Palubný denník cestovateľa (1.) - Francúzsko

 Časť prvá: cesta.

Začalo to tak: bola ponuka zúčastniť sa veľkolepej akcie v Le Mans. Vraj je storočnica, bude to MEGA. A aby to bolo aj štýlové, tak prečo by sme nešli na veteránoch. Bol to Martinov nápad tam ísť, my sme sa len s ním zviezli. On za to môže!

Plán trasy bol takýto: ide sa na Škode 100, petrolejovo-zelenom autíčku, ktoré si Martin sám renovoval a až na nejaké vysoko odborné práce to bola práca jeho rúk. Pôjdeme z Bratislavy spolu s Miškom, ktorý má druhú Škodu 100 v predrenovačnom stave a chce na ňom ísť. No má čo robiť chlapec. Cesta mala viesť z Bratislavy priamo do Le Mans cez Rakúsko a Nemecko a cestou ešte niekde natrafiť na český tím, vďaka ktorému sa vlastne toto všetko deje. Potom spoločne doraziť do cieľa a celý víkend tam prežiť športovú automobilovú atmosféru. Po víkende potom naše dve autá smer Normandia a v utorok vyzdvihnúť Martinovu Ivanku na letisku nad Parížom a ísť pozrieť toto krásne mesto. Odtiaľ na juh k moru a vykúpať sa v mori blízko niektorého krásneho Francúzskeho letoviska. Snom bolo prejsť pobrežím a užiť si tú pravú letnú jazdu Provensálskom. A v sobotu, prípadne v nedeľu už budeme doma. Verte-neverte, ale ako moja slabá matematika počítala, nejako mi to časovo nevychádza. Buď si Martin myslel, že tú škodovku vymení v Le Mans za niečo lepšie, alebo budem musieť pýtať v robote viac dovolenky.

To bol pôvodný plán. Ale človek mieni a druhý mu to zmení, tak nastali malé zmeny. Martin ponúkol kamarátovi, že môže ísť s nami, s Ivankou príde do Francúzka aj syn Adam. Kamarát tam ostane a Ivanka s Adamom pôjdu s nami naspäť. Ale bum! Zase zmena. Martinov kamarát s nami nejde, syn Adam so spolužiakom idú s nami autom, Ivanka priletí sama a chalani odídu lietadlom domov. Lenže Martin medzitým opravoval (a aj sa mu to podarilo) svoju zelenú Terezku (Škodu 1203 karavan) a začal mať kučeravé myšlienky, že pôjdeme na nej. Chytali sme sa za hlavy pri predstave, že sa auto pokazí a my budeme musieť tlačiť tú veľkú obludu. Nedajbože rozoberať motor, ktorý je vnútri kabíny. Ale kto pozná Martina tak vie, že keď jeho niečo napadne, nejaká spásonosná myšlienka, tak už niet cesty späť. Jedine sa prispôsobiť.  No niečo sa nám predsa podarilo. Ukecať ho, že cesta domov cez juh okolo mora je blbosť. Viac ako 400 km denne sa nedá ísť. Takže čo sa oproti pôvodnému plánu zmenilo? Zmenila sa časť posádky, zmenilo sa jedno vozidlo ktorým sme mali ísť a vlastne sa zmenila aj trasa (o tom neskôr). Všetko ostatné (tých 20%) išlo podľa plánu.

Naša partia: ja (fotím), a zľava Miško, Adam (Martinov syn), jeho spolužiak, Ivanka, Martin a Danko. To staré zelené za nami je Terezka. Prosím zoznámte sa. Škoda 1203 karavan. Originál kúsok, ktorých bolo vyrobených len 87 kusov, jej rok narodenia (aj keď sa to u dám nepatrí) je 1985.

Takže o týchto ľuďoch to celé v tomto článku bude.

Vyrazili sme z Bratislavy, smer Rakúsko (po diaľnici) a Nemecko. Po 70-tich kilometroch je už Dankovi zima na nohy, keďže vonku až také teplo nie je. Martin ešte nechce kúriť v Terezke (tá jeho zelená 1203-ka), lebo by sa mohol prehrievať motor, tak si Danko berie deku na nohy. Takže nekúrime a motor sa neprehreje a ani šoférovi sa nebude chcieť spať. Máme toho nabaleného statočne, ale aj tak sú to iba samé nevyhnutné veci, ako napr. víno, pálenka, stany, spacáky, niečo na jedenie a každý jednu malú tašku so šatami. Dohoda bola, že Martin sa stará o to, aby mal všetko na auto a my sa mu postaráme o jedlo. Realita je taká, že keby sme išli tou 100-vkou ako bol pôvodný zámer, tak neviem ako sa vojdeme. 

