Sardínia - zima pri mori (2.)

Deň 2.- NEDEĽA – Autobusom do Bosy.

Dnes ideme na autobusový výlet do Bosy. Je to mesto asi 45 kilometrov južne od nášho. V turistickej informačnej kancelárii nám povedali, že je  tiež ,,very nice and old“. Z autobusového itineráru si moc nenavyberáme, až dva spoje  tam a jeden naspäť. A v dosť širokom časovom rozpätí, tak hádam bude čo pozerať. Cesta vedie okolo skalnatých brehov a tu vás, ale že totálne, prejde pocit rovinatého ostrova, ako to vyzeralo v Alghere. Ja by som tú cestu prirovnala k húsenkovej dráhe: kopec, zákruta, klesanie, kopec, priepasť a zase zákruta. Taká kinedrylová cesta. Čuduj sa svete, zle mi nebolo. Počasie, ako som spomínala, sa zhoršilo. Neviem či aj v Alghere, ale nám čím ďalej tým viac prší. Takže fotky útesov cestou tam nič moc. No veď čo chcem vo februári. Na druhej strane lepšie, ako fotiť davy ľudí uprostred sezóny.

Šoférovi asi nebolo všetko jedno, hlavne keď zistil, že mu nefunguje ofukovanie predného okna a po chvíli je celé orosené. Nevidíme nič my, ani on. Ale snaží sa chalanisko pomedzi kvapky pozerať na cestu, až kým v tých serpentínach prestáva vidieť aj do spätných zrkadiel. S týmto veľkým hebedom sa naslepo jazdiť nedá, hlavne do zákrut. Tak keď si za jazdy pofotil zarosené okná a zapísal to do denníka závad, Danko mu utrel pravú hornú časť predného okna, aby chudák chalan videl na spätné zrkadlo a my sme sa šťastne dopravili až do starého mesta Bosa. Vystúpili sme skôr ako na hlavnom autobusovom stanovišti, čo potešilo asi aj šoféra, že už má celkom prázdne vozidlo.

Prší. Drobne, drzo, nechutne a jemne. A my sme v meste a chceme si spraviť jeho prehliadku. Takže prvá návšteva bude v  kaviarni. Na námestí, kde je o trocha menej dôchodcov ako v predošlých kaviarničkách, ale príjemná domáca atmosféra, sa zohrejeme pri teplom nápoji. Čerstvá káva, dobrý fernet a čisté wc nám dávajú nádej, že vonku nás čaká námestie Piazza Vincenzo Gioberti s polepšeným počasím. Nie nečaká. Na námestí je len o dvadsaťpäť kvapiek na meter štvorcový menej. No dobre, tak o tridsať. Ale aj prázdne mokré mesto má svoje čaro. Nikde ani duše, aj tie bicyklové už vyfučali a my kráčame aspoň troška ohriati z kaviarne. Všade navôkol je neuveriteľný výber dverí na fotenie. Skoro ako v Talline, len tu sú menej honosné. V každom prípade veľmi dobré do mojej zbierky fotiek.

Už pri príchode do mesta bolo z autobusu vidieť lentilkové domy nad starou štvrťou. Myslím, že aj tie domy patria do historickej časti, ale ich poloha na kopci ich umožnila z diaľky vidieť ako prvé. Dostaneme sa k nim postupne. Najprv si pozrieme ospalý nákladný prístav. Teda tak sa zdá byť, pretože breh rieky lemujú budovy dokov minimálne sto rokov staré, niektoré už krásne zrekonštruované. Až na výnimky sú farebné a pravdepodobne používané na iné, v súčasnosti užitočnejšie účely. Času je dosť a kým nám pôjde autobus naspäť, mesto si pozrieme  zo všetkých strán tri krát. Tak sa berieme na kopec, podľa pravdepodobného smeru k lentilkovým domom. Sú tu. Neutiekli, kým sme sem vyšľapali schody, ani ten nevľúdny dážď ich farbu nezmyl. Okolo stovky rokov starého kostola, po vlhkej dlažbe až do horných uličiek. Tu je rastlinstva ešte viac. Nádherné sukulenty:  tučnolisty, crasulky, alojky a agávky, opuncie a aeóniá. Zhora je romantický výhľad do dvorov, terás, záhradiek, ale aj na oranžové škridlové strechy pod nami. Žlté, modré a ružové domčeky sa takmer strácali medzi terakotovými strechami.  Krásny farebný zmoknutý svet zahalený do dažďových mrakov. Už len pár desiatok metrov a nad nami je pevnosť, hrad Malaspina -  Castello di Bosa. Cesta, kamenný chodník, je lemovaný starými mohutnými opunciami a za múrikom rastú storočné olivy. Výhľad je čím ďalej, tým panoramatickejší.  Do areálu ani nejdeme, je to zrúcanina a takých máme na Slovensku dosť, takže radšej ušetríme. Vyzerá pekne zrekonštruovaný, na spôsob nášho Strečna.

