Stránky

nedeľa 27. decembra 2020

Impingement syndrom

 Ako to vlastne začalo, čo to naštartovalo...

Ťažko povedať. Možno niekedy keď som zdvíhala ťažké bedničky v robote, možno keď som každú jar a jeseň nosila kaktusy hore dole von a dovnútra. Ale tých 1500 kvetináčov by som po troške nosila asi mesiac. Asi to bolo jedno s druhým, ruka bola namáhaná viac ako chcela. Potom si spomínam, že prvá bolesť tohoto ramena bola, keď som šila kryt na auto. Bol to taký ťažký materiál, niečo ako gumová plachta. Pri druhej plachte to bolelo, ani som ju nedokončila, až keď bolesť ustala a materiál mi zavadzal, som to dokončila. A potom jedného dňa, tuším na jeseň, sme tlačili auto, s prázdnymi vyfučanými kolesami po tráve. Išlo to ľahšie než som čakala, jediné čo som po tom cítila bolo zápästie. Ale možno toto bola tá kvapka do pohára, čo pretiekla a spustila to. Potom ten chlad v robote už nedal šancu to zahojiť. Vekom je človek háklivejší aj na prievan, aj na teplotu a ja som vždy mala radšej teplé leto ako chlad a zimu.  Tou zimou človek vopchá hlavu medzi plecia a inštinktívne si myslí, že mu bude teplejšie. Mala som v robote na sebe päť vrstiev a ešte aj ručník na krku, no ten chlad liezol aj do rukavíc. Niekedy v januári, keď som zažla lampu v izbe, ma prvý krát pichlo v ramene. Bol to pohyb takým spôsobom, že medzi dverami som ľavou rukou akoby spätným pohybom (k sebe) ťukla na vypinač. Tento čudný uhol asi spôsobil to pichnute. Potom som pri prudších pohyboch, alebo zvláštnych uhloch rukou cítila bolesť. Aj som sa nahrievala, aj natierala flectorom, aj turmalínovú bandáž skúšala. Neprestávalo to, skôr sa to stupňovalo.

A tak tu teraz maródujem a počítam následky.

V januári, presne 22.1.2020 som po odporúčaní navštívila doktora Mašana, neurológa. Začal vyšetrením a obstrekmi a ja som sa tešila, že sa toho čoskoro zbavím. Mýlila som sa. A pritom som nebola ďaleko od zlepšenia, keby....

Impingement syndróm. Diagnóza podľa sonografického vyšetrenia. Laický popis je taký, že tam niekde v ramene, blízko kĺbu,  mám výrastky, tie mi tlačia, alebo privierajú nervy pri pohybe.

Prvé vyšetrenie a obstreky ma stáli 70,-€, ďalšie rehabilitácie u neho v ambulancii 23,-€, potom zase obstrek a rehabilitácie 53,-€ a potom zase 20,-, a tak ďalej... Spolu za asi mesiac a pol okolo 200,-€. Ale nevadí. Teda nevadilo by to, keby bolo aspoň malé zlepšenie. Po poslednej kortikoidovej injekcii, keď už to malo byť lepšie, doktor skonštatoval, že keď už ani toto nepomohlo, tak jedine laparoskopická operácia a výrastky na kosti obrúsiť. Doplatok na operáciu 250,-€. Tak som si povedala, že celý život platím zdravotnú poistku, tak si tú operáciu vybehám po štátnych doktoroch a nech to platí štát. Lenže človek mieni a príde corona. Zastavil sa život, zavreli sa školy, lekári mali obmedzene otvorené ambulancie. Veď za mesiac, možno viac, to prejde a budem chodiť po doktoroch. Lenže situácia sa trošku natiahla. Keďže ruka bolela, a stále viac, začala som si ju šetriť a obmedzovať pohyby. Nosila som ju ako prívesok vedľa seba, hýbala som ňou menej, aby som ňou niekde nebuchla, nezvrtla a nebolela ma. Bolelo ma buchnutie pleca, prudší pohyb rukou, vytočenie ruky po jej prirodzenej rotácii. V noci som sa stále budila na bolesť, musela som aj hodinu sedieť na gauči, kým ruka „nesadne“ na miesto a prestane bolieť. Nemohla som spať na boku, ani na bruchu. Moje spanie bolo obmedzené na ľah na chrbte a tak sa celú noc spať nedalo. Bolo to viac krát za noc a často až tak, že som len sedela a plakala. Po pol hodine, niekedy po hodine bolesť prešla a ja som si ľahla do postele. Niekedy tak na 2-3 hodinky a potom znova. V ľahu akoby mi tam niečo vyskočilo z normálu a tlačilo na nerv. Ruku som mala zablokovanú tak, že som ju nedokázala upažiť, zdvih od tela bol zhruba 45 stupňov. Najlepšie mi bolo, keď som ruku držala pri tele akoby som mala teplomer, do postele som líhala s dlaňou na ramene, ako keď sa drží ruka pri tele po odbere krvi. Nedokázala som si umyť hlavu, natrieť plecia, sprchovanie a kúpanie bolo pre mňa veľká robota. 

Koncom apríla mi môj masér povedal, aby som išla na magnetickú rezonanciu, že teraz tam nie je taký nával ako normálne cez rok a rýchlo sa vybavím. Tak najprv ktorému lekárovi ? Až 12.5.20 som mala termín na ortopédiu.  Všetko som mu povedala, že obstreky už mám za sebou, že moja diagnóza podľa dr.Mašana je impingement syndróm. Poslal ma na rengen, ten som stihla na otočku a okrem iného vraj mám aj zodratú platničku niekde v krku, medzi 6. a 7. stavcom. Tým sa asi vysvetľuje to chrupkanie počas cvičenia pri otáčaní krku. Ozaj, musím poznamenať, že nie som tvor lenivý a stále som (aj keď už menej) cvičila základné naťahovacie cviky. Možno keby pre coronu neprestanem chodiť na tanečnú, tak to až takto nedopadne. Ale ja už som bola v štádiu, že som mala problém zdvihnúť ruku, nie ešte niečo ňou robiť. Mala som problém umyť riad, oškriabať zemiaky, ustlať postele a nie ešte vešať prádlo. Pri tejto činnosti som musela vyzerať ako skrútený paragraf, alebo ako človek s čiastočnou obrnou.  Problém bol takmer s každou prácou, pretože ten pohyb ruky a akákoľvek rotácia svalstva bola utrpením.

Od bolesti mi bývalo zle. Ako keď si pribuchnete prst do dverí. Bolo mi zle od žalúdka, zoslabla som a bolo mi ako tesne pred vracaním. Nevládala som. Len ľahnúť a spať. Najhoršie to bolo v robote. Už som sa cítila ako múmia. Doma po menšej robote som musela odpočívať. Nič ma nebavilo. Najhoršie je, keď človeka prestanú baviť aj jeho koníčky. Už som bola zúfalá, stále mi bolo do plaču. Tešila som sa na operáciu, nech už to konečne je.Je to síce blbé zistenie, ale teraz, v tejto boľavej situácii som začala chápať nevyliečiteľne chorých, prečo uvažujú nad samovraždou. Asi sa zhrozíte nad mojimi myšlienkami, ale sú situácie, keď si človek uvedomí, aký je bezmocný.



Po rentgene som dostala lístok aby som sa objednala na magnetickú rezonanciu, tam som sa vlastne u lekára aj sama pýtala. Toto by malo ukázať poškodenie kĺbu. Objednaná som bola už za dva týždne. Medzitým som vybrala dávku flectoru, doktor sa čudoval, prečo som doteraz nemala nič na zápal. Po vyše týždni som mala výsledky a bolo jasné, teda doktorovi, že tam to zúžené miesto je a priviera mi to (asi) nervy a preto to tak bolí. To miesto malo 4-5 mm a normálne má byť 9 mm. Musím spomenúť, stále som chodila do roboty, našťastie len každý druhý deň. Ortopéd mi odporučil doktora v Bánovciach, tak ma potešil, že čoskoro sa problému zbavím. Lenže v Bánovciach som sa dozvedela, že mi to nebude robiť, kým ruku nerozhýbem, nerozcvičím, aby som ju mala normálne pohyblivú. Dátum na redres (násilné naťahovanie a otáčanie svalov a ruky) som mala na 9.7.2020 (PN-ku mám od 8.7.20). Potom hneď 10 dní intenzívneho cvičenia aby svaly zase nestuhli a nezrástli dokopy. To som netušila, že naše zdravotníctvo je také flexibilné, že termín na vyšetrenie v rehabilitačnej ambulancii dostanem až na 23.7. Hneď po zákroku ruka bolela, že som plakala na posteli. Nie plakala, revala. Sestrička po asi 10 minútach prišla a dala mi do žily niečo od bolesti a behom chvíle bolesť ustupovala. Ale nie až tak aby som si unavená pospala. Ruka bolela stále dosť a ja som len čakala kedy sa bolesť ustáli aby som mohla ísť domov. Je to jednodňová vec v nemocnici, bez nutnej hospitalizácie. Doma už bolo lepšie. Po 15-tich rokoch som zistila, že naša posteľ je polohovateľná a ja som „spala“ po sediačky. Človek by neveril, aké je náročné sa vyspať celú noc po sediačky. Hlavne keď to bolí a na tej ľavej strane ležať nemôžem. Ale na druhej strane musím skonštatovať, že to nebola už taká veľká bolesť ako pred zákrokom. 
Izba o akej sa mi ani nesnívalo:

Čo sa týka cvičenia. Asi najviac mi pomohol sused Braňo. Síce chodí domov len od štvrtka na víkend, ale ale cvičil somnou poctivo, vysvetlil mi, v čom je môj problém a od neho som toho vedela viac ako od lekára. Nedá sa cvičiť cez bolesť, ako hovoria všetci doktori. Keď vás to bolí, ako keby vám ruku lámali, tak vám nepomôže ani ibalgin, ani flektor ani nič. Jednoducho to nejde. Jediné čo sa dá, je cvičiť na hranicu bolesti, nádych, výdych, podržať, uvoľniť a znova. Pomaličky po dňoch sa tá hranica uvoľnuje. A cvičiť poctivo každý deň viackrát. Ruka sa pomaly začala uvoľňovať, nie až celkom ako treba, určitú časť mám stále zablokovanú, ale snažím sa. Popravde, už po týždni ma to prestalo baviť. Ale teraz som v takom režime, že dva krát za deň si stanovím čas a cvičím. Prvý krát 20-30 minút doobedu, po obede hodinu v kuse. Niekedy cvičenie musím skrátiť. Niektoré bolesti sú zvláštne. Pri cvičení na prah bolesti mi ostáva zle. Na vracanie, mdloby. Musím prestať a v polosede oddychovať. Rehabilitácie za štátne sú ako cvičenie v materskej škôlke. Zmerajú vás na začiatku a na konci, o koľko, o aký uhol viete lepšie zohnúť ruku. Kto poctivo necvičí aj doma, len tu, má to márne. Ale asi najlepšia je tu tá elektroliečba a možno aj to svetlo – biolampa. Uvidím čo dostanem po kontrole v rehabilitačnej ambulancii. Vraj na elektroliečbu mám nárok raz za tri mesiace. Super štát. Prvý krát v živote som na PN-ke a také obmedzenia. Možno treba uvažovať o zmene poisťovne. 

Jednoznačne a zreteľne vytŕčajúca ľavá lopatka. Nedrží na svojom mieste, ale hýbe sa s rukou. Tak kosť stále pri cvičení vychádza pod pazuchou. Maximálny zdvih ruky po zákroku:


Tak okrem Braňovej rehabilitácie som bola aj na akupunktúre. Neviem posúdiť do akej miery to ovplyvnilo môj stav, dúfam, že to prispelo a idem zase. Ale určite mi pomáha to denné cvičenie a vyhrievanie ruky na slniečku. No a niektoré pohyby mi od začiatku išli v bazéne lepšie. Tak tam si ruku ešte k tomu troška naťahujem. Niekedy sa zamýšľam, aké prirodzené pohyby sú teraz pre mňa vlastne cvičením. Zdravý človek si povie, že veď nič to neni, nič nerobím. Ale keď ležím na zemi a upažím, a položím ruku ešte vyššie než len upažením, tak sakramentsky tie svaly bolia. Potom masírujem, mentolové maste, hrejivé a podobne, stláčam boľavé body a znova naťahujem.  Noc ešte stále neprespím. Je vyše mesiaca od zákroku, budím sa dva, tri krát za noc, každé otočenie na posteli je s bolesťou, ale je to nič proti tomu, ako to bolo predtým. Už som asi 5 mesiacov poriadne nespala. Ale raz to dám. Teraz sa v noci už len prejdem po dome, „občas“ niečo schrúmem, napijem sa, wc-ko a asi po 15 minútach idem spať. Ak sa mi nechce spať, tak sa hrám na mobile. Dokonca už som pár krát prespala tak, že som sa len zobudila, posadila a po 2-3 minútach  ľahla znova.

Keď som si začiatkom leta upratovala skriňu, tak som si veci triedila podľa dvoch kritérií. Všetci si ich triedia: vojdem sa/nevojdem sa. Alebo moderné/obnosené. Ja som podľa vzorca: vyzlečiem si ich sama/vyzlečiem si ich s pomocou druhých. Lebo vyzliekanie trička, šiat je pre mňa obrovský problém.

A tak som si povedala:
Môj cieľ keď sa to všetko skončí a budem zase v dobrom stave:
- oholím si nohy
- zafarbím vlasy
- dám si zase po dlhom čase gelové nechty
- oblečiem si niečo krásne z mojej preplnenej skrine
- nájdem si novú prácu.
Zatiaľ mám splnené len prvé dva body. A tak si tu sedím, bilancujem uplynulých dvadsať rokov a rozmýšľam, o čo som múdrejšia a čo som pokazila. Bolo by toho viac, tak ostanem pri zemi a aspoň si budem plniť moje malé sny. Veď budúci rok mám 50 a je toho ešte dosť čo chcem stihnúť.

Kontrola v Bánovciach na ortopédii ukázala, že som slabo cvičila. Vraj prečo som tak neskoro po zákroku mala rehabilitácie (no prečo, lebo Piešťany), ako somnou cvičili, keď tú ruku nezdvihnem až hore (no prečo, lebo...), a že takto teda nie, či sem chcem chodiť ešte päť krát. Hovorím mu: pán doktor, keby ste vedeli aká je situácia v Piešťanoch, tak poviete ako som dobre postúpila, ako som dobre cvičila. Aj to len preto, že cvičím poctivo 2x denne. A na operáciu chcem ísť aj preto, lebo pri niektorých cvikoch ma dosť ostro pichá v ramene. Nie bolesť z krátkych svalov, ale ostré pichanie, predpokladám, že tie výrastky.

Takže znova. Mám termín na ďalší redres, plus k tomu obrúsiť výrastky – artroskopicky. Je mi zle pri predstave tej pooperačnej bolesti, ale utešujem sa tým, že ruku mám už čiastočne rozhýbanú, takže už mi nebudú trhať všetky tie svaly čo prvý krát. Musím vymyslieť ako to vyriešim s rehabilitáciou, nech to už nepokazím. Ako možné riešenie sa ukázalo cvičenie v NURCH-u. Lenže pre túto pandemickú situáciu sa mi ambulantne nemôžu venovať naplno, teda denne. Pani doktorka mi poradila žiadosť o hospitalizáciu. Tak som si ju podala, ortopéd mi žiadosť bez problémov podpísal, tak som čakala, či sa mi ozvú. Medzitým som oslovila jednu pani, ktorá tam pracuje o súkromné cvičenie. Súhlasila. Ale aj tak mi povedala, že základ je, cvičiť pomaly. Nie rýchlo a prudko, ale pomaly, s nádychmi výdychmi, postupne posúvať hranicu bolesti. Denno-denné cvičenie je základ.

5.október 2020 bol zlomový deň. Bola to šanca dať sa dokopy a nepremárniť to. Bála som sa tej bolesti po zákroku, ale bola to moja jediná možnosť ako s problémom skončiť. Stratiť som už nemala čo, len získať.

Každý deň cvičí somnou:

POTOM.

Po prebratí z narkózy som sa cítila hrozne. Prvá otázka sama sebe bola: bolo mi to treba? Ozaj som sem mala ísť? Nemala som sa vykašľať na to a radšej poctivo cvičiť ďalej? Ale snáď aspoň to pichanie prestane. Mala som po operácii a vedela som, že toto bol krok späť. Možno aj päť krokov. Jediné čo bolo pozitívne, bola moja nálada. Ja som našťastie pozitívna nebola, lebo test na covid pred operáciou dopadol v môj prospech. Nálada bola na izbe dobrá. So spoluležiacou sme prekecali noc do pol tretej, lebo obidve sme na tom boli tak, že toľko ovečiek v stáde nikdy nebolo, koľko by sme ich narátali, kým by sme zaspali. Prepustili ma domov už pred obedom. Cítila som sa dobre, až na tú ruku. Za dva dni mám pooperačnú kontrolu. Pohyby mojou rukou boli bolestivé a nepríjemné. Jediné čo ma tešilo, že mám nádej sa z toho dostať a zákrokom som nič nepokazila, môžem len získať. Spalo sa mi zle. Kto zažil, aké je to trápenie, spať celú noc v jednej polohe, vie o čom hovorím.

Dve pooperačné ranky, pekne sa hojace:

Doktor na kontrole ma sprdol, že prečo necvičím. Ale veď ešte sa nedá! A povedala som mu aj to, že rehabilitačná doktorka povedala, že cvičiť budú somnou až keď budú stehy vonku. A on na to: liečim vás ja alebo ona? A mal pravdu. Ľahla som si tam na lehátko a nasilu mi ju natiahol hore. Zatínala som zuby, slzy v očiach. Ale teraz si myslím, že mi to pomohlo. Ľahšie sa mi ešte v ten večer cvičilo. Nedala som síce celkom ruku hore, ale už to bolo rapídne viac.

Potom som už na žiadne rehabilitácie neišla. Na čo? Doma si zacvičím lepšie a doma sa niekto nájde, čo mi tú ruku zatlačí. Takže všetko odznova: hodina denne, nasilu s bolesťou, pri dobrej hudbe.

V októbri som ruku už podstatne lepšie natiahla. No kosť lopatky stále vychádzala von. Rotátorová manžeta nepracovala ako mala, jej svaly bolo ochabnuté a nedržali ju:

Počas týchto cvičení som samozrejme musela predlžovať moju PN-ku. Pri jednom predlžovaní sa ma doktorka spýtala, že kde cvičím. Ona potrebuje papier z rehabilitácií. To, že som doma, musí byť podložené. Bolo mi do plaču. Ja poctivo denne cvičím a ona mi ukončí PN-ku? Keby som chodila do roboty, tak nemôžem tak často a dlho cvičiť. Tak ma napadlo, že sa spýtam v NURCH-u. Po hube mi nedajú. Rehabilitačná doktorka mi povedala, že vzhľadom na situáciu ma nemôžu zobrať cvičiť ambulantne. Musela by som tam ležať. Volala som ďalej, že čo sa stalo s mojou žiadosťou o rehabilitačný pobyt. Hurá! Majú miesto voľné a v pondelok môžem nastúpiť. Teda samozrejme, ak budem na hromadnom testovaní negatívna. Super. Už len tento detail. Cítila som sa dobre, ale kým som nemala papier v ruke, nemohla som si zbaliť kufor.

Strávila som tam dva týždne. A to bolo asi to druhé najlepšie, čo som mohla spraviť (po cvičení s Braňom). Bála som sa výstrahy, že to bude bolestivé cvičenie, ale nevadí. Ak pomôže, vydržím. No nebolo to až také. Ano, chvíľami to bolelo. Lenže tie dievčence somnou cvičili a radili mi ako dýchať, ako držať telo, ako sťahovať svaly. A to bolo to najdôležitejšie. Technika! Ak má niekto podobný problém, môžem túto časť rozobrať extra. Počas pobytu v ústave sa dodržiavali všetky opatrenia. Takže strava v polystyréne na izbu, vychádzky len do mini parku v rámci areálu NURCH-u a hlavne rúška pri kontakte s ostatnými. Na izbe som bola sama. Aj to bolo jedno z opatrení -  po jednom pacientovi na izbe. Tak to bolo o to lepšie. Síce som sa nudila, ale wifi fungovala a bola som jednou z tých, čo pravidelne vyšľapávali dookola cestičky v parčíku ústavu. Kľud, ticho, veveričky na stromoch, vrany všade okolo. Niekedy bolo tuším počuť trávu rásť. Teda ak ju zrovna nekosila kosačka na vedľajšom futbalovom hrisku.

Dva týždne prefrčali a ja som sa cítila výborne. Viem, že už budem musieť stále cvičiť. Nezdvíhať ťažké a nenachladnúť. Ale už teraz som získala 80 percent svojej pohyblivosti naspäť. Na 100 percent to už nikdy nebude. Tak cvičím ďalej aj doma. Poctivo, až sa sama sebe čudujem. Rotátorová manžeta je ešte obmedzená, ešte to neni ono, ale zlepšuje sa.

Je december, idú vianoce. S novembrom mi skončila aj PN-ka. Mám brigádu, pár hodín mesačne, aspoň prežijem zimu. Cvičím poctivo, neflákam sa. Som asi na 90-95 percentách z pôvodnej pohyblivosti. Vďaka tomu, že som sa dostala dobrému ortopédovi a do NURCH-u. Sú tam zlatí ľudia. Možno, keby som tam išla po prvom zákroku, po prvom redrese, urýchlilo by sa viac vecí. Možno. Ale už sa konečne vyspím. Po niekoľkých mesiacoch plaču a bolesti. Už si dokážem umyť vlasy, vyzliecť oblečenie cez hlavu. Mám vyhraté..

Tak dobrú noc.

utorok 22. decembra 2020

Zoznámte sa: Toto je Miloš.

 Miloš je náš člen rodiny. Áno, pre tých, čo nevedia, tak okrem dvoch dcér, ich frajerov, rybičiek, kocúra a psa máme v rodine ešte jedného člena. Je to Miloš. Dátum narodenia veru neviem, ale bolo to asi v rokoch 2015-16. Našli sme ho v jednom ústave. Ústav pre v nedeľu sa nudiacich, v Bratislave, v jednom obchodnom dome. Neviem presne dôvod, prečo sme sa ho ujali, najskôr jedna z našich dcér horko zaplakala a zľutovala sa nad ním, veď zas nešlo o tak veľké zviera, že by sme ho neuživili. Lebo Miloš je kôň. Ale hlavne cestovateľ. Tí, ktorí mali tú česť sa s ním stretnúť osobne, tí nenavštevujú sociálne siete. Preto ho chcem predstaviť aj vám. Miloš je koník, malý koník. Žiadny lúčny koník ani cvrček, ale skutočný koník. Taký trošku menší, ľahší, nenáročný na stravu, a tiež je vyprateľný.

Cestovateľom sa stal v roku 2016, keď s nami absolvoval jeho prvú cestu do Estónska. Teraz si tu niekto vzdychne: no to je somarina, hračku nosiť so sebou. Tak ako nás to vlastne napadlo? Lebo už aj na to sa nás pýtali. Raz som bola na prednáške jedného českého kaktusára, ktorý cestuje za kaktusmi (hlavne) do Ameriky. Južnej, severnej, hocikde. A raz keď išiel, tak mu jeho dcéra dala do tašky malého plyšového bieleho (pôvodná farba) medvedíka. On jej sľúbil, že ho zoberie všade so sebou. A tak ho fotil všade. V reštaurácii, na púšti, pri kaktusoch, na kopcoch... a my sme sa na tých fotkách nesmierne pobavili. Tak nás napadlo, že aj my budeme mať svojho cestovateľa. Založili sme mu účet na instagrame. Ak by ste ho hľadali, tak hľadajte Miloshtravels.

Okrem Poľska, Litvy, Lotyšska a Estónska s nami cestoval a cestuje aj po Slovensku, bol v Maďarsku, Rumunsku, bol v Čechách a cez Nemecko, Dánsko prišiel do Nórska. Bol vo Švédsku, Španielsku, na Gibraltare, ale aj v Tatrách a na Záhorí. Videl Barcelonu, Sardíniu, ale aj Čičmany a prešiel feratu na Skalke. Fotíme ho na tých najzaujímavejších miestach. Občas sa na mňa aj niekto čudne díval, v lepšom prípade zasmial, alebo deti sa nadšene pozerajú. Puberťáci už menej nadšene. No sranda je sranda. Každý sa fotí všelikde vo svete, ja nerada zverejňujem súkromné fotky, že kde všade a čo sme videli. Tak náš Miloš vám ich ukáže. S ním uvidíte aspoň malý kúsok sveta. Ak by ste si chceli pozrieť jeho cesty, tak hľadajte, klikajte tu: Miloshtravels

Tak, a teraz keď ma uvidíte s malým koňom pod pazuchou alebo trčiacim z kabelky, tak sa mi nesmejte. Je to člen našej rodiny. Zoznámte sa: Miloš.

 Medzi kamarátmi:





štvrtok 3. septembra 2020

Potulky po Slovensku (4.)

Deň 4. – SOBOTA – Skalné obydlia, Čarovný Pukanec, Poľný Kesov nula bodov, nádej menom Diakovce. 

A rána jsou krásná.... 
Pod hradom Dobrá Niva sme sa v pulzujúcej hmle naraňajkovali. Tiekla ako čerstvé mlieko, nad hradnou lúkou sa rozprestrel uprostred leta jej závoj. Krásne stredoslovenské raňajky. Dobrú chuť prajem!                                                                                                                        

Za obcou Dobrá Niva som našla podľa mapy zaujímavý železničný viadukt. Aj GPS body mám zadané, skúsime pohľadať. Auto sme nechali za motorestom, ktorý už vlastne vôbec nebol motorestom, ale len opustenou budovou. Krížom cez pastvinu do vodohospodárskeho areálu (vstup zakázaný), hľadáme náš bod záujmu. V mieste, kde už lúčny porast dosahoval do výšky mojej hlavy (ja viem, nie je to moc), sa končila betónová (kedysi) cesta. Tu niekde to je. Áno, hore nad nami na kopci je železnica, bohužiaľ aj plot. Možno by sa dalo ísť hore, ale zem je mokrá, zelina vysoká a svah strmý. Vzdávame to a ideme naspäť. Tak nič. Žiadny viadukt sa nekoná.

Po ceste ešte jedno miesto, ktoré treba navštíviť, ale netreba zložito hľadať. Je to dedina a v nej kúsok histórie. Brhlovce. Skalné obydlia ľudí, z ktorých poslední tu žili ani nie tak dávno. Je to Slovenský unikát a právom si zaslúži zaradenie medzi najzaujímavejšie miesta nášho malého štátu. Pôvod nie je jednoznačný, mohli to byť úkryty pred Turkami, ale aj obydlia využívajúce chlad na skladovanie potravín. A možno oboje. Ulička v dedine má názov Šurda, je krátka, ale nesmierne fotogenická. Tento maličký skanzen je prehliadkou kultúry a spôsobu života kedysi. Pár domov je zariadených tradične s remeselníckymi nástrojmi, nábytkom, už len kravička a koza chýba. Na kávu sme si sadli v jednom malom domčeku, v štýlovej kaviarni, kde majitelia spracovávajú kožu a šijú tašky. Ponúkajú dobrú kávu, ktorá na tomto mieste dvojnásobne dobre chutí. Cestou sa ešte zastavíme pri kamennom moste a na dedinských gazdovských trhoch v Bátovciach, na dobrom mede. Ale už frčíme za Marošom do Pukanca. Tak ho ospevuje, také krásne fotky pridáva na net, že sa tam musíme staviť. Tiež sú tam gazdovské trhy, začínajú až na obed a on tam so svojou Klárou bude. Kým sa rozložili stánky na maličkom okrúhlom námestíčku (alebo skôr nádedinníčku), spravili sme si okruh po dvoch hlavných uliciach a zakotvili sme na káve. Trhy sú maličké, ale česť ľuďom, ktorí si dali tú prácu s výrobkami. Najviac ma očarili bábiky. Textilné, šité bábiky, ktoré ich autorka predávala, neuveriteľne namaľovala a dala im život. Raz si takú kúpim.

Prajete si med ochutený? Malinový, čučoriedkový, perníkový, rakytníkový, alebo do vareného vína?



Kde budeme spať dnes? Asi Poľný Kesov. Je tu termálne kúpalisko, oddýchneme si. Ale prídeme tam a nula bodov. Žiadny kemp, žiadna možnosť nocľahu. Kúpalisko je v strede dediny, vedľa cintorína a áut plná prdel, pardon, plné parkovisko, takže hlava na hlave. Kam teraz? Podhájsku dnes NAKA zavrela. Najbližšie a najistejšie budú Diakovce, aj keď moc dobrých správ som nepočula o tom, čo je s kempom teraz. Už ale naozaj unavení sme zaparkovali v kempe, ktorí patrí majiteľovi špedičnej firmy. V areály parkovali hlavne kamióny a v ubytovni bývajú šoféri. Jazyku sme nerozumeli, takže Slováci to neboli. Kúpalisko je ohradené plotom, no my sme si ku kempu zaplatili aj vstup. Sociálky sú tiež za plotom, nie je problém tam z karavanu ísť. Voda v bazénoch je teplučká. Nie až moc, je fajn, aspoň sa vám hlava netočí keď v nej dlhšie sedíte. Areál kúpaliska čistý, musím pochváliť. Jednoduché dedinské kúpalisko, kde nie je milión ľudí, ale splní účel. Na naše prekvapenie aj večer v kempe bol pokojný a príjemný, aj napriek komárom. Šoféri zdá sa spali dobre, až na toho jedného, ktorý susedovi vyhodil veľký reproduktor z okna. Vlastne potom už asi aj on spal dobre.

Takže aký bol kemp? Dobrý. Ticho, kľud, asi päť karavanov. Nikto nehulákal, nikto nespieval a nepúšťal muziku. Nikto nevrndžal s autami a neotravoval. Pokoj, ticho, hviezdičky a večerné vínko. Tak dobrú noc.

                                                                              -------------------------------------- 
 

Deň 5. – DOMOV

Dnešok je zbytočné popisovať. Ráno sme sa pokojne naraňajkovali a o štvrť na jedenásť sme pianko „odplávali“ domov k obedu.

 

nedeľa 30. augusta 2020

Potulky po Slovensku (3.)

 

Deň 3. - PIATOK. - Ako som sa (ne)posrala.

Stačilo. Jedna noc a dosť. To, že do tretej ráno hrali na bubny hneď niekde blízko nás ma štvalo, ale som na festivale. Musím sa s tým zmieriť, veď kopa ľudí prišla pre to, chcú to. Ale jedna noc stačila aj keď sme za tie peniaze chceli ostať dve noci. Presunieme sa ďalej, Martin s Ivou ostávajú. My máme ďalší, zaujímavejší program:

Ferata na Skalke. Krásne miesto, internet plný najúžasnejších fotiek. Tak prečo by sme nemohli ísť aj my? Veď to je len tuto, hľa, za rohom, za pár kopčekmi ! Vyzerá to super a mám rada takéto veci.

Dohodnuté. Dnešná trasa karavanom, teda nášho bydlíku, bude tým smerom. Teším sa.

Už doma, keď sa termín výletu blížil, som uvažovala, či som to neprestrelila. Ale veď už toľkí to dali, prečo nie aj my. Feratový výstroj tam požičiavajú, nie ani veľmi draho. 10€ predsa nie je moc, beriem to, že je to niečo ako vstupné do raja na mostíku. Je tu tretí deň našej malej výpravy po Slovensku a ráno nás čaká Skalka pri Kremnici. A tam tá slávna ferata. Pre zaujímavosť, ako je definované slovo ferata na webe:  z taliančiny, via ferrata – železom opatrená cesta, je cesta v náročnom horskom teréne, ktorá je vybavená istiacimi fixnými lanami, železnými stúpačkami prípadne ďalšími umelými pomôckami, ktorých cieľom je zvýšenie bezpečnosti prechádzajúcich osôb a sprístupnenie ťažšieho terénu návštevníkom, ktorí nemajú skúsenosti s náročnými horolezeckými výstupmi.

No trošku to človeka odradí, ale tých ciest je tu viac, presne štyri a niektoré z nich sú skutočne také, ako sa píše vyššie. My ideme na tú jednoduchú, teda najjednoduchšiu, na ktorú sa (teoreticky) dá ísť aj v teniskách. Teoreticky preto, lebo to neodporúčajú, myslím, že bez feratového postroja je zakázané ísť na mostík.

Parkovisko je kúsok pod lesom, pred penziónom Guldiner. Aj v ňom, aj kúsok nižšie, požičiavajú výstroj. Tá naša je z penziónu. Po zaplatení kaucie 50€ a požičovnom 10€ si ju hrdo nesieme v krabici od prilby. Pod ňou je práve tá výstroj- popruhy, bez ktorých by ste na mostík nemali chodiť. Pri karavane vyberám výstroj, ktorá mi pripomína traky, aby decko nevypadlo z kočíka. Rozkladám to na zem. Viem, že v Tatrách na Rambo dráhe som to mala na sebe, len neviem ako. Tam to chalan nachystal na zem, ja som sa postavila a on mi to obliekol, zapol, posťahoval na moju veľkosť. A teraz si to mám dať sama? A ako? Tak zapojíme fantáziu. Tá spojovacia šnúra medzi opratmi na nohy tuším patrí dozadu. To najväčšie bude asi pás, teda poriadny, na takého sto kilového. Kým to zatiahnem, mám to zase na zemi. No a načo je tá taštička s tým lanom ? Uvidíme, možno to tam „len“ má byť. Popruhy zatiahnuté na maximum, na trpaslíčiu veľkosť, čo sa o Dankových „nových gatiach“ nedá povedať. Prilbu si zapínam zatiaľ na opasok, beriem foťáky, vodu a Miloša do ruksaku. Cesta hore je trošku zle značená. Trošku dosť. Orientujeme sa len podľa ľudí, ktorí sa vracajú zhora. Na pár miestach je orientačná tabuľa, ale tam kde by mohli byť aspoň šípky nie je nič. Tak na lúke pod lanovkou a v lese len dúfame, že ideme dobre. Cestou ma začína niečo hrýzť. Poznáte to miesto, vzadu v hlave, tam niekde medzi prvým, druhým a tretím stavcom. Tam v ich okolí ma to hryzie. Volá sa to svedomie, či centrum strachu? Neviem, ale začína to hrýzť, a pýta sa ma, či fakt chcem ísť hore. No ale keď už sme tu. Síce stratili by sme len tých dvadsať euro za požičanie, ten strach za to nestojí. Ale zase nie je až tak veľký, aby ma zastavil. Uvidíme, čo bude hore. Aj tam sa ešte dá otočiť na pätách.

Sme na mieste. Teda tabuľa tak hlási. A kúsok od nás by to malo byť, tuto na briežku. Pozrieme hore a tam už stojí rad. Jasné, dalo sa to čakať. Každý kto ide okolo to chce skúsiť. Rad ide pomaly, nie každý na mostík vykročí rezko, teda takmer nikto. Maximálne dvaja, traja naraz, viac nie. Odporúčanie je len dve osoby. Veď zistíme dôvod. Preto sa čaká, kým predchádzajúci človek prejde čo najďalej, aby sa to nehojdalo.

Začína mi zvierať zadnú časť tela. Ešte nie som hore a stále nevidím most celý, schody sú tu neni a lopúchy tiež nie. Idem. Neviem či by to bola hamba sa teraz otočiť, alebo nie. Asi nie. Taký, asi desať ročný chlapec ide preč. Takmer od mostíka. Čo je? „Nedám to“. odpovedá. „Bojím sa“. Ale je to v poriadku, každý ho chápe. Aj ja. A keď sa pozriem na Danka, tak ešte viac. Jeho prirodzená farba zmizla už tu v rade, na kopčeku, kde je ochranné oceľové lano len do výšky môjho pása (ak nie menej) a za ním prudká priepasť. Fuj, len tam nepozerať. Lebo aj ja budem taká bielo-zelená ako on. Pýtam sa ho, či sa otočíme, či ideme preč. Začínam mať strach, ale nie o seba. Včera tu vraj nejaký poliak v strede mostu skolaboval. Zamrzol, bol akoby v bezvedomí a nedokázal sa pohnúť. Z helikoptéry sa museli zlaniť a zobrať ho do nemocnice. Dúfam, že my to dnes dáme, ale Dankova farba tomu nenasvedčuje. Pred nami je partia štyroch či piatich žien vo veku 55-60 rokov. Skvelo sa bavia a srandičky ich neopúšťajú. Fotia sa aj uprostred mosta. Môj plán vytiahnuť mobil uprostred cesty a niečo cvaknúť už opustil moje mozgové závity a vzdávam ten pokus. Budem rada ak to prejdem aj bez toho. Okej. Hotovo. Som na rade. Karabínky už mám zapnuté o bezpečnostné oceľové lano, slečna predo mnou naťahuje vzdialenosť medzi nami, už už a spravím prvý krok. Na moje prekvapenie sú tie kovové latky dosť široké a moje krátke nohy dobre dočiahnu z jednej na druhú. Krvi by sa mi asi nedorezal. Kde je tá hrdinka, čo chcela ísť na feratu? (Aby ti nešprtlo! Hovorila som ti, že nemáš ísť! Nepočúvaš rozum! Tak ti treba!)

Prvý krok, druhý, tretí, asi po piatom som sa zastavila a skúšam ako mi sedí a hlavne drží topánka na lávke. Po asi pätnástom sa zastavujem, lebo sa mi zdá, že tá dievčina predomnou je dosť blízko, jej partner pred ňou ešte nezišiel z mostíka, fotí ju a nejako sa moc hojdáme z boku na bok. Každé malé zakolísanie lávky je dosť cítiť. Nohy do stredu! Nekráčať na široko! Klásť nohy ako modelka, potom sa to všetko tak nekolíše, to je hlavná zásada. Danko kráča niekde za mnou, teda dúfam. Dohoda bola, že ak to jeden z nás vzdá, počkáme sa niekde dolu na rázcestí. Už som v strede? napadá ma, lebo už kráčam večnosť. Nie, neobzriem sa, zatočí sa mi hlava a nedám to. Jediné moje pohľady do boku sú v rámci možnosti pohybu mojich očných gúľ. Žiadne vytočenie hlavy, to nezvládnem. Hrdinka sa chcela fotiť niekde v strede! A teraz má v gaťoch nasrané. No je to na psychiku záber. Nie pre slabé nervy, labilné žalúdky a srdciarov. Neviem, či mám teraz adrenalín v krvi, alebo už stihol stiecť do rifiel. V každom prípade, ten bielo-zelený pán za mnou je na tom ešte horšie. Ten už nemá v žilách ani adrenalín, ani krv. Všetko má v ponožkách.

Ale už predsa musím byť v strede! Mám chuť zakričať za seba: už je stred? už konečne? Pred sebou, ešte asi desať metrov vidím niečo na lane. Po pár krokoch už čitateľne: „stred chodníka“. Až teraz? Veď ja už som ho hádam aj dva krát prešla! Ale s touto tabuľkou ako keby zo mňa kopec strachu opadol. Zistila som ako kráčať, ako sa držať, mať jedno tempo, a išlo sa ľahšie. Už som nemala strach, len taký malý, o toho pána za mnou. Aj sa lepšie dýchalo a akoby tá druhá polovica ubiehala lepšie. Vďaka páni za tú informáciu!

Ako sa blížil koniec, aj most bol pevnejší a nehojdal sa. Ide za mnou? Alebo to vzdal? Celý čas som to netušila, len som dúfala, že nepríde zase helikoptéra, lebo na poistenie sme zabudli. Už len nejakých dvadsať metrov a nohy sú pevné, zrýchľujem, už to mám za sebou. Hop a som hore. Ups, čo ma drží? Neodopla som karabíny. Krok naspäť a fotím aj Danka. Už to má „za pár“. Nechcite počuť jeho prvé slová: Jeb..l to pes. A ešte asi dve tri podobné. Horolezec, ktorý sa zjavil zo spodnej feraty vedľa mňa sa smeje. Spodom je ťažká ferata. Prvú skalu (kde začína most) zlezú po stupačkách dolu, niekde tam dolu prejdú po lanách a druhou skalou (kde most končí) idú hore. A tak sa na jej boku zjavovali tí odvážnejší. To by som nedala, ani keby mi zaplatili.


Tak máme to za sebou! Dali sme to! Paráda! Môžeme ísť naspäť. Hore v lese je malá výhliadka na okolité kopce, pre tých ako ja, keď nedokázali na lávke hlavu otočiť. A tu mi Danko hovorí: A Miloša si neodfotila! No do kelu, ozaj. Tak sa ho pýtam: Teraz čo? Ideme ešte raz? J Choď do riti. Som rád, že som tu.

Miloš je náš člen rodiny. Od chvíle, keď sme ho začali voziť po svete a fotiť na jeho instagram (miloshtravels).

Už môžeme vrátiť „opraty“ a zase vyraziť ďalej. Znova je menší problém kadiaľ. Tie tabuľky tu ozaj chýbajú. Hore kopec, dolu kopec, snáď ideme dobre. Až vyjdeme tam kde sme začali, pri veľkej tabuli s mapkou a vieme kam ďalej. Hotovo. Cestou sme stretli manželov so synom, obaľovali mu nohu igelitom, vraj mu hore na mostíku spadla topánka. Smola. Ešte poslať fotky všetkým, že žijeme. (Asi sa sem vrátim s Diankou. Tá by to dala ľavou zadnou).

Čo ďalej? Dnes ešte návšteva u spolužiaka v Podzámčoku, pod hradom Dobrá Niva, ale to už netreba popisovať ako ten večer dopadol, keď sa chalani stretnú po dlhej dobe.

Tak len dobrú noc. Zajtra ideme o kúsok ďalej.



piatok 28. augusta 2020

Potulky po Slovensku (2.)

 

Deň 2. – ŠTVRTOK. – Nevychované prasce na Drienku

Na dnes máme naplánované pokračovanie jazdy. S Martinom sme sa dohodli, že sa stretneme na Drienku, v kempe pri Mošovciach. My si pozrieme ešte Čičmany, vybavíme návštevu v Poluvsí, zastavíme sa na prameni Budišu.

Asi je zbytočné písať o týchto miestach, preto len stručne. Čičmany by mal poznať každý Slovák. Je to miesto, kam by mal našinec zaviesť každého zahraničného turistu. Z histórie obce toho moc neviem, ale o krásnych dreveniciach s folkloristickými maľbami Slováci informovali svet aj na športových dresoch. Tie chalúpky sú čarovné, sú ako perníkové chalúpky z rozprávky. No dobre, nie všetky. Sú tu už aj upravené, zmodernizované domčeky. Ale stále je čo pozerať. Turistami sa to tu hmýri a počas obyčajnej sezóny to tu musí byť riadne husté. Aj my sa prejdeme po niektorých uličkách a urobíme pár pekných fotiek.



Pokračujeme Julkovi do Poluvsia. Pre tých, čo toto moje písanie čítajú pravidelne, tak je to ten manželský pár, čo s nami absolvoval cestu do Estónska a Nórska. A práve teraz by sme tiež asi s nimi cestovali po Nórsku, keby sa situácia nevyvinula tak, ako sa vyvinula.

Ideme cez Budiš, Alica mi dala prázdne fľaše na vodu a vysvetlila, kde je ten prameň. Parkovisko pred obcou, voda tečie strašne pomaličky, ale vraj nech to skúsime. Našli sme to. Jeden chalanisko čakajúci v poradí, sediaci na lavičke, nás pustil, vraj on neponáhľa. Asi domáci. Tak sme nabrali do troch fliaš. Voda je dobrá na žalúdok a trávenie, smrdí ako Piešťanská vajcovka, ale chuť má dobrú. Fabrika na Budiš vodu je až za obcou, neviem, či tu je prameň tej istej vody, lebo vraj ďalší prameň za obcou tak nesmrdí, ale je železitejší, je žltý. Tečie rýchlejšie a býva tam viac áut. Išli sme aj okolo nej. Medzitým nám Martin volá, že už sú v kempe, je tam zrovna ten festival, ale pustili ich, ukecali to. Ich auto sa im tak páčilo, že napriek prebiehajúcemu festivalu ich pustili, aj keď kapacita je obmedzená. A vraj už zaplatil aj za nás, tak aj nás pustia.


O pol štvrtej už padlo prvé dnešné pivo, a to znamená, že dnes už sa nikam nepresúvame. Zakempovali sme. Asi by som mohla napísať o aký festival sa vlastne jedná. Taký iný, menej zvyčajný. Neviem ako sa hovorí takému štýlu, je to iná komunita ľudí. Každý rok sa tu stretnú ľudia s dredmi, hippies, briadky, čelenky a bosé nohy. Je to festival domácich hand-made výrobkov, ajurvédy, jógy, duševného cvičenia, bezodpadového hospodárstva a akéhosi iného „duševna“. Je tu veľa workshopov, programu pre deti (deti kvetov) a kopa šťastných a veselých ľudí. Alkohol sa asi ani nepredával, ak do toho nerátam pivo. Všetci ľudia sú tu priateľskí a spokojní. Aj keď sa niekedy zamýšľam, či sú naozaj takí šťastní len tak. Lebo keď potom idete na kempové záchody, tak nechápete. Čo dokážu narobiť také baby (!), ano baby. Prepáčte za výraz, ale prasce by sa hambili. Zamyslite sa, ako je možné, že niektoré ženy sú takéto? Nebudem popisovať konkrétne veci, ale grcali by ste. Ženy, tváriace sa veselo, šťastne, pohodovo. Ženy, propagujúce návrat k prírode, šetrné a ekologické správanie, propagujúce lásku k blížnemu a vzájomnú pomoc. Tak TOTO spravili tie ženy ! Sú horšie ako chlapi. Ľutovala som upratovačku, na to musí mať žalúdok. Neverili by ste tomu, keby ste to nevideli. Kde sa zrazu stratila tá ohľaduplnosť? (Šľahli si niečo, alebo sú ozaj také nevychované sedláčky vyrastené na kope hnoja?) Upratovačka je tiež len človek. A my, čo sme tam po vás išli tak isto ! Strašné. Horor. Grc. Neôžem ani hodnotiť kvality kempu a chcela by som. Takéto indivíduá všetko pokazia.(Hlavu by som jej tam vymáchala.)

Pár krát sme sa prešli po stánkoch s keramikou, oblečením, obrázkami, knihami. Dokonca tu predávali aj hang-drums, to je ten hudobný nástroj, čo vyzerá ako niečo medzi ufo a plechovým lavórom. Hrá na to skupina Hang massive, krásna hudba, práve na ich koncerte sme tu pred pár rokmi boli. Je tu stánok s liečivými bylinkami, olejčekmi, ale aj s masážami. vypočuli sme si hudbu v podaní Dúhových eminencií a pobrali sme sa za svojim programom pri karavane. Inak, až na tie detaily, pekný festival. Tento rok obmedzený na tisíc ľudí, ale vraj ich tu zvyčajne býva aj šesťtisíc.

Požičané z webu - festival Drienok:


Potulky po Slovensku (1.)

 

Deň 1. – STREDA - ŠTART

Toto nie je dovolenka, je to len maličká napodobenina dovolenky. Tento rok to z viacerých dôvodov nebude možné, tak si aspoň takto pozrieme kúsok nášho krásneho Slovenska. Už nejaký čas si zapisujeme zaujímavé miesta podľa TV programu o cestovaní. Tak sme  inšpirovaní.

Prvé miesto kam pôjdeme je Manín, kemp priamo pred tiesňavou. Miesto, kde prespávajú chalani z klubu, čo idú na motorkách – Pionieroch na výlet. Uvidíme, či sa s nimi stretneme. Chalani sa rozhodli na týchto malých „pinčloch“ prejsť kúsok Slovenska, ako skúška výdrže nielen ich, ale hlavne týchto starých dopravných prostriedkov. 

Je otrasné počasie. Už pár dní prší, nie síce lejak, ale drobný, otravný dážď. Nám to tak nevadí, veď  nikdy nie je zlé počasie, je len zle oblečený karavanista. Chalanov na motorkách je nám ľúto. A to sa im už pár krát pokazili motorky. Síce s tým rátali, ale aj tak, je to škoda v kombinácii s tým počasím. Nestretli sme sa. Odišli z kempu asi desať minút pred nami. Keby sme nestáli na pumpe, asi ich aj stretneme. O štvrť na päť je kemp celkom prázdny, až po nás prišli ešte asi tri autá. Martin so svojím zeleným sršňom (na mieste pomenovaný Terezka) nás tu už čakal. Je tu od včera, preto s chalanmi boli celý večer. Aj on s Ivanou testujú svoj karavan. Staro novú 1203-ku. Krásny lak, nové čalúnenie, veteránska jazda. Večer sme s nimi posedeli pod prístreškom, keďže ten slabý dážď sa nedal ukecať. Prišiel aj Jožko, starší pán, náš kamarát z klubu. Jeho zážitky z čias komunistov bolo zaujímavé počúvať. Niekedy, keď nečakáš, sa o svojich známych podozvedáš zaujímavé veci, a Jožko má zážitky. Pekný večer to bol.

Čo za kemp to tu je: Po 30-tich rokoch má nového majiteľa. Predtým to tu občas okupovali bezdomovci, asi nie dosť pokojní, lebo vraj sem chodila aj polícia. Teraz, tento rok prvý krát, to už otvoril nový človek. Ešte to nie je na 100 %, veď čo môžeme čakať hneď v prvý rok, ale WC je čisté, „spojazdnil sa“ bazén, tráva pokosená, prostredie krásne. Nemôžem nič zlé povedať, len  popriať nech sa mu darí, má najlepšie predpoklady. Verím, že každým rokom to bude lepšie a lepšie. Podarí sa mu zdokonaliť chatky a prilákať kopu ľudí? Je na strategickom mieste. Manínska tiesňava je len kúsok. Na bicykli alebo pešo je to šup šup. A po príchode do samotnej tiesňavy si človek neuvedomí, že je to vlastne normálna cesta a chodí po nej aj autobus. Aj tiesňava je často fotené miesto. Ono v podstate sú to „len“ dve skaly medzi ktoré ide v jednom úseku cesta, ktorá je dreveným mostom. Tieto  dve skaly – Veľký a Malý Manín,  sú tak krásne položené, že vytvárajú zaujímavé miesto, kde máte pocit, že sa musíte doslova prešmyknúť. Človek je tu taký maličký, medzi kamennými obrami sa doslova stráca.

Kemp Manín - link

nedeľa 23. februára 2020

Sardínia - Zima pri mori (3.)


Deň 3. – PONDELOK – Najkrajšia pláž.
Dobré ráno Sardínia! Dnes si požičiame skúter a spravíme si fúkanú. Ale až po raňajkách. 
Mapu okolia máme, aj tri kusy. Tak hurá do jaskyne! Požičanie skútra stojí 30,-€ na deň, plus je tam zaujímavé čarovanie s platobnou kartou, že sa zablokujú peniaze, kým sa motorka nevráti. No nakoniec nám ten taliansky fešák požičal motorku aj bez blokovania 300€ na účte. Asi pre Dankove pekné oči. 
Vybrali sme si trasu okolo pobrežia. Veď prečo nie? Iná tam ani nevedie. Cestou je starý, ale že fakt prastarý most cez rieku, vlastne cez ústie jazera ležiaceho tesne vedľa mora. Neviem či je to jazero, rybník, či záliv, ale je tam voda, ktorá sa o kúsok ďalej prelieva do mora. A tu sa nachádza most Ponte Romano – pozostatok z Rímskej ríše. Nie je už celý - po druhý breh, ale dosť dlhý na to, aby ste ho neprehliadli. Svojim vekom, kamennými oblúkmi a rozmermi upúta oči každého okoloidúceho. Kedysi spájal dva pusté brehy zo strany Alghera s mestečkom Fertilia. Dnes už je to spojené do jedného celku. Nebyť vody pod mostom, ani neviete, že ste v druhom meste. Pokračujeme okolo zimným spánkom oddychujúcich pláží Punta Negra, Bombarde a Lazzaretto na západ. Malou obkľukou okolo zálivu Porto Conte a vchádzame do národného parku s rovnakým názvom. Skalnatý výbežok Capo Caccia je až na juhu samotného polostrova. 
Tu je parkovisko a štart pešej trasy k jaskyni. Bohužiaľ, dnes zatvorené. Poveternostné podmienky to nedovoľujú. Neptúnova jaskyňa je tak nízko položená, že pre vietor a vlny je k nej prístup nemožný. Zbytočne sme sa previezli. No nie celkom, je tu krásny výhľad na okolie, na more a útesy. Odvezieme sa motorkou aj ďalej, predsa ju nepôjdeme hneď vrátiť. Stretávame tu znova rodinku z nášho lietadla, oni majú smolu, že sú tu autobusom a tak musia čakať na ďalší naspäť. Ale dali nám tip na mesto na severe, vraj s najkrajšou plážou - Stintino.
Malá odbočka tu na kopci je na panoramatickú rozhľadňu. Človek podľa tabúľ nevie čo má čakať, tak zvedavosť premohla všetky ostatné zmysly a  na svahu je pri ceste miesto na státie. Nad ním už sú skaly, z ktorých je výhľad na druhú – skrytú časť polostrova. Z tmavého mora trčia obrovské skaly, veľké strašidelné útesy - ostrovy. Pod nami už len priepasť a hlboká voda. Fúka silný vietor, možno od východu a možno od západu. Sme totiž na takom mieste ostrova, že more máme naľavo aj napravo. Sme na výbežku pevniny a ešte k tomu na kopci. Takže výhľad je takmer dokonalý. Keby sa rozišla tá nízka oblačnosť,  vidíme do veľkej diaľky. Lenže dnes je také počasie, že tu hore na útese si musím dávať pozor, aby ma neodnieslo dolu zo skaly.  Môj cieľ bol dostať sa ešte vyššie k budove s majákom, ale vraj je tam zákaz vstupu, vojenská zóna.

 Vietor fúka, ruky stŕpajú, stehná oziabu. Na skútri je chladno.  Stintino je po mnohých zákrutách a kopcoch pred nami. Po pravej strane sa už črtá pravdepodobná pláž. Tak sa priblížme, či sa nám to nezdá. Nezdá. Jediný problém je, ako sa tam dostať, pretože všetky prístupové chodníky sú zaliate vodou. Mostíky spájajúce cestu s parkoviskom s brehom mora sú buď potopené, alebo akoby urezané, prerušené. Všade je vyliata voda. No po chvíľke hľadania sme predsa len našli jeden mostík k pláži. K nádhernému snehobielemu brehu tyrkysového mora. To je snáď sen! Toto je ako prírodný zázrak. Drobunké kamienky guľatého kremeňa tvorili niekoľkokilometrovú pláž. Ako sa povie „od nevidím do nevidím“. Ak je tu niekde tá spomínaná najkrajšia pláž, tak toto musí byť jedine ona. Fúka vietor a my vyzimený z motorky sa snažíme fotiť. Takto príšerne sa mi od zimy ruky netriasli ani nepamätám. Naposledy od Parkinsona, teda nikdy. Učupili sme sa k brehu, nech po stojačky nechytáme ten najsilnejší tlak. Ten surfista na vode má na tunajší vietor asi iný názor. Po chvíli sa naše ruky ustália a konečne fotíme. Teším sa ako malé decko, lebo toto som ešte nevidela. Áno, Zakyntos má jednu podobne krásnu pláž, ale tam sú inak biele kamienky, tú sú ako priesvitný biely kremeň. A hlavne ani živej duše, len my a surfista na hladine päťdesiat metrov od nás. Čupnite si k zemi, vypnite zvuk vetra a počúvajte to ticho. Žiaden krik, motory, buchot, nič. Len vlny mora a šplechot o kamienky. Voda neuveriteľne láka, ale jej ľadová teplota mrazí. Fakt je studená. Prečo ? Že by za to mohol február ? Nebyť tej zimy, tak si tu posedíme aj hodinu-dve. Nabrala som si piesok do malej fľaše, do mojej zbierky. Dankove varovanie, že mi ju na letisku zoberú ignorujem. Robím chybu.
Pre lepšiu náladu a roztopenie skrehnutého tela sa ideme zohriať do mesta na kávu.
Po dvoch kilometroch odbočujeme z hlavnej na starú cestu do Stintina a v najbližšej reštaurácii sa plánujeme zohriať. Tak a dáme si konečne aj talianske cestoviny. Bol to taký môj malý sníček. Síce len obyčajné, žiadna špecialita šéfkuchára, ale môžem si povedať: v špagetovej krajine som skúsila ich vlastné cestoviny.  V niektorých krajinách, keď si objednáte pitie alebo jedlo, tak vám na spríjemnenie času prinesú ako prvé jednohubky. Čo našinec vždy nechápe, ale je to súčasť ich zvyku a kulinárskej etiky. Nebojte sa, to vám nenaúčtujú.  Stalo sa nám to aj v Španielsku a teraz aj tu. Tu nám priniesli Pane Carasau. Je to Sardínska špecialita, prirovnám ju k chlebu, len to vyzerá ako jedlý papier. Presnejšie: ako upečený papier potretý cesnakovým olivovým olejom. Tenučké, ľahko lámavé a veľmi chutné cesto. V prvom momente nás napadlo: maces. Ale nie. Keď som po tom teraz doma pátrala, že čo je to, tak som zistila, že je to veľmi jednoduchý recept s pomerne zložitou prípravou. Z pár ingrediencií sa upečie placka, ktorá sa po niekoľkých sekundách v peci začne nafukovať a je z toho lopta. Tá sa v momente prepečie z oboch strán a rýchlo vytiahne z pece. Po obvode sa rozreže, z čoho vzniknú dve tenké placky. Tie sa medzi plátnami vyrovnajú a zaťažia, čím sa sušia. Pred podávaním sa  dajú zapiecť do pece a chrumkavé potrú olejom. Je to krehké, ale veľmi chutné. Robia sa pri veľmi vysokej teplote a krátkom pečúcom čase, preto to musia robiť aspoň dvaja ľudia. Ale raz to možno skúsim.
Takže po predjedle, obede a kávičke, keď sme sa trocha zohriali pokračujeme v ceste. Povozili sme sa po mestečku a  aj dolu v prístave sme boli. Teraz ťaháme ďalej popri brehu mora. Tu sú ďalšie pekné pláže, ale na tú prvú nemá ani jedna z nich. Nepopieram, počas sezóny to môže vyzerať celkom inak.  Cesta nás zaviedla až na koniec oblasti do druhého mesta – La Pelosa, odkiaľ je vidieť ďalšiu z obranných veží, lebo je len kúsok od pláže. Jednosmernými uličkami nás cesta vyviedla až naspäť za mesto a ťaháme zase na juh „domov“.  Príroda je tu pekná, dedinky sú milé a tu na konci sveta aj veľa nových dovolenkových stavieb. No už je nám pomerne chladno. Náš plán odviezť sa do Porto Torres rušíme.
Vraciame motorku, zohrejeme sa na izbe a vyrážame na večerné Alghero. Tieto staré mestá majú svoje čaro. Konečne vidím vtáčie klietky rozsvietené. Pochodili sme pár tmavých uličiek, ktoré boli osvetlené hlavne žiarovkami v obchodíkoch. Teraz je tu tá správna dovolenková atmosféra. Čaj v obľúbenej kaviarni je bodkou za dnešným dňom. Zajtra letíme domov.



Deň 4. – UTOROK
Len stručne. Autobus nás odviezol na letisko zavčasu, ale piesok mi zhabali. Vraj za to sa dáva pokuta 2000,-€. Niet čo dodať.

A ešte pre tých, čo to vydržali poctivo čítať do konca, tu je link (žlté písmo) na môj album fotiek:


streda 19. februára 2020

Sardínia - zima pri mori (2.)


Deň 2.- NEDEĽA – Autobusom do Bosy.
Dnes ideme na autobusový výlet do Bosy. Je to mesto asi 45 kilometrov južne od nášho. V turistickej informačnej kancelárii nám povedali, že je  tiež ,,very nice and old“. Z autobusového itineráru si moc nenavyberáme, až dva spoje  tam a jeden naspäť. A v dosť širokom časovom rozpätí, tak hádam bude čo pozerať. Cesta vedie okolo skalnatých brehov a tu vás, ale že totálne, prejde pocit rovinatého ostrova, ako to vyzeralo v Alghere. Ja by som tú cestu prirovnala k húsenkovej dráhe: kopec, zákruta, klesanie, kopec, priepasť a zase zákruta. Taká kinedrylová cesta. Čuduj sa svete, zle mi nebolo. Počasie, ako som spomínala, sa zhoršilo. Neviem či aj v Alghere, ale nám čím ďalej tým viac prší. Takže fotky útesov cestou tam nič moc. No veď čo chcem vo februári. Na druhej strane lepšie, ako fotiť davy ľudí uprostred sezóny.
Šoférovi asi nebolo všetko jedno, hlavne keď zistil, že mu nefunguje ofukovanie predného okna a po chvíli je celé orosené. Nevidíme nič my, ani on. Ale snaží sa chalanisko pomedzi kvapky pozerať na cestu, až kým v tých serpentínach prestáva vidieť aj do spätných zrkadiel. S týmto veľkým hebedom sa naslepo jazdiť nedá, hlavne do zákrut. Tak keď si za jazdy pofotil zarosené okná a zapísal to do denníka závad, Danko mu utrel pravú hornú časť predného okna, aby chudák chalan videl na spätné zrkadlo a my sme sa šťastne dopravili až do starého mesta Bosa. Vystúpili sme skôr ako na hlavnom autobusovom stanovišti, čo potešilo asi aj šoféra, že už má celkom prázdne vozidlo.
Prší. Drobne, drzo, nechutne a jemne. A my sme v meste a chceme si spraviť jeho prehliadku. Takže prvá návšteva bude v  kaviarni. Na námestí, kde je o trocha menej dôchodcov ako v predošlých kaviarničkách, ale príjemná domáca atmosféra, sa zohrejeme pri teplom nápoji. Čerstvá káva, dobrý fernet a čisté wc nám dávajú nádej, že vonku nás čaká námestie Piazza Vincenzo Gioberti s polepšeným počasím. Nie nečaká. Na námestí je len o dvadsaťpäť kvapiek na meter štvorcový menej. No dobre, tak o tridsať. Ale aj prázdne mokré mesto má svoje čaro. Nikde ani duše, aj tie bicyklové už vyfučali a my kráčame aspoň troška ohriati z kaviarne. Všade navôkol je neuveriteľný výber dverí na fotenie. Skoro ako v Talline, len tu sú menej honosné. V každom prípade veľmi dobré do mojej zbierky fotiek.

Už pri príchode do mesta bolo z autobusu vidieť lentilkové domy nad starou štvrťou. Myslím, že aj tie domy patria do historickej časti, ale ich poloha na kopci ich umožnila z diaľky vidieť ako prvé. Dostaneme sa k nim postupne. Najprv si pozrieme ospalý nákladný prístav. Teda tak sa zdá byť, pretože breh rieky lemujú budovy dokov minimálne sto rokov staré, niektoré už krásne zrekonštruované. Až na výnimky sú farebné a pravdepodobne používané na iné, v súčasnosti užitočnejšie účely. Času je dosť a kým nám pôjde autobus naspäť, mesto si pozrieme  zo všetkých strán tri krát. Tak sa berieme na kopec, podľa pravdepodobného smeru k lentilkovým domom. Sú tu. Neutiekli, kým sme sem vyšľapali schody, ani ten nevľúdny dážď ich farbu nezmyl. Okolo stovky rokov starého kostola, po vlhkej dlažbe až do horných uličiek. Tu je rastlinstva ešte viac. Nádherné sukulenty:  tučnolisty, crasulky, alojky a agávky, opuncie a aeóniá. Zhora je romantický výhľad do dvorov, terás, záhradiek, ale aj na oranžové škridlové strechy pod nami. Žlté, modré a ružové domčeky sa takmer strácali medzi terakotovými strechami.  Krásny farebný zmoknutý svet zahalený do dažďových mrakov. Už len pár desiatok metrov a nad nami je pevnosť, hrad Malaspina -  Castello di Bosa. Cesta, kamenný chodník, je lemovaný starými mohutnými opunciami a za múrikom rastú storočné olivy. Výhľad je čím ďalej, tým panoramatickejší.  Do areálu ani nejdeme, je to zrúcanina a takých máme na Slovensku dosť, takže radšej ušetríme. Vyzerá pekne zrekonštruovaný, na spôsob nášho Strečna.


 Cestou dolu fotím ďalšie dvere, ďalšie kvety a ďalšie mačky. Sme na (pre mňa) najkrajšej ulici mesta. Farebné domy len znásobujú tú idylickej ulice Corso Vittorio Emanuele. Kameňová dlažba je skombinovaná s veľkými kockami kamenných dosák, ktoré slúžia ako koľaje pre autá. Medzi kamienkami rastie mach a trávička a všetko je mokré od dažďa, človeku sa nechce ísť preč a radšej dýcha vlhký pach padajúcej vody. Nasávame atmosféru a fotíme, lebo toto je skutočné Taliansko, skutočná Sardínia. Väčšina reštaurácií a bistier je zavretá, obchodíky majú stiahnuté rolety. A keď si vyhliadnete nejakú kaviareň, tak je takmer plná domácich dôchodcov, ktorí sem chodia miesto kostola (asi). Sú sympatickí a usmiati. Zdravíme sa navzájom, ako keby sme sa poznali. V jednej zo starých talianskych putík si dáme okrem kávy a čaju aj pohár bieleho domáceho Sardínskeho vína. 

Počasie sa vylepšuje a po prehliadke miestneho cintorína a ďalšieho čierneho moku sme znova na moste, na brehu rieky Temo. Farebné budovy dokov si pozrieme aj z druhej strany a v uliciach za nimi sú už novšie ulice mesta. Neprší a teplota je celkom fajn. Do odchodu autobusu ostávajú ešte vyše dve hodiny, a tak sa vyberáme pešo do štvrte nazývanej Bosa Marina. Je to turistická časť mesta pri mori, vzdialená takmer tri kilometre a pešo sa to dá zvládnuť hlavne preto, že začína vychádzať slniečko. Okrem hotelov, penziónov a pozatváraných obchodíkov je tu zaujímavé miesto zo zelenej horniny, isto lávového pôvodu. Je priamo na brehu mora a na ňom ďalšia z obranných Sardínskych veží. Vo svahu zo zelenej lávy sú aj vojenské bunkre, z omnoho mladšej éry ako samotná veža. Ostrov býval v minulosti napádaný pirátmi, preto je obranných veží po celom ostrove tak mnoho. Ale tieto bunkre skôr pripomínajú také, ako sa robili počas druhej svetovej vojny. Mesto pri pláži si už ani neprezeráme, je čas ísť naspäť na autobus - jediný, ktorý nás môže zobrať do Alghera. Kráčame podľa navigácie inou cestou než sem. Predtým sme išli popri hlavnej ceste a teraz prejdeme cez rieku skôr, tu vedie cesta cez obývanú štvrť Bosy. Na námestí už stretávame mladú rodinku so synom z nášho lietadla, ktorí si tak isto zvolili na dnes výlet do Bosy. Cesta „domov“ je už pri západe slnka. Neprší, ale zákruty sú rovnako zákerné a kinedrylové ako ráno. Po nejakom čase ma už prestane zaujímať výhľad a moje obdivovanie prírody prehlasoval žalúdok. Zavriem oči a cesta plynie lepšie. Zajtra bude hádam krajšie počasie.






utorok 18. februára 2020

Sardínia - zima pri mori. (1.)


Deň 1. - SOBOTA – Zimné pláže Sardínie.
Čo je lepšie ako zima pri mori ? Ale nie ako to robí „horných 10-tisíc“. Ja som vždy túžila vidieť, ako vyzerá pláž, more, letovisko počas zimy. A tak sme sa na to pozreli. Za lacné letenky a pomerne pekné a slušné ubytovanie, 50,-€ za izbu, teda pre dve osoby. Priamo v Alghere. Letenka do Alghera sa oplatí aj pre to, že z letiska je  pomerne blízko do mesta a ľahko sa dostanete bežným mestským autobusom. Ubytovanie cez  Booking nám síce spravilo trošku starostí, ale vyriešilo sa to nakoniec úspešne. O čo išlo: mali sme rezervované ubytovanie a  týždeň pred odletom, keď sme platili za hotel, sme sa dozvedeli, že hotel je vo februári zavretý pre rekonštrukciu. Tak narýchlo storno, vyžiadať peniaze naspäť a hľadať niečo iné.
Sardínia nás privítala lekárskou kontrolou teploty na Korona vírus. Všetci sme obstáli, bez diplomu sme mohli pokračovať na autobus. Nebyť tejto kontroly, stíhame ten, čo išiel o hodinu skôr než ten, na ktorý sme potom museli čakať. Ale dnešný deň nám aspoň počasie prialo. Takže, aká je zima pri mori ? Vie byť aj krásna, slnečná, so 16-17 °C. Ale keď slniečko zájde za obzor, tak je pichľavá a my tiež, rovnako ako domáci, vyťahujeme šatky do krku, no bez čiapky.
Mesto Alghero patrí k najkrajším mestám na ostrove. Leží na severozápade ostrova a keď sem prídete, tak chvíľu máte pocit, že Sardínia je pomerne rovinatá zem. Ale zdanie klame. Sever mesta je na tej rovinatej časti. Dá sa povedať, že od letiska až sem je to rovina. No staré mesto už je vyššie položené - na skalnatom výbežku nad morom, odkiaľ je vidieť čisté vody Stredozemného mora. Pozdĺž jeho brehu sú strážne obranné veže spojené múrom – opevnením, na hrane útesu. Keď sa dostanete až sem, môžete sa otočiť vzad a vybrať si jednu z ďalších historických uličiek alebo to zobrať po obvode a dostať sa k jednej z ďalších veží, alebo k historickým strelným prakom. Veží je tu viac než dosť. A nielen v meste. Po obvode ostrova ich nájdete naozaj veľa. V lepšom či v horšom stave, opravené, aj ohlodané zubom času. Na pevnine aj na ostrovčekoch. Staré mestečko je veľmi fotogenické. Nie je nejako extra veľké. Keď sa budete motať po uličkách, nie je šanca zablúdiť. Buď vyjdete v prístave alebo na druhom konci na promenáde Krištofa Kolomba, pri ďalšej veži. Na mape mesto pôsobí naozaj veľkým dojmom. Áno, je rozľahlé, ale historickú časť máte pozretú za jeden večer a budete sa nudiť. Pozrite si niektorý z mnohých kostolov alebo múzeí. Skúste aj reštaurácie na západnej strane, zamotajte sa niekde v strede na káve alebo skúste tú, čo sa nám najviac páčila. Nie je to žiaden historický zázrak, ani kulinárska špecialita, ale je na dobrom, strategickom mieste. Je vedľa parku nad prístavom, kúsok od hlavnej autobusovej stanice, čo je v tomto prípade iba ulica so zastávkami. Nad parkom je malá kaviarnička, má terasu so zaťahovacími roletovými stenami a veľmi príjemnou obsluhou. Dá sa tu aj najesť, teda také ľahšie rýchlejšie veci, ale dá sa. A ceny veľmi dobré, hodnotenie na nete tiež vynikajúce.

Jedna z prvých zaujímavostí, ktoré nás upútali, bola veža – Torre di San Giovanni – veža svätého Jána. O jej stenu je opreté umelecké dielo, znázorňujúce červené koraly. Na výrobu tohto umenia použili konáre stromov, ale takto natreté na červeno to evokuje dojem obrovského žijúceho podmorského koralu. A ešte jedno plus, večer je to osvetlené červenými lampami, takže efekt je dokonalý.
Ďalší zážitok (estetický), čo neujde žiadnemu turistovi je, že nad uličkami a námestiami sú na ponaťahovaných šnúrach zavesené vtáčie klietky. Drevené, plechové, farebné, no s prevahou modrých, zelených či tyrkysových. V každej je žiarovka a večer osvetľujú uličky. Netuším, koľko ich je v celom starom meste, ale sú to prinajmenšom tisíce - tisíce krásnych starých vtáčích klietok nad hlavami. Nádhera a fantastický nápad.


Veľmi sa mi páči, že tu v meste, ale aj v iných častiach ostrova ešte jazdia staré Fiatky 500-vky a 600-vky. U nás len na veteránskych zrazoch a tu ešte bežne. A občas stretneme aj inú „starinu“. V meste je najväčší problém parkovanie. To nám povedala aj naša domáca z bytu. Preto tu jazdí veľa malých áut a motorky. Občas sa dajú vidieť aj krásne skútrové unikáty.
Prechádzky uličkami očaria aj záhradkárov. Všade je veľa kvetov. Je február, presnejšie jeho začiatok, takmer stred zimy, v tejto oblasti vraj najstudenší mesiac v roku. Ale všade to kvitne. Krásne zdravé rastlinky. Nielen kaktusy a sukulenty, ale aj rôzne ťahavé balkónovky.

Názov mesta pochádza zo slova Aleguerium, čo je označenie pre morské riasy. Tých je teraz v týchto mesiacoch na brehoch mora požehnane. Všetka tá usušená morská tráva je tu nahromadená v zálivoch a na plážach. Mimo sezóny asi nič nezvyčajné. Mesto má krásne pláže, rátajú sa aj tie v jeho okolí. Ale zase úprimne, čo sa týka Sardínie je asi zbytočné popisovať ako vyzerajú, keď ostrov je známy najkrajšími európskymi plážami. Oblasť Sardínie má celkovo krištáľovo čistú a gýčovito krásnu tyrkysovú vodu.  Promenáda pri pobreží  je pekná aj teraz v zime. Plná paliem a lavičiek, čo na mramorovom chodníku ešte zvýrazňuje dovolenkovú destináciu. V lete tu musí byť hlava na hlave. Asi najzaujímavejšia vec je polostrov Capo Caccia , ktorý je vidieť z mesta. Je to útes v ktorom je Neptúnova jaskyňa. Vstup do nej je ovplyvnený počasím. Pre silný vietor a morské vlny býva zavretá. Treba sa vopred uistiť v informačnom centre. Ale už samotný útes je impozantný. Obrovská skala vykúka z vody ako hlava rozprávkovej veľryby a na nej vežička majáku. Jediná škoda, že je taká nízka oblačnosť, že ani teleobjektív jej krásu nie je schopný pekne zachytiť.
Slniečko tu zapadá neskôr ako u nás, a tak je podvečerná prechádzka natiahnutá do siedmej večer pri zlatých lúčoch zapadajúceho slnka. Vychutnávame si krásne počasie prvého dovolenkového dňa, pretože sa má pokaziť. Pešo po pláži prejdeme okolo všetkých zavretých dovolenkových budov, po nemocničnej pláži, po pláži s borovicovým lesíkom slúžiacim ako park, odtiaľ okolo športovej štvrti mesta a naspäť po promenáde do centra. Po kontrole môjho krokometra zisťujem (ak počíta správne), že dnes sme pešo prešli asi 15 kilometrov. Tak ešte kúsok k našej ulici Via Don Minzoni a dobrú noc.