Stránky

štvrtok 22. septembra 2022

Palubný denník karavanistu (4.) - RUMUNSKO

 Deň 4. SOBOTA

Po desiatej hodine vyrážame z kempu, no ešte predtým stíhame jeden dobrý skutok. Nemeckej turistke sa prevrátila na mokrej tráve motorka, tak chlapi pomáhajú zdvíhať. Nemka má asi 60 kilogramov a toľko isto rokov, obdivujem, že sa na takú cestu sama dala. Tiež sa snažila po dvoch nociach opustiť kemp, ktorý nebyť dažďa, tak o deň skôr opustí. No príjazdová cesta je samá jama, blato a voda, tak hľadá spôsob ako to prejsť bez toho, aby sa neprevrátila aj s motorkou. My na odchode sme ju videli zúfalú, tak sme nacúvali naspäť do kempu, naložili jej moto-batožinu do karavanu, Nemka naštartovala motorku, Danko obul gumáky a na tých dvesto metrov zaťažil svojimi sto kilami jej stroj a previezol jej ju po hlavnú cestu. Potom sme jej cez to blato karavanom previezli batožinu a ona mohla odísť do Grécka. Bola rada za pomoc, lebo s jej váhou by ju tá motorka v tom teréne asi neposlúchala. A my sme odchádzali s dobrým pocitom. (Ešte zvyšok dovolenky sme na ňu mysleli, že ako docestovala do cieľa.)

Míňame centrum Orsovy popri Dunajskom pobreží, ktoré je vlastne brehom jednej obrovskej priehrady. Volajú ju Železné vráta. Vybudovali ju v 70.rokoch a tak ako u nás, pohltila dediny a ľudské obydlia. Predtým tu rieka bola ťažko splavná, len so skúsenými domácimi lodivodmi. Pretože lode dosť často narážali na plytčinu, Rumuni sa rozhodli pre veľkú priehradu a využiť jej energiu na výrobu elektriny. Hrádza elektrárne je veľmi dlhá, maps.googl mi ukazuje až jeden kilometer. Je to cesta do Srbska, ale nepriechodná. Neviem či stále, alebo len v tomto čase sa tam pracuje, ale je to oplotené a na nej čulý stavebný ruch a množstvo stavebných nákladiakov. Táto priehrada je jedno úžasné stavebné dielo, ktoré síce vzalo krajine časť histórie a ľudských zvykov, no na druhej strane výdatne pomohla plavbe na rieke. Sú tu plavebné komory, no na niečo sa predsa len zabudlo. Neviem ako sa tomu odborne hovorí, ale zabudli na úsek s prirodzeným prietokom vody pre ryby. Takže všetky ryby z Dunaja a pritekajúcich riek pri migrácii sa nedostanú ďalej ako po Železné vráta. A tiež opačne. Ryby migrujúce v smere od mora do vnútrozemia sa ďalej nedostanú. Je to škoda. Dunaj, s hĺbkou miestami až 80 metrov tu v tomto mieste spôsobil koniec takejto prírodnej udalosti. Ryby zhora, ale aj zdola od Čierneho mora tu majú konečnú, depo.

Po asi 40 kilometroch opúšťame Dunaj a vydávame sa naprieč plochou krajinou, ktorá pripomína skôr Maďarsko, ako hornaté Rumunsko. Do Craiovy nám zostáve ešte vyše sto kilometrov a GPS body parkoviska mám nachystané. Je pri botanickej záhrade, ktorá je pomerne blízko centra starého mesta. Po príchode na miesto zisťujeme, že to parkovisko nie je až také veľké ako sa zdalo a tých asi 8-10 zaparkovaných áut ho v podstate naplnilo. Našťastie na vedľajšom sídlisku sú asi dve miesta voľné a do toho jedného sa určite s tou bielou skriňou vojdeme.