 Cestou dolu fotím ďalšie dvere, ďalšie kvety a ďalšie mačky. Sme na (pre mňa) najkrajšej ulici mesta. Farebné domy len znásobujú tú idylickej ulice Corso Vittorio Emanuele. Kameňová dlažba je skombinovaná s veľkými kockami kamenných dosák, ktoré slúžia ako koľaje pre autá. Medzi kamienkami rastie mach a trávička a všetko je mokré od dažďa, človeku sa nechce ísť preč a radšej dýcha vlhký pach padajúcej vody. Nasávame atmosféru a fotíme, lebo toto je skutočné Taliansko, skutočná Sardínia. Väčšina reštaurácií a bistier je zavretá, obchodíky majú stiahnuté rolety. A keď si vyhliadnete nejakú kaviareň, tak je takmer plná domácich dôchodcov, ktorí sem chodia miesto kostola (asi). Sú sympatickí a usmiati. Zdravíme sa navzájom, ako keby sme sa poznali. V jednej zo starých talianskych putík si dáme okrem kávy a čaju aj pohár bieleho domáceho Sardínskeho vína. 

Počasie sa vylepšuje a po prehliadke miestneho cintorína a ďalšieho čierneho moku sme znova na moste, na brehu rieky Temo. Farebné budovy dokov si pozrieme aj z druhej strany a v uliciach za nimi sú už novšie ulice mesta. Neprší a teplota je celkom fajn. Do odchodu autobusu ostávajú ešte vyše dve hodiny, a tak sa vyberáme pešo do štvrte nazývanej Bosa Marina. Je to turistická časť mesta pri mori, vzdialená takmer tri kilometre a pešo sa to dá zvládnuť hlavne preto, že začína vychádzať slniečko. Okrem hotelov, penziónov a pozatváraných obchodíkov je tu zaujímavé miesto zo zelenej horniny, isto lávového pôvodu. Je priamo na brehu mora a na ňom ďalšia z obranných Sardínskych veží. Vo svahu zo zelenej lávy sú aj vojenské bunkre, z omnoho mladšej éry ako samotná veža. Ostrov býval v minulosti napádaný pirátmi, preto je obranných veží po celom ostrove tak mnoho. Ale tieto bunkre skôr pripomínajú také, ako sa robili počas druhej svetovej vojny. Mesto pri pláži si už ani neprezeráme, je čas ísť naspäť na autobus - jediný, ktorý nás môže zobrať do Alghera. Kráčame podľa navigácie inou cestou než sem. Predtým sme išli popri hlavnej ceste a teraz prejdeme cez rieku skôr, tu vedie cesta cez obývanú štvrť Bosy. Na námestí už stretávame mladú rodinku so synom z nášho lietadla, ktorí si tak isto zvolili na dnes výlet do Bosy. Cesta „domov“ je už pri západe slnka. Neprší, ale zákruty sú rovnako zákerné a kinedrylové ako ráno. Po nejakom čase ma už prestane zaujímať výhľad a moje obdivovanie prírody prehlasoval žalúdok. Zavriem oči a cesta plynie lepšie. Zajtra bude hádam krajšie počasie.