Palubný denník karavanistu (8.) POĽSKO

 Deň 8.  PIATOK

Kemping  Piasky som tiež fotila. Áno, musela som. Kemp je pokojný a veľmi sympatický. Po raňajkách sme zložili bicykle a ideme na koniec sveta. Teda takmer na koniec. Smer sme vedeli, len nie vzdialenosť. Prvý kopec v ceste bol dosť záťaž na nohy. Takto zrána náš výkon nebol nič moc. Ale potom už v lese to išlo dobre. Začarovaný národný  park by bol ideálny do rozprávky alebo filmu. Oranžová tabuľa potvrdila smer, že ideme správne a ja som bola zvedavá ako to tam vyzerá.

 Po troch kilometroch na našich roweroch sme prišli na miesto, kde bolo pokračovanie v ceste prísne zakázané. Takto nejako som si to predstavovala, ale myslela som si, že tam bude len plot a ostnatý drôt. Miesto toho tam bola rampa a tabuľa s nápisom „zakaz opierania roweróv“. Pár metrov za ňou je ďalšia s nápisom, že sa nachádzame na hranici mesta Krynica Morska, ktorá je zároveň hranicou Európskej únie a Ruskej federácie. Informujú, že prekročenie hranice v tomto mieste je trestné. Tak sme tu. Na konci sveta. Za rampou je už Putin. Teda zem krále Putina. Popri plote sme prešli na pláž a spravili sme si pár fotiek. Odtiaľto je vidieť strážnu vežu, takže toto ešte nie je Rusko, ale podľa maps.google je toto asi sto metrové hraničné pásmo do ktorého sa nesmie vstúpiť. Na pláži sú tabule od ochranárov, že sa tu môžu vyskytovať tulene. V Poľsku na Pobaltí je aj záchranná stanica pre tieto milé zvieratá. Pohľad cez pletivo riedkeho plota je ako pohľad do minulosti. Piesok neporušený, bez akejkoľvek ľudskej stopy, vietor ho presýpal ako sa mu zachcelo, vtáky sa prechádzali ako keby na zemi nebol ľudský život. Pokoj, ticho a z piesku len trčiace suché konáre a vyblednutá tráva. Tu za plotom je iná planéta. Tabuľa hlási, že v tomto mieste je kúpanie zakázané. Ktovie či sa boja preplávania za čiaru, alebo je tu hlboké more. Predpokladám, že A je správne. Z pieskovej duny je pekný pohľad naokolo a ten pokoj brzdí človeka v odchode preč, aj keď v skutočnosti tu dokopy nič nie je. Nie sme tu sami, aj ďalší cyklista si to tu prišiel pofotiť a cestou späť stretávame ďalších cyklistov a bežcov.

 Ideme inou trasou než sem a vychádzame na tom konci mesta kde začíname pochybovať, či sme na správnej trase ku kempu. Ale logicky: z jednej strany je more, z druhej jazero, teda Wislanský záliv a cesta na konci polostrova je len jedna. Tak na inú sme natrafiť nemohli, jedine na susediacu ulicu. Po chvíli už vidíme známe miesto a kúsok za ním je už reštaurácia, kde nás čaká (ale ešte o tom nevie) naša ranná káva. Bufet „Koniec swiata cafe“ ponúka aj sladké občerstvenie, a tak si dopĺňame ranné spálené kalórie. Dva krásne zákusky vyzerajú, aj chutia skvele. Po polovici si vymeníme porcie a to by nebol Danko, aby v tej čo bola pôvodne moja nenašiel vlas. Ukázali sme to čašníkovi, viditeľne ho to mrzelo, ponúkol výmenu, alebo vrátenie peňazí, no nám stačí jedna Cola na cestu. A Danko dojedá tú zvyšnú porciu. No a to by nebol Danko, keby.... myslíte si správne, tiež vlas. Síce menší, ale bol. Už aj nám bolo blbé to čašníkovi ukázať, lebo skutočne aj ten prvý ho veľmi mrzel a ostal vyľakaný, či nespravíme kovbojku. Tak sme len nenápadne odložili lyžičku, pozdravili a odišli. Ale zasmiali sme sa, že kuchár určite nie je plešatý.

O 11-tej balíme a odchádzame, ale ešte tesne predtým hodíme reč s mladým chlapcom, čechom, ktorý hovorí, že už sem chodí osem rokov a ešte ani raz sa nekúpal v jazere. Iba v mori. Ale že sme mali šťastie večer na hviezdy, no hlavne, že sme v kempe nestretli divé svinky, ktoré sa tam už ako udomácnené prechádzajú, niekedy aj s mladými. No to by sa nám asi krvi nedorezal.

Opúšťame polostrov Národného parku, v ktorom sídli pestrý výber vtáctva. Poľsko má v tomto skutočne dobrú informovanosť, tabule a lesné smerovky informujú o živote v lese. Znova prechádzame stavbou plavebnej komory, alebo pravdepodobne budúceho prieplavu. Cestou za Szutowom sa cestná premávka zhusťuje, až to vrcholí do štádia, že práve prebieha sťahovanie národov. Asi polovica poliakov mieri k vode na východ na polostrov a tvoria kolónu úteku. Milión áut, viac ako na diaľnici, pretože tu idú hneď vedľa nás, len v protismere, spomaľujú hustú premávku a my sme radi, že odtiaľ odchádzame. Ako povedal ten chlapec v kempe, na víkend je tu plno, ale v pondelok sa to všetko celkom vyprázdni. Vidíme, toto keď sa rozplynie okolo Krynice Morskej, tak nebude kde stúpiť. Hurá preč! Smer cesty je takmer priamo na juh, cesta číslo 55 nás dovedie na A1, ponad Wislu (teda že riadny potok!) a za mestom Toruň sa už z nej vychádza. Platba za diaľnicu je 25,-Zlt, teda bajočko 5,-€. Tu skončila pekná cesta. Pretože za Toruňom už diaľnica funguje len v jednej polke cesty, teda postupne, nie hneď. Najprv pár obmedzení, zúžené pruhy, havária na ceste, a postupne je všetko presmerované tak, že sa používa jedna strana diaľnice a druhá sa ešte dokončuje. Ideme pomaly, pomaličky, ale všetko je to príjemnejšie, keď vám zvonka vonia čerstvo pokosená tráva. Otvárame okná dokorán a dýchame. Ja viem, je tam smog, ale zvedavý ňufák tu zacíti aj trávu a seno, vôňu leta a dovolenky. Nádych, výdych, takto vonia bezstarostný život a dobrá nálada.

 Ešte chvíľu a potom sa cesta ešte viac kazí, pretože pravá strana cesty sa stáva hrubou stavbou s kopou strojov, betónu a robotníkov. Tak ale naozaj, keď vidím, akú vrstvu betónu dávajú na cestu, tak to nebude každý rok oprava ako u nás. Tu, niekde, kus za Waršavou, sme videli prvé auto so slovenskou značkou PO a o chvíľu aj motorku BT. Inak nič. Ako keby sem mali Slováci vstup prísne zakázaný. Pokračujeme v ceste, rútime sa diaľnicou rýchlosťou 12-20 km/h a nikde nevidieť konca cestných prác. Bohužiaľ ani odbočku, ani benzínovú pumpu (našťastie nám netreba). Po asi 230 kilometroch sa konečne cesta zmenila a za Kamienskom už ideme v dvoch prúdoch, teda dva a dva pruhy a rýchlosť zvyšujeme na 70 km/h. Za Žorami tankujeme a ja už umieram únavou. Danko chce ťahať ďalej, ale ja už odpadávam. Toto moje zúfalstvo ho núti odbočiť do kempu kúsok pred hranicou v Ochaby. Už je tma tmejúca a pán na vrátnici je ochotný nás nechať prespať za posledné zloté a eurá v peňaženke. Netreba nám elektriku, len kúsok miesta a vypnúť motor. A v tom sa mi uľavilo, nervozita a únava opadla a ja som vedela, že sa dobre vyspím. Hodili sme slovo s tým pánom z recepcie, on je vlastne člen miestneho klubu karavanistov a tento kemp „Ochaby“ (49.840702, 18.772464) patrí ich klubu. Oni sa o to starajú, pracujú zadarmo a delia si zmeny podľa toho kto môže a má čas. Spíme kúsok od záchodov, na konci kempu a hlavne v tichu, kľude, bez stresu. Po asi 670 kilometroch dnešnej trasy už bolo načase. Dobrú noc. 

Deň 9. SOBOTA

O 7.40 už odchádzame z kempu a o 8.30 prekračujeme hranice so Slovenskom. Tunel Svrčinovec je zase zavretý. Ja toto nechápem. Vysvetlí mi niekto, ako sa robia údržby tunelov v zahraničí? Také Rakúsko, Taliansko, Nórsko. Aj tam ich každú chvíľu zavrú? A hlavne teraz, cez dovolenkovú sezónu. To nevymyslíš, to je Slovensko. Tak vitajte doma! Ak nie toto, tak najhustejšia sieť billboardov vám určite potvrdí kde ste. Toto je asi svetový unikát. Jeden za druhým. A kto má z toho najväčší profit? No reklamky, pochybujem že tie firmy na fotkách. Ťaháme domov k obedu, už našťastie žiadny problém s našou diaľnicou a o pár hodín sme doma.

Podčiarknuté, zrátané: 600,-€ za dve osoby na 8 dní. Vrátane nafty, stravy, kávy a občerstvenia, parkovného a vstupov.