Prvé tankovanie v Rakúsku:

Cestou je popri diaľnici množstvo radarov, ale nás neohrozia. Vysmievame sa im a tešíme sa, ako sme s nimi vybabrali. Okolo 21.hodiny už tankujeme a Rakúšania neprestávajú riešiť maximálnu povolenú rýchlosť. My riešime tú minimálnu. Ale v Nemecku je rýchlosť neobmedzená, tak zajtra už môžeme  ísť aj 88 km/h. O pol dvanástej sme prešli hranice do Nemecka a hľadáme nocľah. Po pol hodine dorazíme na stellplatz a chystáme nocľah. Aby sme ušetrili čas s rozkladaním a ranným skladaním stanov, tak Miško bude spať v svojej stovečke, chalani si rozložia stan na tráve, Martin spí na nerozloženej sedačke v Terezke, Danko pod ním na zemi a ja na kredenci. Dobre čítate. Som najmenšia, nafasujem jeden matrac z Terezky a na ňom zvládnem noc na kredenci čo je v tejto obytnej zelenej 1203-ke. Ale nastal problém. Zistili sme, že chalani nemajú ani jeden spacák. Chups! Martin ich zabudol zobrať. Takže v stane budú spať na matracoch z Terezky (aby si nemuseli fúkať veľkú nafukovačku) a jeden spacák im požičiam ja.

Ráno bolo pomerne chladno asi všetkým. A ešte aj v noci popršalo. Čo teda mne na kredenci až tak nevadilo, skôr som mala problém s otáčaním na druhý bok, pretože vyspať sa na doske šírky asi 50 cm nie je jednoduché. S každou potrebou otočiť sa som sa zobudila a nad ránom som si ešte musela zobrať druhú deku. No podstatné je, že šofér sa vyspal dobre, lebo to je najdôležitejšie. Chalani zbalili mokrý stan aj mokré matrace, Miško zdvihol sedadlá, my sme poprehadzovali batožinu spredu dozadu a ide sa. Nestrácať čas. Odchod z tohto agro mini kempu sme stihli o 7.40 a o 8.30 sme už riešili prvú poruchu. Miškovi na jeho Paprikáši (červená stovečka) sa niečo porúchalo a stojíme. Zistenie – netiekol benzín, vyčistil prívody a nemeckí cestári popri tom obdivujú, že toto tu ešte vôbec jazdí. Po deviatej hodine už vyrážame zase na cestu aby sme si o pol jedenástej spravili zdravotnú aj kultúrnu prestávku.

Dachau.

Miesto, ktoré nesie horor už vo svojom mene. No na jeho obranu musím povedať, oproti koncentračnému táboru v Osviečime je toto malina. Toto miesto bolo viac pracovným táborom a prestupným miestom, tragédiou sa stalo až koncom vojny. Je tu veľa študentov (asi) na školskom výlete a my po káve pokračujeme v ceste.

Po niekoľkých prestávkach na lanšmit, kávu a McBurger, po prekročení hranice s Francúzkom o pol siedmej ťaháme do cieľového bodu kde sa máme stretnúť s českými posádkami, ktorým vďačíme za tento výlet. O pol jedenástej sme konečne v meste Dijon, v F1 ubytovni, v kontajnerovom hoteli, či skôr moteli, na veľmi slušnej úrovni.

Po Francúzku cestujeme mimo platených úsekov, pretože tu nie je klasický diaľničný poplatok, ale mýto za prejdené kilometre, čo by nás mohlo vyjsť celkom peknú sumičku. Cesta mestečkami je nádherná. Už chápem ľudí čo sa zamilovali do Francúzka. Ich dedinky sú ako z filmu a tak si na obed robíme prestávku v malom mestečku Saint Sauveur en Puisaure. Martin s Miškom a chalanmi išli na obed do reštaurácie, my sme si dali iba kávu v kaviarni a preto sme mali ešte takmer hodinu na čarovné Francúzke uličky a ich romantické zákutia. Je tu nádherne, tu by sa mi páčilo žiť. Krásne kamenné domy a obrovské hortenzie s kvetmi ako lopta. Terezka bola zaparkovaná v jednej úzkej uličke a spolu s červeným kilečkom dokonale zapadli do tej časovej slučky, ktorá sa tu zastavila a nebyť niektorých moderných áut okolo, tak by ste mali pocit, že ste v starom filme.

Okolo pol siedmej prichádzame do kempu v Le Mans, do mega kempu vytvoreného len pre túto príležitosť. Ešte nie je plný, ale miesta na zemi sú rozpočítané a vychádza to okolo 2400-2500 miest. Večer je dlhý a svetlo tiež. Je pol jedenástej a ešte stále svetlo.