Craiova. Mesto, ktoré je šieste najväčšie v Rumunsku, má okolo 270 tisíc obyvateľov. Toto historické mesto prežilo zemetrasenie, vojenské útoky aj komunistickú prestavbu. Pokiaľ si z vášho pohľadu záujmu odmyslíte práve tú, tak vám ostane množstvo starých pamiatok a budov. Svoj rozvoj zaznamenala až začiatkom 19.storočia a treba uznať, že rástla do krásy. Pred prvou svetovou vojnou bolo dokonca po Bukurešti hneď druhé najväčšie mesto tohoto štátu. Pokiaľ sa rozhodnete len tak sa potulovať mestom, bez akýchkoľvek znalostí budov, tak aj tak si prídete na svoje. Všetky tie kostoly, múzeá, divadlá a vily vám ukážu svoje historické čaro. Pešie zóny vám ponúkajú množstvo kaviarničiek, ale aj zatvorených, skrachovaných obchodov. Na jednej ulici dlhej možno 80-100 metrov som narátala približne 12-15 obchodov so svadobnými šatami. Tu niekde, ale aj v okolitých uličkách, natrafíte na ilustrácie na elektrických rozvadzacích búdach (s elektromermi). A tie grafity kresby sú naozaj jemné a vkusné. Len kúsok ďalej zas natrafíte na kovové sochy zdanlivo voľne rozhádzané po malom námestí. Najprv nám udrela do očí postava šplhajúca sa po starej pouličnej lampe a potom ďalšie. Dáma na lavičle, verklikár, chlapec s taškou... Ale my sme prišli na kávu a pozrieť historické budovy. Podľa mapy sa presúvame mestom a už je to tu: Craiovské múzeum umenia, Kostol svätej trojice, Národná Rumunská opera so sochou Karola I., Administratívny palác Craiovy, asi niečo ako okresný úrad , Katedrála svätého Demetera, kde bola zrovna svadba jedna za druhou, Archeologické múzeum...



Počet kostolov, katedrál, biserík, cerekví alebo akokoľvek to nazveme je v tomto meste neuveriteľný. Tak, ako sa tu v ďalekej minulosti striedali národnosti, dobyvatelia a obyvatelia mesta, tak tu každá z týchto civilizácií zanechala niekoľko svojich kostolov. Do toho pribudli modernejšie a tak ich je tu... habakuk. Keď k tomu pripočítate tie staré škaredé (pre mňa krásne) ošarpané budovy, tak je na čo pozerať. Občas spomaľte, nazrite do dvorov a dvorčekov pri domčekoch, alebo len sa tak v parku pristavte a počúvajte drozdov. Mesto je pekné, škoda, že všetku tú históriu nie je za čo opraviť. Opadané omietky a škaredé ploty by si to zaslúžili. Možno niekedy ešte pozreme botanickú záhradu, pri ktorej sme našli zaparkované naše auto a mohli sme sa pohnúť zasa ďalej. 

Pokračujeme na východ, teda aj mierne na sever, na Pitešti, kde sa kedysi vyrábali naše staré obľúbené Dácie. Tu sme si v Lídli nakúpili a keďže zajtrajší cieľ je ešte viac severo-východne, no ďalších vyše dvesto kilometrov za Pitešti, tak pomaly hľadáme nocľah. Bohužiaľ, v týchto geografických polohách moc kempov nenájdete. Tu, kde si pomyslíte, že sa asi vrany otáčajú, je ešte taká turistická vec ako kemp nedostupná. Takže podnikatelia! Sem si to namierte. Ja keď vyrastiem a budem bohatá, tak si v Rumunsku otvorím kemp. Asi 60 kilometrov za Pitešti sme už chytali mierne zúfalstvo a hlavne únavu a dostávala sa k nám Julkova myšlienka: pri kostole sa nocuje bezpečne. Tam na teba panbožko dohliada a vidí aj kmínov. Tak konečne sme našli dedinku, ktorá mala kostolík nie v strede dediny, ale pekný kúsok vzadu, že aj babky sa ráno na omšu musia voziť autom. Práve sa tu kosila tráva a za tri plechovky piva nás kosci, pravdepodobne aj s pánom farárom, nechali prespať na betónovej ceste pred ohradou. A keď už tma celkom padla, tak nám (asi) pán farár zaklopal na dvere a priniesol omšové víno. (Sladučkéééé). No ale už naozaj dobrú noc. Tu, v tom tichu, tme, za dedinou, pri mesiačku.... 


 



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára