Stránky

nedeľa 23. februára 2020

Sardínia - Zima pri mori (3.)


Deň 3. – PONDELOK – Najkrajšia pláž.
Dobré ráno Sardínia! Dnes si požičiame skúter a spravíme si fúkanú. Ale až po raňajkách. 
Mapu okolia máme, aj tri kusy. Tak hurá do jaskyne! Požičanie skútra stojí 30,-€ na deň, plus je tam zaujímavé čarovanie s platobnou kartou, že sa zablokujú peniaze, kým sa motorka nevráti. No nakoniec nám ten taliansky fešák požičal motorku aj bez blokovania 300€ na účte. Asi pre Dankove pekné oči. 
Vybrali sme si trasu okolo pobrežia. Veď prečo nie? Iná tam ani nevedie. Cestou je starý, ale že fakt prastarý most cez rieku, vlastne cez ústie jazera ležiaceho tesne vedľa mora. Neviem či je to jazero, rybník, či záliv, ale je tam voda, ktorá sa o kúsok ďalej prelieva do mora. A tu sa nachádza most Ponte Romano – pozostatok z Rímskej ríše. Nie je už celý - po druhý breh, ale dosť dlhý na to, aby ste ho neprehliadli. Svojim vekom, kamennými oblúkmi a rozmermi upúta oči každého okoloidúceho. Kedysi spájal dva pusté brehy zo strany Alghera s mestečkom Fertilia. Dnes už je to spojené do jedného celku. Nebyť vody pod mostom, ani neviete, že ste v druhom meste. Pokračujeme okolo zimným spánkom oddychujúcich pláží Punta Negra, Bombarde a Lazzaretto na západ. Malou obkľukou okolo zálivu Porto Conte a vchádzame do národného parku s rovnakým názvom. Skalnatý výbežok Capo Caccia je až na juhu samotného polostrova. 
Tu je parkovisko a štart pešej trasy k jaskyni. Bohužiaľ, dnes zatvorené. Poveternostné podmienky to nedovoľujú. Neptúnova jaskyňa je tak nízko položená, že pre vietor a vlny je k nej prístup nemožný. Zbytočne sme sa previezli. No nie celkom, je tu krásny výhľad na okolie, na more a útesy. Odvezieme sa motorkou aj ďalej, predsa ju nepôjdeme hneď vrátiť. Stretávame tu znova rodinku z nášho lietadla, oni majú smolu, že sú tu autobusom a tak musia čakať na ďalší naspäť. Ale dali nám tip na mesto na severe, vraj s najkrajšou plážou - Stintino.
Malá odbočka tu na kopci je na panoramatickú rozhľadňu. Človek podľa tabúľ nevie čo má čakať, tak zvedavosť premohla všetky ostatné zmysly a  na svahu je pri ceste miesto na státie. Nad ním už sú skaly, z ktorých je výhľad na druhú – skrytú časť polostrova. Z tmavého mora trčia obrovské skaly, veľké strašidelné útesy - ostrovy. Pod nami už len priepasť a hlboká voda. Fúka silný vietor, možno od východu a možno od západu. Sme totiž na takom mieste ostrova, že more máme naľavo aj napravo. Sme na výbežku pevniny a ešte k tomu na kopci. Takže výhľad je takmer dokonalý. Keby sa rozišla tá nízka oblačnosť,  vidíme do veľkej diaľky. Lenže dnes je také počasie, že tu hore na útese si musím dávať pozor, aby ma neodnieslo dolu zo skaly.  Môj cieľ bol dostať sa ešte vyššie k budove s majákom, ale vraj je tam zákaz vstupu, vojenská zóna.

