Palubný denník cestovateľa (4.) - Francúzsko

 Časť štvrtá: Cesta domov

Ráno po raňajkách odchádzame a ideme po pobreží aby sme videli ešte časť Normandie. Zastavili sme v oblasti kde sú hneď štyri bunkre vedľa seba (ak nie viac) a pokračujeme Francúzkami uličkami. Som veliteľ trasy, teda navigátor, sedím vpredu a obdivujem tie staré kamenné domčeky. Srdce plesá z domov a hortenzií okolo nich. Ešte stojíme pri najväčšom bunkri na okolí – v Ouistreham, Le Grand bunker musee. Táto masa betónu vo veľkosti niekoľkoposchodového obytného domu je v útrobách bunker s úzkymi miestnosťami a schodišťom. 17 metrov vysoká zrekonštruovaná stavba v sebe ukrýva ukážku ako to kedysi v tomto obrannom bunkri vyzeralo. Atmosféru dopĺňajú a zdokonaľuje nielen technika, ale aj figuríny vojakov a množstvo dobových doplnkov a novín. Je tu všetko. Od strojovne, ošetrovne, cez veliteľov štáb, miestnosť spojárov, pozorovateľne, a až na samom vrchu ostreľovacia rozhľadňa. Toto miesto stojí za návštevu.

Pokračujeme na juh, okruhom okolo mesta Caen, Lisieux, smer Paríž. Na okraji Lisieux vidím krásnu katedrálu, zapisujem si to. Hľadanie miesta na obed bolo úspešné, našli sme parkovisko pri múzeu veteránov. A väčšina z nich je na predaj. Majiteľ týchto priestorov má zaujímavého koníčka, a verte tomu, že by som si vybrala niečo. Pokračujeme krajinou kvetov a kruhových objazdov, krajinou hortenzií a cestných retardérov. Historických budov a živých plotov. Táto slnečná krajina obilia a kravských pastvín je úžasná. Je vidieť, že Francúzi si vážia svoju krajinu, svoju zem, úrodnú pôdu a architektonické dedičstvo svojich predkov. Asi by sme potrebovali ich vládu, ich hrdosť. Túto zem si chcem ešte niekedy pozrieť. Áno, viem to, naplánujem to. Veď je tu na čo pozerať, napríklad len tak voľne pohodené kravy na lúke. Romantika. 

Cestou sme vyzdvihli (Martinovu) Ivanku pri letisku v Beauvais a pokračujeme na nocľah na ubytovňu F1. Druhý deň cesty už je veselší. Síce som z Terezky prestúpila do Paprikášu, ale zmena je život a tu je sedačka aspoň pohodlnejšia. A Miško je tiež dobrý šofér. Mesto Reims je cestou a mapy ukazujú, že je tu veľká katedrála. Síce nie na prvý raz, ale predsa sa nám podarilo nájsť parkovisko. Buď bolo podzemné, alebo len do výšky dva metre. Naša Terezka je pekná vysoká štíhla dáma a tu by sa asi nevošla. No dá sa aj na ulici parkovať, len niekoľko ulíc od katedrály Notre-dame. Katedrála z 13.storočia zažila korunovácie mnohých francúzskych kráľov a je skutočne krásna. Užila si svoje, aj veľký požiar, no jej krásne vitrážové okná z farebného skla aj naďalej púšťajú dovnútra farebné svetlo. Budova funguje aj pre návštevníkov aj pre veriacich. My si neďaleko sadneme a dáme si kávičku. S výhľadom na Notre-dame samozrejme. Chlapci si zatiaľ kúpia originál Francúzke šampanské, veď čo je originálnejší suvenír pre chlapa ako víno z tejto oblasti.  Z tohto mesta je ťažké sa vymotať, lebo Reims je historické mesto s veľkou modrou zónou, kam nesmú staré autá, lebo mesto myslí na ekológiu.

Veliteľovi zájazdu sa pozdáva, keby naša trasa išla cez Belgicko a Luxembursko, tak píšem spolužiakovi, že v Luxembursku mu cestou hodím kameň do okna. On si stretnutie nedá ujsť a že sa určite musíme vidieť, veď býva na ceste k diaľnici do Nemecka. No a motyka vystrelila, náhoda sa udiala a my sme jediný voľný kemp na trase našli priamo v jeho meste. Len pár minút pešo od jeho domu. Takže jeho prianie sa splnilo a on nám v kempe spolu s manželkou porozprával všetky pikošky o živote v Luxembursku. Tak konečne po 15-tich rokoch viem ako sa tam dostal. Asi najzaujímavejší a najdôležitejší postreh pre turistov je, že je to drahá krajina. Ale benzín a alkohol sa tam oplatí kupovať viac ako v Nemecku či na okolí. Je na to nižšia daň. Dá sa povedať, že tu sme mali jedno veľké šťastie, lebo ako Marcel povedal, asi 1,5-2 hodiny predtým ako sme prišli sa tu prehnala veterná smršť, víchrica čo lámala stromy. V čase nášho príchodu je už kľud. 

Ráno sušíme stany,  večer tak mierne popršalo. Chalani zatiaľ skočili do obchodu pre nejaký ďalší chlapský suvenír, ale potom už pokračujeme do 200 km vzdialeného Speyeru, kde je technické múzeum. V tomto rozľahlom múzeu sme strávili asi 3,5 hodiny a stálo to za to. Od áut, vlakov, lodí, lietadiel cez kolotoče, ponorku, až po družicu a raketoplán. Prídu si na svoje dospelý aj deti.

Po pol šiestej sme už v kempe pri Heilbrone, ktorý niektorí z nás nazvali hrozným, ale my cestovatelia vieme, že kemp je veľmi slušný. Možno nižšia trieda, menej hviezdičiek, ale čistý, pekný, prehľadný.

Predposledný deň našej výpravy bol menej šťastný. Vyšli sme na diaľnicu s tým, že po 40-50 kilometrov musíme dolu a natankovať. Veľa čerpačiek cestou nebolo a posledné kilometre pred pumpou už boli trápením. Terezka kašľala, skákala a motor pracoval podozrivo. No na čerpačku došla. Natankovali sme a pre istotu ostávame na cestách mimo diaľnic. Dobre robíme. Po niekoľkých kilometroch to vzdáva aj Paprikáš. Normálne na drzovku zhasol motor. Našťastie v dedine na námestíčku, tak Miško prehovára do duše tomuto červenému stvoreniu v tieni pod veľkým stromom. Porucha je neuveriteľná a oprava rýchla. V rozdeľovači sa doslova unavila a v teple roztopila maličká plastová podložka – tesnenie. Šup-šup a šikovný chalanisko to má za chvíľku vymenené. Z náhradného repasovaného rozdeľovača si to požičal a ideme ďalej. Pokračujeme po „okreskách“ mimo diaľnic a po piatich hodinách prekračujeme české hranice. V Plzni nás už čaká ďalší „servisák“ a tak po našom príchode o 19-tej sa púšťa hneď riešiť Terezkin problém. Tento Martinov kamarát aj s otcom Terezku vyliečia aj bez Martinovej pomoci. Lebo my si už užívame pohostinnosť domácich a ich malého záhradného chvíľkového kempu. Túto noc budeme spať slušnejšie. Stany sme zamenili za ďalšiu 1203-ku a poľský Newiadow.

Posledný deň expedície začíname štartom o deviatej a potom už z Plzne na Budějovice, Viedeň až do Bratislavy. Tu sa naša cesta končí. Posledná foto na rozlúčku a koniec. Ostali zážitky, fotky a videá. A kopec spomienok. Vitajte doma na Slovensku. 

Palubný denník cestovateľa (3.) - Francúzsko

 Časť tretia: Normandia.

Očarujúcim Francúzskom sme sa presunuli na severné pláže Normandie. Cieľom boli históriou poznačené pláže vylodenia vojsk koncom druhej svetovej vojny. Pre upresnenie sme si vybrali miesto vylodenia Američanov – Omaha Beach. Keďže okruh Le Mans je pod mestom, v meste Arnage, tak cestou sme po obchvatoch mesta obchádzali samotné slávne Le Mans. Zase sa potvrdzuje, že Francúzi asi nevedia odbočovať doľava, pretože všade, ale skutočne všade sú kruhové objazdy. Naši cestní architekti by sem mali prísť na školenie a konečne spraviť jeden medzi Leopoldovom a Hlohovcom. Trasu vedieme mimo diaľnic a platených úsekov, ale aj tieto cesty „nižšej triedy“ sú neskutočné. Sú priame, rovné, prehľadné a zákruty sú len keď potrebujete prejsť cez hory, kopce a teda menšie serpentíny. Inak idete rovno, že máte chuť podoprieť volant vidlami. Lenže tie nemáme a tak si spoza predného okna vychutnávame čarovné mestečká a dedinky. Neuveriteľné staré kamenné domy v ktorých sa stále býva. Francúzi nebúrajú staré domy, ale ich renovujú, dajú im pridanú hodnotu, vdýchnu dušu a oživia minulosť. Úžasné drevené bránky nesiahajú vyše človeka a množstvo dvorov je bez betónových plotov. Pozemok oddeľujú len kvety, záhony a živé ploty. Tu nevadí keď susedovi vidíte do dvora, tu sa môžete pokochať peknou upravenou záhradou a je sa na čo dívať. Architektúra stavieb vás prenesie do večného času dovoleniek a romantických filmov. Ak budete cestovať Francúzskom a bude vo vašich možnostiach, tak choďte mimo diaľnic. Ja viem, Francia je drahšia, ale správny Slovák si tú svoju pašteku, vifonku a špagety zoberie z domu. A zase kávička pred štýlovou kaviarňou nemusí vyjsť zas tak draho. My si túto cestu ešte niekedy zopakujeme len s inou posádkou a iným autom. Potom zastavíme všade kde bude niečo pekné a budeme veľa fotiť.

O pol štvrtej sme už prišli do kempu na Omaha Beach, na kopci nad pieskovou plážou. Kým vládzeme (a chce sa nám) rozkladáme stan a zútulníme si naše parkovacie miesto. Dolu je práve odliv a tak za kúpaním treba pomerne ďaleko od brehu. Oceán je studený a ani to, že sme v Lamanšskom prielive tú vodu pocitovo nezohreje. Miško sa okúpal, veď ide o zážitok ale mne stačilo do pol lýtiek. Uspokojím sa so soľou za nechtami na nohách, nemám potrebu moje telo ponárať do tej možno 18 stupňovej vody. Ale ako Miško povedal: tá voda v oceáne je ako pálenka. Najprv ťa strasie, ale potom sa ti to zaľúbi. Nebyť silného vetra, bolo by toto ideálne počasie, ani tá teplota nevadí, hlavne že neprší.

Po večeri sme si dali malú prechádzku po útese, hore, na západ od kempu. Slniečko sa už približovalo k hladine mora a zistenie, že miesto, ktoré sme chceli vidieť je 7 kilometrov vzdialené nám na nálade nepridalo. Otočili sme sa naspäť a za veselého spevu účastníkov zájazdu sme kráčali do kempu. Sme ďaleko na západ od domu, len kúsok od zlomu časového pásma. Je asi 11 hodín a keď si líham do spacáku, vonku je svetlo ako doma keď sa poobede o tretej poriadne zamračí. 

Druhý deň sa naše spojenecké vojská rozdelili. Chalani išli autom hľadať bunkre na čele so supermarketom a my s Dankom sme sa vybrali pešo na vojenský cintorín popri pláži. Je to 6 kilometrov, riadna prechádzka, ale pri pláži vedie cesta a chodník, a hlavne veľa krásnych domov. Je čo fotiť a obdivovať. Už je príliv a tak v porovnaní s predošlým dňom je voda až po cestu. Pri oceľovom pamätníku umiestnenom do mora si robíme prestávku a samozrejme čas na kávu. Cesta k cintorínu od pláže je obtiažna, lebo nevieme kadiaľ sa ide hore na kopec. Ale teraz už vám viem povedať, že choďte stále po pláži a tam kde je viac ľudí, parkovisko a výhľad na kopec hľadajte pomník. Hore pri ňom je skvelý výhľad a smerovky k cintorínu. A ten je už len kúsok nad vami. Miesto s takmer 9400 hrobmi amerických vojakov je esteticky starostlivo upravené a vstup je voľný. Môžete sa prechádzať koľko vás to bude baviť a nikto vás nevyženie. Na udržiavanom zelenom trávniku svietia biele mramorové kríže a 151 židovských Dávidových hviezd. Udržiavaný zelený trávnatý koberec cintorína je na útese nad časťou pláže s názvom Omaha Beach, kde sa vylodila väčšina tu pochovaných amerických vojakov. Súčasťou cintorína je polkruhový pamätník s obrazmi – mapami vylodenia a veľká socha z bronzu. Toto miesto je zaujímavé a krásne aj pre tých čo sa nezaujímajú o históriu vojny, či vylodenie armád tu v Normandii. Cintorín je zážitkom tak historickým, pamätným, dovolenkovým, ako aj fotogenickým. A tým, čo vedia o čom bolo toto vylodenie, pri predstave koľko mladých chlapcov tu išlo na istú smrť naskočia zimomriavky.

No poďme trošku pozitívnejšie. Naspäť pešo už more zasa poskytlo iné pohľady. Znova tu je odliv a my máme možnosť vidieť širokú odhalenú pláž. Prechádza sa tu množstvo ľudí a my zasa neodoláme maličkému občerstveniu a mini waflom s kávou. Cestou si natrhám suché kvety a pozbierame pár kamienkov z pláže. Sú už takmer štyri hodiny a nám sa ešte nechce ísť do kempu. Využili sme odliv a ideme na druhú stranu od nášho kempu. Tu už nie je otvorená pláž, sú tu skalné útesy a pod nimi veľké kamene porastené prílivovým zeleným machom. Je to mierne závetrie, tie útesy nárazy vetra trocha zastavujú, tak dvíham opatrne drona, aby som aspoň pár fotiek spravila. Je zaujímavé sledovať, ako ďaleko je teraz voda, ale keď začne príliv, tak pomerne rýchlo sa približuje.

Chalani absolvovali tiež výlet. Síce nie ako my (18,5 km v nohách), ale tiež si pozreli cintorín a aj nejaké múzeá. Tých je tu v mestečkách popri pobreží dosť. Veď po celej pláži boli po vojne zvyšky vojenskej techniky, zbraní, bunkre a o pozostatkoch vojakov už nehovorím.  No večer pri grile bolo o čom hovoriť.

Palubný denník cestovateľa (2.) - Francúzsko

 Časť druhá: Le Mans.

Na túto akciu máme dva celé dni – piatok a sobotu. V nedeľu doobedu plánujeme odísť skôr, než sa to tu bude rozchádzať, lebo to by bolo veľké zdržanie.

Takže čo vlastne je Le Mans? Kam sme to prišli? Preteky Le Mans - tento dvadsaťštyri-hodinový pretek už oslavuje storočnicu. Je to presne 100 rokov, čo sa odjazdila jeho prvá súťaž. Storočnica sa oslavuje a pri tej príležitosti okrem riadnych pretekov sa konala ešte jedna mimoriadna akcia na ktorej sa doslova stretli všetky ročníky áut na jednom mieste. Bol to MEGA zraz veteránov, šporťákov, tuningov, amerík a všetkého v štýle retro. Sme nesmierne vďační, že pár našich kamarátov nám umožnilo sa tejto veľkolepej akcie zúčastniť. A smelo môžem povedať, že s veteránmi sme tam boli jediná slovenská posádka. Hlavný areál tejto významnej motoristickej akcie bol od nášho kempu vzdialený len 20 minút pešej chôdze. My ako návštevníci s veteránmi sme vďaka Porsche klubu Česká republika mali povolený vstup autami do areálu s možnosťou vystavenia na vyhradenom mieste v tomto obrovskom areáli. Po zaparkovaní auta sme mali vďaka žltým visačkám na krku príležitosť sa voľne pohybovať asi v 95% celej plochy, teda boxov s autami, múzeum, obchodov a dokonca aj niektoré tribúny pretekov sme mali otvorené. No ale čo všetko sa tam vlastne dalo vidieť? A stála tá cesta a peniaze za to? Rozhodne áno. Toľko áut na jednom mieste bežný smrteľník neuvidí. Vozový park sa začínal v rokoch, keď začínala písať história 24-hodinových závodov. V boxoch sa pripravovali na svoj jedinečný pretek autá s dátumom narodenia okolo roku 1926 a viac. Jeden celý box patril vozom z tridsiatich rokov. Ďalšie boxy boli plne obsadené značkou Porsche, alebo Triumph, zastúpenie tu mali firmy ako Gulf, Richard Mille, ale aj Vespa, Ferrari, MG a vôbec všetky druhy automobiliek aké vás len napadnú. Áno, aj Škoda tu mala svoje zastúpenie. Pre znalcov áut spomeniem Lamborgini, Jaguar, Citroen, Renault, Lancia, Bently, De Tomaso, Delage, Mustang, TVR, Lotus, McLaren. Všetky exotické druhy a verzie áut týchto značiek.

