Stránky

piatok 30. septembra 2022

Palubný denník karavanistu (10.) - RUMUNSKO

 Deň.10 – PIATOK

Dnes je deň, ktorý býva na dovolenkách najhorší. Posledný deň s príchodom domov. No predtým musíme prejsť celé Maďarsko od Makó až po Medveďov a ešte kúsok viac. Cesta zo Szegedu na Kiskunmajsu a pár kilometrov ďalej je jedna veľká katastrofa. My sa u nás sťažujeme, ale tu na tom nie sú o moc lepšie. Cestou sme k obedu zjedli druhý pohár leča a tým sme náš karavan celkom fajn vyprázdnili. Na to, že naše dovolenky sú vlastne jeden veľký poznávací zájazd, na ktorom veľa cestujeme, chodíme, poznávame, tak v podstate dosť málo zjeme. Neviem, ale je ešte niekto taký? Že aj keď veľa chodí, alebo skôr čím viac chodí, tým menej potrebuje jesť? Nie sme náročný stravníci, tak nachystať naše auto na dovolenku čo sa týka stravy nie je zložité. Posledné tankovanie si nechávame na Slovensko, v Maďarsku sa to stále moc neoplatí. Do cieľa sme prišli pred pol siedmou, tachometer hlási 182.197 km.

Posledný deň dovolenky v mojom denníku vždy venujem sumárom. Cestopisne už nie je veľmi o čom.

Prešli sme 3.170 kilometrov, spravili takmer 1100 fotiek (čo je na mňa pomerne málo), navštívili sme 18 zaujímavých miest:

1.priehrada Locul Vida

2.súkromná botanická záhrada Gardini di Zoe

3.starý kostol v Densuse

4.zelený vodopád Bigar cascade

5.bohom zabudnuté kúpele Baile Herculaine

6.priehradu Železné vráta na Dunaji

7.kamenná socha Decebala pri Dunaji

8.mesto Crajova a jeho čarovné uličky

9.vulkanický prírodný zázrak Vulcanii Noroiosi

10.pohorie Bucegi a kamenný útvar Sfinx

11.romantický zámok Peleš

12.najčistejšiu dedinku Rumunska Carta a pozostatky kláštora

13.Socha Krista v podobe výhliadkovej veže

14.historická Sighisoara a jej hodinová veža

15.červená roklina Rapa Rosie

16.serpentíny cez pohorie Fagaraš Transalpina

17.potok medzi kamennými útesmi Cheile Banitei 

18.rozprávkový Korvínov hrad v Hunedoare.

Myslím, že na nijakej dovolenke s cestovnou kanceláriou by sme toľko vecí nevideli.

A teraz hlavná otázka: koľko nás to vyšlo? Vždy spočítavam všetky náklady, to znamená naftu, cenu kempov, potraviny, vstupné, tých pár suvenírov na ktoré bude doma sadať prach, dokonca aj kávičky na námestí v niektorom meste. Celková suma, ktorú sme na túto dovolenku minuli je po malom zaokrúhlení 800,-€. Boli sme dvaja, takže dovolenka na osobu a desať dní 400,-€. Ak by sme to preratávali na týždeň, tak to vychádza 280,-€ na osobu a týždeň.

Ale bola to krásna dovolenka, tých 3.100 kilometrov stálo za to. 





Palubný denník karavanistu (9.) - RUMUNSKO

 Deň 9. – ŠTVRTOK

Ráno som si privstala. Teda ako sa to vezme. V pyžame som sedela na prednej sedačke a čakala východ slnka. Prvé chvíle som vládala, aj som odfotila, ale keď už slnko bolo vidieť, padla som do postele jak kabela. Vonku je zima, okná zarosené, treba ešte spať. Keď sme vstali, dali sme teplomer von na okno a ukazoval štyri stupne. Hovorí sa, že najnižšia teplota je vtedy keď vychádza slnko, tak predpokladám, že vtedy mohli byť tak 2-3 stupne. Riadna kosa na 8.september. Ale zase v takejto výške, otvorenom prostredí bez stromov... Ešte raz sme sa s pribúdajúcim slnkom prešli po okolí, pozreli výhľady do údolí a na chvíľku som zdvihla drona. Nefúkalo, dalo sa. Táto časť Transalpiny je asi najkrajšia. Ak budete mať čas a cestu, tak sa tu na chvíľku zastavte. Miesta na parkovanie je tu habakuk. Z nášho parkoviska je vidieť serpentíny na náprotivnom kopci, ak by sme chceli prejsť cez celé pohorie, tak by sme pokračovali tadiaľ. Nabudúce skúsime prísť z druhej strany, z juhu a pozrieme si aj tú časť. Transalpina je pekná cesta. Chvíľku mi pripomenula tie výhľady z Nórska nad Laerdalom, no nepodobá sa, len privodí spomienky. Tam bola iná zeleň a sneh, tu je to viac trávnaté, aj keď už zožltnuté, vlahy bolo tohto roku asi aj tu málo. Východy a západy slnka bývajú v takýchto oblastiach krásne, pokiaľ nie je nízka oblačnosť.


O pol deviatej sa už hadíme spolu s cestou dolu svahom, počítame zákruty, či ich je trinásť ako včera večer. Cestou sme stretli malých žobráčikov, teda somárikov, ktorí sú už zvyknutý vopchať hlavu do okna auta a čakajú maškrtku. Čím ich ponúknuť? Sme na konci dovolenky a všetko sme pojedli, ani jablká, ani mačacie granule už nie sú. Tak sme im to aspoň vysvetlili, ospravedlnili sme sa a ideme ďalej. Z jednej zákruty na nás vybehol nasraný pes, až sme sa zľakli, že nám skočí pod kolesá. Ideme zasa ukrutnou rýchlosťou 30 a spaľujeme prvé kvapky záchrannej rezervnej nafty. Po filmároch už ani smradu, zato s hríbarmi sa tu vrece roztrhlo. Tu, kde už začína lesný porast parkujú autá na každej trocha rozšírenej krajnici a na každej lesnej odbočke. Teraz tu majú raj. A hlavne tí kempujúci predavači hríbov. Vzduch je nasiaknutý vôňou húb, stačí sa nadýchnuť a predstavujem si vianočnú kapustnicu s hríbmi. Keby sme ich poznali, tak si tu nazbierame asi na celý rok. Ale ja bojím sa aj kupovať od predavačov. Voči hríbom mám rešpekt.

Len pre informáciu, táto cesta je len pre vozidlá do 3,5 tony, takže nákladiaky ani autobusy nehrozia, našťastie. Hríbarov pribúda, červených muchotrávok pri ceste tiež a sem tam aj nejaká Cabana. Teda to je po Rumunsky chata, to sme si domysleli až po niekoľkých tabuliach pri drevených chatách a ubytovniach. Vrátili sme sa k odbočke na ktorej sme podľa pôvodného plánu mali včera odbočiť na Petrosani. Začína tu veľmi zaujímavá cesta. Možno podľa vzoru programovacej dvojkovej sústavy 0-1-0-1, alebo cestári hrali párne/nepárne. Je tu asi desať metrov asfaltovej cesty, potom dvadsať otrasnej rozbitej, alebo štrkovej, zasa asfalt a zasa rozbitá. Tak sa to striedalo niekoľko kilometrov. Ale pravdepodobne to bude nejaká stratégia, ktorej nerozumieme. Zas nemusíme rozumieť všetkému, ani ich jazyku, ani ich cestárom. 

V Petrosani natankujeme konečne 54 litrov, tachometer hlási už 181.459 km a my sa otáčame okolo kruhového objazdu s modrým dvojplošníkom. Smerujeme na sever a už po desiatich kilometroch máme prestávku. Tu je bod záujmu číslo 16 našej dovolenky, tak isto starostlivo pripravený GPS bodmi a nájdený na Instagrame. Nenápadne vedľa hlavnej cesty, zídete na štrkovú cestu s parkoviskom, kde je momentálne (asi) nefunkčná malá reštaurácia a traja tuláčikovia. Keby kúsok ďalej neboli kopce a skaly, tak dosť pochybujeme, či sme správne, ale v Rumunsku je veľa zaujímavých a na prvý pohľad nenápadných miest. Možno cez sezónu je tu veľa ľudí, ale teraz sme tu my a ešte jedno auto a ujo, ktorý nám potvrdil, že sme tu správne. Obúvame gumáky a ide sa do lesa.

Cheile Băniței. Roklina, či skôr prasklina medzi skalami je miestom, ktorým preteká plytký potok a skaly sa nad vašimi hlavami skláňajú nad vodou. Prístup je sem jednoduchý, žiadna túra, žiadna veľká trasa. Je to až zarážajúce, aký kúsok je to od hlavnej cesty, a také nenápadné. Prešli sme okolo tabule, kde sú inštrukcie o vstupnom, platíte SMS-kou. Stojí tu nejaký SBS-kár a ktovie čo kontroluje. Možno či poctivo zaplatíme vstupné. Prejdeme mostíkom so žltým zábradlím, potom pár metrov po betónovom múriku potoka a už je tu malý plytký vodopád od ktorého začínajú tie jedinečné skaly. Na ich okraji je na skobách upevnené lano, no my máme gumáky, ideme rovno do potoka a potom po jeho dne ďalej cez tú skalnú trhlinu. Je tu naozaj málo vody, dno je väčšinou kamienkové, no v miestach kde je piesok idem opatrne. Nechcem aby sa mi zvrtla noha, alebo zaryla do piesku a mne sa podarí okúpať aj s foťákom a kamerou. Prišli sme až na koniec, nie je to dlhý úsek a teraz aj trocha ľutujem, že sme sa nepozreli ešte ďalej, či tam niečo pekné nenájdeme. Naozaj pekné fotogenické, turisticky nenáročné miesto. Zoberte si gumáky, ja si myslím, že správny karavanista ich má vždy v aute, lebo v teniskách to celé neprejdete. Pokiaľ si ich nechcete namočiť do vody. Dá sa aj naboso, no neviem aká teplota vody je tu cez rok. Teraz bola čerstvá. Pokiaľ pôjdete cestou medzi Targu Jiu, Petrosani a Devou, je to vedľa obce Pestera a sú tu aj nejaké jaskyne. Poznávacím znamením je stará opustená benzínová pumpa na odbočke. Zatiaľ tam stojí. Zdržali sme sa asi hodinu, psíkom sme dali naše posledné štyri párky z chladničky a presúvame sa ďalej na sever, na pôvodne neplánované miesto, ale viete ako to je. Páchateľ sa vracia.... a tak si to tu pozrieme znova, porovnáme, čo sa za tie roky zmenilo, čo je lepšie a čo nie.

V roku 2017 sme desiaty deň našej dovolenky navštívili rozprávkové miesto – Hunedoaru a teraz, v deviaty deň dovolenky roku 2022 sme tu zas. Na parkovisku je viac áut ako minule, aj turistov okolo. Vyzerá to tak, že kaštieľ sa má dobre a turisti pribúdajú. Teraz máme čas a tak sme si povedali, že minule sme nešli, tak dnes si zaplatíme vstupné. Hrad je veľký. Naozaj, a pomerne vysoký, jeho základy začínajú hlboko pod cestou, na dne vodnej priekopy. Vysoké kamenné múry sa ťahajú až do úrovne cesty a tu sa hrad spája s návštevníkmi dlhým dreveným mostom na mohutných vysokých kamenných pilieroch.  Má rozprávkové tvary. Priam si žiada, aby z brány vyšiel princ na koni, alebo celý kočiar. Je to hrad, ktorý sa vryje do pamäte, podobne, ako sa vryjú Bojnice, alebo Spiš. Jedinečný tvar, nepomýliteľný, keď sa povie Hunedoara, tak toto je to, čo vám prebleskne hlavou.

Oproti minulosti tu pribudla v jeho susedstve reštaurácia s penziónom. Veľmi pekných tvarov ladiacich s okolím. Ešte tu pribudol (a to nejde prehliadnuť) turniket pred mostom. To bolo prvé, čo som si všimla. Predtým sme prešli mostom až po nádvorie, pod bránou predávali vstupenky, teraz ich predávajú v stánku pred mostom, pred turniketom. Vstupné je 36,-RON na osobu, čo je v prepočte 7,30€, takže nie až tak moc. Tento hrad skutočne dominuje okoliu a musím povedať, že je sto krát krajší ako biznisový Bran grófa Draculu. Toto je PÁN hrad. Patril Matejovi Korvínovi, preto sa s ním stretnete pod názvom Corvinilor alebo Corvin Castle. Patrí medzi najkrajšie v Európe a na jeho renovácii sa momentálne pracuje. Vnútro nie je až tak zaujímavé, pomerne prázdne s minimom nábytku, možno skôr zaujme to množstvo miestností a výhľad naokolo, pretože sa dá dostať aj do tej najvyššej veže. Napriek tomu, že sa tu pohybujú stavbári a niektoré steny majú lešenie, tak je veľká časť sprístupnená. Jeho prvé opevnenie pochádza už zo 14.storočia a múry majú hrúbku dva metre. Postupne bol budovaný o čom svedčí aj výstava dobových kresieb a fotografií v jednej miestnosti hradu. Podobne ako Omarova studňa v Trenčíne, aj tu je studňa s podobne smutnou povesťou. Prístup je možný do kaplnky, do obrovských sál so stĺporadím s vysokým stropom, do strážnych veží, aj do väznice a mučiarne.  O jeho kráse vás presvedčí, keď vám poviem, že je postavený v gotickom slohu, čo už samo o sebe napovedá množstvu klenieb, stĺpov, zaujímavých okienok a vežičiek. O tom, že sa tu konajú rôzne kultúrne podujatia v dobových kostýmoch niet pochýb, no momentálne tu stretávame aspoň spevákov v historických kostýmoch brnkajúcich na starých hudobných nástrojoch. Prešli sme všetky miestnosti ktoré boli prístupné a bolo ich dosť. Pofotili sme si a spokojne môžeme pokračovať v ceste.


Táto oblasť okolo Hunedoary má jedno veľké typické WAW. Už sme to videli minule, aj predminule a teraz je to tu zas. Sú to domy – stavby, honosné cigánske bývanie. Nie, nie chatrče. Domy, domiská. Pri prvej návšteve (r.2017) som myslela, že sú to penzióny, ale zase toľko by ich v jednej dedine nebolo. Dvoj, troj-poschodové domy v štýle gipsy-versače, strechy pripomínajúce skôr staré rozprávky z číny – troj, štvor- vrstvové s množstvom ozdôb a detailov. Poznávacie znamenie sú vstupné dvojkrídlové dvere s vypuklými zlatými sklami. Domy musia byť veľké a musia mať „krásnu“ čiernu ohradu s bránou so zlatými prvkami. Podobnosť s bránou na Pražskom hrade je čisto náhodná. Predpokladám, že ich inšpiroval Versailles, alebo Petrohrad. Podľa našich informácií títo cigáni ani nebývajú v celom dome, len na prízemí, ale musia ukázať svoju pozíciu. Kúria, žijú, bývajú a spia na prízemí, aby nemuseli kúriť všade, to by už bolo drahé. Niekoľko týchto domácich obyvateľov sme videli aj v dedine, teda ženy. Netvrdím, že všetky tak chodia oblečené, ale tieto mali krásne cigánske sukne a blúzky, na hlave ručníky. Tak ako to my už vidíme len v starých filmoch. Naozaj pekné kostýmy z krásnych červených kvetových látok, tak ako si to praje ich cigánska tradícia.

Pokračujeme na Arad a Nadlak a cieľom sú hranice. Z diaľnice A1 schádzame do Nadlaku na starú cestu s nádejou, že väčšina kamiónov ide cez hranice na diaľnici. Omyl. Tak si tu počkáme zhruba hodinu a potom už hurá do Makó, do kempu, kde sme už tiež raz spali. Po menšom motaní sa po meste kvôli zablokovanej ceste na ktorej sú rozložené kolotoče a ďalšom zaváhaní na odbočke z hlavnej cesty, zájdeme si navyše kilometer aby sme sa presvedčili, že áno, tá odbočka bola správna. A tak konečne zakempujeme a môžeme oddychovať. 






streda 28. septembra 2022

Palubný denník karavanistu (8.) - RUMUNSKO

 Deň 8. – STREDA

Po raňajkách pokračujeme v našej trase smerom na západ, na Sibiu. V meste Medias je ďalší z mestských hradov, tentoraz je pre zmenu veža biela, od nej sa tiahne tehlový hradný múr. Toto mesto má pekné staré centrum, tiež pekne upravené, vysadené kvetmi. Aj na tomto historickom centre je vidieť, že niektorým Rumunským obciam a mestám záleží na úprave svojho prostredia a na akejsi reprezentácii ich námestí. Oproti našim minulým návštevám tu badáme pokrok v tom, že už tu občas vidíme ľudí zametať ulice, v mestách zbierať odpadky a čistiť si okolie domov. Ale ešte to nie je až také dokonalé, aj keď sa zlepšujú. Možno by sa to dalo zatiaľ tak rozdeliť, že čím ste južnejšie, tým viac neporiadku. Čím severnejšie, alebo bližšie k nejakému známemu turisticky navštevovanému mestu, tým viac si dajú už záležať na čistote. Je tu všetko. Veď napokon máme veľký okruh Rumunskom, veľa toho uvidíme. Veľa starých domčekov, veľa psov, veľa kukurice, veľa bordelu. Niektoré názvy miest a obcí sme už prechádzali po minulé návštevy, tak pri tabuli mesta si to uvedomujeme. Aj na tejto trase: Dumbraveni, Rusi, Hamba... Sebes. Ale celkovo sú názvy obcí niekedy úsmevné: Hidiselu de Jos, Hidiselu de Sus, Sambata de Sus, Sambata de Jos. De Jos a de Sus znamená „dolná“ a „horná“. Preto tu miest s touto časťou názvu bolo viac. A väčšinou hneď jedna za druhou. Obce majú spoločný znak, ako u nás „Vitajte“ a „Dovidenia“, tu je na začiatku obce BINE ATI VENT a na jej konci DRUM BUN.

Dnešný plán cesty nás vedie od Sibiu na západ, k mestu Sebeș. Je tu jedno miesto, ktoré sme už pred tromi rokmi navštívili, ale je tak úžasne jedinečné, pokojné, nezabudnuteľné, že môj plán cesty ho zahrnul znova. Do Sebeșu sa ani nedostaneme, náš bod je severo-východne, tesne vedľa mesta. Je to ružové svetlo na našej trase, náš ružový bod – Rapa Rosie. Z hlavnej cesty sa pri nadjazde zíde z normálnej cesty na prašnú, miestami štrkovú, miestami hlinenú poľnú cestu. Ďalej už len takto, cez úzky mostík ponad potok a potom zasa poľom, so smrťou v očiach, na tachometri 10 a prachom za zadkom. V polovici cesty kde sa spája družstevná cesta z Lancramu s družstevnou zo Sebeșu idú oproti tri karavany. Aj by sme ich dobehli, ale ich závratná rýchlosť (15) nám to nedovoľuje. No pred mostom ich predsa len dobehneme. Sú to Poliaci. Tri karavany Poliakov, kde sa tu berú? Konečne turisti z našich krajín (a na veľmi dlhú dobu aj jediný). Je tu taký neplešný svah so zákrutou, vysypaný štrkom a pomerne dosť strmý. Ten jeden Poliak na integrale ho nevládze vyjsť. Má nízky podvozok a pravdepodobne išiel veľmi pomaly, tak to nedal. Za ním dve alkovne čakajú, ako to dopadne, tak im kričíme, že sa to dá, že sme tu už boli. Vzdávajú to, ostávajú na lúke pred svahom. My sme sa rozbehli a dali sme to, ale bolo cítiť, že je to už ujazdené a zle zasypané. Zaparkovali sme na lúke a tu už sa začína ten božský pohľad. Na ružový kopec s vráskami od vody a zubu času. Svahy sa zvažujú následkom erózie a odtoku vody a dodávajú tomuto kopcu jedinečný výzor. Táto (v preklade) Červená roklina je chránená oblasť a môžeme len ďakovať, že tu ešte neprepadol turistický ruch vo veľkom. Je to geologická a botanická rezervácia a turisti by sa tak aj mali správať. Bohužiaľ, na mnohých miestach si to neuvedomujú, aj keď mám ten pocit, že ten neporiadok tu robia hlavne domáci turisti. My sme zvyknutí už na iné pravidlá. V oblasti bolo objavených aj niekoľko druhov ohrozených rastlín. Bolo tu pozorovaných cez 30 druhov vtáctva a päť druhov plazov.


Tento ostrý vzhľad vám dáva pocit, že je hora nedosiahnuteľná, ale s dobrou obuvou sa dá krásne vyjsť a pomerne vysoko. Dolu to ide horšie, treba viac opatrnosti, ale v krajnom prípade po zadku zleziete. Výška týchto svahov nie je vysoká, od 80 do 125 metrov, ale nadmorská výška je okolo 400 metrov a tak pohľad zhora je na široké okolie. Hore máte pocit, že ste na nasypanom ružovom piesku a že sa to každú chvíľu s vami zosunie, treba byť opatrní. Na tomto prírodnom zázraku budete vidieť prírodné vežičky, pyramídky, stĺpy, striešky, všetky vytvorené prietokom vody zarývajúcej sa do kamienkov. Vek Rapa Rosie je asi nevyčísliteľný a stále sa na ňom pracuje. Robili sa tu paleontologické výskumy a archeologické vykopávky. Nám je však toto teraz jedno a vychutnávame si kávu na tomto rozprávkovom mieste. Vyšli sme na dve strany, dva kopce tohto pohoria, zasa som urobila veľa fotiek a som spokojná. Medzi svahmi Rapa Rosie a lúkou na ktorej parkujeme je menšia roklina husto zarastená vegetáciou – stromami, kríčkami a rôznymi druhmi chránených rastlín. Na dne je potok, ktorý momentálne nehlási žiadnu vodu, tak sa nám dalo v kľude prejsť na druhú stranu. Je síce úzky, ale vyzerá, že na jar, alebo za dažďa je tu pomerne dosť vody. Celkom bežne sa tu v okolí pasú ovečky, čo je vidieť aj v tráve. V Rumunsku je najkrajšia tá panenská príroda. Ako tu. Idete tam, kde nie je žiadny zákaz, je tam len pár turistov a nikto vás neobmedzuje. Často sú aj tie cesty „panenské“, ale dá sa, páči sa nám tu. Možno keď sem prídeme ako dôchodci po asfaltke, budeme platiť vstupné a spoza ohrady sa budeme na tie kopce pozerať a hovoriť si: „Pamätáš? Tam sme sa kedysi vyškriabali až hore na henten kopec. A cez to chŕščie sme išli naspäť.“ Sú miesta, odkiaľ ti je ľúto, že odchádzaš. A Rapa Rosie je jedno z nich.

Po pol tretej je už načase sa presunúť, aj keď sme pôvodne mali v úmysle tu ostať na nocľah. Čas dovolenky sa kráti a my máme ešte niekoľko bodov v mape. Do ďalšieho bodu, respektíve trasy, sa vraciame pod Sebeș na cestu číslo 67C. Pre cestovateľov – áno, je to trasa a číselné označenie Transalpíny. Cesta 67C začína už pod Sebeșom a odbočíte na ňu pri peknom malom bielom kostolíku s oranžovou strechou. A potom už celá cesta, cez Petresti, Tau Bistra a Obarsia Lotrului. Cestou sme stáli pri veľkej priehrade Oasa, kúpili sme si Rumunský med a ako správny turisti aj magnetku. Predavač nám povedal, že tá pravá Transalpina je až asi 30 kilometrov za Obarsia Lotrului. Lenže môj „trasoplán“ bol za týmto mestom odbočiť na Petrosani. V Obarsia Lotrului sme chceli ostať v kempe. Na naše prekvapenie kemp bol v polčase rozpadu a nocľah v ňom by bol asi na vlastné riziko. Ale Holanďania pri vulkánoch nám povedali, že na vrchu Transalpiny je kemp. Tak teda pokračujeme, žiadna odbočka s nekoná, odbočenie bola chyba v programe a neznalosť krajiny, rušíme to. Ešte dosť dlhý čas ideme zákrutami, no lesom, rýchlosťou 30 km/h na kvalte rýchlosti 3. To množstvo hríbarov predávajúcich popri ceste je neuveriteľné. S dodávkami tu doslova kempujú aby sa čo najskôr ráno vybrali do lesa a zarobili si predajom hríbov. Po chvíli sa dostávame do oblasti kosodreviny s odkrytými svahmi a tu začínajú ozajstné serpentíny. Musíme spomaliť, sú tu podozrivé autá a policajti. A je to tu! Natáča sa tu nejaké video, alebo film. Filmárska technika s pojazdnými kamerami je odstavená v jednej zákrute s parkoviskom po pár zákrutách aj formula. Ozajstná čierna formula ako z pretekov. Pomaly prechádzame okolo a už nám došlo, prečo sú tu policajti.


Na vrchol kopca „Transalpina view point“ sme dorazili pred šiestou. S takmer prázdnou nádržou, pretože sme rátali s pôvodnou trasou a na nej s čerpačkami. Aspoň že máme so sebou desať litrov nafty v kanistri. Už tu parkuje pár karavanov a kým sa zotmie, je nás tu asi desať. Ešte stihneme obísť kopec po jeho vrchu a stretnúť čechov na motorkách. Pozrieme výhľad dolu na jazerá pod cestou, ale už sa stmieva. Slnko zašlo za vedľajší kopec a ochladilo sa. V noci bude zima, zakúrime.





utorok 27. septembra 2022

Palubný denník karavanistu (7.) - RUMUNSKO

 Deň 7. – UTOROK

Z kempu sme odchádzali po deviatej hodine. Jedna noc nás vyšla 23,-€ aj s elektrikou. Tachometer hlási 180.840 km, to znamená, že už sme prešli vyše 1.800 kilometrov. Cesta nás vedie na sever cez mesto Fagaraš, áno, mesto s podobným názvom ako pohorie v ktorom sa nachádza. Pod ním sa rozkladajú Fagarašské hory, cez ktoré vedú tie najkrajšie motorkárske cesty Rumunska. Najznámejšia je samozrejme Transfagarasan (7C), Transalpina (67C) a ešte menej známa cesta číslo 66. Tých ciest je tu viac, ale tieto sú asi najznámejšie. Transfagarasan je plná serpentín začínajúcich v zalesnenej oblasti, takže výhľad sa vám naskytne len občas pomedzi stromy. Jej najznámejší úsek je až vyššie, keď sa dostávate do kosodreviny a cesta vedie údolím medzi kopcami a v slučkách sa šplhá po svahu striedajúc 180 stupňové zákruty. Smerom hore toho až tak moc nevidíte, ale akonáhle sa dostanete máličko vyššie, už vám spätný pohľad ukáže ten motorkársky (a turisticky celkovo) raj. Je tu viac úsekov, kde môžete zastaviť a pokochať sa tým rajom. No pozor, aby ten skok medzi asfaltkou a štrkovým parkoviskom nebol moc veľký. Na samom vrchu je veľké pleso a pri ňom parkovisko. Tu si dajte prestávku, za tú cenu parkovného to stojí. A ak by ste chceli, chodí tu už aj lanovka, tak sa môžete odviezť hore-dole túto nádhernú trasu. Ak budete pokračovať ďalej, tak najskôr prejdete tunelom, za ktorým môže byť celkom iné počasie. Nemôžete sa čudovať, pretože tu ste vo výške cez 2000 metrov a oblačnosť a teplota sa mení. Dolu idete podobnými serpentínami, možno ešte strmejšími, výhľady sú zasa iné, pretože už tu nie je údolie, ale skôr obchádzate všetky strmé kopce po ich svahoch a pod vami sú holé strmé svahy. Tento južný úsek cesty je asi o 20% menej navštevovaný (môj odhad) a tomu zodpovedá aj cesta. O toľko isto percent horšia, ale zase nič hrozné nečakajte. Cesta vás  zavedie až k obrovskej priehrade Vidraru damm, ktorá má dĺžku 11 kilometrov a stojí za to sa tu zastaviť (ak je kde).  Druhý známy prechod Fagarašským pohorím je cesta č.66, táto je úplne, ale že úplne iná. Odporučila by som ju tým, čo sa nechcú šplhať do kopcov, takže starým autám, alebo tým čo z výšok majú závrate (alebo tým, čo už Transfagaraš videli viackrát). Vedie úzkymi dolinami a roklinami, tiesňavami, popri riečke sa kľukatí. Keď sme tu boli pár rokov dozadu, práve tu robili novú cestu, takže predpokladám, že po tejto stránke už bude jej kvalita tiež výborná. Je tu stabilnejšie počasie, aj keď väčšina cesty je v tieni, medzi stromami. Na Transfagaraši sa vám pokojne stane, že dolu prší a hore je krásne slniečko, alebo opačne. Dolu vyrazíte za hustej hmly, naštvaní, že nič nevidíte a hore je krásne. Ale tak je predsa v každých veľhorách. Tieto dve cesty sú úplne odlišné. Tretí prechod týmto pohorím je Transalpina. Ale tú vám predstavím až neskôr. Tú máme v pláne na tejto dovolenke, tak počkajte na zajtrajší list z denníka.

