Palubný denník karavanistu (5.) POĽSKO

 Deň 5. UTOROK

Dva dni na jednom mieste je už dosť. Je tu priestor na bicyklovanie a poznávanie, ale treba ísť ďalej. Po raňajkách sme odbočili na hlavnej ceste doprava a našim cieľom bol Kolobrzeg. Aj tu je jedna z Poľských laterní a teda mierime tam, ale ešte predtým sme cestou dali napiť našemu karavaníku.  

Kolobrzeg

 je už väčšie mesto a teda parkovanie nebude až takou hračkou. Hľadáme podľa google.map a našli sme niečo v uličkách medzi hotelmi, firmami a obchodmi (54.179242, 15.567964). Maják je na jednu stranu, mesto na druhú. Na ceste do starého mesta sú veľmi pekné námestia. Tá pani v Nadziei pod krížom nám povedala, že Kolobrzeg je pekné mesto a naozaj.  Cestou okolo Baziliky panny Márie sme prechádzali popri Pamätníku milénia, ktorý je venovaný 1000 rokom kresťanstva v Pomoransku (tunajší kraj). Z ocele sú vyobrazení dvaja panovníci a dvaja pápeži Ján Pavol a Benedikt. Pamätník je ako pocta poľsko-nemeckému zmiereniu a stretnutiu dvoch panovníkov v roku 1000. Oproti radnici sme si sadli na kávičku a niečo strašne štipľavé k jedlu a vychutnávame si vôňu mesta.

 Čas sa kráti a pokračujeme k prístavu, pretože ten je ešte pekné dva kilometre peši. Ideme okolo zaujímavého, až smiešneho domu, tiež z tehál ako 90% historických stavieb tu. Dom je zreteľne starší ako ostatné, štíhly, vysoký, s úzkymi gotickými oknami. Na prvý pohľad sa zdá, že nemá ani dvere. Je to posledný pozostatok zo stredovekého opevnenia v meste. Pôvodný smer opevnenia opticky udávajú železní rytieri po jeho jednej strane a kovoví vojaci druhej svetovej vojny na strane druhej. Kopneme do vrtule a upevníme náš smer na prístav. Ten už z diaľky oznamuje veľké ruské kolo len kúsok od majáka. Ten je postavený v roku 1945 (tak isto z červených tehál), vysoký 26 metrov, na kruhovom vyvýšenom svahu na pravej strane jedného z dvoch mól. Tie sú vysunuté oblúkovo do mora, obsypané betónovými vlnolamami a hrubým múrom nad pešou promenádou. Móla majú dĺžku zhruba 500 metrov a na ich konci sú červené oceľové veže pomedzi ktoré vchádzajú do prístavu hlavne výletné a turistické lode. Lapači turistov lákajú ľudí na krátku plavbu pirátskou loďou. Poza svah s majákom prejdeme na námestie so stánkami a bufetmi a pomaly sa už presúvame na parkovisko. Sme radi, že nám tam vôbec dovolili parkovať, pretože je to parkovisko pre osobné autá a ten náš bydlík tam tak trošku zavadzia a berie miesto. Ale ujo bol fajn a dal sa ukecať, možno je už zvyknutý.

O jednej hodine sa už približujeme k dedinke Gaski. Cesta je taká... no ideme na dedinu, asi na koniec sveta, snáď tam bude kde parkovať a bude dobrý prístup k majáku. Ako sa tak vezieme „na koniec sveta“, vytrasení zo starej asfaltovej cesty, odrazu BUM! Popri ceste fronta zaparkovaných áut a my zisťujeme, že toto má poriadne ďaleko od konca sveta. Je tu čulý poľský turistický ruch. Kolotoče, bufety, stánky, suveníry... a laternia. No skúste hádať akej farby. Je vysoká necelých 50 metrov, bola postavená v roku 1878 a na jej vrchol vedie 190 schodov. Tento maják je podobne ako ostatné zapísaný do registra pamiatok, myslím, že právom, pretože tieto majáky sú naozaj jedinečné. Kedysi v ňom svietilo olejové svetlo. Po vojne, v roku 1948 bol znova daný do prevádzky, dnes už však za šošovkou žiari 1500 wattová žiarovka. V jednom z občerstvení sme si dopriali poľskú zapekanku. Je to niečo ako... no k čomu to prirovnať? Obdĺžnik cesta a na ňom uložené všeličo podľa druhu a výberu. Ako pizza, ale hranatá, do jednej ruky a na nej podľa menu ponuky: šunka, syr, alebo šampióny a syr, rôzne. A to všetko zapečú a dajú vám to do ruky na dlhom papieri celkom horúce a chrumkavo zapečené.

Pokračujeme v ceste a chuť na kávu sme dostali v dedinke Bukowo Morskie. Našťastie pred kostolom je odbočka na peknú tichú cestičku obklopenú stromovou alejou. Za červeným kostolíkom je malý parčík s pár náhrobnými kameňmi a krásne ticho. Len listy šuchocú nad  pokojom tohoto chrámu zo 14-teho storočia, a jeho mĺkvosť sa vznáša okolo. Tu je to správne miesto na kávičkové koťogo.

Cestou sme si stihli nakúpiť v Polo markete a ďalší terčík na našej mape, kemp Camper Park v dedine Kopaň (54.455937, 16.434366). Našli sme ho podľa uja gúgla, a cesta tam bola zase jedno veľké klamstvo. Idete, idete, už už máte pocit, že idete určite zle a v tom poli a lúke už nič nie je. Podľa hustoty domov a osadenstva ste tesne pred koncom civilizácie. A zrazu pár domčekov. Tu na kopci ďaleko od mora a vody. Chups! Ďalšie domy a ďalšie a zrazu kemp! Ano, naša GPS Zuzka sa nemýlila. Kemp, karavany, stany, ľudia. Turistické mini miesto. Tu, 4 km od mora, na zabudnutom kopci. Mračná sa mračia nielen na nás, zase sme so sebou priviezli aj dážď. Čierno čierna čierňava okolo, biele vrtule veterných elektrární makajú pomalým tempom. Zaujímavé. Človek by si myslel, keď je silný vietor, aj vrtule budú vrtulovať rýchlo. Ale nie. Tie biedne biele vysoké stvorenia to majú na vrtuli. Točia stále rovnako. A keď prešiel aj lejak aj čierňava, zložili sme bicykle a vybrali sme sa tie štyri kilometre k moru po panelovej (novej) ceste, potom ešte niečo vyše kilometra mestom k ďalšiemu majáku.

Darlowo.

Maják č.5 je 22 metrov vysoký a je tesne pri brehu mora, na začiatku 400 metrového móla. Postavili ho v roku 1885 a tiež prešiel viacerými rekonštrukciami. Po dĺžke móla sú na múre pamätné tabule, ktoré majú pripomínať významných ľudí z regiónu, ktorí prispeli k námornému hospodárstvu. Spiatočnou cestou sme si pomastili mlsné chute a dala som si gofri. Tak nahlas rozvoniavali, že: kúp si ma! Kúp si ma! No nekúp to. Bolo po búrke a odhadovali sme, že by mohla byť teplá voda v mori. Na panelovej ceste popri pláži sme sa dostatočne vzdialili od mesta dúfajúc, že sa okúpeme len tak, ako na tajnáša sa to robí. Teda hore bez, dole bez. Našli sme si miestečko, ale počas vyzliekania sa tu začali nejako množiť ľudia. Ja neviem, či tam majú hniezdo, či čo. A ešte aby ich nebolo málo, tak aj nejaké detské športové družstvo tu malo bežecký tréning priamo popri okraji špliechajúcich vĺn. A bolo po zábave. Tak aspoň v spodnom prádle na chvíľku sa vrhneme do mora. Zaťala som zuby a vošla do vody. A ona vôbec nebola studená! Len škoda, že slnko už zapadalo pomerne rýchlo a my bez svetiel na bicykloch sa musíme ponáhľať do kempu. Tak naspäť po piesku, po paneloch, po piesku a zase po paneloch, až sme prišli do dediny a už len dve ulice a sme v kempe. Na dnes stačilo. Aj zajtra je deň.

Palubný denník karavanistu (4.) POĽSKO

 Deň 4. PONDELOK

Aj dnes sme po raňajkách vyrazili na bicykloch. Tentoraz od kempu odbočíme na ľavú stranu. Nevieme čo nájdeme, ale skúsime niečo zaujímavé. Prvé na čo sme natrafili bolo mestečko

Pustkowo.

Je tu park s krížom. Všetci vieme, že poliaci sú veľmi silno veriaci a tu pri parku je vysoký oceľový kríž, má 19 metrov. Tu sa nám prihovorila pani, počula slovenčinu. Ona nám povedala, kde vlastne sme. Toto je kríž, ktorý je kópiou kríža, ktorý sa nachádza na vrchu Giewont, čo je najvyšší vrch Poľských Tatier. Originálny kríž má 15 metrov. História kópie je, že raz „ich“ Poľský pápež Ján Pavol II. v roku 1987 vyslovil slová vo význame, že všade sú veriaci, ako vietor fúka, od Baltického mora až po vrcholy Giewontu. A tak Poliaci neskôr postavili tu, pri Balte kópiu Giewontského kríža. A teraz je tento jeho zrkadlom. Tu, v týchto miestach začína motocyklová púť „Od kríža po kríž“. Je to trasa motorkárov, ktorým žehná kňaz a oni prejdú Poľskom až na Giewont. Neviem či stále, ale teraz sú tu vystavené fotky z takejto jazdy, dokonca aj so svadbou motorkárov. V zime tu v Pustkowe býva pod krížom osvetlený Betlehem, ale celý rok je tu drevená socha Márie. Baltický kríž nádeje je len 100 metrov od mora, a je to pekná zastávka na cyklotrase, pretože park a jeho okolie je krásne vysadené kvetmi, farebné a upravené.

 
Pokračujeme ďalej. Našla som na mape jednu skrytú raritu. Miesto, ktoré by za iných okolností bolo tiež zaujímavé, zrenovované, označené tabuľkami a okupované turistami. Lenže... Má tak trocha pochmúrnu, či skôr trpkú históriu.

Pobierowo.

 V tomto meste je v lesíku pri pláži jeden starý, opustený a zarastený dom v polorozpadnutom stave. Je to letné sídlo Evy Braunovej. Asi polovica z vás sa zamyslí, kto je to? Bola to Hitlerova milenka a v poslednej chvíli aj manželka. Smutná história a tak sa nemôžeme ani čudovať, že Poliaci toto miesto nevnímajú ako priestor vhodný na ukazovanie turistom. Dom je označený ako súkromný majetok a pozemok, ale nie je problém sa k nemu dostať. Plot je zničený ako aj samotná stavba, ktorú by mal chrániť. V podstate tu nie je nič na pozeranie, ale ak si uvedomím kde sme, tak mám pocit, že tie zimomriavky nemám z teploty vzduchu v lese. Nie, nebojím sa, ani nič podobné. Ale tá predstava, že som niekde, kde sa udial malý zlomok niečoho, čo sa zapísalo do histórie aj keď len v čiernych stránkach. Ale v podstate, veď tá Eva zas nič zlé nespravila, len bola naivnejšia a zamilovala sa do nesprávneho. Asi málokto vie, že o ich vzťahu sa verejnosť dozvedela až po ich smrti. Dovtedy o tom nikto netušil (až na pár celkom blízkych ľudí). Robila jeho fotografku, kameramanku a asistentku a nezúčastňovala sa jeho politických sedení.

Uličkami plnými turistov ideme naspäť. Čulý ruch plný morského vetra a farebných plážových doplnkov nás vedie von z mesta plynulo nadväzujúceho na Pustkowo a my okolo kríža sa vraciame k obedu. Na ten sme dostali odporúčanie v Trzesadzi, v reštaurácii Wielosmakowa Bistro Bar, rezeň (velkosti M) s prílohou za 9,- Zlt a vraj veľmi dobrý. Na prízemí reštaurácia, na vrchu kaviareň a medzi tým je penzión, ubytovanie. Pekné miesto, plné zákazníkov, personál sa teda v obednom čase nezastaví.

Poobedný čas sme zase trávili na pláži. Káva tu chutí skvele, hlavne keď si ju vychutnávate s výhľadom s nohami na zábradlí kaviarne a vdychujete teplý morský vzduch. Ešte dlho budeme spomínať na ten skutočný relax s výhľadom na more. Toto sú tie krásne momenty, lebo šťastné chvíle spočívajú v kávičke na pláži, alebo pivku na plážovej terase. Plážový predavači sú aj tu, na každej pláži vykrikujú tie svoje sprostosti. Len tu, v Poľsku sú to neni Afričania, v tom je rozdiel.

Niekedy nie je dôležité kúpanie sa v mori. Stačí ležať na pláži, hrabať nohami v piesku. Počúvať škriekanie čajok, rytmus narážajúcich vĺn, opitých Nemcov alebo desať minútové jačanie šialenej matky hrajúcej sa so svojim dieťaťom. S klesajúcim slnkom klesajú aj čajky a v piesku hľadajú zabudnuté zvyšky potravy. Ležíme dolu bruchom a sledujeme ich drzosť kombinovanú so strachom. Čo prevláda? Asi strach, nejdú veľmi blízko nás. Opatrne sa priblížia a hneď zas zutekajú preč. Čakajú kúsky chleba alebo žemle, no u nás neuspejú, nemám ani len keksík. Vlny sa lámu na drevených koloch a slniečko už uberá na svojej intenzite. Tieto zlaté hodinky sú skutočné krásne svojou pastelovou farbou vzduchu, piesku a slnečných lúčov. Fotograf musí vidieť farbu vzduchu, teraz je ideálna. Kiež by sme mali takýchto dní v roku čo najviac.

 

Palubný denník karavanistu (3.) POĽSKO

Deň 3. – NEDEĽA

Vstávame o pol ôsmej, ale ešte si doprajeme raňajky a trošku si to tu popozeráme. No namojveru, ten kemp je asi 5x väčší ako sa zdalo. Okrem toho hlavného dvora kde sme my parkovali, je tu ešte mobilhouse, zopár stanov. Prechádzka okolo domu majiteľov odhalila niekoľko starších prívesov na ubytovanie, ďalších karavanistov poschovávaných medzi vŕbami, kríčkami a iným porastom. Záliv blízkeho jazera umožňuje prenajať si loďku a previezť sa po vode. Medzi rákosím vedie pekne vykosená cestička až k brehu jazera, kde už chytá ranný rybár. Je tu priestor v celom kempe, že musíme uznať, že sme ho podcenili. Potreboval by trošku viac pozornosti a údržby, ale čo už. Hlavne, že sa máme dobre.

 Musíme sa pohnúť ďalej, aj keď táto dovolenka je bez rýchlych presunov, ale treba ísť. O 9.30 odchádzame a smer je Dziwnóv. Cez červený otvárací most prichádzame do mesta so zreteľným rozvinutým turistickým ruchom. Popri hlavnej ceste mestom, na parkovisku pre osobáky, sa nám celkom dobre  podarilo zaparkovať a môžeme sa prejsť na pláž. Sme dosť šokovaní z toho turistického ruchu čo tu je. Čakali sme také kľudnejšie mesto, ale vidieť, že poliaci si to more, dovolenku, pláže a reštaurácie doslova užívajú. Máte pocit, že celé Poľsko je tento týždeň pri mori. A asi je to pravda. Teda okrem pekárov a predavačov  sú tu všetci. A my sa medzi nich nenápadne priplichtíme. Na pláži sa tvárime ako správni poliaci (niektorí jedinci z našej skupiny v počte dva kusy sa snažia aj tým jazykom hovoriť) a dáme si kafíčko. Cesta pokračuje z Dziwnowa na Dziwnowek, Bialobudž, Pobierowo, Pustkovo až do Trzesadz. To sú názvy, čo?

Trzesadz.

Po menšom hľadaní mestom sme natrafili na kemp Ana (54.072146, 14.987206), síce nie pri pláži, ale veď my sme tu neni kvôli moru. Ale kvôli laterniam!!! Tak som sa rozhodla, prejdeme ich rad-radom. Majiteľ kempu je veľmi sympatický chlap, ako keby sme už boli kamaráti. Poznáte ten pocit, keď niekoho stretnete prvý krát, a máte pocit, že ho už dávno poznáte. Je to ten typ človeka, čo by ste ho hodili do vreca medzi kamarátov a starých známych. Tá fyzimónia tam je. Povedal, že bude pekné počasie, tu prší len pár krát v lete, lebo toto mesto leží na poludníku, kde neprší. Všetky mračná ich obídu buď nad morom alebo kus dookola nad pevninou za mestom. On musí trávu v kempe stále polievať aby nevyschla. (To ešte netuší, že práve prišli dážďovky). Za kemp na dve noci za nás dvoch sme zaplatili 44,-€, čo je slušné. Skladáme bicykle a ideme sa popozerať po okolí. Cyklotrasy sú jednou z dokonale prepracovaných vecí v Poľsku. Vlastne asi všade okrem Slovenska. Cyklista tu má prednosť a auto vás pustí skôr, ako sa vaša myšlienka prejsť cez cestu zjavý vo vašej lebke.  Tak dnes pôjdeme od kempu doprava, smer Niechordze. Najskôr však tu v tomto mestečku pozrieme ruiny kostola na pláži, teda nad plážou. Toto je ďalší z príkladov, aká je príroda neskrotná a neoblomná. Kostol stál pôvodne zhruba 2 kilometre od mora, v strede dediny. Avšak more a jeho vetry sú kruté. Tak ako sme sa s tým stretli v Dánsku s majákom, aj tu more a vietor uberali z brehu, až v roku 1900 kruto odkusol z pevniny a prvé časti kostola sa zrútili. Do roku 1994 sa postupne odkrajovalo až ostalo len takéto torzo kostola. Kým kostol postavený v 15.storočí bol 2 km od mora, tak v roku 1750 to bolo už len 58 metrov. V roku 1820 to bolo 13 metrov a v r.1868 už ho od mora delil len jeden meter pevniny. Bola to len otázka času. Po tom všetkom v roku 2001 svah spevnili gabionovou technikou a svah sa tak ozelenel. Pri ruine kostola je mólo, mostík ponad pláž, odkiaľ je dokonale fotogenický výhľad na pláž a na kostol. Upravené turistické miesto. Darmo, Poliaci majú talent na správny odhad turizmu a biznis.

Ideme ďalej. Šlapeme do pedálov a cieľ je jasný:

Niechorze.

Laternia, maják v tomto meste je dominantnou časťou tejto oblasti. Nie je síce vyšší od toho prvého, ale je na majestátnom mieste, na stúpajúcom svahu námestia. Samozrejme to námestie vznikto až potom, ako z majáku spravili atrakciu, ale aj tak, je to pekné miesto. Tak presnejšie: bol postavený v roku 1866 a je vysoký 45 metrov. Je pýchou mesta, veď čo by aj nie. Na hornú výhliadkovú plošinu vedie 200 schodov a jeho svetlo je vidieť na vzdialenosť 36 km. Je na  20-metrovom útese, ktorý je z opačnej strany ako námestie, pod majákom sú záhrady a park. Po druhej svetovej vojne bol útes spevnený balvanmi a betónom, aby nedošlo k jeho poškodeniu vplyvom pôdnej, teda pieskovej korózii. Pláž pod majákom je krásna, ako všetky okolo. Na túto však je výhľad zhora, pretože od majáka k nej vedú schody, ktorými sa dostanete na akúsi menšiu promenádu nad plážou. K nej potom musíte ešte zísť ďalších pár schodov. Ale tu zhora je asi aj tak krajší výhľad. Túto laterniu, ktorú máme teraz nad sebou, stojí za to navštíviť. Patrí nielen medzi historické pamiatky, ale je považovaný za najkrajší maják v Poľsku. No úprimne, tých skvostov je tu viac a nedovolila by som si povedať ktorý je najkrajší, pretože každý je iný, no a v tom sú krásne.

Presne na tomto mieste sme zmokli. Tak pomaly, nenápadne, a vlastne... sme ani nezmokli. Už keď sme sedeli na pláži, Danko hovorí, poďme naspäť, tie mračná sa mi nezdajú. Na námestí sme išli do bufetu a premýšľam, čím zakryť sedačky na bicykloch keby začalo pršať. Mali sme ich zamknuté pri plote majáka, aby sme mali voľný pohyb. Nič som nemala, ani sáčok, ani igelitku. Tak som ich dotlačila pod prístrešok bufetu. A dážď čakal len na to. Hneď sa to spustilo. Ľudia pod strieškou sa začali hromadiť a už si nielenže nebolo kam sadnúť, ale ani stáť. A ešte tam nejakým blbcom aj bicykle zavadzali. Ale všetci boli v dobrej nálade. Vedľa sa diaľkovo predávala zmrzlina, diaľkovo... zákazník zakričal spod prístrešku do vedľajšieho stánku čo chce a keď to bolo nachystané, dobehol a vzal si to. Docela zábava, mali kšeft. Dážď trval len chvíľu, ale intenzívne a potom zase bolo krásne a pomerne teplo. Rýchlo prišlo, rýchlo odišlo. Naspäť cesta na mokrých bicykloch ubehla rýchlo. Aj vám sa zdá, že cesta naspäť je vždy kratšia a rýchlejšia? Spolu sme prešli okolo 15 kilometrov, ale na to aké sú tam krásne cyklo chodníky to bolo ľavou zadnou. Polovica chodníka je cyklo, polovica je pre chodcov. A vždy máte prednosť. Len si pomyslíte, že chcete prejsť na druhú stranu a tá kontrolka, čo vám zasvieti „vo veži“ hneď zastaví všetky autá a už vás púšťajú. Nie ako u nás, stojíte hodinu na prechode a nakoniec sa tam musíte aj tak hodiť. V Poľsku je radosť jazdiť bicyklom v takýchto turistických mestách. U nás by ľuďom vadilo, že medzi mini pendlujú cyklisti, kľučkujú pomedzi chodcov, vo všetkej trpezlivosti a opatrnosti. Tu sú na to zvyknutí. Ozaj, turistické destinácie! Toto sme nečakali. V každom malom mestečku je čulý turistický ruch. A že aký! No porovnateľný s Talianskom, Chorvátskom, Gréckom, alebo niečím podobným. Množstvo obchodíkov, kaviarní a reštaurácií, bufetov, požičovní roverov (bicyklov) a kolobežiek. Kempy plné (!), napráskané. Pláž pomerne obsadená, teda pokiaľ chcete relaxovať. Voda je už trocha chladnejšia, zhruba 20-23 stupňov, ale kúpalo sa nie málo ľudí. Je víkend, a tak sú tu Poliaci z celej republiky. Po rozložení osadenstva do kontingenčného grafu by sa dalo povedať, že 93% sú Poliaci, 3% nemci 3% sú češi a to zvyšné 1% sme videli minimum áut z Rakúska, Dánska, za chrbtom som niekde počula ruštinu a taliančinu, aj to asi len 2x. Slováci žiadni! Kde ste? Pýtam sa vás! Veď je tu tak krásne, lacno, je čo poznávať, je im rozumieť! Dá sa tu bicyklovať, prechádzať, kávičkovať, pivkovať! Dokonca aj opaľovať. Tu sa nestratíte, oni sa vám prihovoria, pomôžu. V kempoch sú milí majitelia.

Podvečer sme si oddýchli na pláži. Je to tak úžasné si poležať na takej poloprázdnej pláži, keď všetci už večerajú, alebo sedia v kaviarni v centre. Toto je najlepší filter a reset hlavy. Otec so synom už tiež skladajú deku, trápia sa. Nakoniec sa im to podarí. Ponaučenie: v smere vetra sa deka skladá lepšie ako kolmo na prúd vzduchu.  Hodím pohľad na mamičku bojujúcu s bugynou. To vieš fešanda, po tom hlbokom piesku sa to ťažko ťahá, a tie ložiská plné piesku... Ale jasné, dobrý nápad, treba ju zaťažiť dieťaťom, osuškou a všetkými tými haraburdami. Potom to pôjde ešte horšie. Neviem ani poriadne aké je more, ja som teplomyl. Najlepšie sú na tom deti. Tým je jedno koľko stupňov má voda. Hlavne, že tečie, špliecha a rodičia sú na brehu.

Kľud. Krásny kľud a ticho sa rozprestiera kempom. Vybrali sme si kemp ďalej od pláže. A je to aj cítiť. Tichúčko a pokoj, ako si prajú turisti ako my. Žiadny čurbes a muzika. Len cvrčky a z diaľky vietor od mora. Takáto tichá grilovaná večera je ideálna na ukončenie dňa. A zajtra zase na bicykle. Dobrú noc.

 

Palubný denník karavanistu (2.) POĽSKO

 Deň 2. SOBOTA

Ráno po raňajkách si ešte pozriem kaštieľ spoza vodnej nádrže s kačkami. Išla som za vyľakaným mačiatkom do parku a zrazu kúsok predo mnou prebehla srnka. Radšej sa vrátim, nech ju nevyľakám ešte viac. Aj tak už treba ťahať svoj domček ďalej. V Grotnikách znova tankujeme a už hodinu na to, o desiatej hodine si v lesíku pred Swietnom varíme naše koťogo. Toto je tá správna rozprávková krajina. To najideálnejšie miesto na kávičku v prírode. Len štebot vtáčkov, cvrkot cvrčkov a šušťanie stromov. Úzka cesta a okolo nej staré drevené elektrické stĺpy a borovice. Chýbajú už len čučoriedky a sme ako kedysi v Estónsku. Krásny lesík. 

Po desiatich kilometroch jazdy sme konečne z 3.rýchlosti preradili na 4-tý rýchlostný stupeň prevodovky, vychutnávame si hrkotavú cestu a krásne okolie. Takmer v každom dvore v dedinkách a mestách majú nasadené hortenzie. Je to krásne. Mohutné, husté farebné gule kvetov sa pretŕčajú nad akýmkoľvek ďalším porastom. Spoza plotov sa chvastajú svojou hustotou a pestrofarebnosťou. Niektoré dvory sú ako reklama na všetky druhy hortenzií. Je to nádhera. Toto som naposledy videla v Belgicku a Holandsku. Pokračujeme autostrádou, ale nie dlho, lebo je tu:

Swiebodzin.

Socha Krista svieti popri hlavnej ceste S3 tak ohromne, že musíme neplánovane zísť, aj napriek tomu, že naša navigácia tvrdo stojí za svojim smerom a káže nám otočiť sa do protismeru a vrátiť sa na S3. Ale Majka, veď len na chvíľku. Snehobiela 33-metrová socha je na svahu na podstavci, spolu aj s podstavcom má 52,5 metra. Stavali ju päť rokov, dokončená bola v novembri 2010 a jej výška 33 metrov nie je náhodná. Toľko rokov mal Kristus keď ho ukrižovali. Podľa tety Wiki je najvyššou sochou Krista na svete. No minimálne tak bola v čase jej postavenia: https://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_najvy%C5%A1%C5%A1%C3%ADch_s%C3%B4ch_Je%C5%BEi%C5%A1a_Krista

Aké zaujímavé stretnúť sám seba na diaľnici: 

Vraciame sa na S3, aby naša majka nepindala a už kúsok za týmto zaujímavým miestom stojíme v kolóne kvôli havárii. Našťastie nie na dlho a už hodinku po tom si pred Skwierzynom varíme obed. O tretej prechádzame okolo Štetína a to už je len kúsok do prvého hlavného cieľa dovolenky:

Świnoujście.

Presné miesto – maják. V poľštine latarnia. A od teraz už celý týždeň používam len tento výraz. Latarnia. No neznie to krajšie ako maják? Latarnia, laterna, lucerna... všetko to súvisí so svetlom. Toto poľské svetlo svietilo z výšky 68 metrov a z jeho vyhliadky, na ktorú vedie 300 schodov (UF!) vidíte až do nemecka. Laternia je z roku 1857 a je najvyšším majákom v Poľsku. Počas ústupu nemeckých vojsk na konci druhej svetovej vojny bol vydaný rozkaz na jeho zničenie. Nemecký strážca však rozkaz odmietol a tak veža prežila. Maják bol postupne opravovaný a v roku 2000 krásne zreštaurovaný. Pri jasnom počasí je z neho viditeľnosť 45 kilometrov. Je naozaj krásny a tých 300 schodov stojí za to. Sú pekne značené po 20 schodov, tak viete koľko vám chýba do vrcholu a môžete pokojne vystupovať hore. Mimochodom, hore sa hodí vľavo, vpravo idú ľudia dolu. V priestoroch majáka som našla fotku, kde sú zobrazené aj ďalšie Poľské laternie, a znie to provokačne. Čo tak prejsť po ich trase? Priamo pod majákom sa dá kľudne parkovať, dokonca sme neboli jediní karavanisti čo tu parkovali. V blízkosti laterny je aj priestor s vojenskými bunkrami. Tiež ako múzeum, ohradené a platí sa tu vstupné. Bohužiaľ už bolo veľa hodín a práve zatvárali, tak tam sme sa nepozreli. Ale v meste je aj podzemné mesto, tiež z čias vojny, toto by možno ešte stálo za pozretie. Vstup je niekde blízko železnice. Pre milovníkov vojenskej historickej techniky je toto dobrý tip na poznávaciu dovolenku. V tomto pásme je veľa bunkrov a rôznych pamiatok z druhej svetovej vojny, mnoho múzeí, je z čoho vyberať. Sever Poľska je bohatý na tento druh smutných pamiatok.

Cestou ďalej na východ sme natrafili na pláž, vlastne parkovisko pri pláži. Platí sa parkovné, v automate a len v zlotych. Mladý chlapec na parkovisku nám bol ochotný zameniť euro, tak sme si zaplatili ako za osobné auto (viac sme nemali) a išli sme na pláž. Prvé kúpanie. Ja len po kolená, Danko celkom. Pomaly by sme mali hľadať nejaký nocľah, niečo cestou snáď bude. Natrafili sme odbočku k agro kempu: 53.981292, 14.633169. Pod Świerkami AGROTURYSTYKA – 13,-€ dve osoby v autokaravane. Na prvý pohľad sme prišli na babkin dvor s dvomi karavanmi a dvomi stanmi. Zvláštny pocit. Ten sa čoskoro rozplynie, pretože teta je veľmi milá a ochotná. Síce sľubovaná wifi je pravdepodobne niekde hlboko v pivnici zabudnutá, ale to zas až tak netrápi. Hlavne, že sa vyspíme v pokoji a pripojený na elektriku. Ráno to tu obkukneme. Dobrú noc, teším sa na moju postieľku.

 

Palubný denník karavanistu (1.) POĽSKO.

 RYCHLOFKA.

Tak sa dá povedať nášmu tohtoročnému rozhodnutiu o tom, kde si spravíme dovolenku. Krajina, kam sme sa už niekedy chceli pozrieť, ale uprednostnili sme vzdialenejšie štáty. Tak teraz, keď je okolo nás tak všelijako, nám jeden „ujo“ povedal: veď ste očkovaní, môžete ísť kam chcete. A mal pravdu, tak sme si tak narýchlo naplánovali (tentoraz nie ja), že to bude Balt. Ako píšem, neplánovala som to ja, takže dobre si myslíte, nie je to detailne na GPS súradnice, ale mesto a hlavný cieľ je jasný. Tak nech sa páči:

Deň 1. PIATOK

Dobré ránko. Je 9.30, sme zbalení, bicykle namontované, nádrž natankovaná, môžeme vyraziť. Smer Świnoujście. Negooglite, čítajte ďalej, je to v Poľsku, celkom na severe, teraz trochu doľava a ste tam. A za ich plotom už je Nemecko. Áno, až tam.

Nákup sme spravili už včera, aspoň najhlavnejšie veci, veď Poliaci majú Biedronku, tam majú všetko a lacnejšie. Obľúbený obchod našich detí. Tie sme ale tentokrát nezbalili do auta, niekto musí strážiť psa a kocúra aby sa nestratili. Prvé karavanové koťogo si varíme pred dvanástou niekde pred Prostějovom. Posilnení čiernym mokom pokračujeme a možno aj vďaka tejto káve sa pred obcou Kaple vojdeme aj s karavanom pod most, ktorý má udanú výšku 3 metre. Fuj, dobre, že sme tú kávu mali. Je to LTT, nebyť nej, asi by sme neprešli. Napravo od Mohelnic sme prechádzali dedinou

Úsov

tu sme si dali zastávku, lebo je tu synagóga a kúsok od nej židovský cintorín. Ak pôjdete okolo Mohelníc, zastavte sa tu, je to naozaj unikátny cintorín. Synagóga bola síce zavretá, správca kľúčov je na dovolenke, smola, ale cintorín je voľne dostupný. Je už zo 17. storočia a je udržiavaný. Tráva síce už podrástla, ale aj to má svoje čaro. Medzi náhrobnými kameňmi (je ich mnoho, jeden vedľa druhého) sa dá pekne chodiť a je ich tu ohromné množstvo. Vstupná brána nie je len brána, je to budova, ktorá slúžila ako márnica a obradná sieň. Je hneď za synagógou a je to len kúsok od námestia. V ich blízkosti je ešte pár domov v ktorých kedysi židia žili.

Hranice prechádzame po 15-tej hodine cez Boboszów, Česká strana patrí pravdepodobne pod Králíky. Posilnený domácimi šniclami (nie rezne, šnicle!) pokračujeme a s nadšením stojíme v Biedronke. No s nadšením, skôr sa sami na tom smejeme, ale pivo je pivo. Ešte provokačne pošleme domov jednu vyškerenú „svojku“ spred obchodu a pokračujeme na Rydzynu. Ja nerozumiem tej ich gramatike, skoro všade je tvrdé Y.

Rydzyna.

Mesto je 220 kilometrov za hranicami, je osem hodín večer, ale ešte svetlo. Príjemné večerné slnko čoskoro zapadne, tak sa ešte prejdeme okolo zámku a po starých uličkách mesta. Samotné centrum, teda malé námestíčko, je len kúsok od zámku. Malý okruh okolo strednej školy, kostola svätého Stanislava a starých uličiek sa dá spraviť za pomerne krátky čas. Na námestí sú pekné budovy s maličkými obchodíkmi. Staromestské jadro a jej historické pamiatky dostali pomenovanie „perla poľského baroka“. Mesto bolo založené v 15.storčí a tiež aj zámok - hrad tu postavený. V 17.storočí bol prestavaný na barokový vzhľad. Teraz je v jeho časti aj hotel, a práve dnes sa tu chystá svadba. Za zámkom je vodná nádrž, neviem ako to presne nazvať, ale vo veľkom parku je (okrem srniek a kačíc) niečo ako obrovská vymurovaná plytká nádrž na vodu a park je obohnaný vodnou priekopou. Mimochodom, tento zámok, hrad, hotel je veľmi fotogenický. A vedľajšie budovy školy tak isto. Predpokladám, že kedysi boli súčasťou zámku, alebo s ním mali niečo spoločné.

 Na večeru si dám nutelový chleba, zapijem desperadom a ideme do hajan. Zajtra nás čakajú ďalšie pekné miesta. Tak pre dnešok dobrú noc.

Dovolenka Čechy 2021 (4.)

 Deň 4. – ŠTVRTOK

Pokračujeme do Olomouca, originálnym názvom Olomóc. Viktor s Jiřinkou nás privítali, karavan sme zaparkovali v asi najužšej uličke celého mesta (pred ich domom) a ideme na fakultatívnu prehliadku mesta. Sprievodca Viktor, dobre naladený rodák „vodsuď“ v dobrej kondícii nás povodil asi po 90-tich percentách historickej časti mesta. To, že Olomouc je krásny sme si mysleli, ale nevedeli sme, že je to druhé najhistorickejšie mesto v Čechách. Dokonca bol po Prahe a Vroclave v stredoveku tretím najväčším mestom krajín Koruny Českej. V určitých rokoch tu vyrástlo množstvo kasární a bolo svojím spôsobom vojenským mestom. Na druhej strane tu bolo množstvo kostolov, veriacich a biskupov (22 kostolov a chrámov, 12 kaplniek a 11 cintorínov). Tieto dva protipóly sú tu zrejmé v architektúre budov. Plus k tomu bolo mesto centrom vzdelanosti a tomu zodpovedalo jeho množstvo univerzít. Prešli sme niekoľko fontán, až ma nutká položiť súťažnú otázku: koľko je v meste korytnačiek? (oceľových, kamenných, malých, veľkých...)

Po prehliadke mesta ma Viktor s Jiřinkou zaskočili pripomenutím mojich narodenín. A ja som sa tešila, že na staré kvočky si už ľudia nespomenú, mýlila som sa. Prišli mi gratulovať aj Pavla s Petrom a to bolo to ozajstné Überraschung. To som nečakala. Sedeli sme až do tmy, keď sa začali sťahovať búrkové mračná. Svine. Neutiekli sme im, vláčime ich všade za sebou. Ide riadna hrmavica. Snáď neudrie blesk do ich domu, no dva krát na to isté miesto hádam nie. A naše dievčence spia na ulici v karavane, to budú mať spánok. Tak dobrú noc.

Deň 5. – PIATOK

Že je slnko vysoko mi do postele prišli oznámiť dva krásne pudlíky. Malé plyšové mojkadielka. Dnes pokračujeme v ceste domov. Raňajky ešte u Viktora a Jiřinky, ale potom už cesta domov. Pôvodne sme sa chceli ešte cestou niekde zastaviť, ale Dianke už prišiel termín na očkovanie práve na dnes. Aj tak už čas nedodrží, tak aspoň dátum aby stihla. Na hraniciach na Slovensko sme mali nachystané všetky potrebné papiere v ruke, colník len mávol rukou aby sme pokračovali v ceste. Asi predpokladá, že dovolenkári v karavane pri ceste rátajú s potrebnými vecami a majú všetko. Tak díky kámo, aj ty si si ušetril robotu a čas. Domov sme prišli akurát k obedu. A potom šup, šup vybalovať karavan. Neznášam to.

Dovolenka Čechy 2021 (3.)

 Deň 3. – STREDA

Dnes je cesta jasná. Už s novými pasažierkami Diankou a Natálkou pokračujeme na Prachovské skaly. Jedno mestečko cestou ma zaskočilo, tu sa nabudúce zastavíme. Je to Vysoká Libeň. Pre vás ostatných nezaujímavé, ale pre mňa je tu ulica plná šumperákov. Že čo je to? Sú to domy, stavané v 70-tich rokoch a tejto architektúre sa hovorilo „šumperák“. Náš dom je v tomto štýle, a už nejaký čas ma to tak opantáva, že premýšľam nad fotoalbumom, zbierkou mojich šumperákov. No asi niekedy s tým začnem. Cestou naberieme aj inú spoločnosť. Mraky. Začnú sa za nami podozrivo plížiť, z bezpečnostných dôvodov pribaľujem do ruksakov aj pršiplášte. Ak patríte k ľuďom, čo si tento zázrak občas pribalia do tašky, tak odporúčam to vydanie, čo je balené v loptičke ako prívesok na tašku. Je to síce pršiplášť iba z takého lacného materiálu ako z igelitového sáčku, ale zaberá minimum miesta. Po dobrom vysušení sa dá na rovnej ploche dokonale zložiť, vytlačiť prebytočný vzduch a pri troške snahy ho znova poskladáte do origoš loptičky v ktorej ste ho kúpili (alebo ako suvenír dostali). Tento fantastický vynález niektoré firmy robia ako repre-darček. Good job!

 reklama na triedený odpad:

Takže logicky vás teraz napadlo, že sme zmokli. Áno, ale mali sme spomínané pršiplášte a ten dážď bol len drobné mrholenie, číslo 117 z knihy „Stopárov sprievodca galaxiou“. Martinus Stopárov sprievodca galaxiou.

Otriasli sme sa od dažďa, natankujeme 38 litrov za 1183,- poctivých českých korún a pokračujeme k odporúčanému miestu (Túlavá kamera) Kuks, konkrétne Hospital Kuks. Je to pomerne neznáme miesto, ale o to príťažlivejšie. Očarí už zvonka. Zaparkujeme na starom tenisovom hrisku (parkovisko) a vojdeme do úzkej uličky v dedinke. Spod stromovej aleje sa pozeráme na druhý breh úzkej rieky ktorá tu preteká. Je to Labe. Je to zhruba 70-ty kilometer rieky, ale vôbec sa to tak nezdá. Tu, na svahu jedného z jeho brehov je postavený zámok, v ktorom je (bol) hospital, ako zámok vlastne ani nikdy nefungoval. Táto perla českého baroka pochádza zo začiatku 18-teho storočia. Založený hrabětem Františkem Antonínem Šporkem ako miesto odpočinku vyslúžilých vojakov. Okrem toho, že sa na ňom podieľali významní architekti je tu aj monumentálny kostol Najsvätejšej trojice a jedno MEGA zaujímavé miesto – jedna z najstarších lekární v úžasnom renovovanom rozprávkovom stave. Množstvo šuflíčkov, fľaštičiek a skriniek vás očarí. Presúvame sa do priestorov v ktorých sú uložené originály sôch z nádvoria od autora Bernarda Brauna. V jednej rade sú neresti, v druhej ako pozitívne zrkadlo - cnosti. S výkladom slečny sprievodkyne je to zážitok, človek si uvedomí ten tenký ľad medzi dvomi vlastnosťami ľudských zmyslov (alebo nezmyslov). Ešte jedna zaujímavá vec je tu cenná a asi aj raritná. Kedysi ľudia nebrali smrť ako niečo zlé, nemali z nej strach, tešili sa na niečo lepšie v ďalšom štádiu svojho nadpozemského putovania. Je tu dlhá chodba s množstvom nástenných malieb, tento cyklus malieb má názov Tanec smrti. Je to zobrazenie rôzny ľudských osobností, od najchudobnejších po najbohatších, ako tancujú so smrťou a tešia sa na druhú stranu. Teraz sa to zdá morbídne, ale v čase fungovania hospitalu to bolo niečo povzbujúce.

Historický areál nie je len hospic, je to aj cintorín za ním, ale hlavne proťajší breh odkiaľ sme prišli. Sú tu už len náznaky, pôvodné budovy vyhoreli. Na tomto brehu Labe boli kúpele, je to breh života. Hospital je na brehu smrti, kúpele boli na brehu života. Okrem kúpeľných budov a sôch tu bolo „lázeňské divadlo“, kaplnka, orloj, kolonáda. Schody s kaskádovými žľabmi s vodou z Kukského prameňa (počas slávností tu tieklo víno) nás privedú dolu k Labe, cez ktoré je drevený most. Za ním (už na brehu smrti) bolo závodište so sochami trpaslíkov a bludisko.

Na malé mestečko až príliš krásne miesto s neuveriteľnou históriou. Skúste ho navštíviť a choďte so sprievodkyňou aj dovnútra, pozrite si maketu pôvodného rozloženia a budete prekvapení.

Do kempu Stříbrný rybník pri Hradci Králové sa dostávame v čase, keď už doma bijú na veži hodiny a keď sa už deti majú ponáhľať domov. Je sedem hodín večer, síce svetlo, ale večerníček začína za pár minút. My si platíme nocľah na jednu noc a s miernym šokom sa dozvedáme, že v tomto kempe sa platí aj za to, že si pri karavane roztiahnete markízu. Čítate dobre. Otázka na recepcii: „budete rozťahovať aj markízu? 40 korún.“ „Prosím? Robíte si srandu?“ „Nie. Tak sa platí.“ Myslím si, no cica, ty za to nemôžeš, ale tvojho nadriadeného asi porodil kôň. Lepší fór som ešte nepočula. „Ano. Budeme mať aj markízu.“ Už len preto, aby sme podporili kemp. Neviem, či sa smiať, alebo zaplakať, tak si vyberám z výkladu a dáme si pivo. Okrem toho, že kemp má nového majiteľa a príplatok za markízu, sú tu aj nové budovy bufetov, požičovňa detských šľapacích štvorkoliek, ktoré vás za bieleho dňa môžu stáť život, alebo prinajmenšom zdravé nohy. Je tu nový mini kruhový objazd slúžiaci hlavne týmto detským šarkanom. Riad idem umývať až po tme, keď je riziko sťatia štvorkolkou nižšie. Spíme dobre, a náš spolupútnik dážď dal o sebe zase v noci svoje echo.