Počas celého víkendu sa jazdilo na okruhu v pravidelných intervaloch 45 minút a potom 10-15 minút údržba, väčšinou vyplnená nejakou spanilou prehliadkovou jazdou. A tak sme mali možnosť vidieť tréningy pretekárov všetkých auto-generácií a v prestávkach napríklad jazdu motocyklov Vespa, historický policajný sprievod a dokonca aj deti na ich mini pretekárskych vozítkach. A tie boli samozrejme na benzín. Síce nie každému dieťaťu sa auto podarilo naštartovať svojpomocne, väčšinou s pomocou jazdného teamu a bola zábava vidieť štartovať tieto autíčka podobne ako štartujete kosačku, či motorovú pílu. No štart mali ako ozajstní pretekári na Le Mans. To znamená autá zoradené na jednej strane štartovacej dráhy oddelené krásnymi hosteskami v retro oblečení zo 70-tich rokov a pretekári (deti) mali štart s rozbehom k autám na druhej strane dráhy. Krása a sranda zároveň. Všetky jazdy sa niesli v znamení elegancie a „LeMansovskej“ klasiky.

Prvý obrázok - deti, druhý-tridsiate roky, tretí - naše zaparkované v areáli.

Pretek na dráhe sme si vybrali podľa toho čo nás zaujalo v boxoch a v areáli. Ale čo vlastne všetko sme tam videli? Predávali sa pamätné plagáty, samolepky, tričká, poháre, klobúky, brožúrky. A všetko to išlo jak teplé rožky. Dali sa tu kúpiť aj staré retro hračky – autá, plechové tabule s auto-moto tematikou, no najviac bolo stánkov s tričkami, šiltovkami a bundami s logami firiem ktoré sú hlavnými sponzormi pretekárov. Kto sa buchol po vrecku, mohol mať krásne modré tričko od Gulfu, alebo nejaký ten doplnok od Mercedesu, alebo krásny červený kúsok do šatníka od Ferrari. A keďže my príliš šiltovky nenosíme a tričiek máme doma ako jeden z predajcov v obchodnom centre, tak sme sa (okrem iného) uskromnili s jedinečnými magnetkami, ktoré inde len tak nekúpime. No dobre, priznávam, aj poháre sme si kúpili. Milovníci značkového tovaru si však prišli na svoje.

Za slnečného počasia sme si posedeli na svahu pri dráhe a pohľad na autá tridsiatich rokov bol ozaj jedinečný. Tieto autá okolo nás neprefrčali ako súčasné autá, ich jazda sa dala doslova vychutnať. Sedeli sme medzi dvomi zákrutami a výhľad bol zo svahu na svah. Autá sa elegantne niesli dráhou omnoho modernejšou ako pred sto rokmi, keď boli tieto autá ešte zázrakom. V súčasnosti sú tiež zázrakom a vidieť ich na stretnutiach veteránov je nemožné. Ich majitelia ich udržujú práve pre takéto príležitosti a starostlivosť o ne je finančne náročná. Autá v tvare tubusu, či dlhého náboja majú veľké kolesá a šoférovi z neho trčí len hlava.

Múzeum.

Súčasťou areálu je aj múzeum pretekov. Milovníci tohto športu, konkrétne 24-hodinovej jazdy si prídu na svoje. Normálne tu cez deň stála rada pri vchode, my sme boli večer keď už bola tma, takže nejako krátko pred polnocou a vďaka našim „zázračným“ žltým kartičkám na krku sme mali vstup voľný. Ľudí pomenej, všetci už doma či v stane spali, alebo v kempe chlastali a my sme využili túto neskorú hodinu. Okrem portrétov a popisov osobností, ktoré sa zapísali do dejín tejto významnej akcie je tu miesto, kde zaplesá srdce zberateľa modelov. Kruhová miestnosť dookola obložená sklenými vitrínami a v nich podľa rokov uložené modely áut. Tieto modely sú vytvorené na obraz skutočných pretekárskych áut ktoré tu kedy jazdili. Vraj je to každé jedno auto z každého roka. Takže od roku 1923 až do roku 2020 (myslím) sú tu všetky. Okrem rokov 1940-1949 keď sa pre vojnu a jej následky pretek zrušil. V strede miestnosti je stôl s maketou dráhy pre lepšiu predstavivosť aký má tvar a koľko zákrut. Za touto miestnosťou už začína trocha iná zbierka. Je rozdelená podľa desaťročí a tu už sú skutočné autá z Le Mans. Samozrejme, že nie všetky, len pár z každej dekády, ale sú skutočné, žiadne makety, žiadne miniatúry, a samozrejme s popiskami. Tak sa pomaly z dvadsiatich, tridsiatich, päťdesiatich rokov dostávame až do nového milénia, keď autá vyzerajú už takmer identicky a tá rozmanitosť rokov minulých sa vytratila. Na začiatku ste obdivovali krásne tvary a rôzne vylepšenia, detaily áut, farebné verzie a chromové dielce. Tu na konci už vidíte len plastové krabice na jedno kopyto, všetky rovnakých (bielych) farieb polepených množstvo reklám. Takže auto (až na pár detailov) je jedno ako druhé. To už ma ani fotiť nebavilo.  

Prechádzka počas dňa po celom areáli je dlhá a únavná. Tak sme jeden deň venovali boxom a predajným stánkom s prestávkami pri dráhe. Mimochodom jazdila tu aj jedna Škodovka, 30-te roky, bielej farby s číslom 44, ktorú v posledný deň pretekov nabúrali. Druhý deň sme sa odviezli vláčikom, ktorý zdarma premával a zastavoval v určitých úsekoch, ale takto bola možnosť prejsť jednoducho celú oblasť. Tak sme vystúpili dolu, pri dráhe, ktorá bola vstupným miestom pre všetky autá a už tu po jej bokoch parkovalo nenormálne množstvo áut. Boli to návštevníci (nie pretekári), ktorí prišli vystaviť svoje vozidlá a boli pozgrupovaní podľa druhu auta, alebo podľa rokov z ktorých pochádzali. Tak tu boli farebné „poršáky“, Lamborginy, Volkswageny chrobáky aj karavany, Mustangy, ale aj množstvo skutočne starých veteránov. Mňa úplne dostal umelo vytvorený kemp zo starých karavanov, prívesov, stanov a všetkého možného príslušenstva. Prehliadka stoličiek, lehátiek, kuchynského riadu, ale aj hračiek pripomínalo 70-te a 80-te roky na Balatone či v NDR pri mori. Medzi týmto všetkým sa motala hromada ľudí, zvedavcov, takže občas bolo fotenie pomerne zdĺhavé alebo nemožné.

Počasie bolo dobré, neboli extrémne teploty a dokonca v noci nám aj bolo chladno. Nočná teplota okolo 9-12 stupňov na nás uložila aj tie deky, čo som zobrala len pre istotu. Jednu noc pršalo, čo síce nerušilo spánok, ale ráno sme sa zobudili a všetky veci opreté o stenu stanu boli mokré. Na takýchto výletoch, keď ideš na pár dní a musíš si zobrať len minimum vecí aby si sa odniesol nikdy nevieš, čo všetko treba brať. A nakoniec väčšina vecí z tvojej tašky je zbytočná. My sme čakali, že bude teplejšie a tak tie moje rifle a šponovky boli maximálne využité. Len škoda, že sa mi hneď na začiatku pokazil ruksak a tak sme všetko so sebou nosili vo foto-taške a mojej kabelke.

Náš výlet sa pomaly končil, ale pristávanie a vzlet lietadiel za plotom nášho kempu neustával. Helikoptéry lietali ako zadarmo a aspoň na noc prestali a my sme sobotnú noc strávili pokojným spánkom pred cestou ďalej na sever. 

Palubný denník cestovateľa (1.) - Francúzsko

 Časť prvá: cesta.

Začalo to tak: bola ponuka zúčastniť sa veľkolepej akcie v Le Mans. Vraj je storočnica, bude to MEGA. A aby to bolo aj štýlové, tak prečo by sme nešli na veteránoch. Bol to Martinov nápad tam ísť, my sme sa len s ním zviezli. On za to môže!

Plán trasy bol takýto: ide sa na Škode 100, petrolejovo-zelenom autíčku, ktoré si Martin sám renovoval a až na nejaké vysoko odborné práce to bola práca jeho rúk. Pôjdeme z Bratislavy spolu s Miškom, ktorý má druhú Škodu 100 v predrenovačnom stave a chce na ňom ísť. No má čo robiť chlapec. Cesta mala viesť z Bratislavy priamo do Le Mans cez Rakúsko a Nemecko a cestou ešte niekde natrafiť na český tím, vďaka ktorému sa vlastne toto všetko deje. Potom spoločne doraziť do cieľa a celý víkend tam prežiť športovú automobilovú atmosféru. Po víkende potom naše dve autá smer Normandia a v utorok vyzdvihnúť Martinovu Ivanku na letisku nad Parížom a ísť pozrieť toto krásne mesto. Odtiaľ na juh k moru a vykúpať sa v mori blízko niektorého krásneho Francúzskeho letoviska. Snom bolo prejsť pobrežím a užiť si tú pravú letnú jazdu Provensálskom. A v sobotu, prípadne v nedeľu už budeme doma. Verte-neverte, ale ako moja slabá matematika počítala, nejako mi to časovo nevychádza. Buď si Martin myslel, že tú škodovku vymení v Le Mans za niečo lepšie, alebo budem musieť pýtať v robote viac dovolenky.

To bol pôvodný plán. Ale človek mieni a druhý mu to zmení, tak nastali malé zmeny. Martin ponúkol kamarátovi, že môže ísť s nami, s Ivankou príde do Francúzka aj syn Adam. Kamarát tam ostane a Ivanka s Adamom pôjdu s nami naspäť. Ale bum! Zase zmena. Martinov kamarát s nami nejde, syn Adam so spolužiakom idú s nami autom, Ivanka priletí sama a chalani odídu lietadlom domov. Lenže Martin medzitým opravoval (a aj sa mu to podarilo) svoju zelenú Terezku (Škodu 1203 karavan) a začal mať kučeravé myšlienky, že pôjdeme na nej. Chytali sme sa za hlavy pri predstave, že sa auto pokazí a my budeme musieť tlačiť tú veľkú obludu. Nedajbože rozoberať motor, ktorý je vnútri kabíny. Ale kto pozná Martina tak vie, že keď jeho niečo napadne, nejaká spásonosná myšlienka, tak už niet cesty späť. Jedine sa prispôsobiť.  No niečo sa nám predsa podarilo. Ukecať ho, že cesta domov cez juh okolo mora je blbosť. Viac ako 400 km denne sa nedá ísť. Takže čo sa oproti pôvodnému plánu zmenilo? Zmenila sa časť posádky, zmenilo sa jedno vozidlo ktorým sme mali ísť a vlastne sa zmenila aj trasa (o tom neskôr). Všetko ostatné (tých 20%) išlo podľa plánu.

Naša partia: ja (fotím), a zľava Miško, Adam (Martinov syn), jeho spolužiak, Ivanka, Martin a Danko. To staré zelené za nami je Terezka. Prosím zoznámte sa. Škoda 1203 karavan. Originál kúsok, ktorých bolo vyrobených len 87 kusov, jej rok narodenia (aj keď sa to u dám nepatrí) je 1985.

Takže o týchto ľuďoch to celé v tomto článku bude.

Vyrazili sme z Bratislavy, smer Rakúsko (po diaľnici) a Nemecko. Po 70-tich kilometroch je už Dankovi zima na nohy, keďže vonku až také teplo nie je. Martin ešte nechce kúriť v Terezke (tá jeho zelená 1203-ka), lebo by sa mohol prehrievať motor, tak si Danko berie deku na nohy. Takže nekúrime a motor sa neprehreje a ani šoférovi sa nebude chcieť spať. Máme toho nabaleného statočne, ale aj tak sú to iba samé nevyhnutné veci, ako napr. víno, pálenka, stany, spacáky, niečo na jedenie a každý jednu malú tašku so šatami. Dohoda bola, že Martin sa stará o to, aby mal všetko na auto a my sa mu postaráme o jedlo. Realita je taká, že keby sme išli tou 100-vkou ako bol pôvodný zámer, tak neviem ako sa vojdeme. 