 Vietor fúka, ruky stŕpajú, stehná oziabu. Na skútri je chladno.  Stintino je po mnohých zákrutách a kopcoch pred nami. Po pravej strane sa už črtá pravdepodobná pláž. Tak sa priblížme, či sa nám to nezdá. Nezdá. Jediný problém je, ako sa tam dostať, pretože všetky prístupové chodníky sú zaliate vodou. Mostíky spájajúce cestu s parkoviskom s brehom mora sú buď potopené, alebo akoby urezané, prerušené. Všade je vyliata voda. No po chvíľke hľadania sme predsa len našli jeden mostík k pláži. K nádhernému snehobielemu brehu tyrkysového mora. To je snáď sen! Toto je ako prírodný zázrak. Drobunké kamienky guľatého kremeňa tvorili niekoľkokilometrovú pláž. Ako sa povie „od nevidím do nevidím“. Ak je tu niekde tá spomínaná najkrajšia pláž, tak toto musí byť jedine ona. Fúka vietor a my vyzimený z motorky sa snažíme fotiť. Takto príšerne sa mi od zimy ruky netriasli ani nepamätám. Naposledy od Parkinsona, teda nikdy. Učupili sme sa k brehu, nech po stojačky nechytáme ten najsilnejší tlak. Ten surfista na vode má na tunajší vietor asi iný názor. Po chvíli sa naše ruky ustália a konečne fotíme. Teším sa ako malé decko, lebo toto som ešte nevidela. Áno, Zakyntos má jednu podobne krásnu pláž, ale tam sú inak biele kamienky, tú sú ako priesvitný biely kremeň. A hlavne ani živej duše, len my a surfista na hladine päťdesiat metrov od nás. Čupnite si k zemi, vypnite zvuk vetra a počúvajte to ticho. Žiaden krik, motory, buchot, nič. Len vlny mora a šplechot o kamienky. Voda neuveriteľne láka, ale jej ľadová teplota mrazí. Fakt je studená. Prečo ? Že by za to mohol február ? Nebyť tej zimy, tak si tu posedíme aj hodinu-dve. Nabrala som si piesok do malej fľaše, do mojej zbierky. Dankove varovanie, že mi ju na letisku zoberú ignorujem. Robím chybu.
Pre lepšiu náladu a roztopenie skrehnutého tela sa ideme zohriať do mesta na kávu.
Po dvoch kilometroch odbočujeme z hlavnej na starú cestu do Stintina a v najbližšej reštaurácii sa plánujeme zohriať. Tak a dáme si konečne aj talianske cestoviny. Bol to taký môj malý sníček. Síce len obyčajné, žiadna špecialita šéfkuchára, ale môžem si povedať: v špagetovej krajine som skúsila ich vlastné cestoviny.  V niektorých krajinách, keď si objednáte pitie alebo jedlo, tak vám na spríjemnenie času prinesú ako prvé jednohubky. Čo našinec vždy nechápe, ale je to súčasť ich zvyku a kulinárskej etiky. Nebojte sa, to vám nenaúčtujú.  Stalo sa nám to aj v Španielsku a teraz aj tu. Tu nám priniesli Pane Carasau. Je to Sardínska špecialita, prirovnám ju k chlebu, len to vyzerá ako jedlý papier. Presnejšie: ako upečený papier potretý cesnakovým olivovým olejom. Tenučké, ľahko lámavé a veľmi chutné cesto. V prvom momente nás napadlo: maces. Ale nie. Keď som po tom teraz doma pátrala, že čo je to, tak som zistila, že je to veľmi jednoduchý recept s pomerne zložitou prípravou. Z pár ingrediencií sa upečie placka, ktorá sa po niekoľkých sekundách v peci začne nafukovať a je z toho lopta. Tá sa v momente prepečie z oboch strán a rýchlo vytiahne z pece. Po obvode sa rozreže, z čoho vzniknú dve tenké placky. Tie sa medzi plátnami vyrovnajú a zaťažia, čím sa sušia. Pred podávaním sa  dajú zapiecť do pece a chrumkavé potrú olejom. Je to krehké, ale veľmi chutné. Robia sa pri veľmi vysokej teplote a krátkom pečúcom čase, preto to musia robiť aspoň dvaja ľudia. Ale raz to možno skúsim.
Takže po predjedle, obede a kávičke, keď sme sa trocha zohriali pokračujeme v ceste. Povozili sme sa po mestečku a  aj dolu v prístave sme boli. Teraz ťaháme ďalej popri brehu mora. Tu sú ďalšie pekné pláže, ale na tú prvú nemá ani jedna z nich. Nepopieram, počas sezóny to môže vyzerať celkom inak.  Cesta nás zaviedla až na koniec oblasti do druhého mesta – La Pelosa, odkiaľ je vidieť ďalšiu z obranných veží, lebo je len kúsok od pláže. Jednosmernými uličkami nás cesta vyviedla až naspäť za mesto a ťaháme zase na juh „domov“.  Príroda je tu pekná, dedinky sú milé a tu na konci sveta aj veľa nových dovolenkových stavieb. No už je nám pomerne chladno. Náš plán odviezť sa do Porto Torres rušíme.
Vraciame motorku, zohrejeme sa na izbe a vyrážame na večerné Alghero. Tieto staré mestá majú svoje čaro. Konečne vidím vtáčie klietky rozsvietené. Pochodili sme pár tmavých uličiek, ktoré boli osvetlené hlavne žiarovkami v obchodíkoch. Teraz je tu tá správna dovolenková atmosféra. Čaj v obľúbenej kaviarni je bodkou za dnešným dňom. Zajtra letíme domov.



