu. V centre tohto historického mesta sa nachádza jeho rodný dom, no nájdete tu aj omnoho zaujímavejšie veci. Je tu hodinová veža, akási Rumunská verzia orloja, drevené školské schody (ako tunel) z roku 1642 ktoré mali uľahčiť študentom cestu do školy. Je tu množstvo rozprávkových farebných domčekov ako stvorených pre objektívy fotoaparátov, veď toto bol jeden z dôvodov, prečo mesto v roku 1999 zapísali do dedičstva UNESCO. Určite si pozrite aj starý cintorín ktorý je hore na kopci (zo schodov doprava). Je to veľmi starý evanjelický cintorín s krásnymi starými hrobmi. Mená na niektorých vám budú povedomé, poznáte ľudí s takými priezviskami. Nápisy sú pomerne časté aj v nemčine, vraj saská komunita tu kedysi bola dosť početná. Ak nemáte veľa času, pozrite si aspoň kúsok z neho ako sme to spravili my.

Poseďte si na káve, alebo si jednoducho dajte langoš a zjedzte si ho v parku na lavičke medzi domácimi dôchodcami. Poseďte si pod stromami pred radnicou, alebo v tieni Veže obuvníkov, ale je tu aj veľa iných veží s remeselníckymi názvami. Miesta na oddych a relax je tu dosť. A potom, keď už na vás príde únava, poďte s nami cez lávku ponad rieku, okolo veľkého kostola Sfanta Treime, naspäť do kempu sa dobre vyspať. Tak dobrú noc.








pondelok 16. októbra 2023

Palubný denník karavanistu (6.) - RUMUNSKO

 Deň 6. – STREDA

Dnes sme si naplánovali túru po vrchu časti národného parku Bucegi. Počasie nám praje, všetko čo sa dalo sa už vypršalo a vyfúkalo, dnes by malo byť ideálne na prechádzku po kopcoch. Už v minulom palubnom denníku z Rumunska som spomínala, že sme tu boli a vtedy bola naším cieľom veľká skala, prírodný výtvor, ktorý sa z jednej strany podobá na sfingu. Potom sú tu ešte kamene, ktoré dostali názov Babele (v preklade - staré ženy) majú podobu hríbov. Tak toto sme už videli a vieme presne ako sa ta dostaneme. Dnes nás však čaká pešia trasa ešte ďalej, na kopec Caraiman. Z parkoviska pri Cabane Dichiu sme sa pred deviatou presunuli na parkovisko vzdialené 8 kilometrov severne, kde parkujú nám podobní turisti, len nie na karavanoch (neviem prečo to tu ešte neobjavili). Počasie je nádherné, praje našim zámerom a po pol hodinke sme na rázcestí pri kaviarni a parkujeme. (45.383921, 25.475294).Ďalej už len pešo alebo na štvorkolke, ale to tu používa iba personál a zamestnanci chaty na vrchu Bucegi. V každom prípade je to krásna prechádzka, a keďže to už poznáme, tak vieme, kde sa dá skrátiť a prejsť krížom cez kopec aby sme nemuseli stále po ceste. Hore pod chatou sme si dali varené víno na zohriatie a pokračujeme k sfinge. Za ňou začína, resp. pokračuje turistický chodník k obrovskému krížu na vrchole hory Caraiman ktorá je vysoká 2384 metrov. Kríž je na necelých 100 metrov pod samotným vrchom, na úpätí skaly, pod ktorou je už len priepasť. Postavili ho tu v rokoch 1926-28 a samotná Rumunská kráľovná Mária iniciovala jeho stavbu. Je vysoký 39,3 metra a v noci je osvetlený. Bol postavený na pamiatku vojakov ktorí zomreli v prvej svetovej vojne a z jeho terasy sa môžete pozerať dolu do doliny Prahova a v nej mesto Busteni. Od roku 2014 je zapísaný v Guinessovej knihe rekordov ako najvyšší kríž na svete postavený na vrchu hory. Je to dielo čisto Rumunských architektov a staviteľov. Vývoz materiálu na vozoch a lanovkou bol veľmi obtiažny. Kríž bol osvietený do roku 1948 a potom hrozilo jeho zničenie. Komunisti ho chceli rozobrať, jeho ramená odstrániť a na vrch stĺpu dať červenú hviezdu. No zjavne sa im to nepodarilo a ľudia to nedovolili. Teraz svieti zasa s pomocou 300 žiaroviek.


Niečo pre turistov: cesta k nemu je absolútne nenáročná. Ak zaparkujete na parkovisku, ktoré som spomínala vyššie, tak sa vydáte hore brehom po vymletej širokej hlinenej ceste. Tadiaľto chodia na autách zásobovači horných chát a lanovky. Áno, dá sa to aj keď sa to nezdá. Pomaly prídete spolu s ostatnými turistami až k budove lanovky, Babele a Sfinx. Okolo nej prejdete a doprava je chodník, tak po ňom. Len nie hore k chate, ale popod ňu. A vyšliapaný chodník vás povedie až na vrch kopca pod ktorým je kríž. Tu, takmer na konci trasy je to troška obtiažne, ale dá sa chytiť reťaze a pomaly ten kratučký skalný úsek zliezť. Niektorí išli hore na kopec a tadiaľ, ale potom pri pohľade od kríža sa nám zdalo, že je to ešte náročnejšie, lebo svah je strmý. Toto je jedna možnosť cesty ku Caraimanskému krížu. Dĺžka cesty od parkoviska sem je cca 2 hodiny, takže celkom pohodlná túra. Druhá je od penziónu ktorý je naľavo dolu pod parkoviskom. Vzdialenosťou je to podobné, len myslím ťažšie, pretože sa ide po strmom kopci popod skaly. Takže pokiaľ idete s deťmi alebo chcete ľahšiu bezpečnejšiu trasu, choďte vrchom. A pre tých najlenivších a dámy v sandálikoch a lodičkách je ešte možnosť ísť k Sfinge lanovkou z mesta Busteni a potom ešte hodinku pešo ku krížu. Ale takí turisti to už nedajú a skončia pri káve v budove lanovky.

Pod krížom si môžete posedieť ako dlho chcete, pretože naspäť zasa už len dve hodinky, ale ako to býva, tak naspäť je cesta vždy kratšia a rýchlejšia. Tiež máte ten pocit? Nenechajte sa odradiť neporiadkom a odpadkami po ceste, Rumuni k tomu raz dorastú a prestanú to hádzať hocikde na zem, aj my sme takí boli, pamätám si to. Ozaj, keď pôjdete z parkoviska hore, treba si v kaviarni zaplatiť vstup do národného parku. My sme neplatili, nikto tam nebol. Neviem či ešte bolo pre nich skoro, či mimo letnej sezóny sú tam v inom čase, ale v každom prípade keď sme tu boli prvý krát, tak sme ho platili. Ale parkovné sa neplatí. Pred treťou hodinou nasadáme zasa do auta a odchádzame z tohto turistického ošiaľu, pretože už to tu najviac vrie a aj keď je po letnej sezóne, tak turisti sú v tomto čase najaktívnejší. Parkovisko je už plné a keby sme prišli sem teraz, tak určite nezaparkujeme. Cestou dolu sme tak ako minulý rok zastavili pri ceste, uvarili si obed a pokúšali sme sa nakŕmiť štyroch psíkov. Bohužiaľ tí dvaja väčší stále tých menších odháňali, a keď sme sa to snažili regulovať a vysypať granula na viac miest, tak tí dvaja hajzlíci dobehli tam kde sa práve sypalo a potom behali hore-dolu.

Dnes je celkom dobrá viditeľnosť. Zhora z Caraimanu som videla dolu v Busteni miesto kam máme teraz namierené a to je Castelul Cantacuzino. Celkom pekný kaštieľ, veľmi mladý na pomery iných takýchto objektov. V roku 1911 ho postavili na žiadosť princa Gheorghe Grigore Cantacuzino, bývalého ministra Rumunska. Je to pekná budova, ktorá vám na obrázkoch bude pripomínať skôr taliansku usadlosť niekde v kopcoch Toskánska či Chianti. Je obklopená parkom a od cesty ho delia vysoké tuje – cyprusy. Väčšina fotiek je robená z toho pohľadu, že kaštieľ je za tujami a vyzerá to nádherne. Areál je upravený ako relax zóna s kaviarňou, lavičkami, fontánou a naozaj pekným prostredím. S parkovaním v jeho okolí je to horšie, ale ak sa vám podarí, tak sa tu zastavte. Spravte si fotku na vysokej hojdačke zavesenej na stromoch. Neviem či aj celú sezónu, ale teraz je tu naaranžovaných niekoľko vecí na spôsob Adams family. Príde mi to gýčové, ale deti sa zabavia. V každom prípade je to miesto, ktoré som mala naplánované ako bod trasy a neľutujem. A ešte detail, ktorý si dobré oko musí všimnúť. Z areálu kaštieľa je krásne vidieť vysoko na skale Caraimanský kríž, kde sme ešte pred pár hodinami boli a pozerali sem dolu. Ale veď o to išlo pri stavbe kríža, aby ho bolo vidieť na široké okolie. Krásny pohľad.

Pokračujeme na sever, smer Brašov, za Predealom sú zasa serpentíny a my sa opatrne zosúvame dolu kopcom. Tu niekde, ešte okolo Timisu de Sus, alebo de Jos sme stretli google auto. Ak nás tam niekedy nájdete, dajte vedieť. Obišli sme Brašov a ťaháme na Sfantu Georghe a Reci. Tam niekde je dedina Moacsa a pri nej na kopci na lúke veľký pamätník. Je na pamiatku maďarským obciam v Rumunsku, keďže toto územie kedysi (a veľmi dlho) patrilo Maďarsku. Všade okolo tu žijú Maďari a aj toto postavili zasa oni. Na googli by ste to hľadali ako Big Cellar Monument. Názov súvisí s nejakou povesťou s obrom, ktorý tu mal pivnicu a v nej schované poklady. Pomník má kamenný základ a nad ním drevená konštrukcia. V jeho jadre je kamenný oltár a každoročne sa tu konajú slávnosti. Od konštrukcie sa na zemi ťahá kamenný nákres, ktorý je akoby v tvare kvetu. Na jeho koncoch sú kamene s názvami maďarských obcí. Odtiaľto vedie akási promenáda, či chodník s drevenými bránkami, portálmi, ktoré nesú ďalšie informácie. Pri dobrom počasí a slniečku sa tu dajú spraviť pekné fotky. Inak tu neni nič. Možno ako zastávka keď pôjdete okolo, pretože je tu kľud, a po štrkovej ceste sa dostanete autom až hore.

Ťaháme ďalej a radi by sme do kempu. Pri dedine Ozunca Bai sme jeden našli, ale je to ten druh kempu, ktorý hľadáte na konci sveta, za dedinou ktorá (máte pocit) že bola zabudnutá všetkými svätými a táto cesta lesom a otrasnou cestou predsa nikam nemôže viesť. A omyl. Vedie na ďalší z koncov sveta, kde sa nejaký dobrovoľník rozhodol urobiť kemp. Možno to bol ten jeden jediný svätý čo sa kamaráti s Jurom Škarbom a tu si spomenul na zabudnutú zem. Takže tu, medzi kopcami, tam kde o asfalte ešte nepočuli sa skončila aj štrková cesta dvadsiatej deviatej triedy, tak tu je rampa kempu. A na nej ceduľka, že kemp je zavretý, koniec sezóny. Mimochodom má dobré recenzie na webe (46.094888, 25.806062) Vraciame sa naspäť tou napodobeninou cesty a pozeráme okolo, že asi tu majú nejaký termálny potok. Vyzerá to podľa murovaných bazénikov okolo cesty. Takže sme neuspeli a keďže sa stmieva, hlavne tu v údolí medzi kopcami, hľadáme nocľah. V uličke pri možnom penzióne, kúsok od hlavnej cesty,  je miesto, kde sme schovaní a nikomu nezavadziame.



 

štvrtok 12. októbra 2023

Palubný denník karavanistu (5.) - RUMUNSKO

Deň 5. – UTOROK

Baňa v ktorej sa ťaží soľ doteraz. Časť je sprístupnená turistom a stretnete v nej hlavne domácich dôchodcov, ktorí si sem chodia liečiť priedušky. Majú v ruke nejaký papier (od lekára, alebo permanentku), s tým majú zvýhodnený vstup a každý deň si sem dolu chodia na pár hodín posedieť a dostanú razítko. Vyzerá, že počet vstupov sa im počíta, ako keď je permanentka predpísaná zdravotnou poisťovňou a na nej musí byť štempel. Priestory sprístupnené turistom sú 210 metrov pod zemou a ľudí sem vozia mikrobusy. Takže v Saline pri parkovisku si kúpite lístok a oni vás odvezú asi 5 kilometrov ďaleko, cez areál soľnej fabriky, do tunela ktorý sa stále stáča a kľučkuje pomedzi skalné uličky pod zemou. Máte pocit, že idete nepravideľnou špirálou dolu a každú chvíľu skončíte na skalnej stene. Na môj vkus ten šofér ide dosť rýchlo, ale asi by už aj so zaviazanými očami trafil všetky tie zákruty. Dolu je stabilná teplota 12-13 stupňov, vôbec to tu nie je preľudnené, Turda ju troška zatieňuje svojím obchodným marketingom, ale ak prídete sem, nebudete ľutovať. Je to tu obrovské. Nečakali sme taký obrovský priestor pod zemou. Je tu viac miestností, ak sa to tak dá nazvať, v kostoloch sa tomu hovorí lodí, nadväzujúcich na seba, vysoké stropy a mega priestor. Soľ sa začala ťažiť v roku 1938 a pri vstupe do bane sú aj fotky z ťažby, ďalej sú vystavené banské vozíky, staré uniformy a náradie. Sú tu aj sochy Decebala a Trajana, dvoch vládcov - dáckeho a rímskeho. Mohutné steny bane vyzerajú ako z mramoru a na samom vrchu je po stenách drevený chodník pre personál a servis bane. Na viacerých miestach sú sochy a je tu aj kaplnka s veľkým svietiacim krížom. Treba sa teplo obliecť, aj keď sa to nezdá, že 12-13 stupňov nie je zas tak zima, tak prirodzená klíma a atmosférický tlak vás s touto konštantnou teplotou prekvapia. Vlastne vás to tu celé prekvapí, je to zase ďalšie miesto ktoré fakt stojí za návštevu aj viackrát. Vstupné je 9,-€ na osobu.


Ďalší cieľ, či skôr bod na našej ceste bol vzdialený 90 kilometrov západne od mesta Slanic. Keďže iná cesta nevedie, musíme sa vydať južným oblúčikom aby sme obišli kopce a pohorie na juhu ktorého je mesto Campina. Cesta k nemu bola takmer prázdna, len sem-tam sme prekvapili nejaké auto oproti. V Brebu sme si spravili otočku na parkovisku pri kostole, keďže bol hneď vedľa odbočky na ceste. Je to kláštor s parkom, a zvonka veľmi zaujímavý. Táto krajina vie prekvapiť v každej dedine, za každou zákrutou, v každom kopci, všade.


Za Campinou a Cornu de Jos sa už cesta zatáča severne a my sme absolvovali zatiaľ najväčšie stúpanie 15%. Blížime sa k ďalšej vodnej nádrži so zaujímavými fotkami z instagramu. Tu sme zaváhali a odbočili sme celkom zle. To sme zistili až keď sme prišli k jazeru Bolboci. Chvíľku trvalo, až som zistila, že sme pri tej nesprávnej vode ale dalo sa otočiť napriek úzkej ceste. Takže naspäť a zistili sme prečo sme zle odbočili. Mali sme ísť na cestu, ktorá bola v tak zlom stave, že by sme to nedali. Vyzerala ako štrková vymletá cesta pre traktory a teréňaky. Ale teraz, keď toto píšem, tak maps.google to miesto ukazuje ako prejazdné. Bolo to fotené pred dvomi rokmi, takže tam musela byť medzitým nejaká kalamita, alebo zosypanie svahu. Ostali sme parkovať pri kempe Zanoaga a odtiaľ pešia túra k vodnej nádrži Lacul Scropoasa. Na jej konci je stará vodná elektráreň, resp. jej zvyšky a na fotkách to vyzerá super. Cesta lesom nie je náročná, povedala by som taká ľahká náročnosť, pretože sa ide aj po skalných cestičkách, aj lávky cez vodu, ale nič nebezpečné. Pred nádržou je lúka s chatami, len slniečko už je nížšie a nesvieti tam, kde je náš hľadaný objekt. Okolo vody je to už len kúsok, pretože toto nie je vodné dielo veľkých rozmerov. Bolo vybudované v roku 1929 a v roku 1936 aj elektráreň. Je tu z nej vidieť drevenú stavbu. Za ideálnych svetelných podmienok a teleobjektívu by som spravila pekné fotky, ale nedá sa ísť veľmi blízko, bolo by to nebezpečné, no zjavne to niektorí risknú. Drevené zvyšky starej elektrárne sú zakliesnené v skalnej rokline ktorou končí toto vodné dielo. Z rokliny sem priteká voda, cez ňu je železný mostík odkiaľ je všetko vidieť a odtiaľto sa to dá nafotiť. Sme od toho pomerne ďaleko aby boli pekné fotky. Okolo chodníka sú na svahu reťaze aby ľudia neschádzali z chodníka, pretože svah je strmý a pri pošmyknutí je to pád priamo do krásnej zelenkastej vody. Som sklamaná, ale nemôžem mať dobré svetlo na každom mieste nášho plánu. Cesta sem trvala hodinu a teraz hodinu naspäť, ale dali sme to v pohode. Moje odporučenie je ísť tam doobeda, najlepšie ráno a počkať si na správne slniečko. Trošku ľutujem, že sme sa nepozreli čo je ďalej po tom chodníku, predpokladám, že sa dá ísť dookola skaly a možno k nejakému peknému výhľadu. Ale na zistenie už bolo moc hodín a riskovať cestu lesom za šera sme nechceli.



