Palubný denník karavanistu (7.) - RUMUNSKO

 Deň 7. – UTOROK

Z kempu sme odchádzali po deviatej hodine. Jedna noc nás vyšla 23,-€ aj s elektrikou. Tachometer hlási 180.840 km, to znamená, že už sme prešli vyše 1.800 kilometrov. Cesta nás vedie na sever cez mesto Fagaraš, áno, mesto s podobným názvom ako pohorie v ktorom sa nachádza. Pod ním sa rozkladajú Fagarašské hory, cez ktoré vedú tie najkrajšie motorkárske cesty Rumunska. Najznámejšia je samozrejme Transfagarasan (7C), Transalpina (67C) a ešte menej známa cesta číslo 66. Tých ciest je tu viac, ale tieto sú asi najznámejšie. Transfagarasan je plná serpentín začínajúcich v zalesnenej oblasti, takže výhľad sa vám naskytne len občas pomedzi stromy. Jej najznámejší úsek je až vyššie, keď sa dostávate do kosodreviny a cesta vedie údolím medzi kopcami a v slučkách sa šplhá po svahu striedajúc 180 stupňové zákruty. Smerom hore toho až tak moc nevidíte, ale akonáhle sa dostanete máličko vyššie, už vám spätný pohľad ukáže ten motorkársky (a turisticky celkovo) raj. Je tu viac úsekov, kde môžete zastaviť a pokochať sa tým rajom. No pozor, aby ten skok medzi asfaltkou a štrkovým parkoviskom nebol moc veľký. Na samom vrchu je veľké pleso a pri ňom parkovisko. Tu si dajte prestávku, za tú cenu parkovného to stojí. A ak by ste chceli, chodí tu už aj lanovka, tak sa môžete odviezť hore-dole túto nádhernú trasu. Ak budete pokračovať ďalej, tak najskôr prejdete tunelom, za ktorým môže byť celkom iné počasie. Nemôžete sa čudovať, pretože tu ste vo výške cez 2000 metrov a oblačnosť a teplota sa mení. Dolu idete podobnými serpentínami, možno ešte strmejšími, výhľady sú zasa iné, pretože už tu nie je údolie, ale skôr obchádzate všetky strmé kopce po ich svahoch a pod vami sú holé strmé svahy. Tento južný úsek cesty je asi o 20% menej navštevovaný (môj odhad) a tomu zodpovedá aj cesta. O toľko isto percent horšia, ale zase nič hrozné nečakajte. Cesta vás  zavedie až k obrovskej priehrade Vidraru damm, ktorá má dĺžku 11 kilometrov a stojí za to sa tu zastaviť (ak je kde).  Druhý známy prechod Fagarašským pohorím je cesta č.66, táto je úplne, ale že úplne iná. Odporučila by som ju tým, čo sa nechcú šplhať do kopcov, takže starým autám, alebo tým čo z výšok majú závrate (alebo tým, čo už Transfagaraš videli viackrát). Vedie úzkymi dolinami a roklinami, tiesňavami, popri riečke sa kľukatí. Keď sme tu boli pár rokov dozadu, práve tu robili novú cestu, takže predpokladám, že po tejto stránke už bude jej kvalita tiež výborná. Je tu stabilnejšie počasie, aj keď väčšina cesty je v tieni, medzi stromami. Na Transfagaraši sa vám pokojne stane, že dolu prší a hore je krásne slniečko, alebo opačne. Dolu vyrazíte za hustej hmly, naštvaní, že nič nevidíte a hore je krásne. Ale tak je predsa v každých veľhorách. Tieto dve cesty sú úplne odlišné. Tretí prechod týmto pohorím je Transalpina. Ale tú vám predstavím až neskôr. Tú máme v pláne na tejto dovolenke, tak počkajte na zajtrajší list z denníka.

Fotky z archívu pre porovnanie:

No prerušila som samu seba v meste Fagaraš, v meste, ktoré leží na spojnici medzi Brašovom a Sibiu. V tomto meste vedie cesta priamo stredom, jeho centrálnou časťou. Takže každý cestovateľ si musí všimnúť jeho perlu, šperk a to je kostol svätého Jána Krstiteľa. Je to pravoslávny chrám a preto má črty tejto cirkvi. Hlavná cesta vedie z jeho obidvoch strán a preto si všimnete k ktoréhokoľvek smeru jeho zlatú strechu. Tá svieti do diaľky a keď je slnečné počasie,  priam žiari. Aj keď vyzerá historicky, starý nie je. Na wikipédii som ho nenašla, ale podľa nájdených fotiek predpokladám, že bol postavený po roku 2000. Má bielo-ružovú pásikavú fasádu, kupolovú strechu s obrovským zlatým krížom a o trocha menšie zlaté kríže sú na štyroch vežičkách. Naozaj šperk v blízkosti ktorého je Fagarašský hrad z roku 1310. Je hneď cez cestu, takže ak vás neopantá zlatá strecha chrámu, tak si ho všimnete.

Pokračujeme do mestečka, či možno len obce Carta. Toto je asi najkrajšia Rumunská dedina cez ktorú sme prešli. Je až neuveriteľné aký je tu poriadok. Esteticky čisté, človeka núti povedať že navoňané prostredie. Sú tu aj staršie, aj novšie domčeky, ale všetky s krásnymi fasádami a to čo najviac upúta je, že dedina je celá rozkvitnutá. Áno, po celej dedine sú na mostíkoch pred bránami kvetináče a v nich rovnaké rozkvitnuté begónie. Keby vás tu niekto vysadil so zaviazanými očami a zbadali by ste tie domčeky, tak neverili by ste, že ste v Rumunsku. Krásna dedina. A v nej je jeden náš bod záujmu a to je (ako inak) kostol. Vy, ktorý cestujete cez Transfagarašan, tak práve pod touto dedinkou sa z hlavnej cesty odbočuje k nemu. Carta nie je síce na tej hlavnej ceste č.1 (E68), ale len asi 4 kilometre nad ňou. Dajte si tú pauzu a pozrite sa tam. Carta Monastery je kostol, z časti ruina, ktorá bola kláštorom. Jej založenie nie je celkom jasné, ale pravdepodobne pochádza z roku okolo 1200. Stojí tu zaujímavá veža, čelná stena, bočné múry a zachovalý kostol. Aj tento kostol/kláštor patrí medzi najfotografovanejšie miesta v Rumunsku. Pekný dvor má starostlivo udržiavaný trávnik a v priamej blízkosti kostola je množstvo vysadených kvetov. V jeho nádvorí je približne dvadsať hrobov, sú to hroby z prvej svetovej vojny miestnych vojakov. Do areálu sa platí vstupné, ale čo je pre našinca 10,- Lei (2,-€) keď je to tu tak pekné a teta čo predáva lístky taká príjemná. Božské ticho a kľud som na chvíľku prerušila dronom, ale nikto nič nenamieta, tu sa na to zatiaľ zle nepozerajú. Pred kostolom sme na parkovisku ešte trocha prikŕmili miestneho psíka a o pol jednej sa už presúvame ďalej.

Vraciame sa na cestu číslo 1 a znova prechádzame Fagarašom. Pred odbočkou na Brašov my odbočujeme opačne na sever a cesta 1S nám ukazuje dediny so starými mestskými hradmi. Všetky majú spoločné črty – mohutné kamenné veže na štvorcovej základni ukončené drevenými strážnymi balkónmi a nad nimi špicatá hranatá červená strecha. Medzi dedinami zabíjam čas lovením múch v karavane, lebo tie čierne beštie sa s nami zadarmo vezú už pekný kus cesty. Žerú nervy, pijú krv a dýchajú náš vzduch. Skoncovať s nimi!

Cesta 1S vedie cez Drăușeni po cestách, ktoré sa tak ako vo veľkej časti Rumunska opravujú. Normálne by ste na každom cestnom obmedzení na semafore hundrali, ale tu sa to nedá. Jednak chlapci makajú (väčšinou) a tiež si môžete aspoň obzrieť a pofotiť dedinu. V tejto krajine je veľa starých a opustených domov. Sú tak škaredé, až sú pekné. Niektoré tie domčeky sú tak úžasne architektonicky  Rumunské, že vám je ľúto, že nie ste bohatí, pretože ich máte chuť zachrániť ako tie vily v Toskánsku (na ktoré tiež nemáte). V tých modernejších častiach krajiny sa pomerne dosť domov stavia. Ale keď sa na to lepšie prizriete vidíte, že sa stavajú už „nejaký“ ten piatoček. Ale podstata ich stavby je taká, že nemusia byť dostavané a omietnuté, hlavne že majú veľké okná, dá sa v nich bývať a ešte musia mať reprezentatívny plot. Je jedno či vám ten plot pripomína Versačeho alebo Noriku Mojsejovú, ale je vidieť, že na to majú. Ale je dosť možné, že stavajú takým sezónnym systémom, že väčšiu časť roka robia v Nemecku, Francúzku... a niekde, a potom (napríklad) cez zimu postavia niečo na dome na čo si zarobili. Veľa je tu takých rozostavaný novostavieb, ktoré čakajú na dobrú výplatu.  

Prichádzame do obcí Bisericani a Lupeni. Tu začína cesta, ktorá bude niekedy v ďalšej päťročnici (snáď) tiež opravená, pretože vedie k pomerne novej turistickej atrakcii, ktorá sa zasa spája s vierou a moderným poňatím Krista. Ak budete mať na konci dediny pocit, že je tu koniec sveta, tak nie je. Táto zlá cesta vás zavedie k ešte horšej, na kopec, kde budete radi, ak nestretnete v protismere žiadne ďalšie auto, nedajbože takú veľkú bielu kasňu ako sme my. Zákaz vjazdu nikde nebol, to znamená, že toto je naozaj cesta. A dokonca sme predsa stretli auto, tak ideme správne. Už takmer hore je cesta taká... no vďakabohu neprší a to čo napršalo trocha vyfúkalo a uschlo.

 Ale hore, celkom na konci cesty to už je iný level. Nie, nie je tu asfalt, ale menšie parkovisko okolo sezónneho bufetu a vpredu ten hlavný bod – oceľová socha Krista. Nachádza sa v nadmorskej výške 958 m.n.m., má výšku 22 metrov a radí sa k najvyšším sochám Ježiša vo východnej Európe. Vytvoril ju maďarský umelec a jej tvar dotiahol do dokonalosti tak, že socha je vyhliadková veža. Vo vnútri sú kovové schody a tie vedú až takmer celkom hore. Potom už pokračujete po dvoch, či troch rebríkoch, po ktorých vyjdete až do hlavy a tam je otvorená obloha. Žiadna strecha. Priznám sa, ja som to nedala. Schody som vyšla všetky, do výšky zarovno Ježišových dlaní, ale fúkal vietor a rebrík bol taký úzky a strmý, že som nemala odvahu. Socha je sprístupnená od roku 2013 a všetky práce a zásluhy na nej majú Maďari. Neviem či doslova, pretože táto oblasť na široko okolo je stará maďarská oblasť. Preto všetky dediny v širokom okolí majú aj maďarské názvy. Hranica s Maďarskom je síce ďaleko, ale to by sme museli poznať históriu Rumunska, aby sme zistili, že táto oblasť im kedysi patrila. Ale to už je iný príbeh, iný dejepis. Je príjemné slnečné počasie, ako dobre, lebo v daždi by sme tu asi neboli. Posedíme si troška na lavičkách a turisti sa tu pomaly striedajú. Sú tu prevažne maďarsky hovoriaci, ale to nám už bolo jedným z nich vysvetlené prečo (dejepis). Zas sme o trošku múdrejší, tak po vychutnaní si chvíle na kopci Gordon–tető sa presunieme do nižších polôh, kým nejdú autá v protismere a hľadáme lákavé miesto na obed. Nie, reštauráciu nie, vozíme si svoj bufet, aj kuchárku, aj stravníka. A tak si tu, pri štebote vtáčkov vysmažíme syr a uvaríme zemiaky.

Vraciame sa do dediny a odbočujeme na Sighişoaru. Tam sme našli v mapách kemp kde chceme prespať. Až tu zisťujeme, že kemp je vlastne takmer v centre mesta. Len kúsok pod kopcom na ktorom je tá najkrajšia historická a často fotená časť mesta. Camping Aquaris je malý kemp, možno by som ho nazvala Stellplatz, pri kúpalisku s bazénom. Vojde sa sem snáď osem áut a v cene je aj spomínaný bazén. (25,-€/noc) Nedá nám to, takto neplánovane sme sa teda rozhodli, že si pozrieme mesto. Prejdeme okolo mohutného kostola Svätej Trojice, cez most ponad rieku, okolo Hiltonovho hotela s najväčšími hviezdičkami a jeho parkoviskom a sme pod historickým centrom. Pomaly sa stmieva, tak aspoň narýchlo popozeráme farebné uličky známe z internetu a pokúsime sa aj my o nejaký ten obrázčok. Okrem farebných domčekov tu je aj hodinová veža – niečo ako orloj, hradby, historické schodište z roku 1654, kostoly, múzeá, uličky, rodný dom Vlada Tepeša (Draculu). Veľa veží a kostolov spolu s históriou a architektúrou spôsobili, že mesto je už zapísané na zozname UNECSO. Len škoda, že už je tma. Ale pár fotiek mám. Tak vám ich ukážem, nech vás namaškrtím.