Palubný denník karavanistu (3.) - Rumunsko

 Deň 3. PIATOK.

Prší od skorého rána. Na karavane nám zatieklo strešné okno. Tak malé zúfalstvo už hneď od rána. Ďalšie okno na rade na výmenu. Nekazme si náladu a dovolenku, v kľude sa naraňajkujeme a pokračujeme v ceste. Po predošlých dvoch dovolenkách v Rumunsku sme skonštatovali, že Dácie tu už ani nie je vidieť, ale teraz, čím sme južnejšie vidíme, že tu dolu ich ešte dosť jazdí. Prípadne zaberá miesto po dvoroch a popri cestách. Ale už nie staré 1300-vky, ale tie staro-novšie.

 Prechádzame mestami ešte viac na juhu a aj tu sa objavuje „moderná“ architektúra bytoviek s dodatočne zasklenými balkónmi, ktoré sú tak typické pre Rumunsko. Darmo, vkus je vkus, ale ďaleko od nášho. Aj tu sú popri ceste na odpočívadlách tie plastové lavičky. Vyzerá to, že niekto vyhral tender keď sa renovovali cesty a oddychové plochy popri nich. Ale ak nehľadím na to, že stoly sa časom a slnkom máličko prehli, tak je to perfektné bezúdržbové riešenie. Po zhruba 160 kilometroch sa už blížime k insta-bodu (instagram) a po krásnej novej asfaltovej ceste s ubúdajúcou vzdialenosťou k parkovisku narastá počet túlavých psíkov, ktorých je v krajine skutočne neúrekom. Sú všeho druhu, všetkých veľkostí a farieb a takmer všetky sú pokojné a krotké. Či je to pes veľkosti bernardína, alebo malého dedinského orecha. Tu si teraz spomeniem na Ivanku z Bratislavy, majiteľku Maši a Aji, vyťahujem mačacie granule z karavanu (psie bohužiaľ nemáme). Ivanka by si ich všetkých vymojkala a asi aj vzala domov. Lenže to by sa po týždňovej dovolenke vracala domov asi so 500 psami (áno, minimálne toľko), lebo všetky chúďatká sú hladné. Niektoré sú aj plaché, asi majú zlé skúsenosti s ľuďmi.

My už tentoraz v nepremokavých bundách a šiltovkách ideme na miesto činu. Neleje, to je dobré, ale už moc k tomu nechýba. Peši sa vraciame po asfaltke, pretože parkovanie pri bráne nie je dovolené. Parkovisko o cca 350-400 metrov vyššie je pomerne veľké, časť je vo výstavbe a pri ňom aj nejaká reštaurácia, cez sezónu pravdepodobne normálne funkčná.

Bigar Cascade Falls. Malý, ale jedinečný vodopád, ktorý je na popredných priečkach Rumunského instagramu, kde som ho vlastne aj ja objavila. O pol druhej sme zaparkovali, ale netreba sa báť veľkej túry. Aj s cestou k vode, rieke a malej jaskyni nad ňou vám to zaberie tak jednu hodinu, keď medzitým spravíte 30 fotiek. Malé, jednoducho prístupné miesto hneď vedľa cesty vedúcej do Srbska. Pre akýchkoľvek neturistov.

Cestou ďalej na juh v Bozovici natankujeme necelých 32 litrov, tentoraz už po 8,30 Lei za liter a pokračujeme na Orsovu. No cestou ešte bod číslo dva pre dnešok – Baile Herculaine. Staré, prastaré kúpele sú (podľa mňa) bohom zabudnutým mestom. Podľa archeológov tu bolo osídlenie už za paleolitu, a podľa starej legendy sa tu niekde v údolí zastavil unavený Hercules a okúpal sa. Už rímsky aristokrati si tu postavili oddychové miesto a centrum voľného času. Miesto medzi dvomi skalnými horami ponúkalo horúce prírodné liečivé pramene. Veľa krásnych kúpeľných stavieb sa tu vybudovalo pred druhou svetovou vojnou a tie sú aj najfotografovanejšie ciele. Bohužiaľ sú dosť schátrané a tak sú ohradené, dvere zatlčené, neprístupné a prechod pod nimi je na vlastné nebezpečenstvo. My nariekame na Piešťanským hotelom Slovan a tu je takých „Slovanov“ možno dvadsať. Postupne pribúdali za komunistickej éry ďalšie kúpeľné budovy a zariadenia, výškové 8-12 poschodové hotely, z ktorých mnohé chátrajú spolu s tými historickými. Sú rovnako opustené následkom zlého hospodárenia po privatizácii. Je smutný pohľad na tieto staré poklady a pri predstave ako to tu v rokoch 1900 až do vojny vyzeralo srdce zaplače. Toto je naozajstná srdcovka, ktorá by mala byť obnovená. Na konci roka 2010 bola založená mimovládna organizácia na stabilizáciu budov, príp. obnovenie, tak im držím palce. Asi by to chcelo bohatých Amerických magnátov. Ak budete mať cestu okolo, zastavte sa. Aj toto upršané počasie tu plakalo nad stavom budov, ale napriek tomu nás to očarilo. Dá sa tu krásne zaparkovať, na malom námestíčku, len kúsok od Neptúnových kúpeľov (44.887151, 22.424467) pri akejsi ďalšej „zrúcanine“.

Jedna a tá istá budova kedysi a dnes, len z druhej strany ulice fotený:

Z kúpeľov pokračujeme ešte viac na juh, približujeme sa o Orsove, ale nestojíme. Posledná dnešná zastávka je 17 kilometrov za týmto veľkým prístavným mestom a je to jeden obrovský balvan – skala, ktorá sa týči nad vodou malého zálivu pri Dunaji. Tu, kde je len na skok do Srbska, teda ak by sa tu dalo preplávať, tu je malý záliv, vyzerá ako prítok rieky a tu sa o seba otĺkajú skupiny turistov. Kto by povedal, že tu nič zaujímavé nie je, mýli sa. Kedysi dávno to bola len obyčajná skala nad vodou, ale v rokoch 1994-2004 zadal jeden Rumunský podnikateľ zvláštnu zákazku. Trvalo desať rokov, kým ju 12 sochárov dokončilo. Po šesť ročnom dynamitovaní sa práce chytili kamenári – sochári a zo skaly vyčarovali tvár človeka. Je to tvár Decebala, posledného kráľa ríše Dácie. Tu, pri Dunaji je toto najvyšší skalný reliéf v Európe. Má 55 metrov a šírku 25 metrov. Táto skala, ktorú podnikateľ kúpil v roku 1992 je symbolicky oproti pamätnej tabuli na srbskej strane, ktorá pripomína dokončenie Trajánovej vojenskej cesty pozdĺž Dunaja. Na nej Traján porazil Decebala (rok 105 n.l.) a Dácka ríša sa stala súčasťou Rímskej ríše. Podnikateľ Dragan chcel, aby Srbi na druhej strane Dunaja vytesali podobnú hlavu, ale Rímskeho cisára, no odmietli. Tak ak pôjdete pozrieť Železné vráta a Orsovu, tak sa zastavte na chvíľku aj tu, je to zaujímavá a dosť fotená turistická atrakcia.

Cestou späť k Orsove je dedinka Eselnita, kde sme si vyhliadli malý kemp popri hlavnej ceste. Ešte pred dedinou je odbočka do kempu Mala a ako býva v Rumunsku zvykom, tak prístupová, či príjazdová cesta je panenská, čo v tomto prípade po dvoch dňoch dažďa asi viete čo znamená. Áno, blato, na 15 cm hlboké koľaje a všade voda. No karavan má našťastie vyšší podvozok než spotrebák, tak sme to v pohode dali. Síce ako malé prasce, ale dali. A tak sme tu za 10,-€ prespali na mokrom trávniku spolu s množstvom iných turistov. Ale spali sme dobre, už bez dažďa, v tichu.