Potulky po Slovensku (3.)

 

Deň 3. - PIATOK. - Ako som sa (ne)posrala.

Stačilo. Jedna noc a dosť. To, že do tretej ráno hrali na bubny hneď niekde blízko nás ma štvalo, ale som na festivale. Musím sa s tým zmieriť, veď kopa ľudí prišla pre to, chcú to. Ale jedna noc stačila aj keď sme za tie peniaze chceli ostať dve noci. Presunieme sa ďalej, Martin s Ivou ostávajú. My máme ďalší, zaujímavejší program:

Ferata na Skalke. Krásne miesto, internet plný najúžasnejších fotiek. Tak prečo by sme nemohli ísť aj my? Veď to je len tuto, hľa, za rohom, za pár kopčekmi ! Vyzerá to super a mám rada takéto veci.

Dohodnuté. Dnešná trasa karavanom, teda nášho bydlíku, bude tým smerom. Teším sa.

Už doma, keď sa termín výletu blížil, som uvažovala, či som to neprestrelila. Ale veď už toľkí to dali, prečo nie aj my. Feratový výstroj tam požičiavajú, nie ani veľmi draho. 10€ predsa nie je moc, beriem to, že je to niečo ako vstupné do raja na mostíku. Je tu tretí deň našej malej výpravy po Slovensku a ráno nás čaká Skalka pri Kremnici. A tam tá slávna ferata. Pre zaujímavosť, ako je definované slovo ferata na webe:  z taliančiny, via ferrata – železom opatrená cesta, je cesta v náročnom horskom teréne, ktorá je vybavená istiacimi fixnými lanami, železnými stúpačkami prípadne ďalšími umelými pomôckami, ktorých cieľom je zvýšenie bezpečnosti prechádzajúcich osôb a sprístupnenie ťažšieho terénu návštevníkom, ktorí nemajú skúsenosti s náročnými horolezeckými výstupmi.

No trošku to človeka odradí, ale tých ciest je tu viac, presne štyri a niektoré z nich sú skutočne také, ako sa píše vyššie. My ideme na tú jednoduchú, teda najjednoduchšiu, na ktorú sa (teoreticky) dá ísť aj v teniskách. Teoreticky preto, lebo to neodporúčajú, myslím, že bez feratového postroja je zakázané ísť na mostík.

Parkovisko je kúsok pod lesom, pred penziónom Guldiner. Aj v ňom, aj kúsok nižšie, požičiavajú výstroj. Tá naša je z penziónu. Po zaplatení kaucie 50€ a požičovnom 10€ si ju hrdo nesieme v krabici od prilby. Pod ňou je práve tá výstroj- popruhy, bez ktorých by ste na mostík nemali chodiť. Pri karavane vyberám výstroj, ktorá mi pripomína traky, aby decko nevypadlo z kočíka. Rozkladám to na zem. Viem, že v Tatrách na Rambo dráhe som to mala na sebe, len neviem ako. Tam to chalan nachystal na zem, ja som sa postavila a on mi to obliekol, zapol, posťahoval na moju veľkosť. A teraz si to mám dať sama? A ako? Tak zapojíme fantáziu. Tá spojovacia šnúra medzi opratmi na nohy tuším patrí dozadu. To najväčšie bude asi pás, teda poriadny, na takého sto kilového. Kým to zatiahnem, mám to zase na zemi. No a načo je tá taštička s tým lanom ? Uvidíme, možno to tam „len“ má byť. Popruhy zatiahnuté na maximum, na trpaslíčiu veľkosť, čo sa o Dankových „nových gatiach“ nedá povedať. Prilbu si zapínam zatiaľ na opasok, beriem foťáky, vodu a Miloša do ruksaku. Cesta hore je trošku zle značená. Trošku dosť. Orientujeme sa len podľa ľudí, ktorí sa vracajú zhora. Na pár miestach je orientačná tabuľa, ale tam kde by mohli byť aspoň šípky nie je nič. Tak na lúke pod lanovkou a v lese len dúfame, že ideme dobre. Cestou ma začína niečo hrýzť. Poznáte to miesto, vzadu v hlave, tam niekde medzi prvým, druhým a tretím stavcom. Tam v ich okolí ma to hryzie. Volá sa to svedomie, či centrum strachu? Neviem, ale začína to hrýzť, a pýta sa ma, či fakt chcem ísť hore. No ale keď už sme tu. Síce stratili by sme len tých dvadsať euro za požičanie, ten strach za to nestojí. Ale zase nie je až tak veľký, aby ma zastavil. Uvidíme, čo bude hore. Aj tam sa ešte dá otočiť na pätách.

Sme na mieste. Teda tabuľa tak hlási. A kúsok od nás by to malo byť, tuto na briežku. Pozrieme hore a tam už stojí rad. Jasné, dalo sa to čakať. Každý kto ide okolo to chce skúsiť. Rad ide pomaly, nie každý na mostík vykročí rezko, teda takmer nikto. Maximálne dvaja, traja naraz, viac nie. Odporúčanie je len dve osoby. Veď zistíme dôvod. Preto sa čaká, kým predchádzajúci človek prejde čo najďalej, aby sa to nehojdalo.

Začína mi zvierať zadnú časť tela. Ešte nie som hore a stále nevidím most celý, schody sú tu neni a lopúchy tiež nie. Idem. Neviem či by to bola hamba sa teraz otočiť, alebo nie. Asi nie. Taký, asi desať ročný chlapec ide preč. Takmer od mostíka. Čo je? „Nedám to“. odpovedá. „Bojím sa“. Ale je to v poriadku, každý ho chápe. Aj ja. A keď sa pozriem na Danka, tak ešte viac. Jeho prirodzená farba zmizla už tu v rade, na kopčeku, kde je ochranné oceľové lano len do výšky môjho pása (ak nie menej) a za ním prudká priepasť. Fuj, len tam nepozerať. Lebo aj ja budem taká bielo-zelená ako on. Pýtam sa ho, či sa otočíme, či ideme preč. Začínam mať strach, ale nie o seba. Včera tu vraj nejaký poliak v strede mostu skolaboval. Zamrzol, bol akoby v bezvedomí a nedokázal sa pohnúť. Z helikoptéry sa museli zlaniť a zobrať ho do nemocnice. Dúfam, že my to dnes dáme, ale Dankova farba tomu nenasvedčuje. Pred nami je partia štyroch či piatich žien vo veku 55-60 rokov. Skvelo sa bavia a srandičky ich neopúšťajú. Fotia sa aj uprostred mosta. Môj plán vytiahnuť mobil uprostred cesty a niečo cvaknúť už opustil moje mozgové závity a vzdávam ten pokus. Budem rada ak to prejdem aj bez toho. Okej. Hotovo. Som na rade. Karabínky už mám zapnuté o bezpečnostné oceľové lano, slečna predo mnou naťahuje vzdialenosť medzi nami, už už a spravím prvý krok. Na moje prekvapenie sú tie kovové latky dosť široké a moje krátke nohy dobre dočiahnu z jednej na druhú. Krvi by sa mi asi nedorezal. Kde je tá hrdinka, čo chcela ísť na feratu? (Aby ti nešprtlo! Hovorila som ti, že nemáš ísť! Nepočúvaš rozum! Tak ti treba!)

Prvý krok, druhý, tretí, asi po piatom som sa zastavila a skúšam ako mi sedí a hlavne drží topánka na lávke. Po asi pätnástom sa zastavujem, lebo sa mi zdá, že tá dievčina predomnou je dosť blízko, jej partner pred ňou ešte nezišiel z mostíka, fotí ju a nejako sa moc hojdáme z boku na bok. Každé malé zakolísanie lávky je dosť cítiť. Nohy do stredu! Nekráčať na široko! Klásť nohy ako modelka, potom sa to všetko tak nekolíše, to je hlavná zásada. Danko kráča niekde za mnou, teda dúfam. Dohoda bola, že ak to jeden z nás vzdá, počkáme sa niekde dolu na rázcestí. Už som v strede? napadá ma, lebo už kráčam večnosť. Nie, neobzriem sa, zatočí sa mi hlava a nedám to. Jediné moje pohľady do boku sú v rámci možnosti pohybu mojich očných gúľ. Žiadne vytočenie hlavy, to nezvládnem. Hrdinka sa chcela fotiť niekde v strede! A teraz má v gaťoch nasrané. No je to na psychiku záber. Nie pre slabé nervy, labilné žalúdky a srdciarov. Neviem, či mám teraz adrenalín v krvi, alebo už stihol stiecť do rifiel. V každom prípade, ten bielo-zelený pán za mnou je na tom ešte horšie. Ten už nemá v žilách ani adrenalín, ani krv. Všetko má v ponožkách.

Ale už predsa musím byť v strede! Mám chuť zakričať za seba: už je stred? už konečne? Pred sebou, ešte asi desať metrov vidím niečo na lane. Po pár krokoch už čitateľne: „stred chodníka“. Až teraz? Veď ja už som ho hádam aj dva krát prešla! Ale s touto tabuľkou ako keby zo mňa kopec strachu opadol. Zistila som ako kráčať, ako sa držať, mať jedno tempo, a išlo sa ľahšie. Už som nemala strach, len taký malý, o toho pána za mnou. Aj sa lepšie dýchalo a akoby tá druhá polovica ubiehala lepšie. Vďaka páni za tú informáciu!

Ako sa blížil koniec, aj most bol pevnejší a nehojdal sa. Ide za mnou? Alebo to vzdal? Celý čas som to netušila, len som dúfala, že nepríde zase helikoptéra, lebo na poistenie sme zabudli. Už len nejakých dvadsať metrov a nohy sú pevné, zrýchľujem, už to mám za sebou. Hop a som hore. Ups, čo ma drží? Neodopla som karabíny. Krok naspäť a fotím aj Danka. Už to má „za pár“. Nechcite počuť jeho prvé slová: Jeb..l to pes. A ešte asi dve tri podobné. Horolezec, ktorý sa zjavil zo spodnej feraty vedľa mňa sa smeje. Spodom je ťažká ferata. Prvú skalu (kde začína most) zlezú po stupačkách dolu, niekde tam dolu prejdú po lanách a druhou skalou (kde most končí) idú hore. A tak sa na jej boku zjavovali tí odvážnejší. To by som nedala, ani keby mi zaplatili.

Tak máme to za sebou! Dali sme to! Paráda! Môžeme ísť naspäť. Hore v lese je malá výhliadka na okolité kopce, pre tých ako ja, keď nedokázali na lávke hlavu otočiť. A tu mi Danko hovorí: A Miloša si neodfotila! No do kelu, ozaj. Tak sa ho pýtam: Teraz čo? Ideme ešte raz? J Choď do riti. Som rád, že som tu.

Miloš je náš člen rodiny. Od chvíle, keď sme ho začali voziť po svete a fotiť na jeho instagram (miloshtravels).

Už môžeme vrátiť „opraty“ a zase vyraziť ďalej. Znova je menší problém kadiaľ. Tie tabuľky tu ozaj chýbajú. Hore kopec, dolu kopec, snáď ideme dobre. Až vyjdeme tam kde sme začali, pri veľkej tabuli s mapkou a vieme kam ďalej. Hotovo. Cestou sme stretli manželov so synom, obaľovali mu nohu igelitom, vraj mu hore na mostíku spadla topánka. Smola. Ešte poslať fotky všetkým, že žijeme. (Asi sa sem vrátim s Diankou. Tá by to dala ľavou zadnou).

Čo ďalej? Dnes ešte návšteva u spolužiaka v Podzámčoku, pod hradom Dobrá Niva, ale to už netreba popisovať ako ten večer dopadol, keď sa chalani stretnú po dlhej dobe.

Tak len dobrú noc. Zajtra ideme o kúsok ďalej.