Palubný denník karavanistu (5.) POĽSKO

 Deň 5. UTOROK

Dva dni na jednom mieste je už dosť. Je tu priestor na bicyklovanie a poznávanie, ale treba ísť ďalej. Po raňajkách sme odbočili na hlavnej ceste doprava a našim cieľom bol Kolobrzeg. Aj tu je jedna z Poľských laterní a teda mierime tam, ale ešte predtým sme cestou dali napiť našemu karavaníku.  

Kolobrzeg

 je už väčšie mesto a teda parkovanie nebude až takou hračkou. Hľadáme podľa google.map a našli sme niečo v uličkách medzi hotelmi, firmami a obchodmi (54.179242, 15.567964). Maják je na jednu stranu, mesto na druhú. Na ceste do starého mesta sú veľmi pekné námestia. Tá pani v Nadziei pod krížom nám povedala, že Kolobrzeg je pekné mesto a naozaj.  Cestou okolo Baziliky panny Márie sme prechádzali popri Pamätníku milénia, ktorý je venovaný 1000 rokom kresťanstva v Pomoransku (tunajší kraj). Z ocele sú vyobrazení dvaja panovníci a dvaja pápeži Ján Pavol a Benedikt. Pamätník je ako pocta poľsko-nemeckému zmiereniu a stretnutiu dvoch panovníkov v roku 1000. Oproti radnici sme si sadli na kávičku a niečo strašne štipľavé k jedlu a vychutnávame si vôňu mesta.

 Čas sa kráti a pokračujeme k prístavu, pretože ten je ešte pekné dva kilometre peši. Ideme okolo zaujímavého, až smiešneho domu, tiež z tehál ako 90% historických stavieb tu. Dom je zreteľne starší ako ostatné, štíhly, vysoký, s úzkymi gotickými oknami. Na prvý pohľad sa zdá, že nemá ani dvere. Je to posledný pozostatok zo stredovekého opevnenia v meste. Pôvodný smer opevnenia opticky udávajú železní rytieri po jeho jednej strane a kovoví vojaci druhej svetovej vojny na strane druhej. Kopneme do vrtule a upevníme náš smer na prístav. Ten už z diaľky oznamuje veľké ruské kolo len kúsok od majáka. Ten je postavený v roku 1945 (tak isto z červených tehál), vysoký 26 metrov, na kruhovom vyvýšenom svahu na pravej strane jedného z dvoch mól. Tie sú vysunuté oblúkovo do mora, obsypané betónovými vlnolamami a hrubým múrom nad pešou promenádou. Móla majú dĺžku zhruba 500 metrov a na ich konci sú červené oceľové veže pomedzi ktoré vchádzajú do prístavu hlavne výletné a turistické lode. Lapači turistov lákajú ľudí na krátku plavbu pirátskou loďou. Poza svah s majákom prejdeme na námestie so stánkami a bufetmi a pomaly sa už presúvame na parkovisko. Sme radi, že nám tam vôbec dovolili parkovať, pretože je to parkovisko pre osobné autá a ten náš bydlík tam tak trošku zavadzia a berie miesto. Ale ujo bol fajn a dal sa ukecať, možno je už zvyknutý.

O jednej hodine sa už približujeme k dedinke Gaski. Cesta je taká... no ideme na dedinu, asi na koniec sveta, snáď tam bude kde parkovať a bude dobrý prístup k majáku. Ako sa tak vezieme „na koniec sveta“, vytrasení zo starej asfaltovej cesty, odrazu BUM! Popri ceste fronta zaparkovaných áut a my zisťujeme, že toto má poriadne ďaleko od konca sveta. Je tu čulý poľský turistický ruch. Kolotoče, bufety, stánky, suveníry... a laternia. No skúste hádať akej farby. Je vysoká necelých 50 metrov, bola postavená v roku 1878 a na jej vrchol vedie 190 schodov. Tento maják je podobne ako ostatné zapísaný do registra pamiatok, myslím, že právom, pretože tieto majáky sú naozaj jedinečné. Kedysi v ňom svietilo olejové svetlo. Po vojne, v roku 1948 bol znova daný do prevádzky, dnes už však za šošovkou žiari 1500 wattová žiarovka. V jednom z občerstvení sme si dopriali poľskú zapekanku. Je to niečo ako... no k čomu to prirovnať? Obdĺžnik cesta a na ňom uložené všeličo podľa druhu a výberu. Ako pizza, ale hranatá, do jednej ruky a na nej podľa menu ponuky: šunka, syr, alebo šampióny a syr, rôzne. A to všetko zapečú a dajú vám to do ruky na dlhom papieri celkom horúce a chrumkavo zapečené.

Pokračujeme v ceste a chuť na kávu sme dostali v dedinke Bukowo Morskie. Našťastie pred kostolom je odbočka na peknú tichú cestičku obklopenú stromovou alejou. Za červeným kostolíkom je malý parčík s pár náhrobnými kameňmi a krásne ticho. Len listy šuchocú nad  pokojom tohoto chrámu zo 14-teho storočia, a jeho mĺkvosť sa vznáša okolo. Tu je to správne miesto na kávičkové koťogo.

Cestou sme si stihli nakúpiť v Polo markete a ďalší terčík na našej mape, kemp Camper Park v dedine Kopaň (54.455937, 16.434366). Našli sme ho podľa uja gúgla, a cesta tam bola zase jedno veľké klamstvo. Idete, idete, už už máte pocit, že idete určite zle a v tom poli a lúke už nič nie je. Podľa hustoty domov a osadenstva ste tesne pred koncom civilizácie. A zrazu pár domčekov. Tu na kopci ďaleko od mora a vody. Chups! Ďalšie domy a ďalšie a zrazu kemp! Ano, naša GPS Zuzka sa nemýlila. Kemp, karavany, stany, ľudia. Turistické mini miesto. Tu, 4 km od mora, na zabudnutom kopci. Mračná sa mračia nielen na nás, zase sme so sebou priviezli aj dážď. Čierno čierna čierňava okolo, biele vrtule veterných elektrární makajú pomalým tempom. Zaujímavé. Človek by si myslel, keď je silný vietor, aj vrtule budú vrtulovať rýchlo. Ale nie. Tie biedne biele vysoké stvorenia to majú na vrtuli. Točia stále rovnako. A keď prešiel aj lejak aj čierňava, zložili sme bicykle a vybrali sme sa tie štyri kilometre k moru po panelovej (novej) ceste, potom ešte niečo vyše kilometra mestom k ďalšiemu majáku.

Darlowo.

Maják č.5 je 22 metrov vysoký a je tesne pri brehu mora, na začiatku 400 metrového móla. Postavili ho v roku 1885 a tiež prešiel viacerými rekonštrukciami. Po dĺžke móla sú na múre pamätné tabule, ktoré majú pripomínať významných ľudí z regiónu, ktorí prispeli k námornému hospodárstvu. Spiatočnou cestou sme si pomastili mlsné chute a dala som si gofri. Tak nahlas rozvoniavali, že: kúp si ma! Kúp si ma! No nekúp to. Bolo po búrke a odhadovali sme, že by mohla byť teplá voda v mori. Na panelovej ceste popri pláži sme sa dostatočne vzdialili od mesta dúfajúc, že sa okúpeme len tak, ako na tajnáša sa to robí. Teda hore bez, dole bez. Našli sme si miestečko, ale počas vyzliekania sa tu začali nejako množiť ľudia. Ja neviem, či tam majú hniezdo, či čo. A ešte aby ich nebolo málo, tak aj nejaké detské športové družstvo tu malo bežecký tréning priamo popri okraji špliechajúcich vĺn. A bolo po zábave. Tak aspoň v spodnom prádle na chvíľku sa vrhneme do mora. Zaťala som zuby a vošla do vody. A ona vôbec nebola studená! Len škoda, že slnko už zapadalo pomerne rýchlo a my bez svetiel na bicykloch sa musíme ponáhľať do kempu. Tak naspäť po piesku, po paneloch, po piesku a zase po paneloch, až sme prišli do dediny a už len dve ulice a sme v kempe. Na dnes stačilo. Aj zajtra je deň.