Deň 5. – NEDEĽA
Dobré ráno! Hovoria nám zvony kostola pod ktorým sme
prespali. Takže správne sme sa domnievali, tráva sa kosila, lebo ráno je omša.
Ľudia sa pomaličky zbierajú a parkovisko sa začína plniť. Po príchode asi
siedmeho auta uvoľňujeme miesto pre ďalšie dve a dokončíme raňajky. Babky
si obzerajú naše auto a dúfame, že sa farárkovi nesťažovali. A určite
na ich prekvapenie, on o nás vie. Zhruba dvadsať minút po ôsmej už
zdvíhame kotvy našej bielej vlajkovej Slovenskej lode a posúvame sa smerom
na Targovište, kde natankujeme takmer 48 litrov. Tu ma napadá, že aj Rumuni
majú určitú dotáciu na pohonné hmoty. Zistili sme to jednoducho. Na veľkom
svietiacom paneli majú cenu 8,39 a prídete k pumpe, zvesíte pištoľ
a ukazuje 8,89. Predavač na pumpe to vysvetlil, že ten rozdiel sa
odpočítava pri platení a ešte do konca septembra je tá lepšia cena. Tak už
sme múdrejší. Cestou Rumunskými dedinami by aj vás upútali ich vstupné brány.
Nazvala by som ich priam folkloristické. Drevené, vyrezávané, s akousi
dekoračnou búdkou nad prechodom, ako keby to mal byť holubník. Toto množstvo
rôznych, ale navzájom podobných brán by bolo na jeden celý fotoalbum.
A dedinky, no čo vám poviem? Všade veľa, veľa kvetov. V každom dvore,
okne, muškáty a všetko podobne farebne krásne.
Prechádzame Ploješť, a už sú tu zase tie typické Rumunské bytovky s „vkusne“ zasklenými balkónmi. Tuším sa do nich zamilujem. Je to tak estetické, ako keď to zasklieva dvadsať rôznych firiem a pán „Dělník“ z Instagramu by povedal: paninko, to máte šikovný, levný a ladí vám to s balkónem o tři vchody dál. Za Valea Orlii dolievame vodu na pumpe nech náš karavan nie je smädný a je čím splachovať a už len 50 kilometrov dobrej cesty a zase odbočíme zo „žltej na bielu“. Mierime na sever a ďalší insta-bod je pred nami. Tu niekde je ďalší príklad toho, že ak sa chce, tak možno práve z Európskych fondov sa dajú spraviť perfektné cesty. Malá obec a tú pretína štvorprúdová cesta krásneho nového asfaltu. Je pravda, že babičky majú problém prejsť cez cestu, a keď idú ráno pozrieť susedu oproti, tak nemôžu povedať dedkovi, že „hneď som naspäť“, skôr treba dať pokyny kde má dedko lieky a nech dovarí obed. Alebo dom opúšťať až večer, keď je možno redšia premávka. No na druhej strane musím pochváliť CELÉ Rumunsko (!), že na prechodoch pre chodcov vás všade pustia a nečakáte (ako somáriky u nás) celú dobu. Je to ako v každom civilizovanom štáte, len sa otočíte k prechodu, sami ešte neviete, či vôbec chcete ísť na druhú stranu a oni už stoja. Tak čo, už musíte, aj keď nechcete. No s dilatáciami na mostoch sú na tom podobne ako my, ak nie ešte horšie. Treba spomaliť, pribrzdiť a chytiť si zuby. Starší ľudia! Pozor! Protézy radšej von, nech vám nezabehnú.
Len kúsok na sever od mesta Buzau sa nachádza naozaj jedinečné miesto, ktoré len tak hocikde nenavštívite. Rumunsko je nádherná zelená krajina, kopce, lúky, pastviny s kravičkami a ovečkami sú tu všade. No a medzi tým všetkým krásnym sú jedinečné perličky, šperky, malé prírodné divy sveta. A tu je jedna z nich. Privedie vás tam nie až tak kvalitná cesta, ale veď toto je ten ozajstný vidiek. Toto sú tie dedinské cesty na koniec sveta, kde sa vrany otáčajú (už naozaj) a líšky dávajú dobrú noc. Tak aj my tam teda prespíme. No predtým ten ďalší div sveta, alebo aspoň Instagramu. Ak vás občas napadne s čítaním môjho článku si tie miesta hádzať do Googlu, tak teraz si tam zadajte Vulcanii Noroioși. A ak to nezvyknete robiť, tak teraz tak spravte. Uvidíte mesačnú krajinu, teda jej necelých 20 hektárov, ale fakt pekných. Nadmorská výška len asi 340 metrov n.m., no tieto bahenné sopky sú prírodnou rezerváciou už od roku 1924. A to ich možno zachránilo pred ich priemyselným použitím. Našli sa náhodou, keď sa hľadala ropa ešte v roku 1867. Pre laický popis to skúsim asi tak: predstavte si masu, kopu šedej hrnčiarskej hliny, ktorá buble vo veľkom hrnci a vyfukuje plyn tvoriaci obrovské či menšie bubliny na tekutom blate. Sú tu krátery malých sopiek z ktorých vyteká sivé blato. Je studené, zdanlivo horúce blato je klamlivé. Toto bahno je sírnaté, slané a takmer žiadnej vegetácii sa tu nedarí. Malé bublajúce kopce rastú a padajú priebežne. Bahno vytečie, na slnku zaschne, spraví sa dokonale popraskaná zem, sopka sa upchá, zaschne a kúsok ďalej tlak plynu si prerazí novú cestičku. Tak sa tu ráz „mesačnej planéty“ mení každým ročným obdobím. Pokiaľ bude pršať, alebo tesne po daždi, tak ste nevyhrali. Pretože aj za sucha sa odporúčajú gumáky, tak v daždi by ste sa tu asi prilepili do bahna. A v tých gumákoch sme chodili ako sa nám zachcelo. Krížom – krážom, nie ako tí turisti v bielych teniskách, len po jednom vychodenom uschnutom chodníčku. Sme tu v celkom dobrom časovom rozmedzí, keď návštevníkov tu je pomerne málo, tak zdvíham dron a spravíme pár fotiek. Dobre som spravila, lebo krátko po tom sa to tu zase trocha zhustilo. Sme nadšení. Miesto, ktoré je hodné cestnej zachádzky.
Vraciame sa tri kilometre naspäť do kempu Muddy, ktorý je na lúke, v malo plytkom údolí medzi kopcami. Rozkladáme sa vedľa Holanďanov na obytnej dodávke a tí nás informujú o ďalších ložiskách, o podobnej mesačnej zemi len kúsok za kopcom. Desať minút pešo a ste tam. A vraj ešte väčší priestor zaberajú. Tak ideme tam, varenie obeda počká, kým je pekne, treba to využiť. Kemp má jednoznačne vyznačený smer kadiaľ sa k nim ide a my zase obúvame gumáky. Aj tu sa platí vstupné 4,-Lei na osobu, čo je v prepočte približne 80 centov. Zase upozornenie nič nechytať a prísny zákaz fajčenia. A tu sa dozvedáme, že prečo to buble, tu uniká na povrch metán. Preto nefajčiť, hrozí výbuch. Tieto vulkány sa nazývajú malé, ale rozlohou sú určite väčšie. No možno názov vychádza práve z toho, že ich rozloha a rozmiestnenie sa mení samo každým rokom, doslova že kedy sa im zachce ako fučať. Na týchto „malých“ vulkánoch je aj menej ľudí. Možno je to tým, že tie prvé sú lepšie označené, alebo že sa dá dostať autom až celkom do ich blízkosti. K týmto je pri tých prvých aj smerová turistická tabuľa, ale bez vzdialenosti. No je to približne na hodinku šľapania cez kopec. Tu, na týchto sú okrem nás asi štyria ľudia. Takže kľud, ticho, nádhera. Dokonca možno tu sa nám páči ešte viac. Tu je zem hnedá na rozdiel od tých prvých vulkánov. Ale tiež máte pocit mesačnej krajiny. Tak isto tu plyn vytláča z hĺbky vodu, ktorá spolu so zeminou vytvára menšie či väčšie krátery a malé sopky. Sopečných obrátených lievikov a malých pohorí tu príroda vytvorila veľa. Vráskatá a popraskaná zem sa strieda s hlbšími prasklinami v zemi odvádzajúcimi vodu. Je tu božský kľud a pokoj. Jedno z najkrajších prírodných miest v Rumunsku. Ani sa mi nesnívalo, že sa mi sem predsa podarí dostať.
V kempe prespíme, je jednoduchý, ale príjemný. Vo výstavbe sú nové záchody so sprchami. Je tu reštaurácia La Hangar, spoločenská miestnosť, vonkajšie sedenie pod drevenými prístreškami, väčšie parkovisko pre návštevníkov vulkánov, dvaja zdanlivo tulácky psy a tri mačiatka. Psíkovia sú veľmi kamarátsky, čo sa o mačiatkach povedať nedá, ale aj tak som si takmer jedno z nich osvojila. Na večeru si ugrilujeme mäso (kapra) čo sme sem dotiahli až Vrbovskej priehrady a Holanďan nám pridá dva kúsky kuracieho na paličke, nech ochutnáme jeho špecialitu. A tak máme nových kamarátov. Veď s kým sa náš otec neskamaráti? Neprihovorí sa len vtedy, keď mu vyslovene zakážem, aby cudzích neotravoval. A tak má kamarátov všade. Za kemp sme dali 14,-€ a to aj s elektrikou, vodou, záchodom, psami, mačkami aj s večerným vianočným osvetlením. Tu sa nám bude dobre spať. Stratení v lone prírody, v dolinke zelených kopcov. Teda dúfame.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára