Stránky

nedeľa 25. septembra 2022

Palubný denník karavanistu (6.) - RUMUNSKO

 Deň 6. – PONDELOK

Psy štekali. Dlho do noci. Tak spánok nebol až tak ideálny. Dodatočne sme sa dozvedeli, že v inom kempe, ale možno aj tu tomu tak bolo, psy štekali, lebo okolo sa túlali medvede. Ráno sa po raňajkách rozlúčime s Holanďanmi, obidvomi psami a s mačiatkami a pokračujeme ďalej. Vraciame sa naspäť k Buzau a Ploješti, míňame zasa zopár starých odstavených Dácií a severo-západne od Ploješti je pohorie Bucegi. Na mape ho nájdete pod Brašovom  a naľavo od Pelešu. Ranný tachometer ukazuje stav 180.587 km a cestou všetkými mestečkami a dedinkami vidíme aký je už mesiac v kalendári. Začína školský rok a my musíme brať ohľad na množstvo detí a ich rodičov s kyticami a sladkosťami, ako sa tešia do školy. Dnes je úplne jedno či sa tešia, alebo nie, zajtra tomu bude inak. V Rumunsku je častý pohľad na kontrasty. Aj tu. Pred školou parkujú drahé autá a kúsok od nich drevený voz ťahaný koňom. Je jasné, že na tom prišli deti Rumunských cigánov, veď aj to sú školáci. Prechádzame dedinou Săhăteni a tu je vidieť ich oddanosť krajine. Dedinské lavičky sú natreté vo farbách Rumunskej zástavy, modro-žlto-červené.

 Tu niekde na obchvate mesta Ploješť nás upútala ešte jedna „ekologická“ zaujímavosť. Je tu pár miest, kde sú vraky áut umiestnené vo vysokých regáloch možno sto metrov dlhých. Je tu asi päť, možno šesť takých regálov, dlhých ako celý pozemok a okolo nich autá v štádiu rozoberania. Tie na regáloch sú už takmer rozobraté, takže vyložená je len kasňa. Pravdepodobne v Rumunsku ešte chýba zákon, alebo vymyslený princíp likvidácie týchto vrakov. Sú tu na okolí miesta, kde sú na predaj diely z áut, takže rozobrali a rozpredávajú. Ale prečo ten zvyšok nedajú niekam do oceliarní, železiarní, hlinikární? Možno na to ešte nedospeli. Ale je tu ešte niečo, čo my nemáme. A to ich šikovnosť v cestných stavbách. Viem, že som to tu už spomínala, no teraz ide o inú zaujímavú vec. Kruhový objazd „v lufte“. Podľa máp mi nešlo do hlavy ako zvláštne ma navigácia vedie, prečo je cez kruhový objazd cesta priamo. Cesta priamo je totiž po zemi a bokom je nájazd na kruhový objazd, ktorý je nad cestou na nosníkoch. Také jednoduché a tak dokonale vymyslené. Neviem, či to dizajnoval Rumun, pretože skôr sme mali z iných väčších miest skúsenosti opačné, a síce nebyť navigácie, tak sa z tých dochumelených križovatiek nevymotáme.

Ešte vám spomeniem jednu Rumunskú špecialitu, zaujímavosť. V dedinách je plynofikácia, nič zvláštne. Zvláštny je spôsob ako to poriešili. Všetko plynové potrubie je ťahané po povrchu. V zemi je len v tej časti, kde je to nutné. Takže z ulice do ulice, popod križovatku. Žltá rúra ide popred dom a ponad bránu ju zdvihli hore, za bránou zasa dolu a pokračuje susedovi. Potom za rohom zabočí a ide do bočnej ulice. Je to sranda, dedina za dedinou. Priložím fotky, no bohužiaľ fotené v daždi, za jazdy, tak len pre predstavu aby ste si to vedeli vo vašej  mysli nakresliť.

O pol druhej sa už dostávame na parkovisko v Bucegi. Cesta zo Sinai mala sem na parkovisko 25 kilometrov a je krásne vyasfaltovaná. Nesie sa nádhernou pahorkatinou a po serpentínach sa nám naskytá úžasný výhľad na pohorie Bucegi. Na týchto trávnatých pláňach je množstvo ovečiek, ktoré sa pomaly v skupinkách presúvajú svahmi. Tam, kde končí asfaltka je ujazdené parkovisko a v tomto ročnom období už našťastie aj málo obsadené. Pešiu cestu ďalej hore svahom si užívame v pomernom kľude a mimo hustého turistického ruchu. Hore je to pri pokojnej chôdzi približne hodina cesty. Na kvalite trasy sa odzrkadľujú predošlé dažde, cesta je vlhká a pravdepodobne sa zosunula. S bagrami a traktormi tu práve upravujú príjazd, aby sa zásobovacie a servisné autá dostali hore k lanovkovým budovám. Áno, lanovky. Tam hore sú lanovky. Toto okolo nás je v zimnom období lyžiarske centrum a zo Sinaie idú hore lanovky a potom zhora sú ešte ďalšie pre lyžiarov. Je to kúsok pod miestom kam máme namierené. Prírodné dielo vody a vetra, zvetraná skala - zo správneho uhla pripomína hlavu sfingy. No cestou natrafíte najprv na iné kamene, teda kamenné útvary v podobe hríbov. Všetko sú to krásne fotogenické tvary a teraz, keď som tu, tak som veľmi rada, že všetky tie „zázračné“ fotky z internetu si teraz ja pozerám na vlastné oči. Je to pre mňa až neuveriteľné. V blízkosti tohto kopca so sfingou a lanovkou je ešte jeden kopec. Je to Caraiman. Pre Rumunsko veľmi hodnotné a pamätné miesto, pretože tu, v týchto výškach postavili obrovský oceľový kríž na bielom kamennom podstavci na počesť a pamiatku obetiam druhej svetovej vojny. Od sfingy je to ešte hodinová pešia túra, nabudúce ideme tam. Najlepšie je ísť zo Sinai lanovkou hore a tu začať trek. Myslím, že by sa to dalo zvládnuť. My ten kríž vidíme len z diaľky cestou dolu zakaždým, keď sa mraky rozídu a slniečko naň zasvieti.


Detail, ktorý sa nedá nevšimnúť: plynové potrubie vo výške takmer 2200 metrov. Že by z dediny do dediny skratkou cez kopec?

V tomto krásnom prostredí ešte zastavíme karavanom trocha nižšie na kraji cesty a zohrejeme si včerajšie špagety a dáme kávu. Tie výhľady na okolité kopce stoja za to. Tieto chvíle milujeme, keď v divokej prírode si vychutnáte kávičku a zas budete mať na čo celý rok spomínať, kým sa zasa naskytne podobná situácia. Natrafíte na krásne miesto, je krásne počasie, nefúka vietor, neprší a nesneží. Slniečko je v najkrajšej polohe vrhania hodvábnych tieňov a mračná sú ako biele ovečky, biele chumáče, ako keď ste boli deti a hľadali v nich zvieratká. Toto je čas s veľkým Č a miesto s veľkým M. Teraz sa naskytá ten moment, keď chcete dýchať v tomto raji.

Za Sinaiou je zámok Peleš. Tu sme už kedysi boli a páchateľ sa vždy vracia na miesto činu. No teraz sme sa (pôvodne) chceli pozrieť aj do zámku. Bohužiaľ, prišli sme pred šiestou, tak sme boli radi, že sme stihli pozrieť aspoň park okolo zámku. Tento zámok, kaštieľ nie je až tak starý ako iné hrady. Je z roku 1873 a dal ho postaviť Carol I. Ten sa zamiloval do tejto prírodnej scenérie a chcel tu mať niečo ako lovecký zámoček. Treba vyzdvihnúť jedno jeho prvenstvo, bol prvým hradom na svete napájaným z lokálne vyrobenej elektriny. Tento zámok je tak pekný, že sa nesmieme čudovať, že si ho vybrali do viacerých filmov. Má rozprávkové tvary a krásny park. Pre rozprávky ako stvorený. Tak ale dôležité zistenie aj pre vás! Ak tam pôjdete, tak len do 18-tej hodiny. Potom sa zatvára aj park.

Za Sinaiou, Pelešom a Poianou je mesto Busteni. Zjavne turistické, možno aj lyžiarske centrum. Nad peknými domčekmi je vysoký kopec, skala a na nej kríž. Dohadujeme sa, či je to ten na Caraimane. Ja som presvedčená, že hej a mám pravdu. Z Busteni tak isto premáva lanovka hore na Bucegi. Je načase pohľadať kemp, tak ešte natankujeme 40 litrov a pokračujeme v hľadaní. Niekde za Busteni, medzi šiestou a siedmou zákrutou na nás bliká spomalené auto a hneď kúsok za ním, pri krajnici cesty, tesne za zvodidlami sú dva krásne veľké jelene. Neviem či mali v úmysle prebehnúť, alebo už prešli, len tak postávajú a asi počítajú autá. Okrajom svahu schádzame z Bucegi cez horský terén aby sme obišli Brašov a rozhodli sme sa pre Vampir kemp v Brane. Najhoršie bolo tých trinásť serpentínových zákrut a potom už konečne začína rovinatejšia cesta. Tu to už trocha poznáme, tu sme už boli. V Rašnove na odbočke som si spomenula, že tu niekde, v roku 2017 nás na ceste zastavili voľne postávajúce kone. A len čo som to spomenula BUM! Ešte tu odvtedy stoja! Ale pohybujú sa, tak pomaly prejdeme okolo nich. Do kempu Vampire, len kúsok od „akožesného“ Draculovho zámku, prichádzame už takmer po tme. Ani nás tu nikto nevíta, tak zaplatíme ráno. Kemp sa za tie roky vôbec nezmenil. Už toľko ľudí, áut a karavanov sa tu otočilo, že už mohli postaviť, alebo aspoň vynoviť sprchy. Asi som náročná. Zaujímalo by ma, na akom aute jazdí majiteľ kempu. V sprchách stojí voda ako v malom bazéne, no teba ju občas použiť. V predošlom kempe tiekla len studená, tu je aspoň v tomto múzeu teplá. A rýchlo do postele! Dobrú noc.

 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára