Palubný denník karavanistu (6.) POĽSKO

 Deň 6. STREDA

Po raňajkách ešte pofotím kemp, na google recenzie, lebo ten si stále pýta hodnotenie. Príjemný kemp, na to, že je na veľkom dvore dedinského domu, tak je dobre vybavený.  Pomaly sa presúvame cez Drozdowo do mesta

Jaroslawiec

A v ňom laternia asi 400 metrov od mora. Dosť nezvyčajne odstrčená, ale ak si zoberieme, že pochádza z roku 1838, tak nevieme aké bolo v tom čase jeho okolie. Možno, alebo asi určite nebolo okolo neho vystavených toľko budov ako teraz. Tento 33 metrov vysoký maják stojí pomerne v centre tohto mestečka. Je to tiež miesto, ktoré stojí za pohľad fotoobjektívu a tak isto bol v roku 1993 zapísaný do registra pamiatok. Budova pre jeho obsluhu je vedľa a dosť nezvyčajne v žltej farbe. Pôvodne sa v majáku svietilo repkovým olejom, potom plynom a nakoniec bol prerobený samozrejme na elektriku. Po vojne bol poškodený maják  opravený a v roku 1946 znova spustený do prevádzky. No v roku 1996 už bola nutná generálna oprava. Teraz je jeho dosvit 43 kilometrov.

Prechádzame mestami a mestečkami s ďalšími krásnymi cyklocestami. A všetky majú číslo 10 a 13. Kempy sú rozmiestnené jeden za druhým a všetky sú plné. Turistická sezóna vrcholí a všetci Poliaci sa stretli pri ich mori. Cesty medzi obcami sú nádherné stromové aleje. Fotka neukáže tú krásu a romantiku ako vaše oči vidia. Je to neopísateľné. Ale prečo? Prečo, prosím vás, toto môžu mať aj Poliaci, aj Češi, aj Maďari a my nie? Prečo sme takí hlúpi a všetky stromy vyrežeme, len preto, že šoféri sa nevedia sústrediť na to na čo majú a práskajú to do stromov? Ale stromy za to nemôžu. Prosím, nasaďme ich tam zas. Svet bude aspoň krajší keď už nie rozumnejší. Medzi maličkými dedinami sú síce zlé cesty, ale takéto romantické. A dvory domčekov sú ako výkladná skriňa plná hortenzií, muškátov a petúniek. Nádherné farby a upravené dvorčeky. Niekde tam, ani neviem kde presne, sme prechádzali okolo poľa, lúky, či skôr pastviny a na nej (!) porozkladané elektrické rozvodné skrine. No dobre, neboli len tak porozkladané, určite boli rozmiestnené a zakopané podľa nejakých plánov, ale tie logické rozloženia zanikli vo vysokej tráve a pôsobili smiešne.

Ustka.

V poradí ďalšia latarnia je na jednom z najznámejších letovísk tohto pobrežia. V jej blízkosti sú krásne pláže a veľa dovolenkárov. Tento maják je zaujímavý svojou osemhrannou vežou vysokou 19,5 metra. Budova obsluhy je prilepená k majáku a je so špicatou strechou orámovanou množstvom ríms a vežičiek, okienok a zaujímavých tvarov. Všetko to ako celok pripomína malý kaštieľ, alebo zámok s prilepenou majákovou vežou. Na námornú laterniu skutočne netradičný tvar. Táto budova z roku 1892 je zaujímavá aj tým, že nebola poškodená počas vojny a už v novembri 1945 obnovili jeho prevádzku a tiež rozdiel oproti iným majákom je aj ten, že nemá svojho strážcu. Ten opustil múry a svoju službu v roku 2010.

Od prístavu sa dá prejsť peši po mólach, ktoré robia výbežky do mora, lemujú prístavné vody a to je vlastne cesta ktorou vyplávajú a vplávajú lode do prístavu. Sú to zase hlavne turistické lode. Je tu mosadzná socha Syrény, Usteckého symbolu mesta. Stále je okolo nej plno turistov a vyfotiť si ju osamote je takmer nemožné. Ďalšou zaujímavosťou je tu, priamo v prístave, otočný most. Spája dva brehy, dve móla, dve pláže a vy môžete prejsť zo starého mesta do prístavu s loďami, loďkami a rôznymi bárkami kedysi sa pohybujúcimi na vlnách Baltu. Most má bielu oceľovú konštrukciu, je upevnený na strane prístavu a je to vlastne dlhé rameno, ktoré sa počas hlasnej sirény otočí a je prístupné chodcom a cyklistom.

Czolpino.

Tentoraz sa za majákom trocha prejdeme pešo. Parkovisko je priestranné, vstupné sa platí už pri vstupe do lesa, pretože ten je tu národným parkom, ako mnoho lesov popri ceste ktorú sme prešli. Pešia cesta je označená, no podľa množstva návštevníkov by ste ju našli aj tak. Ideme lesom do kopca a ten je naozaj hodný pomenovania Národný park. Machový porast medzi stromami je krásne zelený a jemný, ale vyšľapaný chodník nás dovedie až na kopec k majáku. Tento je vysoký 25 metrov, no je na vysokej piesočnej dune, presne tak, ako si majáky predstavujeme v knihách a filmoch. Je položený 55 metrov nad morom a ten 1,5 kilometer peši lesom nám to dal pocítiť. Bol postavený v roku 1875 a v tomto sa začínalo spaľovaním ropy. Až v tridsiatich rokoch tu bola zavedená elektrika. Momentálne sa tu stavia drevený chodník cez les k majáku, takže už čoskoro sa pravdepodobne nebude chodiť len turistickým lesným chodníkom, ale aj peknou drevenou lávkou. Zaujímavosťou majáka je, že bol neprístupný až do 90-tich rokov, pretože všade okolo bolo vojenské územie s raketovou vojenskou jednotkou. Teraz je už turistickou atrakciou a ak sa sem vydáte, tak potom to ešte nevzdávajte a po turistickej značke choďte až k piesočným dunám. Miesto podobné tomu nášmu na záhorí, ale tu je väčšie prevýšenie, viac otvoreného miesta a postupne sa cez ňu a les dostanete až k moru (na rozdiel od záhoria). Wydma Czołpińska, ako sa v Poľštine nazýva, je neustále sa pohybujúca duna. Jej najvyšší bod je vo výške zhruba 56 metrov. Je síce menej známa ako duna na Lebe, ale to je práve výhoda, lebo je tu aj o to menej turistov.

Cesta si žiada ďalšiu kávu a tú si dáme znova pod kostolom, tam kde býva najväčší kľud, tentoraz sme v dedine Cecenovo. Keďže cesta do Leby nevedie popri mori, poznávame zase krásy vnútrozemia. Medzi dedinou Klecinko, Poblocie, Cecenovo a morom je veľké jazero Lebsko a to od mora oddeľuje ešte wydma – piesočná duna ležiaca od Czolpina až po Lebu. A až vo Wicku sa odbočuje znova k moru.

Leba.

Ak chcete vidieť ako vyzerá natrieskaná turistická destinácia, tak Leba je jednou z jej reprezentantov. Previezli sme sa autom po meste, ale chytiť jedno jediné miestečko bez rezervácie niekde blízko mora nie je šanca. Ale veď my sme neprišli za bronzom, pieskom, ani chladným poľským morom, ale za poznávaním. Tak sme našli veľmi pekný kemp Marco Polo (54.756605, 17.550165). Za noc sme zaplatili 79,- Zlt, čo je cca 18,-€/2os/elektrika. Bicyklom je to k moru asi 1,5 km, takže nie moc. Vozili sme sa priamo po pláži, prišli sme lesíkom a zišli na pláž v mieste kde je nuda pláž. Ale nudista tam bol len jeden, toho sme zbadali ešte zhora, z duny. Chudák, nikto sa k nemu nepridal, tak sa obliekol a išiel preč. Vozenie po mokrom tvrdom piesku je krásne, málo ľudí na tejto strane pláže. Padli asi štyri kvapky a nad morom sa vytvorila krásna dúha. Dúha ako dúha, ale keď je nad morom, máte z nej iný pocit. Vychádzala z vody a najviac farieb vyniklo keď v pozadí bolo čierne mračno. Dobre viem, že vyfotiť dúhu nie je až tak jednoduché ako sa zdá, pretože na všetkých fotkách vyzerá rovnako. Ale akási automatika nedovolí pozerať sa na ňu a nevytiahnuť aspoň mobil. Fotka nestojí za moc, ale snáď mi ju bude pripomínať. Pokračujeme v pieskovej jazde, ale sú tu od nás ešte väčší frajeri. Doslova jazdia na vode na kitoch. Odborne sa to volá kitesurfing alebo kiteboarding, a nemali len také hocijaké kity, ale tie veľké s dlhou plutvou zospodu. Farebné plachty ich lietajúcich „padákov“ vytvárali na oblohe pestré šarkany. Áno, bolo to ako jesenné púšťanie šarkanov, pretože ich tam bolo toľko.  V týchto miestach je posledný kemp na ceste k pláži, ktorý bol tiež naplno obsadený, a pravdepodobne obsadený takýmito mladými partiami surfistov.

Ešte chvíľu sa vozíme po meste plnom turistov. Okolo železničnej stanice, večerným mestom plným turistov, okolo ramien rieky Leba, ktorá sa tu vlieva do mora. Prvý krát som bola v múzeu voskových figurín. Doteraz som tomu nejako moc nefandila, ale teda musím uznať, tie figuríny sú ako živé. Ja ako starý rypák som si ich popozerala detailne, takže (pre tých čo tam ešte tiež neboli) je to taký pocit, že vy sa im dívate hlboko do očí, alebo na tvár, pehy, chlpy na tvári a stále ste v takom blbom pocite, že zrazu na vás spravia HU! A vy sa poserete. Ako ozaj živý ľudia. Trošku možno vadilo len to, že všetci sú zobrazení v mladom veku, čo už teraz na nás pôsobilo dosť zvláštne a už sa tak na seba nepodobali. Akože pri spomienke ako vyzerali kedysi je to reálne, len teraz to tak nejak nepasuje, že predsa teraz sú iní, no a preto vlastne ani neviete, či sa podobajú. Ale ten život v očiach tam bol. Plus bolo, že figuríny boli tak naaranžované, že dali priestor, aby sme sa s nimi mohli fotiť. Napríklad voľný bicykel vedľa Mr.Beana, alebo prázdne štartovné miesto vedľa Usaina Bolta, prázdna stolička medzi americkými géniami...

Deň sa chýli k svojmu príjemnému slnkom vyhriatemu záveru a my musíme trafiť naspäť do kempu. Ak by to bolo na mne, tak ho hľadáme ešte na obed ďalšieho dňa. Našťastie všetci nemajú také orientačné schopnosti ako ja a preto nám to do kempu ani dlho netrvalo.