Deň 4. – UTOROK
Len stručne. Autobus nás odviezol na letisko zavčasu, ale piesok mi zhabali. Vraj za to sa dáva pokuta 2000,-€. Niet čo dodať.

A ešte pre tých, čo to vydržali poctivo čítať do konca, tu je link (žlté písmo) na môj album fotiek:


streda 19. februára 2020

Sardínia - zima pri mori (2.)


Deň 2.- NEDEĽA – Autobusom do Bosy.
Dnes ideme na autobusový výlet do Bosy. Je to mesto asi 45 kilometrov južne od nášho. V turistickej informačnej kancelárii nám povedali, že je  tiež ,,very nice and old“. Z autobusového itineráru si moc nenavyberáme, až dva spoje  tam a jeden naspäť. A v dosť širokom časovom rozpätí, tak hádam bude čo pozerať. Cesta vedie okolo skalnatých brehov a tu vás, ale že totálne, prejde pocit rovinatého ostrova, ako to vyzeralo v Alghere. Ja by som tú cestu prirovnala k húsenkovej dráhe: kopec, zákruta, klesanie, kopec, priepasť a zase zákruta. Taká kinedrylová cesta. Čuduj sa svete, zle mi nebolo. Počasie, ako som spomínala, sa zhoršilo. Neviem či aj v Alghere, ale nám čím ďalej tým viac prší. Takže fotky útesov cestou tam nič moc. No veď čo chcem vo februári. Na druhej strane lepšie, ako fotiť davy ľudí uprostred sezóny.
Šoférovi asi nebolo všetko jedno, hlavne keď zistil, že mu nefunguje ofukovanie predného okna a po chvíli je celé orosené. Nevidíme nič my, ani on. Ale snaží sa chalanisko pomedzi kvapky pozerať na cestu, až kým v tých serpentínach prestáva vidieť aj do spätných zrkadiel. S týmto veľkým hebedom sa naslepo jazdiť nedá, hlavne do zákrut. Tak keď si za jazdy pofotil zarosené okná a zapísal to do denníka závad, Danko mu utrel pravú hornú časť predného okna, aby chudák chalan videl na spätné zrkadlo a my sme sa šťastne dopravili až do starého mesta Bosa. Vystúpili sme skôr ako na hlavnom autobusovom stanovišti, čo potešilo asi aj šoféra, že už má celkom prázdne vozidlo.
Prší. Drobne, drzo, nechutne a jemne. A my sme v meste a chceme si spraviť jeho prehliadku. Takže prvá návšteva bude v  kaviarni. Na námestí, kde je o trocha menej dôchodcov ako v predošlých kaviarničkách, ale príjemná domáca atmosféra, sa zohrejeme pri teplom nápoji. Čerstvá káva, dobrý fernet a čisté wc nám dávajú nádej, že vonku nás čaká námestie Piazza Vincenzo Gioberti s polepšeným počasím. Nie nečaká. Na námestí je len o dvadsaťpäť kvapiek na meter štvorcový menej. No dobre, tak o tridsať. Ale aj prázdne mokré mesto má svoje čaro. Nikde ani duše, aj tie bicyklové už vyfučali a my kráčame aspoň troška ohriati z kaviarne. Všade navôkol je neuveriteľný výber dverí na fotenie. Skoro ako v Talline, len tu sú menej honosné. V každom prípade veľmi dobré do mojej zbierky fotiek.

Už pri príchode do mesta bolo z autobusu vidieť lentilkové domy nad starou štvrťou. Myslím, že aj tie domy patria do historickej časti, ale ich poloha na kopci ich umožnila z diaľky vidieť ako prvé. Dostaneme sa k nim postupne. Najprv si pozrieme ospalý nákladný prístav. Teda tak sa zdá byť, pretože breh rieky lemujú budovy dokov minimálne sto rokov staré, niektoré už krásne zrekonštruované. Až na výnimky sú farebné a pravdepodobne používané na iné, v súčasnosti užitočnejšie účely. Času je dosť a kým nám pôjde autobus naspäť, mesto si pozrieme  zo všetkých strán tri krát. Tak sa berieme na kopec, podľa pravdepodobného smeru k lentilkovým domom. Sú tu. Neutiekli, kým sme sem vyšľapali schody, ani ten nevľúdny dážď ich farbu nezmyl. Okolo stovky rokov starého kostola, po vlhkej dlažbe až do horných uličiek. Tu je rastlinstva ešte viac. Nádherné sukulenty:  tučnolisty, crasulky, alojky a agávky, opuncie a aeóniá. Zhora je romantický výhľad do dvorov, terás, záhradiek, ale aj na oranžové škridlové strechy pod nami. Žlté, modré a ružové domčeky sa takmer strácali medzi terakotovými strechami.  Krásny farebný zmoknutý svet zahalený do dažďových mrakov. Už len pár desiatok metrov a nad nami je pevnosť, hrad Malaspina -  Castello di Bosa. Cesta, kamenný chodník, je lemovaný starými mohutnými opunciami a za múrikom rastú storočné olivy. Výhľad je čím ďalej, tým panoramatickejší.  Do areálu ani nejdeme, je to zrúcanina a takých máme na Slovensku dosť, takže radšej ušetríme. Vyzerá pekne zrekonštruovaný, na spôsob nášho Strečna.


 Cestou dolu fotím ďalšie dvere, ďalšie kvety a ďalšie mačky. Sme na (pre mňa) najkrajšej ulici mesta. Farebné domy len znásobujú tú idylickej ulice Corso Vittorio Emanuele. Kameňová dlažba je skombinovaná s veľkými kockami kamenných dosák, ktoré slúžia ako koľaje pre autá. Medzi kamienkami rastie mach a trávička a všetko je mokré od dažďa, človeku sa nechce ísť preč a radšej dýcha vlhký pach padajúcej vody. Nasávame atmosféru a fotíme, lebo toto je skutočné Taliansko, skutočná Sardínia. Väčšina reštaurácií a bistier je zavretá, obchodíky majú stiahnuté rolety. A keď si vyhliadnete nejakú kaviareň, tak je takmer plná domácich dôchodcov, ktorí sem chodia miesto kostola (asi). Sú sympatickí a usmiati. Zdravíme sa navzájom, ako keby sme sa poznali. V jednej zo starých talianskych putík si dáme okrem kávy a čaju aj pohár bieleho domáceho Sardínskeho vína. 

Počasie sa vylepšuje a po prehliadke miestneho cintorína a ďalšieho čierneho moku sme znova na moste, na brehu rieky Temo. Farebné budovy dokov si pozrieme aj z druhej strany a v uliciach za nimi sú už novšie ulice mesta. Neprší a teplota je celkom fajn. Do odchodu autobusu ostávajú ešte vyše dve hodiny, a tak sa vyberáme pešo do štvrte nazývanej Bosa Marina. Je to turistická časť mesta pri mori, vzdialená takmer tri kilometre a pešo sa to dá zvládnuť hlavne preto, že začína vychádzať slniečko. Okrem hotelov, penziónov a pozatváraných obchodíkov je tu zaujímavé miesto zo zelenej horniny, isto lávového pôvodu. Je priamo na brehu mora a na ňom ďalšia z obranných Sardínskych veží. Vo svahu zo zelenej lávy sú aj vojenské bunkre, z omnoho mladšej éry ako samotná veža. Ostrov býval v minulosti napádaný pirátmi, preto je obranných veží po celom ostrove tak mnoho. Ale tieto bunkre skôr pripomínajú také, ako sa robili počas druhej svetovej vojny. Mesto pri pláži si už ani neprezeráme, je čas ísť naspäť na autobus - jediný, ktorý nás môže zobrať do Alghera. Kráčame podľa navigácie inou cestou než sem. Predtým sme išli popri hlavnej ceste a teraz prejdeme cez rieku skôr, tu vedie cesta cez obývanú štvrť Bosy. Na námestí už stretávame mladú rodinku so synom z nášho lietadla, ktorí si tak isto zvolili na dnes výlet do Bosy. Cesta „domov“ je už pri západe slnka. Neprší, ale zákruty sú rovnako zákerné a kinedrylové ako ráno. Po nejakom čase ma už prestane zaujímať výhľad a moje obdivovanie prírody prehlasoval žalúdok. Zavriem oči a cesta plynie lepšie. Zajtra bude hádam krajšie počasie.






utorok 18. februára 2020

Sardínia - zima pri mori. (1.)


Deň 1. - SOBOTA – Zimné pláže Sardínie.
Čo je lepšie ako zima pri mori ? Ale nie ako to robí „horných 10-tisíc“. Ja som vždy túžila vidieť, ako vyzerá pláž, more, letovisko počas zimy. A tak sme sa na to pozreli. Za lacné letenky a pomerne pekné a slušné ubytovanie, 50,-€ za izbu, teda pre dve osoby. Priamo v Alghere. Letenka do Alghera sa oplatí aj pre to, že z letiska je  pomerne blízko do mesta a ľahko sa dostanete bežným mestským autobusom. Ubytovanie cez  Booking nám síce spravilo trošku starostí, ale vyriešilo sa to nakoniec úspešne. O čo išlo: mali sme rezervované ubytovanie a  týždeň pred odletom, keď sme platili za hotel, sme sa dozvedeli, že hotel je vo februári zavretý pre rekonštrukciu. Tak narýchlo storno, vyžiadať peniaze naspäť a hľadať niečo iné.
Sardínia nás privítala lekárskou kontrolou teploty na Korona vírus. Všetci sme obstáli, bez diplomu sme mohli pokračovať na autobus. Nebyť tejto kontroly, stíhame ten, čo išiel o hodinu skôr než ten, na ktorý sme potom museli čakať. Ale dnešný deň nám aspoň počasie prialo. Takže, aká je zima pri mori ? Vie byť aj krásna, slnečná, so 16-17 °C. Ale keď slniečko zájde za obzor, tak je pichľavá a my tiež, rovnako ako domáci, vyťahujeme šatky do krku, no bez čiapky.
Mesto Alghero patrí k najkrajším mestám na ostrove. Leží na severozápade ostrova a keď sem prídete, tak chvíľu máte pocit, že Sardínia je pomerne rovinatá zem. Ale zdanie klame. Sever mesta je na tej rovinatej časti. Dá sa povedať, že od letiska až sem je to rovina. No staré mesto už je vyššie položené - na skalnatom výbežku nad morom, odkiaľ je vidieť čisté vody Stredozemného mora. Pozdĺž jeho brehu sú strážne obranné veže spojené múrom – opevnením, na hrane útesu. Keď sa dostanete až sem, môžete sa otočiť vzad a vybrať si jednu z ďalších historických uličiek alebo to zobrať po obvode a dostať sa k jednej z ďalších veží, alebo k historickým strelným prakom. Veží je tu viac než dosť. A nielen v meste. Po obvode ostrova ich nájdete naozaj veľa. V lepšom či v horšom stave, opravené, aj ohlodané zubom času. Na pevnine aj na ostrovčekoch. Staré mestečko je veľmi fotogenické. Nie je nejako extra veľké. Keď sa budete motať po uličkách, nie je šanca zablúdiť. Buď vyjdete v prístave alebo na druhom konci na promenáde Krištofa Kolomba, pri ďalšej veži. Na mape mesto pôsobí naozaj veľkým dojmom. Áno, je rozľahlé, ale historickú časť máte pozretú za jeden večer a budete sa nudiť. Pozrite si niektorý z mnohých kostolov alebo múzeí. Skúste aj reštaurácie na západnej strane, zamotajte sa niekde v strede na káve alebo skúste tú, čo sa nám najviac páčila. Nie je to žiaden historický zázrak, ani kulinárska špecialita, ale je na dobrom, strategickom mieste. Je vedľa parku nad prístavom, kúsok od hlavnej autobusovej stanice, čo je v tomto prípade iba ulica so zastávkami. Nad parkom je malá kaviarnička, má terasu so zaťahovacími roletovými stenami a veľmi príjemnou obsluhou. Dá sa tu aj najesť, teda také ľahšie rýchlejšie veci, ale dá sa. A ceny veľmi dobré, hodnotenie na nete tiež vynikajúce.

Jedna z prvých zaujímavostí, ktoré nás upútali, bola veža – Torre di San Giovanni – veža svätého Jána. O jej stenu je opreté umelecké dielo, znázorňujúce červené koraly. Na výrobu tohto umenia použili konáre stromov, ale takto natreté na červeno to evokuje dojem obrovského žijúceho podmorského koralu. A ešte jedno plus, večer je to osvetlené červenými lampami, takže efekt je dokonalý.
Ďalší zážitok (estetický), čo neujde žiadnemu turistovi je, že nad uličkami a námestiami sú na ponaťahovaných šnúrach zavesené vtáčie klietky. Drevené, plechové, farebné, no s prevahou modrých, zelených či tyrkysových. V každej je žiarovka a večer osvetľujú uličky. Netuším, koľko ich je v celom starom meste, ale sú to prinajmenšom tisíce - tisíce krásnych starých vtáčích klietok nad hlavami. Nádhera a fantastický nápad.


Veľmi sa mi páči, že tu v meste, ale aj v iných častiach ostrova ešte jazdia staré Fiatky 500-vky a 600-vky. U nás len na veteránskych zrazoch a tu ešte bežne. A občas stretneme aj inú „starinu“. V meste je najväčší problém parkovanie. To nám povedala aj naša domáca z bytu. Preto tu jazdí veľa malých áut a motorky. Občas sa dajú vidieť aj krásne skútrové unikáty.
Prechádzky uličkami očaria aj záhradkárov. Všade je veľa kvetov. Je február, presnejšie jeho začiatok, takmer stred zimy, v tejto oblasti vraj najstudenší mesiac v roku. Ale všade to kvitne. Krásne zdravé rastlinky. Nielen kaktusy a sukulenty, ale aj rôzne ťahavé balkónovky.

Názov mesta pochádza zo slova Aleguerium, čo je označenie pre morské riasy. Tých je teraz v týchto mesiacoch na brehoch mora požehnane. Všetka tá usušená morská tráva je tu nahromadená v zálivoch a na plážach. Mimo sezóny asi nič nezvyčajné. Mesto má krásne pláže, rátajú sa aj tie v jeho okolí. Ale zase úprimne, čo sa týka Sardínie je asi zbytočné popisovať ako vyzerajú, keď ostrov je známy najkrajšími európskymi plážami. Oblasť Sardínie má celkovo krištáľovo čistú a gýčovito krásnu tyrkysovú vodu.  Promenáda pri pobreží  je pekná aj teraz v zime. Plná paliem a lavičiek, čo na mramorovom chodníku ešte zvýrazňuje dovolenkovú destináciu. V lete tu musí byť hlava na hlave. Asi najzaujímavejšia vec je polostrov Capo Caccia , ktorý je vidieť z mesta. Je to útes v ktorom je Neptúnova jaskyňa. Vstup do nej je ovplyvnený počasím. Pre silný vietor a morské vlny býva zavretá. Treba sa vopred uistiť v informačnom centre. Ale už samotný útes je impozantný. Obrovská skala vykúka z vody ako hlava rozprávkovej veľryby a na nej vežička majáku. Jediná škoda, že je taká nízka oblačnosť, že ani teleobjektív jej krásu nie je schopný pekne zachytiť.
Slniečko tu zapadá neskôr ako u nás, a tak je podvečerná prechádzka natiahnutá do siedmej večer pri zlatých lúčoch zapadajúceho slnka. Vychutnávame si krásne počasie prvého dovolenkového dňa, pretože sa má pokaziť. Pešo po pláži prejdeme okolo všetkých zavretých dovolenkových budov, po nemocničnej pláži, po pláži s borovicovým lesíkom slúžiacim ako park, odtiaľ okolo športovej štvrti mesta a naspäť po promenáde do centra. Po kontrole môjho krokometra zisťujem (ak počíta správne), že dnes sme pešo prešli asi 15 kilometrov. Tak ešte kúsok k našej ulici Via Don Minzoni a dobrú noc.