Palubný denník karavanistu (8.) POĽSKO

 Deň 8.  PIATOK

Kemping  Piasky som tiež fotila. Áno, musela som. Kemp je pokojný a veľmi sympatický. Po raňajkách sme zložili bicykle a ideme na koniec sveta. Teda takmer na koniec. Smer sme vedeli, len nie vzdialenosť. Prvý kopec v ceste bol dosť záťaž na nohy. Takto zrána náš výkon nebol nič moc. Ale potom už v lese to išlo dobre. Začarovaný národný  park by bol ideálny do rozprávky alebo filmu. Oranžová tabuľa potvrdila smer, že ideme správne a ja som bola zvedavá ako to tam vyzerá.

 Po troch kilometroch na našich roweroch sme prišli na miesto, kde bolo pokračovanie v ceste prísne zakázané. Takto nejako som si to predstavovala, ale myslela som si, že tam bude len plot a ostnatý drôt. Miesto toho tam bola rampa a tabuľa s nápisom „zakaz opierania roweróv“. Pár metrov za ňou je ďalšia s nápisom, že sa nachádzame na hranici mesta Krynica Morska, ktorá je zároveň hranicou Európskej únie a Ruskej federácie. Informujú, že prekročenie hranice v tomto mieste je trestné. Tak sme tu. Na konci sveta. Za rampou je už Putin. Teda zem krále Putina. Popri plote sme prešli na pláž a spravili sme si pár fotiek. Odtiaľto je vidieť strážnu vežu, takže toto ešte nie je Rusko, ale podľa maps.google je toto asi sto metrové hraničné pásmo do ktorého sa nesmie vstúpiť. Na pláži sú tabule od ochranárov, že sa tu môžu vyskytovať tulene. V Poľsku na Pobaltí je aj záchranná stanica pre tieto milé zvieratá. Pohľad cez pletivo riedkeho plota je ako pohľad do minulosti. Piesok neporušený, bez akejkoľvek ľudskej stopy, vietor ho presýpal ako sa mu zachcelo, vtáky sa prechádzali ako keby na zemi nebol ľudský život. Pokoj, ticho a z piesku len trčiace suché konáre a vyblednutá tráva. Tu za plotom je iná planéta. Tabuľa hlási, že v tomto mieste je kúpanie zakázané. Ktovie či sa boja preplávania za čiaru, alebo je tu hlboké more. Predpokladám, že A je správne. Z pieskovej duny je pekný pohľad naokolo a ten pokoj brzdí človeka v odchode preč, aj keď v skutočnosti tu dokopy nič nie je. Nie sme tu sami, aj ďalší cyklista si to tu prišiel pofotiť a cestou späť stretávame ďalších cyklistov a bežcov.

 Ideme inou trasou než sem a vychádzame na tom konci mesta kde začíname pochybovať, či sme na správnej trase ku kempu. Ale logicky: z jednej strany je more, z druhej jazero, teda Wislanský záliv a cesta na konci polostrova je len jedna. Tak na inú sme natrafiť nemohli, jedine na susediacu ulicu. Po chvíli už vidíme známe miesto a kúsok za ním je už reštaurácia, kde nás čaká (ale ešte o tom nevie) naša ranná káva. Bufet „Koniec swiata cafe“ ponúka aj sladké občerstvenie, a tak si dopĺňame ranné spálené kalórie. Dva krásne zákusky vyzerajú, aj chutia skvele. Po polovici si vymeníme porcie a to by nebol Danko, aby v tej čo bola pôvodne moja nenašiel vlas. Ukázali sme to čašníkovi, viditeľne ho to mrzelo, ponúkol výmenu, alebo vrátenie peňazí, no nám stačí jedna Cola na cestu. A Danko dojedá tú zvyšnú porciu. No a to by nebol Danko, keby.... myslíte si správne, tiež vlas. Síce menší, ale bol. Už aj nám bolo blbé to čašníkovi ukázať, lebo skutočne aj ten prvý ho veľmi mrzel a ostal vyľakaný, či nespravíme kovbojku. Tak sme len nenápadne odložili lyžičku, pozdravili a odišli. Ale zasmiali sme sa, že kuchár určite nie je plešatý.

O 11-tej balíme a odchádzame, ale ešte tesne predtým hodíme reč s mladým chlapcom, čechom, ktorý hovorí, že už sem chodí osem rokov a ešte ani raz sa nekúpal v jazere. Iba v mori. Ale že sme mali šťastie večer na hviezdy, no hlavne, že sme v kempe nestretli divé svinky, ktoré sa tam už ako udomácnené prechádzajú, niekedy aj s mladými. No to by sa nám asi krvi nedorezal.

Opúšťame polostrov Národného parku, v ktorom sídli pestrý výber vtáctva. Poľsko má v tomto skutočne dobrú informovanosť, tabule a lesné smerovky informujú o živote v lese. Znova prechádzame stavbou plavebnej komory, alebo pravdepodobne budúceho prieplavu. Cestou za Szutowom sa cestná premávka zhusťuje, až to vrcholí do štádia, že práve prebieha sťahovanie národov. Asi polovica poliakov mieri k vode na východ na polostrov a tvoria kolónu úteku. Milión áut, viac ako na diaľnici, pretože tu idú hneď vedľa nás, len v protismere, spomaľujú hustú premávku a my sme radi, že odtiaľ odchádzame. Ako povedal ten chlapec v kempe, na víkend je tu plno, ale v pondelok sa to všetko celkom vyprázdni. Vidíme, toto keď sa rozplynie okolo Krynice Morskej, tak nebude kde stúpiť. Hurá preč! Smer cesty je takmer priamo na juh, cesta číslo 55 nás dovedie na A1, ponad Wislu (teda že riadny potok!) a za mestom Toruň sa už z nej vychádza. Platba za diaľnicu je 25,-Zlt, teda bajočko 5,-€. Tu skončila pekná cesta. Pretože za Toruňom už diaľnica funguje len v jednej polke cesty, teda postupne, nie hneď. Najprv pár obmedzení, zúžené pruhy, havária na ceste, a postupne je všetko presmerované tak, že sa používa jedna strana diaľnice a druhá sa ešte dokončuje. Ideme pomaly, pomaličky, ale všetko je to príjemnejšie, keď vám zvonka vonia čerstvo pokosená tráva. Otvárame okná dokorán a dýchame. Ja viem, je tam smog, ale zvedavý ňufák tu zacíti aj trávu a seno, vôňu leta a dovolenky. Nádych, výdych, takto vonia bezstarostný život a dobrá nálada.

 Ešte chvíľu a potom sa cesta ešte viac kazí, pretože pravá strana cesty sa stáva hrubou stavbou s kopou strojov, betónu a robotníkov. Tak ale naozaj, keď vidím, akú vrstvu betónu dávajú na cestu, tak to nebude každý rok oprava ako u nás. Tu, niekde, kus za Waršavou, sme videli prvé auto so slovenskou značkou PO a o chvíľu aj motorku BT. Inak nič. Ako keby sem mali Slováci vstup prísne zakázaný. Pokračujeme v ceste, rútime sa diaľnicou rýchlosťou 12-20 km/h a nikde nevidieť konca cestných prác. Bohužiaľ ani odbočku, ani benzínovú pumpu (našťastie nám netreba). Po asi 230 kilometroch sa konečne cesta zmenila a za Kamienskom už ideme v dvoch prúdoch, teda dva a dva pruhy a rýchlosť zvyšujeme na 70 km/h. Za Žorami tankujeme a ja už umieram únavou. Danko chce ťahať ďalej, ale ja už odpadávam. Toto moje zúfalstvo ho núti odbočiť do kempu kúsok pred hranicou v Ochaby. Už je tma tmejúca a pán na vrátnici je ochotný nás nechať prespať za posledné zloté a eurá v peňaženke. Netreba nám elektriku, len kúsok miesta a vypnúť motor. A v tom sa mi uľavilo, nervozita a únava opadla a ja som vedela, že sa dobre vyspím. Hodili sme slovo s tým pánom z recepcie, on je vlastne člen miestneho klubu karavanistov a tento kemp „Ochaby“ (49.840702, 18.772464) patrí ich klubu. Oni sa o to starajú, pracujú zadarmo a delia si zmeny podľa toho kto môže a má čas. Spíme kúsok od záchodov, na konci kempu a hlavne v tichu, kľude, bez stresu. Po asi 670 kilometroch dnešnej trasy už bolo načase. Dobrú noc. 

Deň 9. SOBOTA

O 7.40 už odchádzame z kempu a o 8.30 prekračujeme hranice so Slovenskom. Tunel Svrčinovec je zase zavretý. Ja toto nechápem. Vysvetlí mi niekto, ako sa robia údržby tunelov v zahraničí? Také Rakúsko, Taliansko, Nórsko. Aj tam ich každú chvíľu zavrú? A hlavne teraz, cez dovolenkovú sezónu. To nevymyslíš, to je Slovensko. Tak vitajte doma! Ak nie toto, tak najhustejšia sieť billboardov vám určite potvrdí kde ste. Toto je asi svetový unikát. Jeden za druhým. A kto má z toho najväčší profit? No reklamky, pochybujem že tie firmy na fotkách. Ťaháme domov k obedu, už našťastie žiadny problém s našou diaľnicou a o pár hodín sme doma.

Podčiarknuté, zrátané: 600,-€ za dve osoby na 8 dní. Vrátane nafty, stravy, kávy a občerstvenia, parkovného a vstupov.

Palubný denník karavanistu (7.) POĽSKO

 Deň 7. ŠTVRTOK

Okolo pol ôsmej odchádzame z kempu. Predtým som si ho ešte stihla pofotiť. Kemp je pekný a udržiavaný, ďalej od mora a možno to mu práve dáva ten kľud, poriadok, iný typ kempistov. Pokračujeme cestou na východ a po zhruba 23 kilometroch je ďalší maják v poradí.

Stilo.

Zaparkovali sme v obci pod kopcom, ešte nikde nikoho, ranná turistika ešte len začína. Krátko po zaparkovaní doletela na bicykli dievčina rýchlosťou starej strigy na metle a zbadala, že moc nechýbalo a prišla by o kšeft. Začala vyberať parkovné (stáli sme tam dva karavany) a poviem vám, asi zatiaľ najväčšia suma čo sme platili na parkoviskách. 20,- Zlt. Je to v prepočte asi 4,50€, čo nám pokazilo náladu. Asi ani nie to parkovné, ako skôr tá jej arogancia akou reagovala na otázku prečo až toľko. Keby sme vedeli, že kúsok za rohom je ďalšie parkovisko, tak tie peniaze radšej necháme tam. Ale v takomto priestore, kde naozaj neviete kde môžete čakať parkoviská a parkplatze je to niekedy zložité. Nechceli sme sa tu baviť dlho hľadaním miest, pretože dnes to chceme potiahnuť ďalej až do Gdaňska. Keby sme tušili, že majáky sa otvárajú až o desiatej hodine, tak by sme asi to miesto hľadali. Lenže tá „zlatá“ bosorka na bicykli nás na toto neupozornila. Tak sme sa presúvali cez les asi 15 minút na kopec, aby sme zistili, že maják je ako jediný oplotený a mimo otváracieho času sa až k nemu nedostaneme. Fotila som len cez plot, no a priznám, že sme odchádzali trocha naštvaní. Áno, viem, mohli sme počkať, ale čakať pol hodinu niekde, kde sa nedá ani sadnúť, len stáť na kopci (naštvaní) sa nám nechcelo. No a čas stratený čakaním, keď kilometre ciest sú pred nami... inokedy, nie sme tu posledný krát.

Cesta dedinami zase odkrýva lásku poľských domácností k hortenziám. Sú asi všade. Ich veľké farebné hlavy svietia v každom dvore, ich pestrosť je nepriehliadnuteľná. Míňame ďalšie a ďalšie červené kostolíky z „tehličkovej architektúry“ a všetky sú krásne. Niektoré väčšie a mohutnejšie, niektoré skromnejšie, úzke so špicatou zvonicou. Cestné stromové aleje nám skrášľujú naše túlanie sa Poľskom a my ich nonstop obdivujeme a predstavujeme si, aká krásna by mohla byť cesta z Vrbového do Šterús, keby bola takto husto vysadená stromami. Všetky mestá a dediny majú tak pekné mená, že čakáte blížiace sa tabule obce, ako sa volá tá čo príde a potom zase tá a tá... Veľa ich je tu pomenovaných ako keby to bola mama a dieťa. Staršia a menšia: Sasino, Sasinko, Ciekocino, Ciekocinko, Chozewo, Chozewko, Lublewo, Lublewko. A pekne dvojica vždy po sebe. Pred mestom Klanino je odbočka na Ameryku, ale my chceme ostať v Poľsku, neodbočujeme. 

Pred dvanástou prichádzame k ďalšiemu bodu našej trasy:

Rozewie – Jastrabia Gora.

Miesto na mapách označené jedným majákom, ale v skutočnosti sú tu vedľa seba dva majáky. Len jeden je otvorený verejnosti, ten väčší, výraznejší, ten čo je na fotkách a pohľadniciach. Ale keď už ste tu, neujde vám aspoň takto spoza plota ten druhý. Ten dôležitý (fotografovaný) je najstarším majákom na pobreží. Postavený v roku 1822 a veľakrát bol prestavovaný a vyvyšovaný. Je k nemu úplne ľahký prístup,  len kúsok od hlavnej cesty. Miesta na odstavenie auta je popri ceste dosť. Je vysoký takmer 33 metrov a dosvit svetla je 48 kilometrov. Tiež prešiel rôznymi spôsobmi svietenia od repkového oleja cez petrolej až po súčasnú elektriku. Keď si ho pozriete - iný štýl stavby oproti ostatným, tak tento má spodok murovaný – biely zrezaný kužeľ a nad tým červený vrch, ktorý je vlastne oceľová rúra stojaca na tejto betónovej základni. V majáku je múzeum a zaujímavosťou je aj to, že práve tento najstarší maják sa nachádza na najsevernejšom poľskom výbežku. Pod ním je také čudo, volá sa to nautofón. Nechápala som čo je to, teda to možno áno, ale načo to bolo, ako to fungovalo vôbec. Tak je to výstražný systém, ktorý vydával nízke tóny, ktoré sa lepšie niesli v hmle ako tie vyššie. Preto boli nautofony na lodiach aj na pobrežiach. V prípade zlého počasia, keď loď nevidela na cestu po mori, tieto zvuky ich upozorňovali na pevninu. Niečo ako zvukové majáky. Jeho zvuk bolo počuť na vzdialenosť 20 kilometrov. Pod majákom je budova, ktorá je skutočne prekvapivá tým, že v nej bola niečo ako zabudovaná lokomotíva, ktorá bola zdrojom energie a cez kompresory a rozvadzače dodávala majáku energiu na svietenie. A navyše stlačený vzduch z nej v hmlových dňoch bol fúkaný do nautofónu a tým aktivoval bzučiaky vydávajúce výstražný zvuk.

K vedľajšiemu majáku sa dá dostať cez uzučkú lipovú alej. Tento je novší, nie však o moc, pravdepodobne obývaný, všetko tomu nasvedčuje. Okolo plota sa dá prejsť dookola, až prídete k otvorenému dvoru s rodinnou idylkou. Kedysi majáky fungovali obidva naraz, a obidva sú naozaj hodné pozornosti.

Pod majákmi, pri parkovisku je malý areál s miniatúrami Poľských majákov. Vedľa je Dom hore nohami. Už som si všimla v niekoľkých mestách niečo také, nabudúce to musíme pozrieť. Je to asi podobná atrakcia ako múzeum voskových figurín. Tie boli tiež vo viacerých mestách, pravdepodobne patriace jednej spoločnosti, lebo reklamné letáčiky boli identické. Na parkovisku sme si dali obed, Danko zase navaril zapiekanku aby sme netrpeli hladom a naši rodičia boli spokojní.

Do Gdanska je to ešte necelých 80 kilometrov, tak ďalšie dve hodiny obdivujeme krásy miestnych obcí. Cestou prechádzame cez Wladyslawowo, kam sa ešte musíme vrátiť, pretože je to akýsi centrálny bod, kde sa cesta rozdvojuje na polostrov na ktorom sú dva majáky chýbajúce do našej zbierky. Je to Jastarnia a Hel. Dnes sa to bohužiaľ časovo stihnúť nedá, chýba nám minimálne jeden deň voľna. Cestou som na FB objavila, že kamarát Ivo z Hradca Králové práve ide  v Poľsku podobným smerom ako my. Tiež popri Baltickom mori, len nie po majákoch. Tak mu počas jazdy podávam informácie kde sme boli, hlavne odporúčam kemp v Lebe, pretože tam má namierené. Neskôr som sa dozvedela, že tam bol a spokojný. Dostávame sa podľa majstra gúglu do jedného z najstarších a najväčších Poľských miest:

Gdaňsk.

Toto mesto je že: WAW! Naozaj, nepreháňam. Podarilo sa nám zaparkovať priamo v centre, tam, kde by sme normálne asi ani nemali skúšať hľadať, pretože parkovisko je skutočne vyhovujúce osobným autám a navyše jedna jeho časť je opáskovaná, pre rekonštrukciu divadla. Dá sa povedať, že sme zúfalo zaparkovali s našou 6 metrovou loďou tesne popri páske a s malou dušičkou to tu plánujeme nechať. Nečakane prišiel robotník zo stavby (ako dobre, že zrovna obedoval vo vedľajšom aute) a povedal nám, nech zaparkujeme za pásku. Nemalo by sa, ale dosť stojíme v ceste a niekto do nás nabúra. Vďaka ti chlapče! Tak sme odstránili pásku, nacúvali a znova zapáskovali. Parkovné sme zaplatili na niekoľko hodín, zložili rowery (bicykle) a vydali sa poznávať mesto. Naivne sme sa viezli, keď sme zistili, že mesto je tak plné ľudí, že bude ich treba tlačiť. Tak poviem vám toto je mesto! Tu nestačí deň, dva, tri. Toto je mesto histórie, nádherných domov, kostolov a bazilík. A nielen tým je známe. Smutne ho preslávil prístav, z ktorého začala druhá svetová vojna. Gdansk bol začiatkom 20. storočia pod silným vplyvom Pruska a neskôr Nemecka. A to sa prejavilo aj neskôr. Asi 90% obyvateľstva tvorili Nemci a to využilo nacistické Nemecko na prvý útok na mesto a blízke okolie aby si na ich zem nárokovalo. Tak tu sa vlastne začala druhá svetová vojna.

Momentálne je v meste akciou číslo 1 trh. Je to akcia poriadaná raz do roka a trvá dva týždne, preto je tu duplom viac ľudí a davom sa doslova predierame. Teraz sú nevýhodou bicykle, ktoré ťaháme so sebou, lebo nemôžem toľko fotiť a už vôbec nie moje obľúbené dvere. Tých je tu.... no minimálne toľko a ešte viac. A tie námestia! No štýlovo by som to popísala niečo medzi Holandskom a Dánskom. Chvíľu máte pocit, že to okukali v Holandsku: úzke na seba nalepené vysoké domy so špicatou strechou doplnené ozdobnými rímsami a výklenkami. Potom prídete do prístavu a neviete či toto okopírovala Kodaň od Gdaňska, alebo opačne. Ale v každom prípade toto je ten krajší, honosnejší a väčší originál. Máme pocit, že stará architektúra sa tu rozliala všade, kam pozriete alebo odbočíte, je všade. Nie je šanca to pozrieť všetko, nemá to konca. A tak sa prejdeme po nábreží rieky Motlawa až neuveriteľne pripomínajúce práve Kodaň. Sme až veľmi ďaleko od mora a Gdaňského majáku a máme na to len tento deň. Niekde tam, kde je ešte história, ale už novšia, sa vezieme cez staré nákladné lodné doky a ich polorozpadnuté budovy. Je pekné, že to tu nezrovnali so zemou a niektoré už postupne využívajú na celkom iné účely. Mladí sa tu môžu realizovať v umeleckej a hudobnej sfére, sú tu bary, bufety, kaviarne. Konečne sa nám po asi 8 kilometroch vozenia podarilo dostať do Nového Portu. Je to prístav so starým majákom z roku 1893, ktorý bol ako prvý z Baltských majákov elektrifikovaný. Jeho činnosť bola ukončená keď postavili spustili nový maják v severnom prístave. Paradoxne je troška južnejšie od starého. Tento starý je vysoký 27 metrov a na jeho vrchole je časová guľa, jedinečnosť medzi Poľskými majákmi. Táto guľa bola pohyblivá hore a dolu a v absolútne presných časových intervaloch „padá“ dolu. Pre námorníkov to bola informácia o čase na diaľku aby si vedeli nastaviť svoj lodný chronograf.