Prvé tankovanie v Rakúsku:

Cestou je popri diaľnici množstvo radarov, ale nás neohrozia. Vysmievame sa im a tešíme sa, ako sme s nimi vybabrali. Okolo 21.hodiny už tankujeme a Rakúšania neprestávajú riešiť maximálnu povolenú rýchlosť. My riešime tú minimálnu. Ale v Nemecku je rýchlosť neobmedzená, tak zajtra už môžeme  ísť aj 88 km/h. O pol dvanástej sme prešli hranice do Nemecka a hľadáme nocľah. Po pol hodine dorazíme na stellplatz a chystáme nocľah. Aby sme ušetrili čas s rozkladaním a ranným skladaním stanov, tak Miško bude spať v svojej stovečke, chalani si rozložia stan na tráve, Martin spí na nerozloženej sedačke v Terezke, Danko pod ním na zemi a ja na kredenci. Dobre čítate. Som najmenšia, nafasujem jeden matrac z Terezky a na ňom zvládnem noc na kredenci čo je v tejto obytnej zelenej 1203-ke. Ale nastal problém. Zistili sme, že chalani nemajú ani jeden spacák. Chups! Martin ich zabudol zobrať. Takže v stane budú spať na matracoch z Terezky (aby si nemuseli fúkať veľkú nafukovačku) a jeden spacák im požičiam ja.

Ráno bolo pomerne chladno asi všetkým. A ešte aj v noci popršalo. Čo teda mne na kredenci až tak nevadilo, skôr som mala problém s otáčaním na druhý bok, pretože vyspať sa na doske šírky asi 50 cm nie je jednoduché. S každou potrebou otočiť sa som sa zobudila a nad ránom som si ešte musela zobrať druhú deku. No podstatné je, že šofér sa vyspal dobre, lebo to je najdôležitejšie. Chalani zbalili mokrý stan aj mokré matrace, Miško zdvihol sedadlá, my sme poprehadzovali batožinu spredu dozadu a ide sa. Nestrácať čas. Odchod z tohto agro mini kempu sme stihli o 7.40 a o 8.30 sme už riešili prvú poruchu. Miškovi na jeho Paprikáši (červená stovečka) sa niečo porúchalo a stojíme. Zistenie – netiekol benzín, vyčistil prívody a nemeckí cestári popri tom obdivujú, že toto tu ešte vôbec jazdí. Po deviatej hodine už vyrážame zase na cestu aby sme si o pol jedenástej spravili zdravotnú aj kultúrnu prestávku.

Dachau.

Miesto, ktoré nesie horor už vo svojom mene. No na jeho obranu musím povedať, oproti koncentračnému táboru v Osviečime je toto malina. Toto miesto bolo viac pracovným táborom a prestupným miestom, tragédiou sa stalo až koncom vojny. Je tu veľa študentov (asi) na školskom výlete a my po káve pokračujeme v ceste.

Po niekoľkých prestávkach na lanšmit, kávu a McBurger, po prekročení hranice s Francúzkom o pol siedmej ťaháme do cieľového bodu kde sa máme stretnúť s českými posádkami, ktorým vďačíme za tento výlet. O pol jedenástej sme konečne v meste Dijon, v F1 ubytovni, v kontajnerovom hoteli, či skôr moteli, na veľmi slušnej úrovni.

Po Francúzku cestujeme mimo platených úsekov, pretože tu nie je klasický diaľničný poplatok, ale mýto za prejdené kilometre, čo by nás mohlo vyjsť celkom peknú sumičku. Cesta mestečkami je nádherná. Už chápem ľudí čo sa zamilovali do Francúzka. Ich dedinky sú ako z filmu a tak si na obed robíme prestávku v malom mestečku Saint Sauveur en Puisaure. Martin s Miškom a chalanmi išli na obed do reštaurácie, my sme si dali iba kávu v kaviarni a preto sme mali ešte takmer hodinu na čarovné Francúzke uličky a ich romantické zákutia. Je tu nádherne, tu by sa mi páčilo žiť. Krásne kamenné domy a obrovské hortenzie s kvetmi ako lopta. Terezka bola zaparkovaná v jednej úzkej uličke a spolu s červeným kilečkom dokonale zapadli do tej časovej slučky, ktorá sa tu zastavila a nebyť niektorých moderných áut okolo, tak by ste mali pocit, že ste v starom filme.

Okolo pol siedmej prichádzame do kempu v Le Mans, do mega kempu vytvoreného len pre túto príležitosť. Ešte nie je plný, ale miesta na zemi sú rozpočítané a vychádza to okolo 2400-2500 miest. Večer je dlhý a svetlo tiež. Je pol jedenástej a ešte stále svetlo.