Je 18 hodín večer a kým sa zotmie musíme sa niekam dostať kde prespíme. K miestu kde by sa možno dalo je to 5 kilometrov a je to Cabana Dichiu (45.326706, 25.463208 ). Južná strana národného parku Bucegi. Cabana – to je v Rumunsku chata. Táto je na rázcestí pod krížom, kde začína najkrajšia cestná výhliadka po vrchoch Bucegi. V rumunčine sa to číta Bučeči, či tak nejako, ak by ste sa pýtali domácich. Pri Cabane Dichiu je mŕtvy signál. Nie je tu internet ani mobilný signál. Čistý kľud a panenská obloha. Pri večeri v cabane sme sa pripojili aspoň na ich wifi, niežeby sme to strašne potrebovali, ale ešte bolo málo hodín na spanie a dosť zima na prechádzanie vonku. Kým nezačalo fúkať vyšli sme hore ku krížu pozrieť čo je to zač. Je tu lavička a za pekného počasia (teraz sa už stmievalo) by sa tu pekne posedelo, s úžasným výhľadom na okolité kopce a dolinu ktorou sme sem hore prišli. Zasa sme nakŕmili zo päť psíkov a máme z toho dobrý pocit. Dokonca sme aj vyskúšali nové solárne články. Síce len na chvíľku, lebo to slnko nejako veľmi ponáhľalo za kopec a ukecať sa nedalo ani na pesničku „vyjdi, vyjdi slniečko, na makové zrniečko...“ Dnes sme išli zavčasu spať. Ráno nesmieme dlho spať, lebo nás čaká horská túra a hlavne sme sa už nudili. Tak dobrú noc. Vidíme sa zajtra na najkrajšej planine na okolí.


 


streda 11. októbra 2023

Palubný denník karavanistu (4.) - RUMUNSKO

Deň 4. – PONDELOK 
V noci som sa zobudila a už sa mi nechcelo spať. Tri hodiny som sa snažila zaspať a nič. Potom sa zobudil aj Danko, tak som si myslela, že som ho zobudila ako som bola na záchode a že aj on ide a zlieza z postele (z vrchu, z alkovne). Po chvíli na mňa zvolá: čo sa toľko hemlesíš? Nemrv sa stále, celý karavan sa hýbe. A ja mu na to: ja sa nehýbem, ja že to ty zliezaš z postele. A vtom sme si uvedomili, že niečo zvonka kolíše náš karavan. Vyskočili sme z postele. On myslel, že to bude medveď, ale tu v tej pustatine, tak vysoko medvede nie sú. Pozrieme cez kuchynské okienko a v tej bielej hmlistej tme si kôň pokojne kráčal okolo. Potvora. Tak on si asi škriabal chrbát o naše auto. Vo vedľajšom karavane sa tiež zažla baterka, asi aj pri nich bol. Máme zážitok z nočného šoku. No najprv nám všetko jedno nebolo, predstavte si: vonku tma, na otvorenom kopci, silný vietor, dážď a niečo vám kolíše celý karavan. Našťastie len kôň, strach opadol. Ráno sme sa zobudili a zase pršalo. Odtiahli sme auto na cestu na parkovisko, lebo keby začalo pršať ešte silnejšie, tak sa z tej podmočenej lúky nevyhrabeme.

Z Transalpiny schádzame severnou stranou a čím sme nižšie, tým je počasie lepšie. Cesta je stále mokrá, ideme opatrne, tých 35 kilometrov dolu sme išli 40 minút. V Obarsia Lotrului na parkovisku medzi neexistujúcim kempingom a existujúcou reštauráciou sme si uvarili kávu. Tuláčikovia psíkovia sú aj tu, ale tu asi hladom netrpia, zvyšky z reštaurácie sa im myslím ujdu. Prešli sme okolo vodnej nádrže Lacul Vidra s plochou 12,5 km2. Len cesta okolo nej kadiaľ sme išli má 11 kilometrov a to sme ju len obchádzali po južnej strane.

Dnes bol šoférsky deň, pretože moc sme toho nevideli, až na tú prírodu, a aj miesto kam sme prišli teraz, teda ďalší bod nášho programu, bol už zavretý. Je to mesto Slanic a v ňom soľná baňa. Rumunsko má vraj sedem soľných baní, ktoré sú sprístupnené verejnosti a turistom. Toto je naša druhá navštívená v poradí a radi by sme pozreli aj ostatné, aby sme ich porovnali. Táto je otvorená len do 17-tej a my sme prišli akurát v tom čase. Už sa dolu nedá ísť, dôvod sme pochopili na druhý deň. Zostávame tu na noc a hneď ráno ju plánujeme navštíviť. Veľké asfaltové parkovisko nás na noc neláka, priamo pod veľkými reflektormi to nemá tú romantiku. Pridali sme sa k rumunským dôchodcom parkujúcim s prívesom na štrko-tráve nad asfaltom, za plotom. Pán Rumun veľmi ukecaný, ale ani slovo mu nerozumieme. No ruky, gestikulácie a štamprlík to istia a ako-tak sme porozumeli, že kľudne môžeme ostať, nikomu nebudeme vadiť. Takto po zhruba 360-tich kilometroch jazdy sme si dali dobré vínko a rumík a išli sme spať. Zajtra bude veselší deň.