Vraciame sa naspäť na parkovisko v starom meste, tentoraz už svižnejším tempom. Zase sa potvrdilo pravidlo, že keď ideš naspäť, vždy je to kratšie a rýchlejšie. Mestom sme prešli niečo cez 15 kilometrov, ale únava ani svalovica sa nedostavila, boli to pokojné a bezkopcové kilometre mestom.

Cesta vedie stále ďalej, pre dnešok sme ešte neskončili. Čas sa kráti a my by sme chceli ešte veľa vidieť. V obci Rybina prechádzame spúšťacím mostom k poslednej našej latarnii, a je to

 Krynica Morska.

Jednoduchý, sýtočervený maják bol pôvodne postavený v roku 1895 v úplne inom štýle, ale počas vojny pri ústupe nemeckých vojsk zničený. V 50-tich rokoch ho znova postavili z betónových blokov. Je vysoký 27 metrov a turisticky je tiež ľahko dostupný. Okolo neho je čulý cestovný ruch a dokonca aj ubytovanie a kemp. My neostávame, pokračujeme do posledného bodu dovolenky, stále viac na východ, čo najviac ako nám asfalt dovolí. Za mestom Skowronki sme ostali zaskočení. Cesta spomalená, presmerovaná, realizuje sa tu jedinečná stavba. Prieplavová komora. Z Wislanského zálivu do mora. Kopú a betónujú tu plavebné komory a je to obrovská stavba. Prechádzame mostom nad ňou a vidíme, že je to aj tak trochu turistická atrakcia (momentálne). Ešte 22 kilometrov a sme tam, na konci sveta. Je deväť hodín večer a my sme zaparkovali v kempingu Piasky, z jednej strany more, z druhej záliv. Večer sme narátali 52 padajúcich hviezd, Perzeus sypal statočne a môžeme ísť spať. Zajtra nás zase čakajú rowery.

Palubný denník karavanistu (6.) POĽSKO

 Deň 6. STREDA

Po raňajkách ešte pofotím kemp, na google recenzie, lebo ten si stále pýta hodnotenie. Príjemný kemp, na to, že je na veľkom dvore dedinského domu, tak je dobre vybavený.  Pomaly sa presúvame cez Drozdowo do mesta

Jaroslawiec

A v ňom laternia asi 400 metrov od mora. Dosť nezvyčajne odstrčená, ale ak si zoberieme, že pochádza z roku 1838, tak nevieme aké bolo v tom čase jeho okolie. Možno, alebo asi určite nebolo okolo neho vystavených toľko budov ako teraz. Tento 33 metrov vysoký maják stojí pomerne v centre tohto mestečka. Je to tiež miesto, ktoré stojí za pohľad fotoobjektívu a tak isto bol v roku 1993 zapísaný do registra pamiatok. Budova pre jeho obsluhu je vedľa a dosť nezvyčajne v žltej farbe. Pôvodne sa v majáku svietilo repkovým olejom, potom plynom a nakoniec bol prerobený samozrejme na elektriku. Po vojne bol poškodený maják  opravený a v roku 1946 znova spustený do prevádzky. No v roku 1996 už bola nutná generálna oprava. Teraz je jeho dosvit 43 kilometrov.

Prechádzame mestami a mestečkami s ďalšími krásnymi cyklocestami. A všetky majú číslo 10 a 13. Kempy sú rozmiestnené jeden za druhým a všetky sú plné. Turistická sezóna vrcholí a všetci Poliaci sa stretli pri ich mori. Cesty medzi obcami sú nádherné stromové aleje. Fotka neukáže tú krásu a romantiku ako vaše oči vidia. Je to neopísateľné. Ale prečo? Prečo, prosím vás, toto môžu mať aj Poliaci, aj Češi, aj Maďari a my nie? Prečo sme takí hlúpi a všetky stromy vyrežeme, len preto, že šoféri sa nevedia sústrediť na to na čo majú a práskajú to do stromov? Ale stromy za to nemôžu. Prosím, nasaďme ich tam zas. Svet bude aspoň krajší keď už nie rozumnejší. Medzi maličkými dedinami sú síce zlé cesty, ale takéto romantické. A dvory domčekov sú ako výkladná skriňa plná hortenzií, muškátov a petúniek. Nádherné farby a upravené dvorčeky. Niekde tam, ani neviem kde presne, sme prechádzali okolo poľa, lúky, či skôr pastviny a na nej (!) porozkladané elektrické rozvodné skrine. No dobre, neboli len tak porozkladané, určite boli rozmiestnené a zakopané podľa nejakých plánov, ale tie logické rozloženia zanikli vo vysokej tráve a pôsobili smiešne.

Ustka.

V poradí ďalšia latarnia je na jednom z najznámejších letovísk tohto pobrežia. V jej blízkosti sú krásne pláže a veľa dovolenkárov. Tento maják je zaujímavý svojou osemhrannou vežou vysokou 19,5 metra. Budova obsluhy je prilepená k majáku a je so špicatou strechou orámovanou množstvom ríms a vežičiek, okienok a zaujímavých tvarov. Všetko to ako celok pripomína malý kaštieľ, alebo zámok s prilepenou majákovou vežou. Na námornú laterniu skutočne netradičný tvar. Táto budova z roku 1892 je zaujímavá aj tým, že nebola poškodená počas vojny a už v novembri 1945 obnovili jeho prevádzku a tiež rozdiel oproti iným majákom je aj ten, že nemá svojho strážcu. Ten opustil múry a svoju službu v roku 2010.

Od prístavu sa dá prejsť peši po mólach, ktoré robia výbežky do mora, lemujú prístavné vody a to je vlastne cesta ktorou vyplávajú a vplávajú lode do prístavu. Sú to zase hlavne turistické lode. Je tu mosadzná socha Syrény, Usteckého symbolu mesta. Stále je okolo nej plno turistov a vyfotiť si ju osamote je takmer nemožné. Ďalšou zaujímavosťou je tu, priamo v prístave, otočný most. Spája dva brehy, dve móla, dve pláže a vy môžete prejsť zo starého mesta do prístavu s loďami, loďkami a rôznymi bárkami kedysi sa pohybujúcimi na vlnách Baltu. Most má bielu oceľovú konštrukciu, je upevnený na strane prístavu a je to vlastne dlhé rameno, ktoré sa počas hlasnej sirény otočí a je prístupné chodcom a cyklistom.

Czolpino.

Tentoraz sa za majákom trocha prejdeme pešo. Parkovisko je priestranné, vstupné sa platí už pri vstupe do lesa, pretože ten je tu národným parkom, ako mnoho lesov popri ceste ktorú sme prešli. Pešia cesta je označená, no podľa množstva návštevníkov by ste ju našli aj tak. Ideme lesom do kopca a ten je naozaj hodný pomenovania Národný park. Machový porast medzi stromami je krásne zelený a jemný, ale vyšľapaný chodník nás dovedie až na kopec k majáku. Tento je vysoký 25 metrov, no je na vysokej piesočnej dune, presne tak, ako si majáky predstavujeme v knihách a filmoch. Je položený 55 metrov nad morom a ten 1,5 kilometer peši lesom nám to dal pocítiť. Bol postavený v roku 1875 a v tomto sa začínalo spaľovaním ropy. Až v tridsiatich rokoch tu bola zavedená elektrika. Momentálne sa tu stavia drevený chodník cez les k majáku, takže už čoskoro sa pravdepodobne nebude chodiť len turistickým lesným chodníkom, ale aj peknou drevenou lávkou. Zaujímavosťou majáka je, že bol neprístupný až do 90-tich rokov, pretože všade okolo bolo vojenské územie s raketovou vojenskou jednotkou. Teraz je už turistickou atrakciou a ak sa sem vydáte, tak potom to ešte nevzdávajte a po turistickej značke choďte až k piesočným dunám. Miesto podobné tomu nášmu na záhorí, ale tu je väčšie prevýšenie, viac otvoreného miesta a postupne sa cez ňu a les dostanete až k moru (na rozdiel od záhoria). Wydma Czołpińska, ako sa v Poľštine nazýva, je neustále sa pohybujúca duna. Jej najvyšší bod je vo výške zhruba 56 metrov. Je síce menej známa ako duna na Lebe, ale to je práve výhoda, lebo je tu aj o to menej turistov.

Cesta si žiada ďalšiu kávu a tú si dáme znova pod kostolom, tam kde býva najväčší kľud, tentoraz sme v dedine Cecenovo. Keďže cesta do Leby nevedie popri mori, poznávame zase krásy vnútrozemia. Medzi dedinou Klecinko, Poblocie, Cecenovo a morom je veľké jazero Lebsko a to od mora oddeľuje ešte wydma – piesočná duna ležiaca od Czolpina až po Lebu. A až vo Wicku sa odbočuje znova k moru.

Leba.

Ak chcete vidieť ako vyzerá natrieskaná turistická destinácia, tak Leba je jednou z jej reprezentantov. Previezli sme sa autom po meste, ale chytiť jedno jediné miestečko bez rezervácie niekde blízko mora nie je šanca. Ale veď my sme neprišli za bronzom, pieskom, ani chladným poľským morom, ale za poznávaním. Tak sme našli veľmi pekný kemp Marco Polo (54.756605, 17.550165). Za noc sme zaplatili 79,- Zlt, čo je cca 18,-€/2os/elektrika. Bicyklom je to k moru asi 1,5 km, takže nie moc. Vozili sme sa priamo po pláži, prišli sme lesíkom a zišli na pláž v mieste kde je nuda pláž. Ale nudista tam bol len jeden, toho sme zbadali ešte zhora, z duny. Chudák, nikto sa k nemu nepridal, tak sa obliekol a išiel preč. Vozenie po mokrom tvrdom piesku je krásne, málo ľudí na tejto strane pláže. Padli asi štyri kvapky a nad morom sa vytvorila krásna dúha. Dúha ako dúha, ale keď je nad morom, máte z nej iný pocit. Vychádzala z vody a najviac farieb vyniklo keď v pozadí bolo čierne mračno. Dobre viem, že vyfotiť dúhu nie je až tak jednoduché ako sa zdá, pretože na všetkých fotkách vyzerá rovnako. Ale akási automatika nedovolí pozerať sa na ňu a nevytiahnuť aspoň mobil. Fotka nestojí za moc, ale snáď mi ju bude pripomínať. Pokračujeme v pieskovej jazde, ale sú tu od nás ešte väčší frajeri. Doslova jazdia na vode na kitoch. Odborne sa to volá kitesurfing alebo kiteboarding, a nemali len také hocijaké kity, ale tie veľké s dlhou plutvou zospodu. Farebné plachty ich lietajúcich „padákov“ vytvárali na oblohe pestré šarkany. Áno, bolo to ako jesenné púšťanie šarkanov, pretože ich tam bolo toľko.  V týchto miestach je posledný kemp na ceste k pláži, ktorý bol tiež naplno obsadený, a pravdepodobne obsadený takýmito mladými partiami surfistov.

Ešte chvíľu sa vozíme po meste plnom turistov. Okolo železničnej stanice, večerným mestom plným turistov, okolo ramien rieky Leba, ktorá sa tu vlieva do mora. Prvý krát som bola v múzeu voskových figurín. Doteraz som tomu nejako moc nefandila, ale teda musím uznať, tie figuríny sú ako živé. Ja ako starý rypák som si ich popozerala detailne, takže (pre tých čo tam ešte tiež neboli) je to taký pocit, že vy sa im dívate hlboko do očí, alebo na tvár, pehy, chlpy na tvári a stále ste v takom blbom pocite, že zrazu na vás spravia HU! A vy sa poserete. Ako ozaj živý ľudia. Trošku možno vadilo len to, že všetci sú zobrazení v mladom veku, čo už teraz na nás pôsobilo dosť zvláštne a už sa tak na seba nepodobali. Akože pri spomienke ako vyzerali kedysi je to reálne, len teraz to tak nejak nepasuje, že predsa teraz sú iní, no a preto vlastne ani neviete, či sa podobajú. Ale ten život v očiach tam bol. Plus bolo, že figuríny boli tak naaranžované, že dali priestor, aby sme sa s nimi mohli fotiť. Napríklad voľný bicykel vedľa Mr.Beana, alebo prázdne štartovné miesto vedľa Usaina Bolta, prázdna stolička medzi americkými géniami...

Deň sa chýli k svojmu príjemnému slnkom vyhriatemu záveru a my musíme trafiť naspäť do kempu. Ak by to bolo na mne, tak ho hľadáme ešte na obed ďalšieho dňa. Našťastie všetci nemajú také orientačné schopnosti ako ja a preto nám to do kempu ani dlho netrvalo.