Fotky z archívu pre porovnanie:

No prerušila som samu seba v meste Fagaraš, v meste, ktoré leží na spojnici medzi Brašovom a Sibiu. V tomto meste vedie cesta priamo stredom, jeho centrálnou časťou. Takže každý cestovateľ si musí všimnúť jeho perlu, šperk a to je kostol svätého Jána Krstiteľa. Je to pravoslávny chrám a preto má črty tejto cirkvi. Hlavná cesta vedie z jeho obidvoch strán a preto si všimnete k ktoréhokoľvek smeru jeho zlatú strechu. Tá svieti do diaľky a keď je slnečné počasie,  priam žiari. Aj keď vyzerá historicky, starý nie je. Na wikipédii som ho nenašla, ale podľa nájdených fotiek predpokladám, že bol postavený po roku 2000. Má bielo-ružovú pásikavú fasádu, kupolovú strechu s obrovským zlatým krížom a o trocha menšie zlaté kríže sú na štyroch vežičkách. Naozaj šperk v blízkosti ktorého je Fagarašský hrad z roku 1310. Je hneď cez cestu, takže ak vás neopantá zlatá strecha chrámu, tak si ho všimnete.

Pokračujeme do mestečka, či možno len obce Carta. Toto je asi najkrajšia Rumunská dedina cez ktorú sme prešli. Je až neuveriteľné aký je tu poriadok. Esteticky čisté, človeka núti povedať že navoňané prostredie. Sú tu aj staršie, aj novšie domčeky, ale všetky s krásnymi fasádami a to čo najviac upúta je, že dedina je celá rozkvitnutá. Áno, po celej dedine sú na mostíkoch pred bránami kvetináče a v nich rovnaké rozkvitnuté begónie. Keby vás tu niekto vysadil so zaviazanými očami a zbadali by ste tie domčeky, tak neverili by ste, že ste v Rumunsku. Krásna dedina. A v nej je jeden náš bod záujmu a to je (ako inak) kostol. Vy, ktorý cestujete cez Transfagarašan, tak práve pod touto dedinkou sa z hlavnej cesty odbočuje k nemu. Carta nie je síce na tej hlavnej ceste č.1 (E68), ale len asi 4 kilometre nad ňou. Dajte si tú pauzu a pozrite sa tam. Carta Monastery je kostol, z časti ruina, ktorá bola kláštorom. Jej založenie nie je celkom jasné, ale pravdepodobne pochádza z roku okolo 1200. Stojí tu zaujímavá veža, čelná stena, bočné múry a zachovalý kostol. Aj tento kostol/kláštor patrí medzi najfotografovanejšie miesta v Rumunsku. Pekný dvor má starostlivo udržiavaný trávnik a v priamej blízkosti kostola je množstvo vysadených kvetov. V jeho nádvorí je približne dvadsať hrobov, sú to hroby z prvej svetovej vojny miestnych vojakov. Do areálu sa platí vstupné, ale čo je pre našinca 10,- Lei (2,-€) keď je to tu tak pekné a teta čo predáva lístky taká príjemná. Božské ticho a kľud som na chvíľku prerušila dronom, ale nikto nič nenamieta, tu sa na to zatiaľ zle nepozerajú. Pred kostolom sme na parkovisku ešte trocha prikŕmili miestneho psíka a o pol jednej sa už presúvame ďalej.

Vraciame sa na cestu číslo 1 a znova prechádzame Fagarašom. Pred odbočkou na Brašov my odbočujeme opačne na sever a cesta 1S nám ukazuje dediny so starými mestskými hradmi. Všetky majú spoločné črty – mohutné kamenné veže na štvorcovej základni ukončené drevenými strážnymi balkónmi a nad nimi špicatá hranatá červená strecha. Medzi dedinami zabíjam čas lovením múch v karavane, lebo tie čierne beštie sa s nami zadarmo vezú už pekný kus cesty. Žerú nervy, pijú krv a dýchajú náš vzduch. Skoncovať s nimi!

Cesta 1S vedie cez Drăușeni po cestách, ktoré sa tak ako vo veľkej časti Rumunska opravujú. Normálne by ste na každom cestnom obmedzení na semafore hundrali, ale tu sa to nedá. Jednak chlapci makajú (väčšinou) a tiež si môžete aspoň obzrieť a pofotiť dedinu. V tejto krajine je veľa starých a opustených domov. Sú tak škaredé, až sú pekné. Niektoré tie domčeky sú tak úžasne architektonicky  Rumunské, že vám je ľúto, že nie ste bohatí, pretože ich máte chuť zachrániť ako tie vily v Toskánsku (na ktoré tiež nemáte). V tých modernejších častiach krajiny sa pomerne dosť domov stavia. Ale keď sa na to lepšie prizriete vidíte, že sa stavajú už „nejaký“ ten piatoček. Ale podstata ich stavby je taká, že nemusia byť dostavané a omietnuté, hlavne že majú veľké okná, dá sa v nich bývať a ešte musia mať reprezentatívny plot. Je jedno či vám ten plot pripomína Versačeho alebo Noriku Mojsejovú, ale je vidieť, že na to majú. Ale je dosť možné, že stavajú takým sezónnym systémom, že väčšiu časť roka robia v Nemecku, Francúzku... a niekde, a potom (napríklad) cez zimu postavia niečo na dome na čo si zarobili. Veľa je tu takých rozostavaný novostavieb, ktoré čakajú na dobrú výplatu.  

Prichádzame do obcí Bisericani a Lupeni. Tu začína cesta, ktorá bude niekedy v ďalšej päťročnici (snáď) tiež opravená, pretože vedie k pomerne novej turistickej atrakcii, ktorá sa zasa spája s vierou a moderným poňatím Krista. Ak budete mať na konci dediny pocit, že je tu koniec sveta, tak nie je. Táto zlá cesta vás zavedie k ešte horšej, na kopec, kde budete radi, ak nestretnete v protismere žiadne ďalšie auto, nedajbože takú veľkú bielu kasňu ako sme my. Zákaz vjazdu nikde nebol, to znamená, že toto je naozaj cesta. A dokonca sme predsa stretli auto, tak ideme správne. Už takmer hore je cesta taká... no vďakabohu neprší a to čo napršalo trocha vyfúkalo a uschlo.

 Ale hore, celkom na konci cesty to už je iný level. Nie, nie je tu asfalt, ale menšie parkovisko okolo sezónneho bufetu a vpredu ten hlavný bod – oceľová socha Krista. Nachádza sa v nadmorskej výške 958 m.n.m., má výšku 22 metrov a radí sa k najvyšším sochám Ježiša vo východnej Európe. Vytvoril ju maďarský umelec a jej tvar dotiahol do dokonalosti tak, že socha je vyhliadková veža. Vo vnútri sú kovové schody a tie vedú až takmer celkom hore. Potom už pokračujete po dvoch, či troch rebríkoch, po ktorých vyjdete až do hlavy a tam je otvorená obloha. Žiadna strecha. Priznám sa, ja som to nedala. Schody som vyšla všetky, do výšky zarovno Ježišových dlaní, ale fúkal vietor a rebrík bol taký úzky a strmý, že som nemala odvahu. Socha je sprístupnená od roku 2013 a všetky práce a zásluhy na nej majú Maďari. Neviem či doslova, pretože táto oblasť na široko okolo je stará maďarská oblasť. Preto všetky dediny v širokom okolí majú aj maďarské názvy. Hranica s Maďarskom je síce ďaleko, ale to by sme museli poznať históriu Rumunska, aby sme zistili, že táto oblasť im kedysi patrila. Ale to už je iný príbeh, iný dejepis. Je príjemné slnečné počasie, ako dobre, lebo v daždi by sme tu asi neboli. Posedíme si troška na lavičkách a turisti sa tu pomaly striedajú. Sú tu prevažne maďarsky hovoriaci, ale to nám už bolo jedným z nich vysvetlené prečo (dejepis). Zas sme o trošku múdrejší, tak po vychutnaní si chvíle na kopci Gordon–tető sa presunieme do nižších polôh, kým nejdú autá v protismere a hľadáme lákavé miesto na obed. Nie, reštauráciu nie, vozíme si svoj bufet, aj kuchárku, aj stravníka. A tak si tu, pri štebote vtáčkov vysmažíme syr a uvaríme zemiaky.

Vraciame sa do dediny a odbočujeme na Sighişoaru. Tam sme našli v mapách kemp kde chceme prespať. Až tu zisťujeme, že kemp je vlastne takmer v centre mesta. Len kúsok pod kopcom na ktorom je tá najkrajšia historická a často fotená časť mesta. Camping Aquaris je malý kemp, možno by som ho nazvala Stellplatz, pri kúpalisku s bazénom. Vojde sa sem snáď osem áut a v cene je aj spomínaný bazén. (25,-€/noc) Nedá nám to, takto neplánovane sme sa teda rozhodli, že si pozrieme mesto. Prejdeme okolo mohutného kostola Svätej Trojice, cez most ponad rieku, okolo Hiltonovho hotela s najväčšími hviezdičkami a jeho parkoviskom a sme pod historickým centrom. Pomaly sa stmieva, tak aspoň narýchlo popozeráme farebné uličky známe z internetu a pokúsime sa aj my o nejaký ten obrázčok. Okrem farebných domčekov tu je aj hodinová veža – niečo ako orloj, hradby, historické schodište z roku 1654, kostoly, múzeá, uličky, rodný dom Vlada Tepeša (Draculu). Veľa veží a kostolov spolu s históriou a architektúrou spôsobili, že mesto je už zapísané na zozname UNECSO. Len škoda, že už je tma. Ale pár fotiek mám. Tak vám ich ukážem, nech vás namaškrtím.




nedeľa 25. septembra 2022

Palubný denník karavanistu (6.) - RUMUNSKO

 Deň 6. – PONDELOK

Psy štekali. Dlho do noci. Tak spánok nebol až tak ideálny. Dodatočne sme sa dozvedeli, že v inom kempe, ale možno aj tu tomu tak bolo, psy štekali, lebo okolo sa túlali medvede. Ráno sa po raňajkách rozlúčime s Holanďanmi, obidvomi psami a s mačiatkami a pokračujeme ďalej. Vraciame sa naspäť k Buzau a Ploješti, míňame zasa zopár starých odstavených Dácií a severo-západne od Ploješti je pohorie Bucegi. Na mape ho nájdete pod Brašovom  a naľavo od Pelešu. Ranný tachometer ukazuje stav 180.587 km a cestou všetkými mestečkami a dedinkami vidíme aký je už mesiac v kalendári. Začína školský rok a my musíme brať ohľad na množstvo detí a ich rodičov s kyticami a sladkosťami, ako sa tešia do školy. Dnes je úplne jedno či sa tešia, alebo nie, zajtra tomu bude inak. V Rumunsku je častý pohľad na kontrasty. Aj tu. Pred školou parkujú drahé autá a kúsok od nich drevený voz ťahaný koňom. Je jasné, že na tom prišli deti Rumunských cigánov, veď aj to sú školáci. Prechádzame dedinou Săhăteni a tu je vidieť ich oddanosť krajine. Dedinské lavičky sú natreté vo farbách Rumunskej zástavy, modro-žlto-červené.

 Tu niekde na obchvate mesta Ploješť nás upútala ešte jedna „ekologická“ zaujímavosť. Je tu pár miest, kde sú vraky áut umiestnené vo vysokých regáloch možno sto metrov dlhých. Je tu asi päť, možno šesť takých regálov, dlhých ako celý pozemok a okolo nich autá v štádiu rozoberania. Tie na regáloch sú už takmer rozobraté, takže vyložená je len kasňa. Pravdepodobne v Rumunsku ešte chýba zákon, alebo vymyslený princíp likvidácie týchto vrakov. Sú tu na okolí miesta, kde sú na predaj diely z áut, takže rozobrali a rozpredávajú. Ale prečo ten zvyšok nedajú niekam do oceliarní, železiarní, hlinikární? Možno na to ešte nedospeli. Ale je tu ešte niečo, čo my nemáme. A to ich šikovnosť v cestných stavbách. Viem, že som to tu už spomínala, no teraz ide o inú zaujímavú vec. Kruhový objazd „v lufte“. Podľa máp mi nešlo do hlavy ako zvláštne ma navigácia vedie, prečo je cez kruhový objazd cesta priamo. Cesta priamo je totiž po zemi a bokom je nájazd na kruhový objazd, ktorý je nad cestou na nosníkoch. Také jednoduché a tak dokonale vymyslené. Neviem, či to dizajnoval Rumun, pretože skôr sme mali z iných väčších miest skúsenosti opačné, a síce nebyť navigácie, tak sa z tých dochumelených križovatiek nevymotáme.

Ešte vám spomeniem jednu Rumunskú špecialitu, zaujímavosť. V dedinách je plynofikácia, nič zvláštne. Zvláštny je spôsob ako to poriešili. Všetko plynové potrubie je ťahané po povrchu. V zemi je len v tej časti, kde je to nutné. Takže z ulice do ulice, popod križovatku. Žltá rúra ide popred dom a ponad bránu ju zdvihli hore, za bránou zasa dolu a pokračuje susedovi. Potom za rohom zabočí a ide do bočnej ulice. Je to sranda, dedina za dedinou. Priložím fotky, no bohužiaľ fotené v daždi, za jazdy, tak len pre predstavu aby ste si to vedeli vo vašej  mysli nakresliť.

O pol druhej sa už dostávame na parkovisko v Bucegi. Cesta zo Sinai mala sem na parkovisko 25 kilometrov a je krásne vyasfaltovaná. Nesie sa nádhernou pahorkatinou a po serpentínach sa nám naskytá úžasný výhľad na pohorie Bucegi. Na týchto trávnatých pláňach je množstvo ovečiek, ktoré sa pomaly v skupinkách presúvajú svahmi. Tam, kde končí asfaltka je ujazdené parkovisko a v tomto ročnom období už našťastie aj málo obsadené. Pešiu cestu ďalej hore svahom si užívame v pomernom kľude a mimo hustého turistického ruchu. Hore je to pri pokojnej chôdzi približne hodina cesty. Na kvalite trasy sa odzrkadľujú predošlé dažde, cesta je vlhká a pravdepodobne sa zosunula. S bagrami a traktormi tu práve upravujú príjazd, aby sa zásobovacie a servisné autá dostali hore k lanovkovým budovám. Áno, lanovky. Tam hore sú lanovky. Toto okolo nás je v zimnom období lyžiarske centrum a zo Sinaie idú hore lanovky a potom zhora sú ešte ďalšie pre lyžiarov. Je to kúsok pod miestom kam máme namierené. Prírodné dielo vody a vetra, zvetraná skala - zo správneho uhla pripomína hlavu sfingy. No cestou natrafíte najprv na iné kamene, teda kamenné útvary v podobe hríbov. Všetko sú to krásne fotogenické tvary a teraz, keď som tu, tak som veľmi rada, že všetky tie „zázračné“ fotky z internetu si teraz ja pozerám na vlastné oči. Je to pre mňa až neuveriteľné. V blízkosti tohto kopca so sfingou a lanovkou je ešte jeden kopec. Je to Caraiman. Pre Rumunsko veľmi hodnotné a pamätné miesto, pretože tu, v týchto výškach postavili obrovský oceľový kríž na bielom kamennom podstavci na počesť a pamiatku obetiam druhej svetovej vojny. Od sfingy je to ešte hodinová pešia túra, nabudúce ideme tam. Najlepšie je ísť zo Sinai lanovkou hore a tu začať trek. Myslím, že by sa to dalo zvládnuť. My ten kríž vidíme len z diaľky cestou dolu zakaždým, keď sa mraky rozídu a slniečko naň zasvieti.


Detail, ktorý sa nedá nevšimnúť: plynové potrubie vo výške takmer 2200 metrov. Že by z dediny do dediny skratkou cez kopec?

V tomto krásnom prostredí ešte zastavíme karavanom trocha nižšie na kraji cesty a zohrejeme si včerajšie špagety a dáme kávu. Tie výhľady na okolité kopce stoja za to. Tieto chvíle milujeme, keď v divokej prírode si vychutnáte kávičku a zas budete mať na čo celý rok spomínať, kým sa zasa naskytne podobná situácia. Natrafíte na krásne miesto, je krásne počasie, nefúka vietor, neprší a nesneží. Slniečko je v najkrajšej polohe vrhania hodvábnych tieňov a mračná sú ako biele ovečky, biele chumáče, ako keď ste boli deti a hľadali v nich zvieratká. Toto je čas s veľkým Č a miesto s veľkým M. Teraz sa naskytá ten moment, keď chcete dýchať v tomto raji.

Za Sinaiou je zámok Peleš. Tu sme už kedysi boli a páchateľ sa vždy vracia na miesto činu. No teraz sme sa (pôvodne) chceli pozrieť aj do zámku. Bohužiaľ, prišli sme pred šiestou, tak sme boli radi, že sme stihli pozrieť aspoň park okolo zámku. Tento zámok, kaštieľ nie je až tak starý ako iné hrady. Je z roku 1873 a dal ho postaviť Carol I. Ten sa zamiloval do tejto prírodnej scenérie a chcel tu mať niečo ako lovecký zámoček. Treba vyzdvihnúť jedno jeho prvenstvo, bol prvým hradom na svete napájaným z lokálne vyrobenej elektriny. Tento zámok je tak pekný, že sa nesmieme čudovať, že si ho vybrali do viacerých filmov. Má rozprávkové tvary a krásny park. Pre rozprávky ako stvorený. Tak ale dôležité zistenie aj pre vás! Ak tam pôjdete, tak len do 18-tej hodiny. Potom sa zatvára aj park.

Za Sinaiou, Pelešom a Poianou je mesto Busteni. Zjavne turistické, možno aj lyžiarske centrum. Nad peknými domčekmi je vysoký kopec, skala a na nej kríž. Dohadujeme sa, či je to ten na Caraimane. Ja som presvedčená, že hej a mám pravdu. Z Busteni tak isto premáva lanovka hore na Bucegi. Je načase pohľadať kemp, tak ešte natankujeme 40 litrov a pokračujeme v hľadaní. Niekde za Busteni, medzi šiestou a siedmou zákrutou na nás bliká spomalené auto a hneď kúsok za ním, pri krajnici cesty, tesne za zvodidlami sú dva krásne veľké jelene. Neviem či mali v úmysle prebehnúť, alebo už prešli, len tak postávajú a asi počítajú autá. Okrajom svahu schádzame z Bucegi cez horský terén aby sme obišli Brašov a rozhodli sme sa pre Vampir kemp v Brane. Najhoršie bolo tých trinásť serpentínových zákrut a potom už konečne začína rovinatejšia cesta. Tu to už trocha poznáme, tu sme už boli. V Rašnove na odbočke som si spomenula, že tu niekde, v roku 2017 nás na ceste zastavili voľne postávajúce kone. A len čo som to spomenula BUM! Ešte tu odvtedy stoja! Ale pohybujú sa, tak pomaly prejdeme okolo nich. Do kempu Vampire, len kúsok od „akožesného“ Draculovho zámku, prichádzame už takmer po tme. Ani nás tu nikto nevíta, tak zaplatíme ráno. Kemp sa za tie roky vôbec nezmenil. Už toľko ľudí, áut a karavanov sa tu otočilo, že už mohli postaviť, alebo aspoň vynoviť sprchy. Asi som náročná. Zaujímalo by ma, na akom aute jazdí majiteľ kempu. V sprchách stojí voda ako v malom bazéne, no teba ju občas použiť. V predošlom kempe tiekla len studená, tu je aspoň v tomto múzeu teplá. A rýchlo do postele! Dobrú noc.

 

piatok 23. septembra 2022

Palubný denník karavanistu (5.) - RUMUNSKO

 Deň 5. – NEDEĽA

Dobré ráno! Hovoria nám zvony kostola pod ktorým sme prespali. Takže správne sme sa domnievali, tráva sa kosila, lebo ráno je omša. Ľudia sa pomaličky zbierajú a parkovisko sa začína plniť. Po príchode asi siedmeho auta uvoľňujeme miesto pre ďalšie dve a dokončíme raňajky. Babky si obzerajú naše auto a dúfame, že sa farárkovi nesťažovali. A určite na ich prekvapenie, on o nás vie. Zhruba dvadsať minút po ôsmej už zdvíhame kotvy našej bielej vlajkovej Slovenskej lode a posúvame sa smerom na Targovište, kde natankujeme takmer 48 litrov. Tu ma napadá, že aj Rumuni majú určitú dotáciu na pohonné hmoty. Zistili sme to jednoducho. Na veľkom svietiacom paneli majú cenu 8,39 a prídete k pumpe, zvesíte pištoľ a ukazuje 8,89. Predavač na pumpe to vysvetlil, že ten rozdiel sa odpočítava pri platení a ešte do konca septembra je tá lepšia cena. Tak už sme múdrejší. Cestou Rumunskými dedinami by aj vás upútali ich vstupné brány. Nazvala by som ich priam folkloristické. Drevené, vyrezávané, s akousi dekoračnou búdkou nad prechodom, ako keby to mal byť holubník. Toto množstvo rôznych, ale navzájom podobných brán by bolo na jeden celý fotoalbum. A dedinky, no čo vám poviem? Všade veľa, veľa kvetov. V každom dvore, okne, muškáty a všetko podobne farebne krásne.

Prechádzame Ploješť, a už sú tu zase tie typické Rumunské bytovky s „vkusne“ zasklenými balkónmi. Tuším sa do nich zamilujem. Je to tak estetické, ako keď to zasklieva dvadsať rôznych firiem a pán „Dělník“ z Instagramu by povedal: paninko, to máte šikovný, levný a ladí vám to s balkónem o tři vchody dál. Za Valea Orlii dolievame vodu na pumpe nech náš karavan nie je smädný a je čím splachovať a už len 50 kilometrov dobrej cesty a zase odbočíme zo „žltej na bielu“. Mierime na sever a ďalší insta-bod je pred nami. Tu niekde je ďalší príklad toho, že ak sa chce, tak možno práve z Európskych fondov sa dajú spraviť perfektné cesty. Malá obec a tú pretína štvorprúdová cesta krásneho nového asfaltu. Je pravda, že babičky majú problém prejsť cez cestu, a keď idú ráno pozrieť susedu oproti, tak nemôžu povedať dedkovi, že „hneď som naspäť“, skôr treba dať pokyny kde má dedko lieky a nech dovarí obed. Alebo dom opúšťať až večer, keď je možno redšia premávka. No na druhej strane musím pochváliť CELÉ Rumunsko (!), že na prechodoch pre chodcov vás všade pustia a nečakáte (ako somáriky u nás) celú dobu. Je to ako v každom civilizovanom štáte, len sa otočíte k prechodu, sami ešte neviete, či vôbec chcete ísť na druhú stranu a oni už stoja. Tak čo, už musíte, aj keď nechcete. No s dilatáciami na mostoch sú na tom podobne ako my, ak nie ešte horšie. Treba spomaliť, pribrzdiť a chytiť si zuby. Starší ľudia! Pozor! Protézy radšej von, nech vám nezabehnú.

 Len kúsok na sever od mesta Buzau sa nachádza naozaj jedinečné miesto, ktoré len tak hocikde nenavštívite. Rumunsko je nádherná zelená krajina, kopce, lúky, pastviny s kravičkami a ovečkami sú tu všade. No a medzi tým všetkým krásnym sú jedinečné perličky, šperky, malé prírodné divy sveta. A tu je jedna z nich. Privedie vás tam nie až tak kvalitná cesta, ale veď toto je ten ozajstný vidiek. Toto sú tie dedinské cesty na koniec sveta, kde sa vrany otáčajú (už naozaj) a líšky dávajú dobrú noc. Tak aj my tam teda prespíme. No predtým ten ďalší div sveta, alebo aspoň Instagramu. Ak vás občas napadne s čítaním môjho článku si tie miesta hádzať do Googlu, tak teraz si tam zadajte Vulcanii Noroioși. A ak to nezvyknete robiť, tak teraz tak spravte. Uvidíte mesačnú krajinu, teda jej necelých 20 hektárov, ale fakt pekných. Nadmorská výška len asi 340 metrov n.m., no tieto bahenné sopky sú prírodnou rezerváciou už od roku 1924. A to ich možno zachránilo pred ich priemyselným použitím. Našli sa náhodou, keď sa hľadala ropa ešte v roku 1867. Pre laický popis to skúsim asi tak: predstavte si masu, kopu šedej hrnčiarskej hliny, ktorá buble vo veľkom hrnci a vyfukuje plyn tvoriaci obrovské či menšie bubliny na tekutom blate. Sú tu krátery malých sopiek z ktorých vyteká sivé blato. Je studené, zdanlivo horúce blato je klamlivé. Toto bahno je sírnaté, slané a takmer žiadnej vegetácii sa tu nedarí. Malé bublajúce kopce rastú a padajú priebežne. Bahno vytečie, na slnku zaschne, spraví sa dokonale popraskaná zem, sopka sa upchá, zaschne a kúsok ďalej tlak plynu si prerazí novú cestičku. Tak sa tu ráz „mesačnej planéty“ mení každým ročným obdobím. Pokiaľ bude pršať, alebo tesne po daždi, tak ste nevyhrali. Pretože aj za sucha sa odporúčajú gumáky, tak v daždi by ste sa tu asi prilepili do bahna. A v tých gumákoch sme chodili ako sa nám zachcelo. Krížom – krážom, nie ako tí turisti v bielych teniskách, len po jednom vychodenom uschnutom chodníčku. Sme tu v celkom dobrom časovom rozmedzí, keď návštevníkov tu je pomerne málo, tak zdvíham dron a spravíme pár fotiek. Dobre som spravila, lebo krátko po tom sa to tu zase trocha zhustilo. Sme nadšení. Miesto, ktoré je hodné cestnej zachádzky.


Vraciame sa tri kilometre naspäť do kempu Muddy, ktorý je na lúke, v malo plytkom údolí medzi kopcami. Rozkladáme sa vedľa Holanďanov na obytnej dodávke a tí nás informujú o ďalších ložiskách, o podobnej mesačnej zemi len kúsok za kopcom. Desať minút pešo a ste tam. A vraj ešte väčší priestor zaberajú. Tak ideme tam, varenie obeda počká, kým je pekne, treba to využiť. Kemp má jednoznačne vyznačený smer kadiaľ sa k nim ide a my zase obúvame gumáky. Aj tu sa platí vstupné 4,-Lei na osobu, čo je v prepočte približne 80 centov. Zase upozornenie nič nechytať a prísny zákaz fajčenia. A tu sa dozvedáme, že prečo to buble, tu uniká na povrch metán.  Preto nefajčiť, hrozí výbuch. Tieto vulkány sa nazývajú malé, ale rozlohou sú určite väčšie. No možno názov vychádza práve z toho, že ich rozloha a rozmiestnenie sa mení samo každým rokom, doslova že kedy sa im zachce ako fučať. Na týchto „malých“ vulkánoch je aj menej ľudí. Možno je to tým, že tie prvé sú lepšie označené, alebo že sa dá dostať autom až celkom do ich blízkosti. K týmto je pri tých prvých aj smerová turistická tabuľa, ale bez vzdialenosti. No je to približne na hodinku šľapania cez kopec. Tu, na týchto sú okrem nás asi štyria ľudia. Takže kľud, ticho, nádhera. Dokonca možno tu sa nám páči ešte viac. Tu je zem hnedá na rozdiel od tých prvých vulkánov. Ale tiež máte pocit mesačnej krajiny. Tak isto tu plyn vytláča z hĺbky vodu, ktorá spolu so zeminou vytvára menšie či väčšie krátery a malé sopky. Sopečných obrátených lievikov a malých pohorí tu príroda vytvorila veľa. Vráskatá a popraskaná zem sa strieda s hlbšími prasklinami v zemi odvádzajúcimi vodu. Je tu božský kľud a pokoj. Jedno z najkrajších prírodných miest v Rumunsku. Ani sa mi nesnívalo, že sa mi sem predsa podarí dostať.


V kempe prespíme, je jednoduchý, ale príjemný. Vo výstavbe sú nové záchody so sprchami. Je tu reštaurácia La Hangar, spoločenská miestnosť, vonkajšie sedenie pod drevenými prístreškami, väčšie parkovisko pre návštevníkov vulkánov, dvaja zdanlivo tulácky psy a tri mačiatka. Psíkovia sú veľmi kamarátsky, čo sa o mačiatkach povedať nedá, ale aj tak som si takmer jedno z nich osvojila. Na večeru si ugrilujeme mäso (kapra) čo sme sem dotiahli až Vrbovskej priehrady a Holanďan nám pridá dva kúsky kuracieho na paličke, nech ochutnáme jeho špecialitu. A tak máme nových kamarátov. Veď s kým sa náš otec neskamaráti? Neprihovorí sa len vtedy, keď mu vyslovene zakážem, aby cudzích neotravoval. A tak má kamarátov všade. Za kemp sme dali 14,-€ a to aj s elektrikou, vodou, záchodom, psami, mačkami aj s večerným vianočným osvetlením. Tu sa nám bude dobre spať. Stratení v lone prírody, v dolinke zelených kopcov. Teda dúfame.





štvrtok 22. septembra 2022

Palubný denník karavanistu (4.) - RUMUNSKO

 Deň 4. SOBOTA

Po desiatej hodine vyrážame z kempu, no ešte predtým stíhame jeden dobrý skutok. Nemeckej turistke sa prevrátila na mokrej tráve motorka, tak chlapi pomáhajú zdvíhať. Nemka má asi 60 kilogramov a toľko isto rokov, obdivujem, že sa na takú cestu sama dala. Tiež sa snažila po dvoch nociach opustiť kemp, ktorý nebyť dažďa, tak o deň skôr opustí. No príjazdová cesta je samá jama, blato a voda, tak hľadá spôsob ako to prejsť bez toho, aby sa neprevrátila aj s motorkou. My na odchode sme ju videli zúfalú, tak sme nacúvali naspäť do kempu, naložili jej moto-batožinu do karavanu, Nemka naštartovala motorku, Danko obul gumáky a na tých dvesto metrov zaťažil svojimi sto kilami jej stroj a previezol jej ju po hlavnú cestu. Potom sme jej cez to blato karavanom previezli batožinu a ona mohla odísť do Grécka. Bola rada za pomoc, lebo s jej váhou by ju tá motorka v tom teréne asi neposlúchala. A my sme odchádzali s dobrým pocitom. (Ešte zvyšok dovolenky sme na ňu mysleli, že ako docestovala do cieľa.)

Míňame centrum Orsovy popri Dunajskom pobreží, ktoré je vlastne brehom jednej obrovskej priehrady. Volajú ju Železné vráta. Vybudovali ju v 70.rokoch a tak ako u nás, pohltila dediny a ľudské obydlia. Predtým tu rieka bola ťažko splavná, len so skúsenými domácimi lodivodmi. Pretože lode dosť často narážali na plytčinu, Rumuni sa rozhodli pre veľkú priehradu a využiť jej energiu na výrobu elektriny. Hrádza elektrárne je veľmi dlhá, maps.googl mi ukazuje až jeden kilometer. Je to cesta do Srbska, ale nepriechodná. Neviem či stále, alebo len v tomto čase sa tam pracuje, ale je to oplotené a na nej čulý stavebný ruch a množstvo stavebných nákladiakov. Táto priehrada je jedno úžasné stavebné dielo, ktoré síce vzalo krajine časť histórie a ľudských zvykov, no na druhej strane výdatne pomohla plavbe na rieke. Sú tu plavebné komory, no na niečo sa predsa len zabudlo. Neviem ako sa tomu odborne hovorí, ale zabudli na úsek s prirodzeným prietokom vody pre ryby. Takže všetky ryby z Dunaja a pritekajúcich riek pri migrácii sa nedostanú ďalej ako po Železné vráta. A tiež opačne. Ryby migrujúce v smere od mora do vnútrozemia sa ďalej nedostanú. Je to škoda. Dunaj, s hĺbkou miestami až 80 metrov tu v tomto mieste spôsobil koniec takejto prírodnej udalosti. Ryby zhora, ale aj zdola od Čierneho mora tu majú konečnú, depo.

Po asi 40 kilometroch opúšťame Dunaj a vydávame sa naprieč plochou krajinou, ktorá pripomína skôr Maďarsko, ako hornaté Rumunsko. Do Craiovy nám zostáve ešte vyše sto kilometrov a GPS body parkoviska mám nachystané. Je pri botanickej záhrade, ktorá je pomerne blízko centra starého mesta. Po príchode na miesto zisťujeme, že to parkovisko nie je až také veľké ako sa zdalo a tých asi 8-10 zaparkovaných áut ho v podstate naplnilo. Našťastie na vedľajšom sídlisku sú asi dve miesta voľné a do toho jedného sa určite s tou bielou skriňou vojdeme.

Craiova. Mesto, ktoré je šieste najväčšie v Rumunsku, má okolo 270 tisíc obyvateľov. Toto historické mesto prežilo zemetrasenie, vojenské útoky aj komunistickú prestavbu. Pokiaľ si z vášho pohľadu záujmu odmyslíte práve tú, tak vám ostane množstvo starých pamiatok a budov. Svoj rozvoj zaznamenala až začiatkom 19.storočia a treba uznať, že rástla do krásy. Pred prvou svetovou vojnou bolo dokonca po Bukurešti hneď druhé najväčšie mesto tohoto štátu. Pokiaľ sa rozhodnete len tak sa potulovať mestom, bez akýchkoľvek znalostí budov, tak aj tak si prídete na svoje. Všetky tie kostoly, múzeá, divadlá a vily vám ukážu svoje historické čaro. Pešie zóny vám ponúkajú množstvo kaviarničiek, ale aj zatvorených, skrachovaných obchodov. Na jednej ulici dlhej možno 80-100 metrov som narátala približne 12-15 obchodov so svadobnými šatami. Tu niekde, ale aj v okolitých uličkách, natrafíte na ilustrácie na elektrických rozvadzacích búdach (s elektromermi). A tie grafity kresby sú naozaj jemné a vkusné. Len kúsok ďalej zas natrafíte na kovové sochy zdanlivo voľne rozhádzané po malom námestí. Najprv nám udrela do očí postava šplhajúca sa po starej pouličnej lampe a potom ďalšie. Dáma na lavičle, verklikár, chlapec s taškou... Ale my sme prišli na kávu a pozrieť historické budovy. Podľa mapy sa presúvame mestom a už je to tu: Craiovské múzeum umenia, Kostol svätej trojice, Národná Rumunská opera so sochou Karola I., Administratívny palác Craiovy, asi niečo ako okresný úrad , Katedrála svätého Demetera, kde bola zrovna svadba jedna za druhou, Archeologické múzeum...



Počet kostolov, katedrál, biserík, cerekví alebo akokoľvek to nazveme je v tomto meste neuveriteľný. Tak, ako sa tu v ďalekej minulosti striedali národnosti, dobyvatelia a obyvatelia mesta, tak tu každá z týchto civilizácií zanechala niekoľko svojich kostolov. Do toho pribudli modernejšie a tak ich je tu... habakuk. Keď k tomu pripočítate tie staré škaredé (pre mňa krásne) ošarpané budovy, tak je na čo pozerať. Občas spomaľte, nazrite do dvorov a dvorčekov pri domčekoch, alebo len sa tak v parku pristavte a počúvajte drozdov. Mesto je pekné, škoda, že všetku tú históriu nie je za čo opraviť. Opadané omietky a škaredé ploty by si to zaslúžili. Možno niekedy ešte pozreme botanickú záhradu, pri ktorej sme našli zaparkované naše auto a mohli sme sa pohnúť zasa ďalej. 

Pokračujeme na východ, teda aj mierne na sever, na Pitešti, kde sa kedysi vyrábali naše staré obľúbené Dácie. Tu sme si v Lídli nakúpili a keďže zajtrajší cieľ je ešte viac severo-východne, no ďalších vyše dvesto kilometrov za Pitešti, tak pomaly hľadáme nocľah. Bohužiaľ, v týchto geografických polohách moc kempov nenájdete. Tu, kde si pomyslíte, že sa asi vrany otáčajú, je ešte taká turistická vec ako kemp nedostupná. Takže podnikatelia! Sem si to namierte. Ja keď vyrastiem a budem bohatá, tak si v Rumunsku otvorím kemp. Asi 60 kilometrov za Pitešti sme už chytali mierne zúfalstvo a hlavne únavu a dostávala sa k nám Julkova myšlienka: pri kostole sa nocuje bezpečne. Tam na teba panbožko dohliada a vidí aj kmínov. Tak konečne sme našli dedinku, ktorá mala kostolík nie v strede dediny, ale pekný kúsok vzadu, že aj babky sa ráno na omšu musia voziť autom. Práve sa tu kosila tráva a za tri plechovky piva nás kosci, pravdepodobne aj s pánom farárom, nechali prespať na betónovej ceste pred ohradou. A keď už tma celkom padla, tak nám (asi) pán farár zaklopal na dvere a priniesol omšové víno. (Sladučkéééé). No ale už naozaj dobrú noc. Tu, v tom tichu, tme, za dedinou, pri mesiačku.... 


 



utorok 20. septembra 2022

Palubný denník karavanistu (3.) - Rumunsko

 Deň 3. PIATOK.

Prší od skorého rána. Na karavane nám zatieklo strešné okno. Tak malé zúfalstvo už hneď od rána. Ďalšie okno na rade na výmenu. Nekazme si náladu a dovolenku, v kľude sa naraňajkujeme a pokračujeme v ceste. Po predošlých dvoch dovolenkách v Rumunsku sme skonštatovali, že Dácie tu už ani nie je vidieť, ale teraz, čím sme južnejšie vidíme, že tu dolu ich ešte dosť jazdí. Prípadne zaberá miesto po dvoroch a popri cestách. Ale už nie staré 1300-vky, ale tie staro-novšie.

 Prechádzame mestami ešte viac na juhu a aj tu sa objavuje „moderná“ architektúra bytoviek s dodatočne zasklenými balkónmi, ktoré sú tak typické pre Rumunsko. Darmo, vkus je vkus, ale ďaleko od nášho. Aj tu sú popri ceste na odpočívadlách tie plastové lavičky. Vyzerá to, že niekto vyhral tender keď sa renovovali cesty a oddychové plochy popri nich. Ale ak nehľadím na to, že stoly sa časom a slnkom máličko prehli, tak je to perfektné bezúdržbové riešenie. Po zhruba 160 kilometroch sa už blížime k insta-bodu (instagram) a po krásnej novej asfaltovej ceste s ubúdajúcou vzdialenosťou k parkovisku narastá počet túlavých psíkov, ktorých je v krajine skutočne neúrekom. Sú všeho druhu, všetkých veľkostí a farieb a takmer všetky sú pokojné a krotké. Či je to pes veľkosti bernardína, alebo malého dedinského orecha. Tu si teraz spomeniem na Ivanku z Bratislavy, majiteľku Maši a Aji, vyťahujem mačacie granule z karavanu (psie bohužiaľ nemáme). Ivanka by si ich všetkých vymojkala a asi aj vzala domov. Lenže to by sa po týždňovej dovolenke vracala domov asi so 500 psami (áno, minimálne toľko), lebo všetky chúďatká sú hladné. Niektoré sú aj plaché, asi majú zlé skúsenosti s ľuďmi.

My už tentoraz v nepremokavých bundách a šiltovkách ideme na miesto činu. Neleje, to je dobré, ale už moc k tomu nechýba. Peši sa vraciame po asfaltke, pretože parkovanie pri bráne nie je dovolené. Parkovisko o cca 350-400 metrov vyššie je pomerne veľké, časť je vo výstavbe a pri ňom aj nejaká reštaurácia, cez sezónu pravdepodobne normálne funkčná.

Bigar Cascade Falls. Malý, ale jedinečný vodopád, ktorý je na popredných priečkach Rumunského instagramu, kde som ho vlastne aj ja objavila. O pol druhej sme zaparkovali, ale netreba sa báť veľkej túry. Aj s cestou k vode, rieke a malej jaskyni nad ňou vám to zaberie tak jednu hodinu, keď medzitým spravíte 30 fotiek. Malé, jednoducho prístupné miesto hneď vedľa cesty vedúcej do Srbska. Pre akýchkoľvek neturistov.


Cestou ďalej na juh v Bozovici natankujeme necelých 32 litrov, tentoraz už po 8,30 Lei za liter a pokračujeme na Orsovu. No cestou ešte bod číslo dva pre dnešok – Baile Herculaine. Staré, prastaré kúpele sú (podľa mňa) bohom zabudnutým mestom. Podľa archeológov tu bolo osídlenie už za paleolitu, a podľa starej legendy sa tu niekde v údolí zastavil unavený Hercules a okúpal sa. Už rímsky aristokrati si tu postavili oddychové miesto a centrum voľného času. Miesto medzi dvomi skalnými horami ponúkalo horúce prírodné liečivé pramene. Veľa krásnych kúpeľných stavieb sa tu vybudovalo pred druhou svetovou vojnou a tie sú aj najfotografovanejšie ciele. Bohužiaľ sú dosť schátrané a tak sú ohradené, dvere zatlčené, neprístupné a prechod pod nimi je na vlastné nebezpečenstvo. My nariekame na Piešťanským hotelom Slovan a tu je takých „Slovanov“ možno dvadsať. Postupne pribúdali za komunistickej éry ďalšie kúpeľné budovy a zariadenia, výškové 8-12 poschodové hotely, z ktorých mnohé chátrajú spolu s tými historickými. Sú rovnako opustené následkom zlého hospodárenia po privatizácii. Je smutný pohľad na tieto staré poklady a pri predstave ako to tu v rokoch 1900 až do vojny vyzeralo srdce zaplače. Toto je naozajstná srdcovka, ktorá by mala byť obnovená. Na konci roka 2010 bola založená mimovládna organizácia na stabilizáciu budov, príp. obnovenie, tak im držím palce. Asi by to chcelo bohatých Amerických magnátov. Ak budete mať cestu okolo, zastavte sa. Aj toto upršané počasie tu plakalo nad stavom budov, ale napriek tomu nás to očarilo. Dá sa tu krásne zaparkovať, na malom námestíčku, len kúsok od Neptúnových kúpeľov (44.887151, 22.424467) pri akejsi ďalšej „zrúcanine“.

Jedna a tá istá budova kedysi a dnes, len z druhej strany ulice fotený:

Z kúpeľov pokračujeme ešte viac na juh, približujeme sa o Orsove, ale nestojíme. Posledná dnešná zastávka je 17 kilometrov za týmto veľkým prístavným mestom a je to jeden obrovský balvan – skala, ktorá sa týči nad vodou malého zálivu pri Dunaji. Tu, kde je len na skok do Srbska, teda ak by sa tu dalo preplávať, tu je malý záliv, vyzerá ako prítok rieky a tu sa o seba otĺkajú skupiny turistov. Kto by povedal, že tu nič zaujímavé nie je, mýli sa. Kedysi dávno to bola len obyčajná skala nad vodou, ale v rokoch 1994-2004 zadal jeden Rumunský podnikateľ zvláštnu zákazku. Trvalo desať rokov, kým ju 12 sochárov dokončilo. Po šesť ročnom dynamitovaní sa práce chytili kamenári – sochári a zo skaly vyčarovali tvár človeka. Je to tvár Decebala, posledného kráľa ríše Dácie. Tu, pri Dunaji je toto najvyšší skalný reliéf v Európe. Má 55 metrov a šírku 25 metrov. Táto skala, ktorú podnikateľ kúpil v roku 1992 je symbolicky oproti pamätnej tabuli na srbskej strane, ktorá pripomína dokončenie Trajánovej vojenskej cesty pozdĺž Dunaja. Na nej Traján porazil Decebala (rok 105 n.l.) a Dácka ríša sa stala súčasťou Rímskej ríše. Podnikateľ Dragan chcel, aby Srbi na druhej strane Dunaja vytesali podobnú hlavu, ale Rímskeho cisára, no odmietli. Tak ak pôjdete pozrieť Železné vráta a Orsovu, tak sa zastavte na chvíľku aj tu, je to zaujímavá a dosť fotená turistická atrakcia.



Cestou späť k Orsove je dedinka Eselnita, kde sme si vyhliadli malý kemp popri hlavnej ceste. Ešte pred dedinou je odbočka do kempu Mala a ako býva v Rumunsku zvykom, tak prístupová, či príjazdová cesta je panenská, čo v tomto prípade po dvoch dňoch dažďa asi viete čo znamená. Áno, blato, na 15 cm hlboké koľaje a všade voda. No karavan má našťastie vyšší podvozok než spotrebák, tak sme to v pohode dali. Síce ako malé prasce, ale dali. A tak sme tu za 10,-€ prespali na mokrom trávniku spolu s množstvom iných turistov. Ale spali sme dobre, už bez dažďa, v tichu.