utorok 10. októbra 2023

Palubná denník karavanistu (3.) - RUMUNSKO

Deň 3. – NEDEĽA

Náš pôvodný úmysel ísť dnes na plavbu loďou po Dunaji zase neuskutočníme. Z jednoduchého dôvodu. Včera sme ho pozerali sto kilometrov a (tak trocha) sme ho už mali plné zuby. Bol nekonečný. Tak asi zase inokedy, veď hádam dovtedy nevytečie všetok preč a neostane suché koryto. Zaplatili sme za kemp (až) 12,- € a vydávame sa na cestu ďalej. Čítate dobre, 12,- €, slovom dvanásť euro ako by ste napísali na šekovú poukážku. V Rumunsku sú ceny za kempy veľmi dobré a za to, že máte v cene elektriku, wc, teplú sprchu a bezpečné miesto, tak sa ani neoplatí kempovať nadivoko. Jediný problém je, že tu nie je až taká hustá sieť kempov, takže občas ste nútení zostať na divoko (to sme ešte netušili, že nás aj toto čaká). Chceme vyskúšať nájsť Sfinxul Banatean, natankovali sme v Orsove a ideme to hľadať. No našli aj nenašli milí rádcové. Vieme presne kde to je, skalu sme videli z diaľky, ale nie z potrebného uhla. Bohužiaľ cesta k nej je pešia odbočka z veľmi frekventovanej cesty. Je to len 12 kilometrov za Orsovou, ale cesta číslo 6 je hlavný ťah na Temešvár a zastaviť vedľa cesty by bolo riskantné. V jedinom možnom mieste bolo odstavené auto a blokovalo tak možný výjazd na štrkovú plošinku kde by bolo možné nechať auto. A to je ešte otázne, či medzi cestou a skalou je vôbec možný nejaký prechod cez rieku. Takže otočka a bod Sfinxul škrtám. Vraciame sa do Orsovy, na kruhovom objazde zvolíme druhý výjazd a pokračujeme v ceste 20 kilometrov. Zmena! Po 14-tich kilometroch a ďalších krásnych výhľadoch na Dunaj sme zastavili pri elektrárni Železné vráta a ideme pozrieť múzeum. Minulý rok (2022) bolo výročie 50 rokov od spustenia tejto mega stavby, je tu teda množstvo fotiek z čias pred výstavbou aj počas nej. No paráda, ide sa niekam výťahom dolu, napcháme sa do plechovej krabice aj so sprievodkyňou a vystupujeme v presklenej miestnosti priamo nad turbínami. Tu sme si vypočuli asi 10 minutový prejav pani dôchodkyne, keď niečo veľmi zaujímavé rozprávala v Rumunčine. Fotografovanie zakázané a my nastupujeme naspäť do výťahu a tým návšteva múzea končí. Čože? To je všetko? Nedá sa nesmiať ako sme sa „ogabali“, ale videli sme turbínu, počuli sme históriu (ale nerozumeli sme), nesmeli sme si to tam odfotiť (ale ako správny Slováci sme si odfotili) a drum bun, šťastnú cestu ďalej.

Do tohoto dňa sme sa rozhodli vložiť trasu, ktorú sme minule videli len z časti a teraz by sme radi pokračovali a pozreli si aj druhý diel seriálu. Jeho názov je 67C, teda Transalpina. Po nákupe a obede v Motru pred Lidlom sme stretli starého talianskeho profesora, ktorý tu vyučuje niektorý z odborov archeológie, myslím, že to čo Ross z Priateľov – paleontológiu. Po ďalších dvoch hodinách cesty už frčíme po 67C a vychutnávame si Transalpínu z juhu. Tá naozajstná začína až za mestom Novaci a za Rancou sa už prejavuje jej náročnosť. Serpentíny v ostrých zákrutách sťahujú zadok aj kŕče v rukách a ja zatínam zuby a „vychutnávam“ si túto jazdu. Ano, možno som sračka, ale prístup k vrcholu Transalpíny zo severu je proti tomuto ľavou zadnou. Táto južná strana je teda kapánek strmejšia. A som rada, že ju ideme hore kopcom a nie dolu. Lebo to by som asi brzdila aj nechtami po vozovke a keby bola mokrá cesta asi by som mala v gaťoch. Tak teraz info pre tých čo už išli Transfagarasan, tak ten je brnkačka. Možno somnou niekto nebude súhlasiť, ale ja už tadiaľto nepôjdem, stačilo. Nie sú to cesty na útese nad roklinou, je to strmák plný 180 stupňových zákrut s krásnym výhľadom, ale nechcela by som aby sa mi tu pokazili brzdy. Tak to cítim ja.

S výškou sa začína ochladzovať a keď po pol šiestej parkujeme na mokrej tráve na vrchole tak už je riadna kosa. Ideme sa prejsť na ten kopec čo som chcela ísť minule, odtiaľ by mal byť dobrý výhľad na serpentíny oproti na kopci (tie čo sú na všetkých insta-fotkách). Čiapka na hlavu, teplejšie nohavice a ide sa. Mraky sú v rýchlom pohybe a ja chcem ísť až hore. Danko ostal nižšie. Priznám sa, vyšla som hore, stihla som vidieť aspoň taký malý prd, mraky prišli až ku mne, začalo mrholiť a ja som sa chcela vrátiť. Nie, nevošla som do mrakov, to mraky vošli na mňa. Nevidela som na cestu a nevedela som odkiaľ som prišla. Podo mnou roklina, z druhej strany strmý breh a ja som len pozdĺž neho išla dolu. Veď niekadiaľ som sem musela prísť. V tom mraku predo mnou (hmlou sa to už nedá nazvať) som zbadala tmavú postavu. Mala som dioptrie, ale také mokré, že som si nebola istá či je to Danko. Až doteraz to bol len stojaci dážď na mieste, nepadal, len voda stála vo vzduchu, taký je mrak zvnútra. Danko stál asi 10-15 metrov predo mnou, kričím na neho, nepočuje ma, ani ja jeho. Idem bližšie, je to on. Spolu schádzame dole a už dosť prší. Kým sme zišli k autu už mi žblnká vo vibramoch (to je kvalita!). Všetko čo sme mali na sebe je mokré. Celú noc sa to bude sušiť. To bol nápad! Ale videli sme mraky zblízka. Aspoň je dôvod si vypiť. Ponaučenie: Nešpekuluj a nechoď sama.

Nie je tu žiaden signál, teda takmer žiadny. Prepli sme si na 4G a horko-ťažko sme niečo chytili. Sopel ani chrípka to našťastie neboli. Takže ak sem pôjdete, dostatočne si natankujte. Široko-ďaleko nie je pumpa. Plynové fľaše v karavane majte dostatočne plné, je tu zima a kúriť budete pomerne veľa. A pred cestou si doplna nabite telefóny. Na soláre sa nespoliehajte, sú vám prd plarné, lebo ani slnko tu nie je. Netvrdím že vôbec, minulý rok sme mali pekné počasie, ale to sa tu mení v priebehu hodinky. Sme vysoko, najvyšší bod je 2145 m n.m. Z Rumunských horských ciest je táto najvyššie položená, bola postavená ešte v roku 1935 a z južnej strany je množstvo lyžiarskych stredísk a hotelov. Končia v mestečku Ranca a potom už dlho, dlho nič. Len krásny kvalitný asfalt, množstvo motorkárov a turistov, úžasná pustatina a ticho.








pondelok 9. októbra 2023

Palubný denník karavanistu (2.) - RUMUNSKO

 Deň 2. – SOBOTA.

Cestou sa nám potvrdzuje fakt, že Rumuni sú momentálne vo fáze praktičnosti. Možno neskôr sa dostanú do fázy peknoty. Ako inak by sa dalo nazvať, keď domy opravujú tak, že to bije do očí ako sa tá ich oprava absolútne nehodí, ale je praktická. Napríklad keď na kostol postavený možno dve storočia dozadu dajú biele plastové okná. A dvere hnedé plastové. Pamiatkari by sa chytali za hlavu alebo by kolísali na hranici infarktu, ale tu to tak jednoducho funguje. Ale spomeňte si, že aj u nás to tak kedysi fungovalo. Dedina Beregsău Mare je práve tento ukážkový prípad, dokonca aj na maps.google je tento kostol priamo v zákrute na ukážku.

Náš smer (cestný, nie politický) je dnes dedina Bobda. Kostol, chrám, pôvodne mauzóleum je v nenápadnej dedinke len pár kilometrov za Temešvárom. Niekedy v 13.-14.storočí patrila táto obec rodine baróna Iuliu Csávossy. Asi ho mali radi, pretože veľkú časť svojho bohatstva dal vyvlastniť a rozdelil ho medzi obyvateľov Bobdy. Mal tu zámok a celý statok, a neskôr podľa vzoru maďarského Ostrihomu si tu postavil mauzóleum, hrobku, kde bol on aj jeho rodina po roku 1911 pochovaný. Bohužiaľ zámok bol zbúraný a tehla po tehle rozpredaný, ale mauzóleum bolo využívané ako kostol. Tak pôsobí doteraz, len už je v zlom a nepoužiteľnom stave. Dá sa ísť do jeho blízkosti (zatiaľ), bránka je otvorená, ale dovnútra nie, na dverách visí pomerne nový zámok. Zozadu je prístup k hrobkám. Dočítala som sa, že sa založila organizácia, ktorá ho chce opraviť a je to dobrý nápad, budova si to zaslúži. Mohla by to byť krásna pamiatka. Za zastávku a pár fotiek toto miesto ozaj stojí. Ale pozor! Na ceste z Temešváru je pred Bobdou hnusná cesta, obrovské jamy na ceste, no možno kým tam pôjdete, aj tieto opravia.



Pokračujeme ďalej a cestou naspäť na Temešvár a potom na juh na Moravitu. Tu je zaujímavá cesta cez polia, ktoré sú obklopené množstvom vojenských bunkrov. Polia sa už kosia a tak je vidieť ich rozmiestnenie. Neviem čo sú to za bunkre, že by kvôli Srbsku? Niekde medzi mestami Padureni a Jebel ich napočítate dosť.
Gradineri – bod na našej cestnej osi so zrúcaninou kostola nad dedinou. Je blízko cintorína, takže sa tu dá krásne zaparkovať pri bránke za ktorými sú (na rozdiel od našich) vyvýšené hroby. Všetky nad zemou, ako keby sa do zeme ani nedalo pochovávať. Vyše cintorína je zrúcanina kostolnej veže v štádiu rekonštrukcie, či skôr pokusu o záchranu. Pripomína mi našu Katarínku, len je menší. Tiež je tu vidieť základy kostola, ktorý tu pred 300 rokmi stál, no teraz tu už stojí len opustená veža. Momentálne je na zemi zložená nová strecha, tak možno v blízkej dobe už vežu nájdete zastrešenú.

V obci Gradineri nájdete aj pekný novší kostol, dolu v dedine, ale aj most Márie Terézie, ten je už tiež veľmi starý. Je to ten typ mosta pri ktorom sa zastavíte, alebo aspoň upúta vašu pozornosť, len tento by si zaslúžil najskôr pozornosť pamiatkarov a obce a troška upraviť okolie a prístup k nemu.

Pokračujeme k bodu číslo 3, to znamená na juh cez Oravitu k národnému parku Cheile Nerei Beusnita. Cesta je dosť deravá, sem ešte eurofondy neprišli. V týchto končinách je náš karavan tak trocha atrakciou, tu asi veľa takých turistov nechodí. Po tejto ceste ideme pomaly, čo ak tu na nás z priekopy vyskočí nejaká jama. Sme na akejsi napodobenine parkoviska, kde je na jeho pomery dosť áut. Miesto je LTT pre naše auto. Pán vyberajúci parkovné keď sa ho spýtame či sme dobre k vodopádom Beusnita prikývne, ale keď sa ho pýtame, či je tam ozaj tak ďaleko peši, tak nás nasmeruje pokračovať karavanom. Vraj je tam kemping, určite prejdeme. Síce po zlej štrkovej ceste, ale prejdeme. Počkali sme kým sa to roztrhnuté vrece s turistami troška rozlezie a už za dreveným mostom a ostrou ľavou odbočkou začína cesta dvadsiatej piatej triedy zvaná šotolina. Úzka na jedno auto, miestami pripomínajúca (kto ju poznáte) cestu cez Višňové poza Čachtický hrad. Len s malým rozdielom, na nej je asfalt. Toto je lesná štrkovo-kamenná cesta na ktorej sa modlíte, aby nešlo nič oproti. Je až neuveriteľné, po akej ceste dokáže karavan prejsť keď vie, že tam na druhom konci je parkovisko. O 14-tej už prichádzame na „koniec sveta“, na očakávané parkovisko na lúke, za ktorým je už len pár malých domčekov s ubytovaním a reštaurácia. A za nimi je plot a tam je ten koniec sveta. Ale keď pôjdete okolo plota, tak nabehnete na turistickú značku ktorá vás povedie po jednoduchom nenáročnom chodníku až k vodopádu Beusnita. No predtým natrafíte na menší kaskádový vodopád a malé smaragdovo-tyrkysové jazierko. Extrémne fotogenické hlavne keď priaznivo dopadajú slnečné lúče na hladinu vody. Boli sme tam okolo tretej hodiny a bolo to akurát. Naspäť už to jazierko tak očarujúco nevyzeralo. Presúvame sa ďalej, už aj trocha do kopca a ako správne poznamenal ten pán čo s ním bývam: je sucho, nečudoval by som sa keby bolo málo vody, tak aj bolo. Vodopád krásny. Až gýčovo zelený, obrastený machom, ako vystrihnutý z časopisu GEO, no vody len jeden prameň. Nedá sa hovoriť o sklamaní, pretože napriek tejto činnosti-nečinnosti prírody je to tu krásne. Vraciame sa tou istou trasou k autu a naspäť tiež po tej istej ceste až do dediny Sasca Romana kde si dáme kávu. Radi si vychutnávame kávu na terasách na našich výletoch, tá káva chutí lepšie už len pre ten pocit voľna, slobody a kľudu. Rumunsko je krásne. Je také pekné, že máš chuť sa len tak bezcieľne voziť autom a kochať sa krajinou. Vo veľa mestách aj dedinách sú úplne nové asfalty. Ale stane sa, že sa tak vezieš a zrazu HU! Skončil asfalt, vyfrézované a po 50-tich metroch asfalt pokračuje. Hmmm, asi nevydalo, neostalo.



V kopcoch, niekde medzi Naidasom a Pojejenu sme nakŕmili psíka a spokojne pokračujeme k Dunaju. Je neuveriteľné aký je obrovský. Ako malé more. Obrovská, ale že ozaj obrovská vodná plocha sa ťahá 700 kilometrov pozdĺž južných hraníc so Srbskom a Bulharskom. My sme dali „len“ nekonečných 110 kilometrov a stačilo nám. Výhľad z cesty na brehu je dokonalý. Pozeráte sa cez vodu na susedný štát a vidíte ich cestu kde sa strieda most-tunel-most-tunel... Je to ďaleko, ale teraz podvečer je dobrá viditeľnosť. Stmieva sa a my už po tme prechádzame okolo Decebala, ktorý je do skaly vysekaný nad vodnou zátokou. Už minule som písala o rumunskom bojoníkovi-vodcovi, ktorý tu má skalný portrét. Na modro osvietená skala je už len necelých 10 kilometrov pred Eselnitou kde je kemp Mala, miesto nášho nocľahu. (44.686668, 22.344847)Tu to už poznáme, tak dobrú noc. web kemp Mala

 




Palubný denník karavanistu (1.) - RUMUNSKO

 Deň 1. – PIATOK.

Zase Rumunsko? Ano. Milujem túto krajinu a keby ste tam boli aspoň raz s nami, pochopili by ste. Je piatok a my vyrážame za nepoznanými krásami tejto zeme. Krása prírody a ich prírodných divov je neskutočná. Tento štát sa rozprestiera na takej veľkej ploche, že naše Slovensko by sa tam vošlo takmer päť krát.

Vyrážame v kľude o desiatej hodine, žiadny stres. Už som to tu spomínala kedysi, ale zopakujem to: viete aký je rozdiel medzi karavanistom a bežným dovolenkárom? Karavanistovi začína dovolenka už keď nasadne do auta, ale tým ostatným až keď prídu do destinácie. Takže o desiatej už dovolenkujeme a začíname tankovaním na Piešťanskom Orlene a pre istotu (po minuloročnej skúsenosti) aj do dvoch kanistrov. V Komárne ešte dotankovávame do plna, nech nemusíme Maďarskú drahšiu naftu, pretože plánovaný prvý nocľah je ešte na Maďarskej strane. „Za čiarou“ tentoraz kupujeme aj diaľničnú známku aby sme tu hungáriu prešli čo najrýchlejšie. Po 5-prúdovom obchvate Budapešti sme si uvedomili, že máme celkom dobrý čas, a keď sa bude dariť, tak potiahneme až za hranice. Priznám sa, po Maďarsku moc diaľnice nevyužívane, tak sme nerátali s takým dobrým prechodom tohto štátu. Asi sa spýtate prečo. Jednoducho: cena. Tiež mimo diaľnic uvidíte v každom štáte viac zaujímavých a krásnych vecí. Takže pomerne skoro, už o 16.45 prechádzame hranice do Rumunska a platíme poplatok za ich cesty 10,-€. Zámerne nehovorím že za diaľnice, pretože tu sú spoplatnené aj niektoré iné cesty než tie diaľničné. Ale uznajme, 10,-€ ako mesačný poplatok je nič. BUN VENIT! Víta nás každá miestna obec a my sa tešíme ako deti, že sme už tu. Vzhľadom na to, že plán bol prespať v maďarskom Makó, tak nemáme vôbec predstavu kde prespíme. Kemping pri Temešvári je už mimo sezónu (predsa september), tak hľadáme núdzové riešenie. Našli sme ho 12 kilometrov východne od Temešváru, Săcălaz má vo svojom rajóne rybník a tu pri rekreačnom stredisku a vodnej ploche je to ideálne. (GPS 45.755549, 21.098192) Prvý deň máme za sebou. Dobrú noc.





piatok 28. júla 2023

Palubný denník cestovateľa (4.) - Francúzsko

 Časť štvrtá: Cesta domov

Ráno po raňajkách odchádzame a ideme po pobreží aby sme videli ešte časť Normandie. Zastavili sme v oblasti kde sú hneď štyri bunkre vedľa seba (ak nie viac) a pokračujeme Francúzkami uličkami. Som veliteľ trasy, teda navigátor, sedím vpredu a obdivujem tie staré kamenné domčeky. Srdce plesá z domov a hortenzií okolo nich. Ešte stojíme pri najväčšom bunkri na okolí – v Ouistreham, Le Grand bunker musee. Táto masa betónu vo veľkosti niekoľkoposchodového obytného domu je v útrobách bunker s úzkymi miestnosťami a schodišťom. 17 metrov vysoká zrekonštruovaná stavba v sebe ukrýva ukážku ako to kedysi v tomto obrannom bunkri vyzeralo. Atmosféru dopĺňajú a zdokonaľuje nielen technika, ale aj figuríny vojakov a množstvo dobových doplnkov a novín. Je tu všetko. Od strojovne, ošetrovne, cez veliteľov štáb, miestnosť spojárov, pozorovateľne, a až na samom vrchu ostreľovacia rozhľadňa. Toto miesto stojí za návštevu.


Pokračujeme na juh, okruhom okolo mesta Caen, Lisieux, smer Paríž. Na okraji Lisieux vidím krásnu katedrálu, zapisujem si to. Hľadanie miesta na obed bolo úspešné, našli sme parkovisko pri múzeu veteránov. A väčšina z nich je na predaj. Majiteľ týchto priestorov má zaujímavého koníčka, a verte tomu, že by som si vybrala niečo. Pokračujeme krajinou kvetov a kruhových objazdov, krajinou hortenzií a cestných retardérov. Historických budov a živých plotov. Táto slnečná krajina obilia a kravských pastvín je úžasná. Je vidieť, že Francúzi si vážia svoju krajinu, svoju zem, úrodnú pôdu a architektonické dedičstvo svojich predkov. Asi by sme potrebovali ich vládu, ich hrdosť. Túto zem si chcem ešte niekedy pozrieť. Áno, viem to, naplánujem to. Veď je tu na čo pozerať, napríklad len tak voľne pohodené kravy na lúke. Romantika. 

Cestou sme vyzdvihli (Martinovu) Ivanku pri letisku v Beauvais a pokračujeme na nocľah na ubytovňu F1. Druhý deň cesty už je veselší. Síce som z Terezky prestúpila do Paprikášu, ale zmena je život a tu je sedačka aspoň pohodlnejšia. A Miško je tiež dobrý šofér. Mesto Reims je cestou a mapy ukazujú, že je tu veľká katedrála. Síce nie na prvý raz, ale predsa sa nám podarilo nájsť parkovisko. Buď bolo podzemné, alebo len do výšky dva metre. Naša Terezka je pekná vysoká štíhla dáma a tu by sa asi nevošla. No dá sa aj na ulici parkovať, len niekoľko ulíc od katedrály Notre-dame. Katedrála z 13.storočia zažila korunovácie mnohých francúzskych kráľov a je skutočne krásna. Užila si svoje, aj veľký požiar, no jej krásne vitrážové okná z farebného skla aj naďalej púšťajú dovnútra farebné svetlo. Budova funguje aj pre návštevníkov aj pre veriacich. My si neďaleko sadneme a dáme si kávičku. S výhľadom na Notre-dame samozrejme. Chlapci si zatiaľ kúpia originál Francúzke šampanské, veď čo je originálnejší suvenír pre chlapa ako víno z tejto oblasti.  Z tohto mesta je ťažké sa vymotať, lebo Reims je historické mesto s veľkou modrou zónou, kam nesmú staré autá, lebo mesto myslí na ekológiu.

Veliteľovi zájazdu sa pozdáva, keby naša trasa išla cez Belgicko a Luxembursko, tak píšem spolužiakovi, že v Luxembursku mu cestou hodím kameň do okna. On si stretnutie nedá ujsť a že sa určite musíme vidieť, veď býva na ceste k diaľnici do Nemecka. No a motyka vystrelila, náhoda sa udiala a my sme jediný voľný kemp na trase našli priamo v jeho meste. Len pár minút pešo od jeho domu. Takže jeho prianie sa splnilo a on nám v kempe spolu s manželkou porozprával všetky pikošky o živote v Luxembursku. Tak konečne po 15-tich rokoch viem ako sa tam dostal. Asi najzaujímavejší a najdôležitejší postreh pre turistov je, že je to drahá krajina. Ale benzín a alkohol sa tam oplatí kupovať viac ako v Nemecku či na okolí. Je na to nižšia daň. Dá sa povedať, že tu sme mali jedno veľké šťastie, lebo ako Marcel povedal, asi 1,5-2 hodiny predtým ako sme prišli sa tu prehnala veterná smršť, víchrica čo lámala stromy. V čase nášho príchodu je už kľud. 



Ráno sušíme stany,  večer tak mierne popršalo. Chalani zatiaľ skočili do obchodu pre nejaký ďalší chlapský suvenír, ale potom už pokračujeme do 200 km vzdialeného Speyeru, kde je technické múzeum. V tomto rozľahlom múzeu sme strávili asi 3,5 hodiny a stálo to za to. Od áut, vlakov, lodí, lietadiel cez kolotoče, ponorku, až po družicu a raketoplán. Prídu si na svoje dospelý aj deti.

Po pol šiestej sme už v kempe pri Heilbrone, ktorý niektorí z nás nazvali hrozným, ale my cestovatelia vieme, že kemp je veľmi slušný. Možno nižšia trieda, menej hviezdičiek, ale čistý, pekný, prehľadný.

Predposledný deň našej výpravy bol menej šťastný. Vyšli sme na diaľnicu s tým, že po 40-50 kilometrov musíme dolu a natankovať. Veľa čerpačiek cestou nebolo a posledné kilometre pred pumpou už boli trápením. Terezka kašľala, skákala a motor pracoval podozrivo. No na čerpačku došla. Natankovali sme a pre istotu ostávame na cestách mimo diaľnic. Dobre robíme. Po niekoľkých kilometroch to vzdáva aj Paprikáš. Normálne na drzovku zhasol motor. Našťastie v dedine na námestíčku, tak Miško prehovára do duše tomuto červenému stvoreniu v tieni pod veľkým stromom. Porucha je neuveriteľná a oprava rýchla. V rozdeľovači sa doslova unavila a v teple roztopila maličká plastová podložka – tesnenie. Šup-šup a šikovný chalanisko to má za chvíľku vymenené. Z náhradného repasovaného rozdeľovača si to požičal a ideme ďalej. Pokračujeme po „okreskách“ mimo diaľnic a po piatich hodinách prekračujeme české hranice. V Plzni nás už čaká ďalší „servisák“ a tak po našom príchode o 19-tej sa púšťa hneď riešiť Terezkin problém. Tento Martinov kamarát aj s otcom Terezku vyliečia aj bez Martinovej pomoci. Lebo my si už užívame pohostinnosť domácich a ich malého záhradného chvíľkového kempu. Túto noc budeme spať slušnejšie. Stany sme zamenili za ďalšiu 1203-ku a poľský Newiadow.

Posledný deň expedície začíname štartom o deviatej a potom už z Plzne na Budějovice, Viedeň až do Bratislavy. Tu sa naša cesta končí. Posledná foto na rozlúčku a koniec. Ostali zážitky, fotky a videá. A kopec spomienok. Vitajte doma na Slovensku.